Ladislav Hanus

* 26. 2. 1907 Liptovský Mikuláš

† 8. 3. 1994 Ružomberok

Po maturite na reálnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši zahájil v r. 1926 štúdium teológie v bohosloveckom seminári na Spišskej Kapitule. V šk. r. 1927–28 prešiel do Innsbrucku na štúdium filozofie a teológie; promoval r. 1932. V r. 1932–38 pôsobil v pastorácii ako kaplán v Ružomberku. V období 1938–50 bol profesorom morálnej teológie v seminári na Spišskej Kapitule. Medzitým od r. 1941 redigoval časopis slovenskej kresťanskej inteligencie Kultúra, v r. 1944–45 bol redaktorom časopisu Obroda. V r. 1946–48 bol redaktorom a prispievateľom časopisu Verbum. Po prevrate ho v r. 1950 internovali a v r. 1952 bol na základe vykonštruovaných obvinení odsúdený na 16 rokov odňatia slobody. Podmienečne bol prepustený na slobodu v r. 1965. Od r. 1968 sa vrátil do pastorácie ako správca fary v Kvačanoch a Hybiach. Od r. 1983 žil na dôchodku v Ružomberku.

Patril medzi najvýznamnejších filozofov kultúry na Slovensku. Jeho filozofický profil sa vytváral pod vplyvom myslenia Romana Guardiniho, Petra Lipperta, Rainera Mariu Rilkeho a Theodora Haeckera. Po 2. svetovej vojne ho inšpirovali francúzski kresťanskí myslitelia Jacques Maritain a Teilhard de Chardin. Podarilo sa mu prekročiť niektoré provinciálne črty filozofického myslenia na Slovensku a dospel k európskemu a svetovému duchovnému obzoru. Kultúru chápal ako praktické a teoretické zmocňovanie sa skutočnosti, ktoré sa vyznačuje neobmedzenými možnosťami. Jeho ideálom bol kultúrny človek, ktorý by dokázal v sebe skĺbiť pozitívne črty dobrého vlastenca a príkladného Európana. Tieto myšlienky, načrtnuté v zbierke esejí Rozprava o kultúrnosti, rozvíja vo svojom vrcholnom diele Filozofia kultúry. V ňom skúma ontologický základ kultúry a v duchu Teilhardových ideí ho vidí v bytostnej nehotovosti človeka a z nej vyplývajúcej dvojpólovosti ľudskej bytosti. Bytie každého človeka sa má podľa neho dovŕšiť prostredníctvom vlastných kultúrnych činov. Presadzoval myšlienku zblíženia teológie a kultúry prostredníctvom plodného dialógu. Stotožnil sa s koncepciou „organického pluralizmu“, ktorý chápal ako jednotu v rozmanitosti a v zmysle kompromisu medzi individualistickou slobodou a kolektivistickou viazanosťou. Na sklonku života sa sústredil na biografické práce, spomedzi ktorých treba vyzdvihnúť najmä životopis Romana Guardiniho. Nemeckého katolíckeho mysliteľa zaraďuje medzi najväčších filozofov v dejinách ľudstva a vyzdvihuje jeho zásadový postoj a obhajobu idey kresťanského humanizmu v období nadvlády hitlerovského nacizmu v Nemecku.

Bibliografie:
◦ Rozhľadenie, 1943;
◦ Všeobecné kresťanstvo, 1944;
◦ Spomienky na Ferka Skyčáka, 1982;
◦ Jozef Kútnik-Šmálov, 1992;
◦ Rozprava o kultúrnosti, 1992;
◦ Romano Guardini, 1994.

Časopisecké příspěvky:
◦ Katolícky mysliteľ. K päťdesiatke prof. R. Guardiniho, Svoradov 1935;
◦ Za zosnulým Petrom Lippertom, Svoradov 1937;
◦ Humanistické vzdelanie, Kultúra 1941;
◦ Dostojevskij a svet boľševizmu, Slovenské pohľady (SP) 1942;
◦ Kristova postava u F. M. Dostojevského, SP 1942.

Edice:
◦ B. Pascal: Myšlienky, 1948.

Literatura:
◦ M. Hamada: Kresťanský humanizmus proti spochybňovaniu slobody a demokracie, Kultúrny život 1992;
◦ J. Letz: Náš veľký jubilant L. H., Bratislavské listy 1992;
◦ F. Fundárek: L. H. – významná postava katolíckeho disentu, in: Milan Šimečka v premenách času, 1996.

ff