Milan Šimečka

* 6. 3. 1930 Bohumín

† 24. 9. 1990 Praha

Vyrastal v tolerantnom česko-nemeckom prostredí, v ktorom boli živé masarykovské filozofické a politické idey. Na FF MU v Brně študoval (1949–54) ruskú a českú literatúru (rok predtým nastúpil na Strojnícku fakultu, kde veľmi rýchlo pochopil, že to nie je jeho životná cesta). Krátku dobu (1953–54) učil na gymnáziu v Kroměříži. Od r. 1954 žil v Bratislave, kde pôsobil ako učiteľ marxistickej filozofie najskôr na Lekárskej a farmaceutickej fakulte (1954–57), potom na Vysokej škole múzickych umení; r. 1968 sa habilitoval. V r. 1970 svoju profesionálnu filozofickú dráhu ukončil: Kvôli svojim jasne artikulovaným postojom bol pri previerkach zbavený členstva v komunistickej strane a pak i možnosti profesionálneho uplatnenia. Rozhodol sa neprijať „krycie“ zamestnanie v knižnici, dokumentácii, či ústave, aby nemusel robiť žiadne kompromisy s mocou. Pracoval v stavebníctve ako vodič mechanizmov až do r. 1981, kedy bol uväznený a vo vyšetrovacej väzbe strávil vyše roka. Išlo o kauzu tzv. francúzskeho kamiónu, v súvislosti s ktorým bola skupina ľudí obvinená z podvracania republiky a ďalších politických zločinov (nakoniec boli postupne prepustení a proces sa nekonal). Po návrate z väzenia odmietol venovať ďalší čas svojho života manuálnej práci a za neustáleho obťažovania ŠtB sa živil písaním a publikovaním v zahraničí až do r. 1989. Z väzenia sa vrátil s poškodeným zrakom a hlbokou existenciálnou skúsenosťou, ktorá sa odráža v listoch a štúdii Dopisy o povaze skutečnosti, ktoré vo väzení napísal. Po r. 1989 odmietal všetky ponúkané akademické i politické posty. Pomáhal zo všetkých síl v tvorbe politických koncepcií, analýz, ktoré aj výdatne publikoval. Bol pozývaný ako autorita filozofického a politického myslenia na konferencie, kongresy a stretnutia so špičkovými mysliteľmi a politikmi. Na jar 1990 prijal pozvanie prezidenta V. Havla robiť mu na Pražskom hrade poradcu pre zahraničie (dôvodom prijatie pozvania bol hlavne vzťah k V. Havlovi). V Prahe náhle zomrel na infarkt srdca.

Za hlavnú tému vedeckej práce si zvolil sociálne utópie a ich vytrvalý charakter v histórii ľudskej spoločnosti. Hodnosť CSc. získal v r. 1962; kandidátska práca bola základom jeho prvej knihy. V téme pokračoval analyzovaním princípov utopizmu; to už bolo komplikovanejšie, pretože narazil na utopickú časť marxistických teórií socializmu. Domnieval sa, že tragické zanedbanie humanistických hodnôt ako i ekonomické poruchy nie sú odstrániteľné práve bez rozchodu s naivnými utopickými predstavami minulých storočí o rovnosti v chudobe. Téma utopizmu bola pre Š. spojením jeho dvoch hlavných životných zájmov – o človeka, jeho individuálny ľudsky osud, a o usporiadanie spoločnosti. Spolu s históriou ľudského rodu a ľudského myslenia tvoria tieto témy aj rámec celej jeho tvorby. Už v tejto etape vedeckej a publicistickej práce dokázal nachádzať podstatné a trvalé zložky sociálnej skutočnosti v jej zdanlivo nekonečnej premenlivosti. V šk. r. 1967–68 strávil pol roka v Mohuči ako štipendista, čo pre neho znamenalo jedinečnú príležitosť na nadviazanie kontaktu s intelektuálnymi prúdmi v Európe. Písal o Marcusem, Habermasovi; jeho záujem o aktuálnu sociálnu a politickú skutočnosť sa ešte prehľbil. Nebol iba jej analytikom, chápanie úlohy intelektuála ho viedlo k postulovaniu očakávaní a kladeniu nárokov, nakoniec hlavne na seba. Popri manuálnej práci v 70. rokoch písal reflexívne úvahy, ktoré sú postavené na jeho vzdelaní a schopnosti abstrakcie. Od konca 70. rokov boli jeho práce hojne prekladané a vydávané v zahraničí. V SI periodikách publikoval množstvo štúdií, esejí a fejtónov. Preberali ich exilové časopisy i zahraničná tlač. Štúdia Dopisy o povaze skutečnosti spolu s Listami z väzenia tvorí podstatu jeho filozofických postojov. Nemal zmysel pre akademickú filozofiu, princípy filozofického poznania abstrahoval zo živej ľudskej skutočnosti. Až izolácia od sociálnej skutočnosti – väzenie ho privedlo k napísaniu klasickej filozofickej úvahy. Individuálna ľudská skutočnosť je, podľa neho, vlastne všetko, čo má človek, vrátane filozofa, plne k dispozícii. Všetko ostatné sa môže iba s väčšou, alebo menšou istotou dohadovať. Nejde tu o odrodu solipsizmu, ale o individuálnu ľudskú skutočnosť, postavenú do centra noetického uvažovania. Tak sa Š. zaradil medzi filozofov, ktorí rešpektujú individuálnu ľudskú skúsenosť v zmysle obyčajného každodenného života. V tejto ľudskej skutočnosti je skrytá každá možnosť transcendencie, tvorby hodnôt a zmyslu ľudského života. Jeho filozofia, nasýtená sociologickým a psychologickým poznaním, je poznačená existencializmom, fenomenológiou, ale nájdeme v nej i hermeneutické a pragmatické ozveny a hlbokú literárnu inšpiráciu. Celá jeho ostatná tvorba má esejistickú a publicistickú podobu. Š. mal dar oslovovať ľudí písaným i hovoreným slovom. V r. 1984 sa stala svetoznámou jeho esej k Orwelovej knihe 1984. Stal sa najprekladanejším slovenským samizdatovým publicistom a spisovateľom.

Bibliografie:
◦ Sociálne utopie a utopisti, 1963;
◦ Kriza utopizmu, 1967;
◦ Obnovení pořádku, SI 1979, 1990;
◦ Kruhova obrana, SI 1985, 1992;
◦ Konec nehybnosti, SI 1989, 1990.

Sborníky:
◦ Stráta skutočnosti (s M. Kusým), Skúsenosť s reálnym socializmom v strednej Európe, Toronto 1984.

Časopisecké příspěvky:
◦ Dopisy o povaze skutečnosti, Slovenské pohľady 1990;
◦ Společenství strachu, K dejinám filozofie Egona Bondyho, Filozofia 1992.

Předmluvy:
◦Náš súdruh Winston Smith, G. Orwell: 1984, 1991.

Literatura:
◦ V. Prečan: Die sieben Jahre von Prag, Hannover 1976;
◦ Veľké a malé dejiny M. Š., 1992;
◦ M. Š.: Bibliografie díla za léta 1975–1990, 1992;
◦ V. Prečan: V kradeném čase, 1994;
◦ Život v slove a život slovom. Zjavné a skryté súvislosti slovenského samizdatu, ed. J. Kopsová, 1995;
◦ Prítomnosť minulosti, minulosť prítomnosti, 1996.

jk