Marcel Strýko

* 22. 6. 1955 Zborov, okres Bardejov

† 3. 12. 1994 Košice

Bol samorastlým filozom. Okrem toho bol maliar, básnik, hudobník a spisovateľ. Maturoval na elektrotechnické priemyslovke v Košiciach (1974). Po predčasnom návrate z vojenskej prezenčnej služby pracoval v Čs. televízii v Košiciach ako technik. Ako mladý človek veľmi intenzívne prežíval revoltu proti sociálnej a politickej lži. Na strednej škole nosil na kabáte odznak s písmenom Z, a na otázky hrdo vysvetloval, že znak Z znamená Za vlastný život. Od tohoto postoja nikdy nepopustil. V r. 1978 založil hudobnú skupinu Nace, pre ktorú písal texty piesní; spočiatku používali aj meno Lesní vtáci, ktoré bolo veľmi výstižné pre ich životné postoje. V 80. rokoch sa zoznámil v Prahe s okruhom filozofov a teológov, ktorí poriadali bytové prednášky a semináre. Navštevoval prednášky M. Machovca, M. Balabána, stretol sa i s kardinálom Tomáškom; spriatelil sa s Egonom Bondym. Participoval na vydávaní samizdatov prevažne literárnych. Jeho obdivuhodné filozofické dielo zostalo však poväčšine v rukopisoch, vyšlo až po jeho smrti. Po angažovaní sa v spoločnosti ľudí okolo Charty 77, musel v roku 1987 odísť z televízie a pracoval ako traťový robotník na železnici.

Celý svoj dospelý život intenzívne tvoril. Podľa jeho vlastnej interpretácie nežil pre umenie, ale umením, nefilozofoval, či nezaoberal sa filozofiou, ale ju žil. Filozofická téma sa mu prechádzala po izbe, podobne aj s náboženstvom. Akákoľvek náuka mu bola ako noty bez trúby, mŕtva a nezmyselná. Spájal myšlienky kresťanstva s myšlienkami zen budhizmu. Obdivoval Chasidov, v meditácii maloval, písal básne, prózy a filozofické texty. Jeho filozofia, ktorá je vybudovaná na hlbokej náboženskej viere, je filozofiou ľudského života a ľudského sveta. Je podivuhodné, ako pri značnej systémovej odlišnosti má ten istý základ ako filozofia Milana Šimečku. Vnútornú koherentnosť myšlienkového sveta čs. filozofického disentu akoby vyvierala z viacerých prameňov a stretávala sa v základnych systémových riešeniach koncepcie individuálneho života, noetiky a etiky. Od začiatku novembra 1989 bol v čele košického diania, dostal sa do parlamentu a utrpel hlbokú dezilúziu z nemohúcnosti presadiť v politike svoje čisté a dokonalé vízie. Okolo víťazili iné kategórie. Na vernisáži jeho obrazov a predstavovaní dvoch kníh jeho tvorby, ktoré boli vydané po jeho smrti, povedal E. Bondy, že keď ho spoznal, bol už S. zrelým filozofom. O svojich odlišnostiach vo filozofickej percepcii a interpretácii sa tolerantne bavili a v základnom rozmere ľudského života sa aj perfektne dohodli. Totiž v tom, že život má človek presne taký, aký si ho vytvorí. Umenie je tvorba a to sa rovná život, filozofia je tvorba a to sa rovná život, maľovanie atď. Je to náročná filozofická koncepcia života. Marcel Strýko sa s ňou nedožil štyridsiatky.

Bibliografie:
◦ Za vlastný život, ed. L. Snopko, D. Liška, 1996;
◦ Medzi smrťou a lžou, ed. E. Groch, 1996.

Literatura:
◦ R. Kopsová: Biele miesta v slovenskej filozofii alebo "Kto sčíta čísla strát?", Filozofia 1996.

jk