Čas na poviedku a poviedka o čase

Viera Žemberová

Genologický prístup k druhom a ich žánrom zaraďuje poviedku medzi krátke prozaické formy. Poviedka tematizuje, rozvinie do dostredivého príbehu a (vy)rieši udalosť spravidla tak, aby jej problém a príbeh sa sústredili na podobenstvá odvodené od (čitateľovej) reality. Príležitosť pri vyrovnávaní sa s problémom dostane rozprávač na poste protagonistu a výnimočne či ilustračne aj ďalšia postava; typovým a príčinným statusom sa ich roly (v príbehu) spravidla nemenia. O poviedke nemožno tvrdiť, že by sa ako žáner dostávala do krízy, čo platí napríklad o románe, ale očakávať ju možno takmer ako pravidlo pri vstupoch do literárneho života pri začínajúcich autoroch a spravidla ako zrelú naračnú, estetickú, filozofujúcu a štylistickú formu pre spisovateľov, ktorí sa na tento žáner sústreďujú pre jeho poučené zobrazenie a vypovedanie postupmi naračného „minimalizmu“, alebo si ním overujú ad hoc výrazové možnosti svojej (aktuálnej) poetologickej výbavy. Napokon jestvujú aj takí tvorcovia, ktorí naznačia, že sa k poviedke utiekajú ako k literárnemu relaxu.

Posledné tri desaťročia poskytujú ruská aj ukrajinská prozaická tvorba doslova priehrštie jedinečných literárnych textov, ktoré sú látkou, tematicky a problémom sústredené na (vy)rozprávanie príbehov o živote, skúsenostiach, dejinných prekážkach, o hľadaní nového života mimo svojej pôvodnej vlasti, či už v západnej Európe alebo „za morom“, čo sa spája s poviedkami o sovietskom židovskom obyvateľstve v minulom storočí, alebo ide o príbehy z latentných generačných a noetických stretov otcov a detí. Univerzálnymi a súčasne špecifickými iniciáciami na vznik poviedky sa stali a v tematike pretrvávajú spomienky, rekonštrukcie alebo odkazy na udalosti spájané so zánikom cárskeho Ruska, vznikom aj spôsobmi organizovania krajiny Sovietov až po roky, ktoré po skončení druhej svetovej vojny sa spájajú so žitou skutočnosťou autorov. Tematiku poviedkovej tvorby, ktorá sa po problém a rozprávača poučene orientuje v historickom i prítomnom spoločenskom čase vytvára prirodzená mozaika od presídľovania či (vy)sťahovania sa rodín alebo jednotlivcov do krajín s iným spoločenským systémom, aký spravuje krajinu Sovietov v spomínanom storočí, alebo autormi poviedky sú potomkovia svojich rodinných predkov z minulých čias, a tí sa témou a noetikou odlišne vyrovnávajú s krutým osudom členov svojej rodiny. V tvorbe generačne mladých či mladších poviedkarov, ktorí sa sústredili na rekonštrukciu, obnovenie, zverejnenie (osobne ukotvených) príbehov, sa poviedky menia na osobné, literárnou cestou iniciované návraty do minulosti a s ňou spojené dramatické ľudské deje. V týchto poviedkach tematika naberá do svojho vnútra aj inú než len príbehovú ambíciu. Pre autorov generačne vzdialených od priamych/osobných skúseností s historickými či historizujúcimi udalosťami sa žáner poviedka mení na príležitosť, ako sa vyrozprávaním toho, čo sa v rodine traduje, (vy)oslobodiť od záťaže rodinou (ne)prežitej nespravodlivosti, krutosti, navyše prostredníctvom rozprávača utvoriť literárnu odpoveď na zmarené príležitosti, predstavy a zničené životy. Nie raz sa nájdu také súvislosti medzi rodinnou pamäťou a spisovateľovou vytrvalosťou neopustiť problém a v náročnom žánrovom ustrojení sa vráti a obnovuje, prehlbuje filozofujúcim, psychologickým a mravným verdiktom pretrvávajúce povedomie prežitej nespravodlivosti. V tejto súvislosti si pozornosť vyslúži osobnosť autora, prítomnosť osobnej mravnej a citovej neschopnosti vyrovnať sa so zmenou spoločenského prostredia a s novými, modernými, či iba z iného prostredia prevzatými spoločenskými pravidlami. Ojedinelé v tematike poviedky nie sú ani tie iniciácie, v ktorých sa nájdu aj odlišné prístupy videnia, vedenia a vyrovnávania sa s minulosťou tých jedincov, ktorí v detstve či v dospelosti (doslova) prežili „minulosť“, a ich potomkov, ktorí literárnymi príbehmi sledujú, odkrývajú a nachádzajú osobné porozumenie a dodatočnú spravodlivosť či objasnenie významu na životné cesty svojich predkov a ich rodiny, tentoraz dobrovoľných alebo vynútených cudzincov/svetoobčanov, a obnovujú si vo svojich poviedkových príbehoch a epizódach ich nové životné skúsenosti, o ktorých rodinná pamäť vie a pripomína si ich. Na jednej strane sa poviedky zachytili o dostredivé zovretie minulým spoločenským/historickým časom, na druhej strane sprostredkúvajú spôsob, ako možno porozumieť a prijať otvorený, hoci cudzí, ale podstatu existencie neohrozujúci „priestor“ pre jednotlivca, rod, rodinu, národ. Pointou narácie, ale aj overením si jej účinnosti, sú príbehy nasycované variantmi osudových rozhodnutí, či nečakaných okolností na odvahu a vôľu prijať a formovať svoju aj rodinnú novú životnú realitu povýšenú na zmysel, hodnotu a užitočnosť svojej existencie, čo aj len v literárnej, ale ako odkaz do budúcnosti pre svojich, rodom spojených blízkych.

„Ruská vystatovačnosť a ruská lenivosť, odhodlané zmeniť svet – to je revolúcia.“ (JEROFEJEV, 2001, s. 160.)

Pozoruhodný projekt vydavateľstva Belimex sa stal skutočnosťou vtedy, keď sa Ruské svety zla zostavené Viktorom Jerofejevom – ako žánrový prierez pozoruhodných poviedok dvadsiatich dvoch po rusky píšucich autorov – vytvoril mozaiku opierajúcu sa o čas, generačné, nazeracie, poetologické a tematické zázemie krátkeho žánru. Poviedka nesprevádza čitateľská či inak iniciovaná „kríza“. Naopak, má dar pamätať si všetko a o všetkých, čo ju mení na tichého a presvedčivého sprievodcu dejinami spoločnosti a kultúry, zvlášť vývinom a pamäťou literatúry, obzvlášť konkrétnej národnej beletrie. Do prekladu poviedok v antológii Ruské kvety zla prispelo svojím umením a profesionalitou deväť slovenských rusistov.

Na užitočného, práve tak ako svojrázneho sprievodcu po polstoročí poviedkovej mozaiky sústredenej do Ruských kvetov zla (s pripomenutým si básnického podobenstva i bez neho) sa mení prozaik Viktor Jerofejev v role zostavovateľa a poučeného vykladača súvislostí, ktorý sa voči svojmu počinu vymedzil dvoma informáciami. Prvá správa pre čitateľa a aj vydavateľa je táto: „Ak sa mám priznať, musím povedať, že literárne antológie nemám rád.“ (JEROFEJEV, 2001, s. 5.) Ďalšia informácia má pre poslanie a hodnotu poviedkovej antológie závažné historické a literárnohistorické podložie a naznačuje široko otvorený spoločenský, konceptuálny, ideologický a autorský kontext, do ktorého sa včleňuje každý z preložených ruských prozaikov aj preto, lebo sa z editorskej vôle Viktora Jerofejeva stal súčasťou rozsiahlej pamäti bohatej ruskej spisby. „Posledná štvrtina 20. storočia v ruskej literatúre sa dá charakterizovať aj ako vláda zla. Ak si pripomenieme Baudelaira, môžeme povedať, že súdobé literárne Rusko prinieslo celý buket fleurs du mal. V nijakom prípade sa však na jednotlivých autorov nepozerám iba ako na prvky ikebany, ale o hodnote každého z nich som presvedčený. Predsa cez nepodobné a niekedy až celkom nepriateľské texty vystupuje zaujímavý architext, a ten poskytuje predstavu nielen o tom, čo sa odohráva v ruskej literatúre – ale o to nech sa starajú vedci – slavisti. Dôležitejšie je, že sumár textov tak postupne vytvára román o putovaní ruskej duše. Vzhľadom na to, že ruská duša sa v poslednom čase vrtela dosť, jej skúsenosť ďaleko prekročila „slovanské“ záujmy a rozprávanie vymenila za dobrodružný a akčný sujet. Stalinskí spisovatelia kedysi snívali o jednotnom texte sovietskej literatúry. Súčasní spisovatelia ich sen parodujú. Ak je kolektívny rozum sovietskej literatúry teleocentrický, tak v novej literatúre rastú kvety zla ako burina – hocikde.“ (JEROFEJEV, 2001, s. 5 – 6.) Viktor Jerofejev svojím úvodom sprevádza po dejinných, etnických, mravných, poetologických, estetických a personálnych entitách sovietskej a ruskej kultúry a literatúry ich rozčlenením na problémy zahrnuté do časových a javových blokov, na sovietsku a antisovietsku literatúru, na optimizmus osnovaný na téze o dobrote ruského človeka a na filozofiu nádeje, na humanizmus a „prakomunistickú doktrínu“ sovietskych ideológov o láske človeka k človeku a na poučenú rekonštrukciu päťdesiatymi rokmi (stalinská komédia, JEROFEJEV, 2001, s. 8), tematickou a motivickou dominantou „teplo domova“ v tvorbe generácie šesťdesiatnikov. (JEROFEJEV, 2001, s. 8.) Fundamentálne spoločenské procesy v osemdesiatych rokoch spôsobili rozklad, ktorým sa na ich konci „osud sovietskej literatúry zavŕšil“ až „nakoniec sa všetko premiešalo. Spisovatelia ostali bez literatúry. Predsa nie všetci.“ (JEROFEJEV, 2001, s. 8.) V osemdesiatych rokoch, Jerofejev ich nazýva skleníkovými, „začala vznikať literatúra – kritika ju neskôr pomenovala druhou literatúrou – mimo oficiálnej otrockej línie. Politicky bola druhá literatúra nie celkom zreteľná […], táto literatúra netrpela sovietizmom, bola skôr asovietska ako antisovietska. Veľmi zdržanlivo sa správala k disidentskej literatúre, považovala ju totiž za ideový rub konformnej slovesnosti vzhľadom na zreteľné spoločné estetické kritériá.“ (JEROFEJEV, 2001, s. 8 – 9.)

Viktor Jerofejev sa sústredil na okolnosti spojené s ruskou poviedkou a druhou literatúrou, pripomína jej problém so štylizáciou, čomu rozumie tak, že ide o „styk s mŕtvym slovom“ (JEROFEJEV, 2001, s. 19) a s takým písaním, ako je opakovateľný autorský akt vymedzený za „fragmentárne písania.“ (JEROFEJEV, 2001, s. 21.) Znova sa objavuje aktualizovaná potreba vyrovnať sa dištančným prístupom so sémantikou a hodnotou termínu spisovateľ v modernej ruskej spoločnosti. Po jeho objasnení sa ukáže objektívna a reálne účinná podstata vzťahu medzi ruskou spoločnosťou a spisovateľom v posledných desaťročiach.

Prierez ruskou literatúrou od polovice minulého storočia skončil Viktor Jerofejev pointou, na ktorú môže a má zareagovať, sám to aj očakáva, jej tvorca: „Takže zlo našlo svoj výraz. Literatúra zla urobila svoju prácu. Ontologický trh zla je plný tovaru, pohár je po okraj naplnený čiernou tekutinou. Čo bude ďalej?“ (JEROFEJEV, 2001, s. 23.) Výzva Viktora Jerofejeva, obsiahnutá do otázky bez odpovede – čo bude ďalej? – nestráca nič zo svojej naliehavosti v súlade s plynúcim časom a s prítomnosťou živej a žitej ruskej literatúry na jej poznávacej a zážitkovej opodstatnenosti. Možno predpokladať, že aj preto vznikla autorská antológia Viktora Jerofejeva Ruské kvety zla, aby artistne premyslene a s nazeracou tendenciou prekročila limity, pred ktorými nateraz ustupuje svet krásnej literatúry a jej poviedka.

Každé zlo odplácej dobrem. Pak se všechno ve světě obrátí k lepšímu.

Sentenciou múdrej odeskej babičky Rivy, ktorá obsiahne mravnú aj praktickú, ale obzvlášť univerzálnu radu na prežitie v situáciách, do ktorých sa v dobrom, či inak dostane jednotlivec alebo spoločenstvo, začínajú „Autobiografické poznámky z mého dětství, Güntře, ozvi se!“, so série desiatich poviedok Marka Polevoja. Autorka Předmluvy, Jana Klusáková, zvýraznila svoje profesijné spojenectvo s umením Isaaka Babela, aby jeho prostredníctvom našla prepojenie medzi sebou, I. Baabelom a Markom Polevojom,1 lebo „Mark Polevoj se hlásí k Isaaku Babelovi jako ke svému učiteli a nedostižnému vzoru (ostatně jako svého učitele uváděl Baabela i Hewmingway)“. Za podstatné, čím autor osloví toho, kto sa začíta do jeho poviedok, považuje poznanie: „Z povídek Marka Polevého se český čtenář dozví to, co by mu jinak zůstalo utajeno: co znamenalo být Židem v Sovětském svazu, co riskoval ten, kdo se ke svému původu hlásil, a jak se později, po výprodeji sovětských Židů do Izraele, prohlašovali za Židy i Nežidé. A především je to zpráva o nekonečné nostalgii Oděsana po svém městě, zvaném důvěrně a láskyplně Odesa-mama.“ (POLEVOJ, 2005, s. 8.)

Poviedka má ústredný problém, ktorý nekomplikovaným postupom treba uviesť, naznačiť rozpätie i hĺbku problému a ponúknuť prijateľné riešenie tu a teraz; túto dobrú kompozičnú „vlastnosť“, ktorá v jeho poetike a naračnej stratégii zaujme obzvlášť senzibilitou, zvýrazní rozprávačovu pozornosť prejavenú pri jeho riešení voči spôsobu rozprávania, akým sa dávna udalosť alebo jej rovnako vzdialené a rozvíjané pokračovanie napokon vyvinulo. V poviedke sa v súlade s jej žánrovými obrysmi uplatní rozprávačov prístup voči tomu, čo sa spája s napätím, a možno to bez rešpektu označiť napríklad za problém iniciovaný zlom, zákernosťou, ľahostajnosťou, neľudskosťou, spoločne tak dávajú vedieť o mravných prepadliskách obsiahnutých v téme a probléme žánru, aby sa autor poviedky prejavil svojou stratégiou ako človek hlbinný, teda ako ten, kto zlo vo vyrozprávanom príbehu prekonáva ústretovosťou, a reálny osud jednotlivca alebo spoločenstva prijal aj ako osobnú výzvu a nepodcenil nič, čo obsahuje, umožní porozumieť a dovolí reagovať na zmeny s ňou späté. Povídky z Oděsy a jiných světů sú návratom k hodinám, dňom, mesiacom a rokom osobného nešťastia, k zničeniu toho, čo tvorilo detstvo Marka Polevoja, jeho rodiny a rovesníkov, návrat k zločinom a neľudskosti, k útrapám spáchaným na jeho blízkych. Ani čas nedokázal vytesniť z pamäti toho, kto to prežil, čo obsiahol reálne plynúci čas. Mark Polevoj poviedkovými príbehmi v noetickej a mravnej vertikalite, rozprávačskou dostredivosťou a odstupom od akútneho emotívneho a rekonštruovaného existenciálneho tlaku (osobného, osvojeného si) zážitku sa v spontaneite narácie svojho rozprávača dokáže „premeniť“, a tak naznačovať žánrový náčrt budúcej novely alebo románu. Rozprávač sa vracia k autenticite prežitého pokojne, rozvážne z jadra verifikovateľného existenciálneho zážitku vyberá z neliterárnej minulosti len to, čo vyrozprávaný príbeh unesie ako odkaz do neliterárnej skutočnosti, a ide o tie, ktoré sa reálne stali, a kým sa len dá, približuje ich tak, ako sa udiali, aby bolo zrejmé, čím minulosť poznamenala jeho a spoločný rodinný život a čím naplnila/zničila osud jeho rovesníkov a národa. Mark Polevoj pre stratégiu rozprávača zvolil odstup, porozumenie, prítomnosť objektívneho vedenia o tom, čo bolo, aby svoju pravdu skoncentroval do štylisticky precízne vypracovanej skratky a ňou, ale rozhodne pričinením sa vynikajúceho prekladu, zachytáva len to, čo svojím dôsledkom obrátilo život ako jav a jednotlivca ako jeho nositeľa proti jeho prirodzenej tvorivej podstate uloženej do činov, emócií a mravných inštrukcií na uchovanie ľudskosti, obetavosti a prirodzenosti jestvovania. Mark Polevoj o krutosti a zlobe v širšom aj najbližšom spoločenstve vypovedá rozvážne, uznanlivo a láskavo, no odmieta naivne či obranársky hovoriť o tých zo svojho okolia, ktorí opustili Odesu a vlasť, aby si uchránili život a v novej krajine začínali či natrvalo žili, ba aj živorili, hoci odlišne, ale bol to reálny spôsob, ako sa dal uplatniť osobný/možný/dostupný postoj a príležitosť pri utváraní svojho osobného sna o šťastí: sebectvo vyvažuje materská láska, priateľstvo pomoc aj po rokoch, neúspech si vypomôže americkou ilúziou, tak blízkou príbehu o potemkinovej dedine. Pre Marka Polevoja, pre jeho rozprávača sa menia „vonkajšie“, nie raz až osudové okolnosti poviedkových protagonistov v čase rozdelenom na dve tváre ich života, na „tam v cudzine“ a na „doma v Odese“, Charkove, v Sovietskom zväze. Nové prostredie, existenčná realita a silnejúca nostalgia za tým, čo zostáva ich pôvodným, opusteným domovom, tá prežíva aj v novom prostredí napriek tomu, že ono utvorilo aktuálne hodnoty a obsah šťastia či okolnosti na neúspech jednotlivca, ako inštrukciu odvodenú z empírie, ako žiť svoj nový a vysnívaný život. Nové a napriek všetkému navždy cudzie prostredie, cudzie spoločenstvo, cudzia krajina a kontinent nemilosrdne a sebecky vyskúšajú každého presídlenca z jeho osobnostnej či mravnej výbavy a nechajú ho „pravdivo“ splatiť osobnú daň za jeho uchránený život tým, čo mu dali sudičky do vienka. Mark Polevoj nechá svojho rozprávača pohybovať sa úsporne a tendenčne v čase, v prostredí, v priestore, vo vzťahoch, aj preto príbeh plynie hutne a sleduje sujetovú horizontálu toho, čo postava vo svojom etnickom a rodinnom spoločenstve žije. Rozprávač nemoralizuje, nesúdi, nesťažuje sa, vie a rozpráva o tom, čo sa musí vypovedať o tých, ktorým bola ich osobná budúcnosť dožičená. Polevoj našiel podstatu pravdy o človeku, o dejinách v tom, že jeho postavy pokračujú svojimi príbehmi, hoci odlišne v tom, čo im budúcnosť priniesla a čo im – životom vyvoleným – „zabezpečila“. Pre autora sa do poviedkových príbehov rozplynula neprehliadnuteľná sentencia: život je škola, v ktorej sa platí za lekcie a získané vedomosti iba hodnotou osobného života.

Poviedky sú kompozične radené v súlade s osou prirodzene plynúceho času rozprávača. Prvá, už pripomenutá, Günter, ozvi se!, má podtitul Autobiografické poznámky z mého dětství a je dedikovaná Kátě a Anně, mým milým starším vnučkám. Autobiografickosť sa organizuje na „sile“ obsiahnutej v autenticite výpovede, ktorú podporuje rozčlenenie rozprávania na sekvencie Začátek války; Chystáme se na evakuaci; Otcova smrt; Poslední válečný rok; Návrat do Oděsy; Setkání s Güntrem; Cesty do přístavu. Z mikrosekvencií a detailov verifikovaného zážitku sa utvorila časová os rekonštrukcie toho, čo si chlapčenská pamäť uchová z krutej vojnovej minulosti, ktorá mu zobrala, čo sa len dalo, pritom ho nechala prežiť výnimočný vzťah medzi odeským židovským chlapcom a nemeckým vojnovým zajatcom, ktorý v ňom videl svojho syna. Polevoj, ako mnohí v európskej literatúre s látkou druhej svetovej vojny sa týmto príbehom vzpiera hodnotovej skratke, podľa ktorej uniforma rozhodne o jej nositeľovi. Odeský chlapec si zo stretaní so zajatcom osvojil, že vojenské ukončenie bojov nič nezmenilo ani v zajateckom tábore v správaní sa medzi príslušníkmi gestapa a wermachtu, židovského chlapca s nemeckým vojakom spojil do budúcnosti talizman, ktorým sa rozlúčili, aby sa nikdy viac nestretli, „Proč se naši vůdcové nedomluvili tenkrát a proč se nedokážou domluvit ani dnes? V mých představách se svět převrátil“; a táto trauma neopustí autora od prvej po desiatu poviedku, pre všetky zostáva spoločné zaklínadlo: „Zůstali jsme naživu!“ (POLEVOJ, 2005, s. 20.)

Poviedka Pod Davidovou hvězdou a Ježišovou kometou má túto dedikáciu: „Věnováno těm, jejichž talent a geniální schopnosti zůstaly neobjeveny; rozdrtila je kola totalitního systému“ (POLEVOJ, 2005, s. 21) – to aby pripomenul „neuveriteľný príbeh“ dvoch chlapcov, Juru a Jašu, z povojnovej Odesy, ktorí si vymenili mená aj národnosť. Rozprávač osloví netrpezlivého čitateľa – „čtenář najde odpověď na konci textu“ (POLEVOJ, 2005, s. 25) –, ale vierohodnosť svojich poviedok sprevádza „vecnými“ odkazmi na historický kontext, ktorý jeho generácii poznačil život a potomkovia by na to nemali zabudnúť. „V zemi totiž tenkrát vládl vůdce a strůjce všech vítězství, zvaný též velký kormidelník. Orgány ministerstva vnitra udržovaly celý stát ve strachu a zamýšlená akce byla značne nebezpečná.“ (POLEVOJ, 2005, s. 25.) Popri spoločenskom a politickom kontexte spresňuje autor v poviedkach pod čiarou vysvetlenie každej faktickej alebo vedomostnej informácie, ktorú použije, aj preto v texte dôsledne vysvetľuje význam termínov, ktoré súvisia so židovskou kultúrou a zvykmi (haftar, Jom kipur, chala, micva, tora ďalšie). Poviedku Nešťastná micva sprevádza text z Mišne Tóra, v ktorom sa v príbehu komponovanom na ostrom existenciálnom kontraste stretajú iniciácie odvíjané od filozofovania a morálky presahujúcej čas, priestor v spoločenských dejinách a určujú svojou ústrednou myšlienkou hodnotu života. „Kdo zachrání jediný život, zachrání celý svět.“ (POLEVOJ, 2005, s. 63.) Na príbehu chlapcov Benjamina a Lea siahol aj po kontraste nájdeného života v cudzine a strateného života doma. „V sedemdesátych letech prožívali Židé v Sovětském svazu složité období. Po etapě utahování šroubů, která vyvolala bezprecedentní a cynický boj s kosmopolitismem a sionismem a také politický proces s lékaři (údajnými vrahy v bílých pláštích), nastalo období tání. Židům, kteří měli v zahraničí příbuzné, se poprvé naskytla možnost vycestovat za svými blízkymi.“ (POLEVOJ, 2005, s. 65.) Táto spoločenská zmena prináša skúšku mravných, citových a rodových vzájomných vzťahov, príležitosť a využité nutkanie na podlosť aj klamstvo, čo poznačí vzťahy medzi súrodencami (pripomenutie príbehu Ábela a Kaina), rozčesne zvyčajne šírené mýty o americkom šťastí pre každého, kto sa do krajiny dostane. Život aj tam má ostré hrany a nič a nikomu nepadne samo do lona.

Smútok, spomienky, návraty v snoch a želaniach podporí autor viacerými rozpomienkami na texty z odeských pesničiek, citátmi z písomností medzi mužskými postavami, pripomenutím textov z úradných sovietskych dokumentov, rozprávačovým výkladom o podstate či až poetike odeského humoru, ktorému tí, čo nežili v meste, len ťažko porozumeli: „O oděském humoru by se daly napsat celé traktáty. Někteří lidé ho nechápou. […] Podstatou oděského humoru je směs komiky, ironie, jistá dávka sarkasmu i smutku. Když Oděsan vypráví, jen málokto pozná, kde končí pravda a začíná ironie. […] Proto když hovoříte s Oděsanem, premýšlejte důkladně o tom, co říká, a hned se nesmějte. […] Hloupý mozek a chytrý humor – to nejde dohromady, žertují v Oděse.“ (POLEVOJ, 2005, s. 31.)

Drsnosť, neúctu a neľudskosť, akú uplatňuje moc, tak zakorenená v spoločenských a administratívnych kontaktoch s jednotlivcom, zachytili témy poviedok Žid podle halachy. Emigrantům poslední vlny (POLEVOJ, 2005, s. 109 – 119) a Nostalgie s doplnkom. Přísahám, že budu mluvit pravdu a nic než pravdu (POLEVOJ, 2005, s. 125 – 146) s poučením, že návraty tam, kde v minulosti nechcela literárna postava zostať, sú nielen nebezpečné, lebo sa mechanizmus a letora moci nezmenili, neprekonaná nostalgia za starým domovom sa zmení na krutú, zopakovanú lekciu o bezcennosti jednotlivca, o statuse večného nepriateľa a o bezpráví. Vlastne premýšľa o tom, že sa nič medzi starým a novým v domovine nezmenilo, hoci roky bežia a po šťastnom návrate do novej, hoci navždy iba cudzej krajiny, zostáva poznanie literárnej postavy vymedzené obnoveným zážitkom prežitého strachu z moci a sklamaním nádeje, že sa doma za tie roky muselo všetko zlé zmeniť. Obnovená skúsenosť novou mocou „doma“ vytlačila túžbu vrátiť sa do rodiska. Pre Marka Polevoja v Povídkach z Oděsy a jiných světů všetko, skúsenosť aj sen, minulosť a prítomnosť, osobné a spoločenské, moje a rodinné, zostáva v zajatí plynúceho času, jednoducho všetko napriek skúsenosti a nežičlivému osudu protagonistov smeruje do budúcnosti aj preto, lebo jeho životom poučené a do podobenstiev príbehov uložené panta rei nepozná a neustupuje pred odbočeniami, v ktorých by sa strácala spoločenská aj osobná (empirická) pravda, neskôr súhrnne vydávaná za zmysel a hodnotu života.

… nemá absolutně žádnou představivost. (CYPKIN, 2017, s. 262.)

Na Cypkinovu (1926 – 1982) literárnu prítomnosť čakali ruskí čitatelia, dá sa naznačiť, dlho. Vyčkávanie ukončil románom o náročnom manželstve spisovateľa Dostojevského a jeho Anny tak, že sa predminulé storočie, v čase a priestore vložené do nemeckého kúpeľného mesta a do cárskeho Petrohradu vo finálnej časti prózy vďdaka autorskému rozprávačovi preklenulo časovým skokom do návratu moderného rozprávača do mesta, ktoré sa znova nazýva Petrohrad, aby medzi domami a na širokých uliciach živého mesta znova vrátil k náture Dostojevského a do ulíc jeho Petrohradu, hoci o storočie neskôr: dávna minulosť, tak významná v pamäti a dejinách ruskej kultúry a literatúry, sa napojila na pamäť utrápeného rozprávačovho rodu, ktorý Rusko musel opustiť. Leonid Cypkin svoju tému, nech je to román Léto v Baden-Badenu,2 novela Most přes řeku Něroč alebo priehrštie poviedok priradených k vydaniu Mostu v českom preklade, si uchováva vnútornú zovretosť naviazanú na rozprávača, ktorý sa voči téme a jej rozvinutiu v úspornom prozaickom tvare poviedky správa vyrovnane, je sústredený na priestorový detail a na vzťahovú podstatu, nerozvíja do opisov a reflexií zachytenú situáciu, za čo žáner vďačí latentne utvorenému vzťahu medzi rozprávačom a rozprávaním tým, že tematizovaná miniatúra sa viaže na narátorovu autopsiu, na jeho profesiu lekára, na svojím priebehom vyhrotené postrehy o činoch, správaní sa, postojoch súčasníka a o súčasníkovi. Cypkinove žánrové miniatúry, napriek svojej štylistickej úspornosti až príbehovej dostredivosti, sú plnovýznamové, vyťažené spravidla mravne pointovaným problémom, imitovaným sujetom, atmosférou osobnej a profesijnej komornosti. Poviedka má svoju tému a problém, a predsa zaváži spontánna narácia, jej dostredivosť a nenáhlivosť vnútorného monológu. „Tichá“ reč narátora takmer meditatívne obsiahne dejovú situáciu spravidla post factum, ponúka ju ako osobne vedený (komorný) spor s osudom, či s voči životu nezvratným riešením, s ktorým prichádza smútok, spomienky a oslovovanie pamäti alebo len pristavenie sa pri tom, čo bolo a koho sa to dotklo. Plynutie života ako reťazec rozličných a všedných dejov, obyčajných ľudí, úsmevných aj závažných udalostí z vojnových či mierových dní si našiel priestor v uzavretom i prírodnom prostredí. Cypkinov narátor absorbuje a sprostredkúva svojmu čitateľovi ako pozoruhodný detail nie raz podnecovaný zmyslovým prijímaním reality (zrak, čuch, sluch, pohyb), na ktorom sa ohýbali udalosti aj jestvovanie samotára či spoločenstva. Cypkinove poviedky sa v názvoch vymedzujú svojou jednoznačnosťou „oznamu“. Autor názvom textu vopred a zámerne upozorní na epicentrum témy a do neho posúva nenáhlivo rozvinutý existenciálny alebo mravný, hoci navonok obyčajný problému: most, únos, zápisky, lúčenie, list, hojdačka, dohoda, sviatok, kilometer, rieka. Voči vonkajšiemu detailu sa osvedčuje narátor subtilitou vyrovnávania sa so skutočnosťou, a tak si všíma prejavy čakania, konečnosti, vzdoru, vône, zvažuje zmysel, poradie atď. Cypkinove prózy naznačujú, ako a čím boli čas, priestor a udalosť v jeho živote, kde často sa život vďaka profesii menil v krajnej situácii vo svoj opak (Leonid Cypkin pracoval ako patológ) krehký, vzácny, a ako mu chcel porozumieť do hĺbky s mravným a citovým rešpektom, ba až pokorou pred konečnosťou (svojho) bytia.

Stejně nemáš, kam by ses přede mnou schovala.

Vtedy, keď jednotlivec porozumie svojej životnej situácii tak, že sa dostal do takých okolností, ktoré mu neumožnia schovať sa, získa závažnejší poznatok, a ten spočíva v tom, že nikam a k nikomu nepatrí, nechýba nikomu a jemu nič a je sám, vlastne patrí iba sebe. Zadumané príbehy malých, pubertálnych, zrelých i starnúcich ženských postáv, medzi nimi sa ich vek aj profesia, ba aj sociálny priestor rozlišuje a typovo odlišuje, a tak im zostáva jediné, na počiatku to je len želanie, neskôr sa mení na jedinú túžbu: byť obľúbená, milovaná, môcť sa obaliť láskou iného človeka voči sebe ako istotou, tak potrebnou pre ženu, ktorú nič, nikto a nikdy nezmení. Keby sa na počiatku javila situácia Maljarčukovej ženských postáv ako romantický nádych, vznikajúci medzi snom a realitou, medzi detstvom a ranným prebúdzaním sa ženských predstáv ako opôr pred drsnými pravidlami tvrdého životného dňa jej dievčat, dcér, manželiek, slobodných žien, nebude to pre čitateľa užitočné priecestie, ako vstúpiť do stratégie výnimočnej ukrajinskej spisovateľky Maljarčuk v jej poviedkovom výbere s nekompromisným názvom Bestiář.3

Rozprávačský naturel, spontaneita prepojenia témy a jej vyrozprávania, sýte zákulisie postavičiek, prehliadanej všednosti, prežívajúcej beznádeje a ničoty, to všetko vytvára živú, plastickú, a tak známu kulisu pre malé i väčšie drámy ženských postáv. Čas plynie všetkým rovnako, ale čas jej ženskej postavy zostal stáť v tom istom priestore, v tej istej profesii, v tom istom spoločenstve, ale zvnútornená ťažoba nezvratného poznania svojej nezvratnej osobnej skutočnosti pomkne postavu, aby sa v okamihu zúfalstva zo seba a svojho života vylúpla ďalšia a ďalšia ilúzia, nádej, pokus, ako prekročiť svoj tieň, zmeniť život na život osobných predstáv. V tých poviedkach, ktoré zaradila autorka do českého výberu Bestiář, prináša mozaiku pôsobivých estetických a psychologických podobenstiev z empírie, desať ľudských mikrosituácií medzi dievčenským, zrelým ženským snom a literárnou skutočnosťou. A hoci sú to pozoruhodne vyrozprávané smutné torzá spravidla osamelých ženských postáv, čitateľ(ka) vie, že medzi snom a realitou pre ne už nezostalo miesto na akúkoľvek zmenu, tak nech dennodenne pri ďalších nedobrých, až život ohrozujúcich skúsenostiach živorí aspoň nádej. Veď tá vraj umiera posledná. Latinské názvoslovie pre desať poviedok má svojich adresátov a aktualizáciu: sliepka, pes, medúza, potkan, krkavec, slimák, prasa, zajac, puma a motýľ. Ľudské strety iniciované podobenstvom so živočíšnymi a životnými danosťami, pevnosť zákonov prírody si našli svoje nešťastné, rezignované alebo aj do ilúzií sa utiekajúce ľudské bytosti, a tak sa rozprávanie vekom odlišných postáv, z rozdielnej sociálnej vrstvy a jej kultúrnych či mravných noriem dostáva do svojho „ringu“ už iba na svoje (do)prežitie: „Sama Mášenka ale šťastná není. Touží po tom, aby ji někdo miloval, jenomže bůhvíproč ji nikdo rád nemá.“ (MALJARČUK, 2018, s. 260.) Príbeh jednotlivca sa zbližuje s tým, čo vo všeobecnosti človek vie o osude po latinsky pomenovaného zvieraťa, darvinovské alúzie na vzdorovitosť a pokoru, slabosť a silu, dobro a zlo, pravdu a úskok, telesnosť a emócie, škaredé a pekné, na neželané stvorenie pre lásku, rodinu, ochranu, teda na prírodnú a osudovú predurčenosť a povinnosť aj napriek okolnostiam prežiť, preniesla Taňa Maljarčuková do príbehov svojich stratených ľudských jedincov aj v siedmich poviedkach z tematicky odlišného, ale noetikou blízkeho poviedkového súboru Shora a dolů.

Autorka kultivovaných, naivne intonovaných, humorných, groteskných rozprávaní, ktoré v jej poetike naplno zachytia limity toho, čo je život strateného jedinca, ktorému ostali spomienky, uchyľuje sa do snov a „rozbíja sa“ – vďaka iným – o nesplniteľné, a tak prirodzené želania, stačí oslovovať, komentovať, dopovedať, ale s veľkou obľubou oznamovať mu, či vstúpiť do dialógu, teda tak láskavo a hravo sa sporiť so svojím čitateľom. „Ona o mně přijde, jakmile dopíšu tuhle povídku.“ (MALJARČUK, 2018, s. 357.) I týmto strategickým naračným prístupom k príbehu a k životnému torzu postavy pred zánikom spôsobeným realitou naznačuje neriešiteľnosť ústredného sociálneho vymedzenia a obmedzenia svojich opustených, zabudnutých, nepotrebných, ale nevzdávajúcich sa obyčajných, vytrvalých ľudských prototypov. „Dnes už nemá význam, jak se jmenovala, i když živí zemřelým rádi říkají jménem. Kapitolina by vám bez váhání řekla, že se babička jmenovala Margareta. Ale Kapitolině nemůžete všechno věřit.“ (MALJARČUK, 2018, s. 33.)

V poviedkach Tane Maljarčukovej si esteticky pôvabným, poetologicky a zvlášť výrazovo autonómnym spôsobom našla svoju jedinečnú budúcnosť kultúrna a sociálna tradícia ako nezameniteľná hodnota a estetický prínos modernej ukrajinskej a po rusky písanej umeleckej spisby.

Literatúra

POLEVOJ, M. Povídky z Oděsy a jiných světů. Praha: G plus G, 2005.

CYPKIN, L. Most přes řeku Něroč a jiné prózy. Praha: Prostor, 2017.

MALJARČUK, T. Bestiář. Praha: Větrné mlýny, 2018.

JEROFEJEV, V. Ruské kvety zla. Bratislava: Belimex, 2005.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk


[1] Vyňaté z Předmluvy Jany Klusákovej: „Mark Polevoj se narodil v roce 1932 v Oděse v ruské židovské rodině, za války osiřel.“ Po skončení vojny ho prijali na vysokoškolské štúdiá na moskovskú filmovú akadémiu, starosť o matku a dve sestry zmenili jeho zámer, z Moskvy odišiel a „vystudoval techniku a ekonomii, aby si mohl normálně vydělat. Jeho dvě dcery, Jelena a Ljuba, se v osmdesátych letech provdaly do Československa a v roce 1991 se za nimi odstěhoval bezmála šedesátiletý Mark Polevoj s manželkou. V Praze se vrátil k vytouženému psaní. První knížka (Nové oděské povídky) vyšla vlastním nákladem.“ (POLEVOJ, 2005, s. 7 – 8.)

[2] „Až v roce 1982, sedm dní před Cypkinovou smrtí, vyšel v emigratnském týdeníku Novaja gazeta v New Yorku jeho román Léto v Baden-Badenu.“ Prevzaté z prebalu vydania súboru Most přes řeku Něroč a iné prózy, ktorý sa považuje za jeho „kompletní literární dílo“.

[3] Prebal českého prekladu z poviedkovej tvorby Tane Maljarčuk (1983) informuje, že sa narodila v Ivano-Frankivsku, ale žije vo Viedni. Popri prozaickej tvorbe pre dospelých je autorkou príbehov aj pre mladých čitateľov, žánrovo má blízko k eseji a publicistike. Uznanie sa jej dostalo za román Zapomnění, ktorý sa v roku 2016 stal Knihou roku BBC. V českom preklade s názvom Beštiář sa stretol výber poviedkovej tvorby z pôvodných knižných vydaní Shora dolů, Kniha strachu (2006) a Bestiář (2009).


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2017
  1. Rulettenburg (František Všetička)
1 | 2017
  1. Chvála knihy (Eduard Roreček)
  2. Modelling Spelling Variations in Slavic for Textual Research (Danslav Slavenskoj)
2 | 2014
  1. Na počátku byl trigonometrický bod u Soběšic (Dana Ferenčáková)
1 | 2013
  1. Cesty do Svaté země (Danuše Kšicová)