|
|
|||||||
| o výstavy | o instituce | o výzkumy | o badatelé | o publikace | o mapa | ||
|
o
Moravičany– najväčšie
pohrebisko lužickej kultúry na
Morave (okr. Šumperk) Okolo roku 1300 pred. n. l. sa aj na Morave rozširuje lužická kultúra ako súčasť veľkého komplexu lužických popolnicových polí, rozšíreného v severnejších častiach dnešnej Ćeskej republiky, Slovenska, na území Poľska a východnej časti Nemecka. Túto kultúru pomenoval ešte v 19.storočí nemecký polyhistor R. Wirchov podľa nálezov z oblasti obývaných menšinou Lužických Srbov na východe Nemecka. Lužickú kultúru charakterizuje tak isto ako aj ostatné kultúry vo vtedajšej strednej Európe dominantný žiarový pohrebný rítus, čo znamená spálenie tela zomretého jedinca a pochovanie nespálených ostatkov do zeme. Sila ohňa mohla byt chápaná ako akási očista tela, potrebná pri odchode duše do iných sfér. Takto podobne asi zmýšľal bezmenný indoeurópsky ľud, ktorý sa usadil v dnešných Moravičanoch ( okr. Śumperk ) v Olomouckom kraji. Na miernom svahu pri rieke si tento svojrázny ľud založil pohrebisko. Omnoho neskôr, v dobe k nám už trošku bližšej, tento svah dostal názov Dílečky, rieku poznáme pod názvom Morava a z nekropoly sa po odkrytí archeológmi vykľulo zatiaľ najväčšie pohrebisko tejto kultúry na Morave. Vráťme sa teraz spoločne o niekoľko tisícročí do minulosti, vyzbrojme sa primeranou dávkou fantázie a skúsme sa pozrieť na tento dnes už nenávratne zaniknutý život. Sprevádzať na tejto ceste časom nás bude dr. Jindra Nekvasil z AÚ AV v Brne, dlhoročný vedúci tohto výskumu. Všetko sa to začalo v roku 1953, spomína dr. Nekvasil, keď som si obzeral nálezy uložené v Mestskom múzeu v Mohelnici. Zaujalo ma pár hrobov, náhodne objavených v polohe Dílečky. Pri zbežnej obhliadke lokality sa zdalo, že lokalita je neporušená hlbokou orbou a stavebnými prácami, tak ako sa to pri takomto type pohrebísk bežne stáva. Hroby zvyknú niekedy bývať plytko pod úrovňou terénu, napr. 30 cm a tak ich pluh, zasahujúci do hĺbky aj 50 cm úplne zničí. Na povrchu nájdete len črepy, z ktorých veľa informácií už nevyčítate. Ďalšia vec sú stavebníci, ktorí buď z nevedomosti alebo kvôli tomu, aby nemuseli platiť záchranný výskum, ničia bágrami a buldozérmi stopy našej dávnej minulosti. Tak sa začal systematický výskum. Hneď na začiatku sme objavili okrsok, kde pochovávali ľudia v najstaršej fáze pohrebiska. Tvorili ho veľké hlinené násypy, pod ktorými boli v keramických nádobách nedopálené kostičky. Celý pohrebný obrad sa nám pokúsil priblížiť dr. Nekvasil. Keď niekto umrel, čo bola podobne ako dnes vážna vec, povinnosť pozostalých bola pochovať nebožtíka podľa zaužívaných zvyklostí, aby sa zaručil pokojný odchod duše z tela. Medzi tieto zvyklosti patrilo chystanie pohrebnej hranice. Muži museli narúbať pomocou bronzových sekier drevo, často si vybrali dub alebo buk, ako nám to dokazujú analýzy uhlíkov na nájdených žiaroviskách. Takýchto žiarovísk sme odkryli pri výskume 80, najväčšie malo rozmery asi 3x6 m. Drevo potom naukladali tak, aby sa na vrch dalo uložiť telo nebožtíka. Źeny medzitým upravujú telo mŕtveho- umytie, úprava vlasov a fúzov, oblečenie do slávnostného kroja asi patrilo medzi bežné postupy. Ani deti neostali nečinné, najskôr asi zbierali raždie, suchú trávu a listy aby hrubé kusy dreva na hranici mohli vzplanúť. Za súmraku sa celá komunita stretla na pohrebisku. Telo nebožtíka sa vyložilo na hranicu. Kroj sa zopol honosnou sponou či ihlicou, prekryl plášťom s množstvom bronzových pukličiek - nášiviek. Vedľa tela sa položila britva, aby sa mŕtvy mohol upraviť i na druhom svete. Nakoniec sa pridali rôzne ozdoby z kvetov. Za neustáleho kvílenia žien najstarší a najskúsenejší člen komunity predniesol poslednú reč a zapálil hranicu. Kým očistné plamene oblizovali telo mŕtveho, začala sa pohrebná slávnosť. Bronzovými nožmi sa porcoval na ražni upečení býk, v hlinených misách sa podávali chlebové placky. Občas sa nejaká miska rozbije a my na pohrebisku pri výskume nachádzame skupinky črepov a domnievame sa, že sú to pozostatky týchto slávností. Na otupenie žiaľu sa pije kvasený nápoj z krásnych šáliek zdobeným motívom slnka, aby svetlo sprevádzalo dušu mŕtveho aj “tam“. Za zvukov bubnov a píšťal muži a ženy v slávnostných krojoch tancujú na počesť mŕtveho okolo hranice, až kým oheň nevyhasne. Do spáleniska sa hodia vonné živice a kadidlá, aby sa zmiernil zápach zhoreného tela. Ráno najbližší pozostalí nazbierajú kameň a vytvoria veniec mohyly, aby bol základ pevný a hlina sa z mohyly nezosúvala dole. Najstarší syn nebožtíka pozbiera nespálené kostičky otca a uloží ich do hlinenej nádoby, ktorú vybral z otcovej pozostalosti. Nesmie zabudnúť na bronzové predmety z odevu, hoci deformované žiarom pohrebnej hranice, dodáva dr. Nekvasil, inak by mŕtvemu na onom svete mohlo niečo chýbať a rodu by sa nevodilo dobre. Potom urnu položí do kamenného venca. Najstaršia dcéra vyberie z otcových nádob najlepšiu misu a šálku. Do nich nachystá najlepšie jedlo a pitie, aké rodina má a položí ich vedľa urny do mohyly. Potom všetci muži z rodiny zasypú urnu množstvom hliny a vytvoria tak hlinený násyp po úroveň kamenného venca- mohylu. Nakoniec sa život v osade vráti do normálnych koľají. Takto fungovalo pochovávanie na nekropole okolo 800 rokov od záveru strednej doby bronzovej až do príchodu Keltov. Celkom sa pod vedením dr. Nekvasila preskúmalo asi 1260 hrobov. Ako pribúdali hroby, pohrebisko sa postupne posúvalo ďalej a ďalej a my ho dnes delíme na fázy, napr. hroby z mladšej doby bronzovej, zo staršej doby železnej atd. Popolníc pribúdalo až vzniklo naozaj akési “pole“, odtiaľ názov kultúra popolnicových polí, vysvetľuje pán Nekvasil. Spôsob pochovávania sa postupne menil, už sa nebudovali mohyly, pochovávalo sa len v urne, ktorá bola v zemi, neskôr sa ostatky len volne vysýpali do jamky v zemi. Takáto zmena je v podstate bežná a normálna v každej kultúre v každom období, i my dnes dodržuje zvyky svojich starých otcov, avšak často v mierne zmenenej podobe. Stále je to však jeden zvyk, ktorý nás všetkých, podobne ako v období popolnicových polí, charakterizuje. Na záver nám dr. Nekvasil prezradil, že v rokoch 1953-54 až 1958-68 sa na ploche 1800 m2 preskúmalo celkom 1260 hrobov, čo je najviac na Morave. Chýba časť pohrebiska z neskorej doby bronzovej. Dr. Nekvasil uvažuje, že táto časť môže ležať neďaleko a súvisieť s presunom osady, keď už komunita vyčerpala úrodnú pôdu a vyťažila všetko drevo v najbližšom okolí. Je tiež možné, že bola zničená výstavbou miestneho JZD v roku 1960 a tým pre nás nenávratne stratená. |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| Autor textu: Tomáš Zachar | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| o web: jOSEF wILCZEK |
| hlavní stránka výstavy instituce výzkumy badatelé publikace |
