Simona Švandová

Abstract

The paper has the main aim to map the genre of short story, which stands at the crossroads of interests of several Slavic literatures. We will focus specifically on the short story genre and its various variants, especially in the Slovak literary space: in prose of M. Kukučín and J. G. Tajovský. Furthermore, we will focus on this genre as the one dominant in the Czech and Serbian literature. Peripheral interest will be dedicated to Ukrainian and Bulgarian short stories, when we will emphasize their thematic focus but also their specifics differenced in respect to the author of the text. We will point out the characteristics of a short story from the perspective of its timelessness for the current recipients.

Key words

short story, literature, space, figure

Abstrakt

Príspevok má za úlohu zmapovať žáner poviedky, ktorý stojí na križovatke záujmu niekoľkých slovanských literatúr. Konkrétne sa budeme sústrediť na žáner poviedky a jej rôzne varianty predovšetkým v slovenskom literárnom prostredí: v prózach M. Kukučína a J. G. Tajovského. Okrem toho sa sústredí na tento žáner ako jeden z dominantných v české a srbské literatúre. Periférny záujem smeruje k ukrajinskej a bulharskej poviedke, kde poukazujeme na jej tematické zameranie, ale i špecifiká líšiace sa v autorovi textu. Poukazujeme tak na žáner poviedky z hľadiska nadčasovosti pro súčasného recipienta.

Kľúčové slová

poviedka, literatúra, priestor, postava

Štúdia sa zaoberá žánrom poviedky vo vybraných slovanských literatúrach. Primárne sa sústredíme na špecifiká tohto žánru v slovenskej literatúre. Domnievame sa, že je nevyhnutné poukázať na rozdiely v poviedke, ktoré vznikli v rozdielnom období realizmu, ktorý modifikoval aj podobu tohto žánru. Paralelne sa v krátkosti popisujeme základné znaky poviedky v českej literatúry. Najbližšie má k vyššie spomínaným slovanským literatúram srbská realistická literatúra. Tá v období literárneho realizmu žáner poviedky pretláčala do popredia, preto sa v ňom odrážajú nielen zmeny dobovej skutočnosti, ale i rôzne tematické a motivické presahy do iných slovanských literatúr. Na periférii nášho literárneho výskumu stojí ukrajinská a bulharská poviedka. V týchto literatúrach zmienime niekoľko zaujímavosti, ktoré dotvárajú slovanský kontext nami skúmaných slovanských literatúr.

Predložená štúdia mapuje žáner poviedky ako žáner charakteristický pre obdobie druhej polovice 19. storočia. V mnohých slovanských literatúrach sa tento žáner vnímal špecificky. Isté rozdiely, ale aj spoločné miesta vidíme v nami analyzovaných prózach. V úvode je preto nás prioritou uvedomenie si, že poviedka má isté konštitučné znaky definované literárnovednými príručkami od J. Hrabáka, E. Petrů, T. Žilku, J. Peterku a i. Jej ekvivalenty sú viditeľné nielen v konkrétnych prózach, ale aj v čiastkových kompozičných prvkoch, ktoré tento žáner vyvárajú.

Rozdielnosť možno badať i v terminologickom označení. Jednotlivé zvláštnosti, tak poukazujú na poviedku ako žáner, ktorý je traktovaný v (slovanských) literatúrach už skoro dve storočia. V anglickej terminológii sa stretávame s označením „short story“. Na druhej strane v ruskej literárnej vede dochádza k označeniu „skaz“. Odvodené od slovesa skazyvať – rozprávať. Vidíme tam rázne rozprávanie v 1. osobe. J. Hrabák poviedku označil za „gavendu“ (gawęnda), čo je ekvivalent „rozprávanky“. K. Kardýni – Pelikánová v istých prípadoch rozpráva o „hospodské historce“ (Pospíšil, 2014, s. 25).

V nadväznosti na tieto rozdiely sa pokúsime priblížiť niekoľko poviedok zo slovenského prostredia v období realizmu. Významným predstaviteľom tohto žánru bol spisovateľ M. Kukučín. Ten vo svojich poviedkach, ale i iných prózach ilustroval postavu (dedinského) človeka v interakcii s prostredím, v ktorom sa nachádzal. Nás z jeho tvorby zaujali poviedky, ktoré nejakým spôsobom manifestujú isté odbočenie od klasických znakov tohto žánru. Vychádzame z prvotnej definície poviedky. „Je to epický žáner malého alebo stredného rozsahu s presne vyhranenými vlastnosťami [...] obyčajne stvárňuje iba jednu udalosť a má len jednu zápletku. Poviedka má vyhranené postavy, ktoré sa už v texte nerozvíjajú, výrazne sa nemenia. V rámci deja plní významnú funkciu, prevláda rozprávací hovorový postup“ (ŽILKA, 1987, s. 303).

Špecifickou variantnou tohto žánru z obdobia slovenského literárneho realizmu je poviedka vznikajúca v 80. rokoch 19. storočia. Pozorujeme blízkosť autora-rozprávača k zobrazovanému svetu, výrazné sympatie k jeho hrdinom, k ľudovému a dedinskému človeku, ale rozprávač sa s ním úplne neprekrýva, zachováva si určitý odstup. Rozprávačov intelektuálny a emotívny svet nie je pohltený epický svetom poviedky, rozprávač si ponecháva určitú nezmapovanú časť, v ktorej je zašifrované jeho najvlastnejšie „ja“. Hlavným protagonistom bol dedinský človek. Bol optimálnym typom dedinskej poviedky, dobrým a spoľahlivým reprezentantom, jadrom národného bytia a existujúcej spoločnosti. Negatívne stránky jeho osobnosti sú skryté a dedinská postava je vykreslená ako prototyp pozitívneho a poetického človeka v spôsobe svojej existencie (KLÁTIK, 1987, s. 89).

Významným, ale aj špecifickým reprezentantom tohto žánru bol spomínaný M. Kukučín. Ten vo svojich (dedinských) poviedkach svoj zreteľ primárne obracia k ľudu. Tematická kategória postavy je mu blízka. Je to z dôvodu, že prostredníctvom nej v interakcii s prostredím, v akom sa nachádzal samotný spisovateľ, ilustroval dobovú realitu. Významnou poviedkou, ktorá otvára obraz vykreslenia zo života dedinského človeka bola Rysavá jalovica, v neskoršom období sa presunul do psychologických rozmerov – vo vykreslení postavy Ondráša v poviedke Neprebudený.

Kontrast chudobný verzus bohatý sa mu podarilo vykresliť v poviedke Zakáša, darmo je! Špecifikom tejto poviedky je, že Martin Kukučín v nej nielenže konfrontoval majetkové pomery postáv, ale zameral sa aj na analýzu vzťahov medzi nimi. Navonok kompozične jednoduchá poviedka v sebe skrýva niekoľko nečakaných situácii a autor tak osciluje na humorno-dramatickom póle. Opisuje v nej príbeh bohatého gazdu Jána Machaja, ktorý sa dostáva do konfliktu so svojím sluhom Ondrom Púchorom. Navonok bizarná situácia, ktorá vzniká pri kúpe mladého vola, ktorý „zakáša“ – kríva. Odhaľuje autorove vnímanie sveta postáv, ktoré sú rozdielne nielen majetkovo, ale aj rozumovo. Kukučínovi sa tak cez rôzne digresie deja, či už ide o rozhovory manželiek oboch mužských postáv alebo o zjednávanie na jarmoku. Okrem toho sa spisovateľovi podarilo zachytiť hlavný princíp dedinského života spočívajúceho v kontraste sedliacky (chudobný) rozum verzus bohatý, ale zato márnomyseľný gazda. Poukázal tak na rozdiely v charakteroch, ktoré s postavením v spoločnosti nemusia mať nič spoločného (NOGE, 1962, s. 109).

Okrem spomínanej poviedky Martin Kukučín tvoril aj počas svojho pobytu na ostrove Brač. Z dalmatínskeho obdobia vznikla pozoruhodná poviedka Mišo II. Postava sluhu v oboch prípadoch signalizuje istú spisovateľovu konfrontáciu so svetom samotným. Kým v prvej poviedke Mišo Kukučín priam šablónovito napĺňa definíciu poviedky, často sa to prelína s akousi dedinskou črtou. V poviedke Mišo II sa postava sluhu Lešeho v istom zmysle vyvíja. Ilustrované je to vo vykreslení jeho dalmatínskeho charakteru a v interakcii so svojím pánom. Kukučín v ňom zhmotnil typického človeka so všetkými svojimi neduhmi – má skromné podmienky na existenciu – miesto na prespanie a dobré víno. Práve to robí z jeho postáv živé osoby, ktoré sa zhmotňujú pri čítaní jeho poviedok (NOGE, 1957, s. 54).

Omnoho kritickejším pohľadom reflektoval realitu Jozef Gregor Tajovský. Slovenský spisovateľ neskoršieho slovenského realizmu vo svojich poviedkach vnímal zmeny v spoločnosti v omnoho väčšej intenzite. Prejavovalo sa to aj v jeho prózach, resp. poviedkach. Zaujímavosťou je, že Jozef Gregor Tajovský svoje poviedky takto žánrovo nenazval. Boli to pre neho skôr akési „rozprávky“ (NOGE, 1988, s. 330).

Pri porovnávaní jeho poviedok s prózami Martina Kukučína je viditeľné zacielenie, akým spôsobom sú dané poviedky písané. Kým na jednej strane stojí Martin Kukučín, ktorý tento žáner koncipuje skôr do polohy pobaviť, ako poučiť. Na strane druhej, Tajovský svoje poviedky smeruje do pólov didaktických a mravných, v ktorých je vidieť jeho kritický názor na realitu (ŠMATLÁK, 1988, s. 477). Osobitosť jeho poviedok stála v snahe vykresliť psychiku postáv. Literárny kritik F. Votruba na margo jeho tvorby napísal: „Dušu ľudí hľadať, nie kroj opisovať, to stalo sa mu spisovateľským krédom“ (VOTRUBA, 1988, s. 477). Postavy a ich osudy boli podrobené jeho literárnej analýze. Riešil to na základe svojho ideovo-motivického zamerania poviedok. Motívy čerpal obdobne ako Kukučín z dedinského prostredia, poprípade z priestoru, v akom sa aktuálne pohyboval. Najčastejším motívom spracovania a hlavnou ideou jeho poviedok bol konflikt, ktorý vychádzal z neprekonaných rozdielov vykorisťovaných a vykorisťujúcich (ČEPAN, 1984, s. 144). Opísal to v poviedke Maco Mlieč. Kontrastom chudobného sluhu Maca, v ktorej spisovateľ zhmotnil heroickosť svojho konania vidíme v spôsobe, akým sa správa Maco k svojmu pánovi. Oddaný, síce svojský, sluha na konci svojho života chce od bohatého pána pre seba dôstojný pohreb (MIKULOVÁ – MIKULA, 2010, s. 205). Autor tejto poviedky poukázal na isté rozdiely v rámci hierarchického postavenia v spoločnosti, ktoré nemusí korešpondovať s charakterom postáv.

Príklady na rozdielne typy poviedok reflektujeme aj v iných slovanských literatúrach. V českej literatúre je to v poviedkach Z vlasářských pamětí od K. V. Raisa. V srbskej realistickej literatúre vidíme tento žáner vo veľkej miere ovplyvnený folklórom, zvykmi a tradíciami. Čo je spojené s riešením národnostnej a jazykovej otázky, ktorá sa prelínala aj do sféry literárnej a konkrétne aj do žánru poviedky. Poviedka je nesporne najrozšírenejší a najdynamickejší prozaický útvar srbského realizmu. Dôvod, prečo sa v srbskej literatúre tento žáner traktoval viac ako iné žánre je, že poviedka v období literárneho realizmu dosahovala vyššie estetické a umelecké kvality.

Domáci spisovatelia v tomto období reflektovali tradíciu svojej domácej literatúry, najmä odkaz Vuka S. Karadžića, ktorý ako významný reformátor srbského jazyka čerpal poznatky z tradičného ľudového rozprávania a ľudovej tvorby. Konštitučné znaky srbskej realistickej poviedky sú blízke poviedke slovenskej. Hlavným a  najzakladanejším elementom je využitie naratologického, resp. naratologicko-deskriptívneho postupu. Ten sa v poviedke zameriava na istú udalosť, epický moment, na základe ktorého dochádza k analýze postavy (jej charakteru). Čo sa týka štýlu, slovenská, ale aj srbská poviedka využívajú rozprávačsky. Ten vytvára fabulu a sujet literárneho diela a podieľa sa tak na jej celkovej kompozícii (RÁZCOVÁ, Z. 2011, s. 25).

Významným reprezentantom tohto žánru je J. Veselinović. Ten vo svojej próze Slike iz seoskog života (Obrázky z dedinského ľudu) ešte opúšťa (post)romantické tradície a pridŕža sa dedinského prostredia, ktoré je pre neho často idealizovaným priestorom.

Na druhej strane istou paralelou k slovenskému Tajovskému stojí srbský poviedkár M. Glišić, ktorý v diele Glava šećera (Hrudka cukru) kriticky cez postavy nahliada na realitu meniacu sa zo dňa na deň. Manifestuje to v ilustrovaní útlaku malých ľudí, t. j. sedliakov oproti pánom, ktorí svoju moc patrične zneužívajú.

Triádu autorov uzatvára L. Lazarević, ktorý vo svojej poviedke Wether (Vietor) rieši rodinné vzťahy, ktoré sú často konfrontované okolím. Konflikt, ktorý v poviedkach stvárňuje, sa často dotýka rodiny. Môžeme preto povedať, že z hľadiska tvorby sa podobá českému realistovi dedinského prostredia – K. V. Raisovi. Podobne ako u Raisa, aj u Lazarevića nachádzame prvky kritiky spoločnosti v rámci poukázania na patriarchálny spôsob života. Rozpor, na ktorý autor poukazuje, spočíva v zameraní sa na jednotlivca. Tento individualistický prístup Lazarevič použil pri stvárnení vnútorného rozporu jednotlivca, ktorý je konfrontovaný s okolitým svetom (RÁZCOVÁ, 2011, s. 24).

Perifériu nášho výskumu tvoria ukrajinské poviedky. Zakladateľkou sociálnej poviedky bola Mária Alexandrovna Vilinská píšuca pod pseudonymom Marko Vovčok. Preslávila sa poviedkami so silným sociálnym motívom, v originále – Народних оповідань / Národné poviedky (FIBÍŠKOVÁ, 2015, s. 3). Okrem toho sa dedinskou sociálnou tematikou v bulharskej literatúre preslávil Elin Pelin. Pokladá sa za „maliara bulharskej dediny a majstra krátkych poviedok“ (PELIN, 2016). Za jeho najvýznamnejšie poviedky pokladáme Pižo i Pendo a i. (ISAEVA, 2006, s. 66 – 67).

Štúdia mala za úlohu zmapovať niekoľko poviedok z obdobia slovanského realizmu, ktoré čo najviac ilustrovali realitu, v ktorej sa ich autori nachádzali. Poukázali tak na rôzne spoločné, ale aj rozdielne strety vo vykreslení konfliktov a postáv, ktoré ich manifestovali. Pokúsili sme sa nahliadnuť do rôznych sfér spoločenského diania v rámci dedinského prostredia, ale zamerali sme sa aj na postavu z jej psychologického hľadiska. Keďže išlo primárne o žáner poviedky, dôležitým ukazovateľom pre náš výskum bola skutočnosť vnímať poviedku ako žáner v rámci nadčasovosti a súčasného recipienta.

Literatúra

ČEPAN, O. Stimuly realizmu. Bratislava: Tatran. 1984.

FIBÍŠKOVÁ, A. Marko Vovčok. Brno: Masarykova Univerzita. 2015.

ISAEVA, I. Některé bulharské a české partikule. Historicko-srovnávací studie [Diplomová práca]. Brno: Masarykova Univerzita. 2006.

KLÁTIK, Z. Slovenská a juhoslovanská literatúra. Bratislava: VEDA. 1987.

MIKULOVÁ, M. – MIKULA, V. a kol. Kapitoly zo slovenského realizmu. Bratislava: UK. 2010.

NOGE, J. M. Kukučín. Tradicionalista a novátor I. Bratislava: Vydavatel'stvo Slovenskej akadémie vied. 1962.

NOGE, J. Poviedky a nepoviedky J. G. Tajovského. In: Slovenská literatúra. Bratislava: Literárnovedný ústav SAV. 1988, roč. 35, č. 4.

NOGE, J. Poviedky M. Kukučína. Martin: Osveta. 1957.

PELIN, E. [online]. [2016-12-27]. Dostupné z: <http://chitanka.info/person/elin-pelin>.

POSPÍŠIL, I. Literární genologie. Brno: Masarykova Univerzita. 2014.

RÁCZOVÁ, Z. Srbská poviedka v druhej polovici 19. storočia Dedinská poviedka. [Diplomová práca]. Praha: Karlova Univerzita. 2011.

ŠMATLÁK, S. Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť. Bratislava: Tatran. 1988.

ŽILKA, T. Poetický slovník. Bratislava: Tatran. 1987.

Mgr. Simona Švandová – absolventka slavistiky na Masarykovej univerzite. V súčasnej dobe doktorandka (odbor: Teorie a dějiny slovanských literatur), ktorá sa vo svojej doktorandskej práci venuje porovnávaniu slovenského a českého realizmu so zameraním na dedinu ako významný sociálny priestor. Okrem toho sa venuje písaniu krátkych blogov o rôznych témach.

Kontakt: simi.svandova@gmail.com