Opísaná udalosť je čosi iné ako skutočnosť. (Thomas Bernhard)

Knižné vydanie slovenského prekladu jedenástich krátkych próz pod spoločným názvom Marketér ukrajinského filmového režiséra, scenáristu a spisovateľa, ale aj medzinárodne známej a občiansky aktívnej osobnosti Olega Sencova¹ sa zaradilo medzi neprehliadnuteľné spoločenské a kultúrne udalosti. Autor zastáva nasledujúce presvedčenie: „Minulosť nevrátiš. Nestojí za to na ňu ani spomínať. Aby ti neprišlo ľúto“ (SENCOV, 2020a, s. 36). Napriek sentencii pripomínajúcej ľútosť za prežitým sa prinavrátil do osobných až komorných rozpomienok tematizovaním udalostí, ktoré sa svojou literárnou formou prirodzene odklonia od neliterárnej „reality“, a to svojským nazeraním na to, čo sa bude označovať za históriu – no pre neho z nej ostanú navždy „iba“ čriepky z osobných rozpomienok na minulosť.

Spoločenskú osobitosť prozaickej knihy Marketér spájanú so Sencovovými krátkymi prózami spresňuje do expozície jej vydania včlenený „príhovor“ Mirka Tódu, novinára pôsobiaceho v Denníku N. Mirek Tóda poskytuje čitateľom svojím príhovorom dôležité informácie, a tie sú buď novinárske, ² alebo osobné³.

Čitateľa prozaického súboru Marketér zorientuje novinár v súvislostiach a okolnostiach Sencovom žitej reality aj tak, že naznačuje pôvodné okolnosti spájané so vznikom poviedkovej knihy. Poviedkovú knihu napísal Oleg Sencov vo väzení Labytnag: „Je to jedno z najhorších miest na svete“ (SENCOV, 2020a, s. 9). S protagonistom poviedkového celku má autor spoločný rok narodenia 1976, ale aj to, že je „Moskvič, o ktorom píše vo svojej autobiografickej knihe o študentských časoch [...]. Napísal ju vo väzení, ale hovorí, že takto by ju napísal kdekoľvek“ (SENCOV, 2020a, s. 9). Napokon Mirek Tóda o Olegovi Sencovovi pointuje: „nehrá sa na hrdinu, ktorý práve vyliezol z väzenia a ako superhrdina ide neúnavne bojovať za slobodnú Ukrajinu“ (SENCOV, 2020a, s. 9).

Čitateľ vie, že medzi autorom a rozprávačom v jedenástich poviedkach sa sprítomnilo alter ego a osobný pohľad na nedávnu (generačnú) minulosť. Na ich tematizovanú súbežnosť sa využíva naračný postup, v ktorom dominuje kategória literárny čas, aj preto sa rozprávač pohybuje vo „vývinovo rozčlenenom“ biologickom veku mužskej postavy od jej chlapčenských šestnástich rokov až za hranicu zrelej mužnej tridsiatky. Cestu v čase sústredenú na zovšeobecňujúce spoločenské a subjektívne detaily z osobného života rozprávača vyplnia životom poskytnuté univerzálne dobové skúsenosti. Na počiatku sú to tie z rodičovského domu na vidieku, po nich tie po ukončenej strednej škole zo života študentov a pedagógov vysokej školy v blízkom malomeste, zvlášť zo štúdií ekonómie, a napokon sú to tie z mozaiky osobnostných a mravných rozličností medzi rovesníkmi tak, aby účinkovalo podložie z možností zahrnutých do aktualizovaného typového pars pro toto. Po absolutóriu príde pre narátora čas na lásku a na dospelosť s jej reálnymi, znova dobovými pragmatickými a mravnými pravidlami tak, aby začiatok a koniec životného príbehu mladého muža naznačoval osobnú rezignáciu na žitú náročnú skutočnosť. A to znamená, že jeho osobný svet splynie s poznaním, ba až istotou, že svoj pôvodný cieľ na hodnotný a úspešný život vytvorený zo sna a želaní mladíka sa v dospelosti muža nenaplní a on svoj tieň neprekročí. Po všetkom, čo protagonista zažil a prežil, sa nedokázal ubrániť tlaku sociálnej tradície ani vzdorovať svojimi postojmi morálke a návykom praktikovanej dobovej spoločenskej konvencie.

Sencovov rozprávač oživuje osobnými príhodami individuálnu cestu raného pubescenta, neskôr mladíka, po ňom vysokoškoláka a začínajúceho podnikateľa na pozadí problémových osobných a spoločenských dejov a vžitých dobových kolektívnych noriem, podľa ktorých sa žilo v deväťdesiatych rokoch v autorovej domovskej krajine. A tak o peniazoch ako o všemocnej hodnote „nepremýšľal, čo by si za ňu kúpil, páčil sa mu samotný proces zhŕňania a zratúvania“ (SENCOV, 2020a, s. 13), aby uvažujúc o svojom vzťahu k peniazom a podnikaniu, „dobre si osvojil vzorec úspechu: jasný cieľ, priama cesta, nezastavovať sa a nevzdávať sa“ (SENCOV, 2020a, s. 23). Na počiatku vidiecky mladík, neskôr vysokoškolák, napokon dospelý muž prijal rolu modelového jedinca, ktorý nič nezískal len tak, a predsa nedokáže uniknúť zotrvačnej trajektórii tých hodnôt, ktoré vyhľadávali jeho rovesníci, mladí ľudia, a to aj po spoločenskej zmene, po rozpade pôvodného štátneho útvaru. Napokon, ukrajinský život zasiahli tie isté právne, mravné, ekonomické, sociálne a asociálne procesy, ktorými prešli krajiny strednej Európy v nie tak dávnej minulosti.

Do reťazca utvoreného z väzieb medzi príčinou a jej následkom včlenil Oleg Sencov personalizovaný príbeh jednotlivca, ktorým ilustruje aj zdôvodňuje ako ťažko, takmer bez prenikavejšieho úspechu nemožno meniť myslenie a konanie spoločnosti zovretej fetišmi ako sú peniaze a alkohol. To nimi sa spúšťa aj sa finalizuje problém v poviedkach súboru Marketér.

Autorom do narácie zapojený termín marketér napovedá, že všetko, o čom bude v príbehu „reč“, vďačí za svoju prítomnosť (mladíckej) nedovzdelanosti, davovej poddajnosti a naivnej spontánnosti a ľudovej (krutej) hravosti. V súhrne sa sformuje skúsenosťou predkov osvedčené vyčkávanie na to, čo bude, čo príde, a ako sa s novotou bude možné vyrovnať aj zrovnať a ako s ňou žiť. Azda aj preto má termín marketér pre rozprávača svoj počiatok pri výbere zamýšľaného odboru a špecializácie na vysokej škole. Veď ten, kto chce byť ekonóm, musí – či mal by – porozumieť nuansám „manažmentu“ a „marketingu“, „ale koho pripravoval marketing? Verzií bolo veľa, a tá najsmiešnejšia znela – marketér“ (SENCOV, 2020a, s. 29). Aj keď sa sémantika termínov objasnila, pre rozprávača a jeho rovesníkov v prvom ročníku na vysokej škole všetci – časť za celok – „V tom čase sa už definitívne zmenili na marketérov“ (SENCOV, 2020a, s. 29). Sencovovo gesto hravosti a dravosti, lebo prózy ho majú, alternuje výzva na spoločenskú spôsobilosť pomenovať status jednotlivca aj spoločenstva na križovatke dejinného priesečníka, utváraného z dotyku žitých obsahov „bolo a bude“, teda včerajška a zajtrajška. V rovine vžitých spoločenských kontrastov ako prirodzených súčastí života jednotlivca, generácií aj spoločenstva atakujú jednotlivé prózy ďalšie spoločenské a osobné dotyky, tie „prečnievajú“ do všedného života jednotlivca z tradície a minulosti, z praktikovania morálky a chápania prítomnosti. Napokon o svoj diel (ne)úspechu v reáliách praktického života sa prihlásia aj následky obnovovaných sociálnych zvykov aj ich dôsledok, pritom ide o dosah adaptovaných spoločenských zlozvykov a nimi podnecovaných zotrvačností v života jednotlivca. Pointy jednotlivých Sencovových „príbehov“ sa od počiatočného gesta ranej hravosti neprehliadnuteľne presunuli k morálke a praktickému zužitkovaniu rezignácie na svoj kvalitou a hodnotami „iný“ život, hoci „vždy si o sebe myslel, že je múdry. Ba čo viac, pokladal sa aj za skúseného“, no „život akoby by ho špeciálne tĺkol kladivom po hlave“ (SENCOV, 2020a, s. 109).

V poviedkach presakuje do pointy protagonistovo svojím príbehom personalizované sklamanie z toho, ako sa tradícii, konvencii, sebectvu a spoločenskej minulosti nedá uniknúť bez toho, aby – obrazne – znova nevstúpil do tej istej rieky univerza spoločnosťou povýšených návykov. No keď sa zamýšľaný zámer predsa len vydarí, nasleduje privysoká daň za osobnú odvahu, vytrvalosť a za frustrujúcu osamelosť a sklamanie. Zvyky a vžité morálne normy sa nedá lámať cez koleno, preto má spoločenský vývin nielen svoje dejiny, ale predovšetkým silu zotrvačnej kolektívnej pamäti.

Čitateľ od poviedky Skúška po záverečnú poviedku Moskvič sprevádza vekom, poznaním, vžitými pravidlami reálneho spoločenského a osobného života dozrievajúceho rozprávača v role protagonistu. Náučne si počína zvlášť v akademickom prostredí, pri ukončení štúdia, pri hľadaní si práce a pri rozhodovaniach o tých okolnostiach, pri ktorých stojí svojím konaním na hrane zákona, a pri ktorých sa v tvrdých stretoch starého a nového spoločenského živote postupne už netrápi. Rozprávač vie a osvojí si, že nateraz to inak nie je možné. Nový život v novej krajine si uchoval účinné a osvedčené, tradované a obnovované spoločenské praktiky z kolektívnej minulosti, no a s nimi prežijú len tí, ktorí sa naučia pohybovať medzi peniazmi, násilím, kšeftami, protekciou a pudom uchovania si vlastného života.

A tak je užitočné, že už na počiatku sa čitateľ vyrovná s neliterárnou iniciáciou vzniku prozaického súboru: poviedková kniha Olega Sencova Marketér pôsobí vo svojom spoločenskom a kultúrnom prostredí ako autorov lakmusový papierik nasmerovaný do reálií aktívneho spoločného času, do zázemia a hĺbky pravidiel kolektívnej pamäti a do všeľudskej vôle súčasníka predsa len sa pokúsiť o ranú spoločnú aj osobnú cestu nasmerovanú do dôstojnej spoločnej budúcnosti.

Mimo svůj život žádný autor neexistuje. Jeho tvorba je jen součástí života. (Oleg Sencov)

Vydanie Kroniky jedné hladovky dotvára neliterárna informácia Libora Dvořáka na prebale ním do češtiny preloženej „kroniky“, podľa ktorej „filmový režisér Oleh Sencov je jedním z odpůrců okupace Krymu, proti kterým Rusko tvrdě zakročilo. Ve vykonstruovaném procesu ho obvinili z terorizmu, sebrali mu ukrajinský pas, mučením ho nutili k doznání a nakonec ho poslali na 20 let do ruského vězení. Sencov se v lágru rozhodl držet hladovku, která trvala 145 dnů a během níž si tajně psal deník. Požadoval propuštění všech ukrajinských politických vězňů kromě sebe a jeho hladovka zburcovala svět. Na svobodu se dostal v rámci výměny ruských a ukrajinských zajatců a deník, který nazval Kronika jedné hladovky, se mu podařilo propašovat s sebou“ (SENCOV, 2020b). Novinárka Petra Procházková na tom istom mieste upresňuje: „Jak je možné dát za ostnatým drátem najevo, že si tohle nenecháte líbit? Že se na vás i na druhých děje strašná nespravedlivost a že chcete, aby to věděl celý svět? Přestanete jíst. Sencov to udělal a vydržel neuvěřitelně dlouho. Svůj deník si začal tajně psát třetí den poté, co začal v lágru držet hladovku. Každý den prohledávali jeho celu, zápisky ale nikdy nenašli. Nakonec je dokázal vynést ven. Vznikla z nich kniha nesmírně cenná nejen jako literární počin, který si přečtete a založíte do knihovny, ale jako očité svědectví. Je to velké vítězství nad ruskou vězeňskou mašinérií, říká dnes Sencov. I díky tomu si teď můžeme přečíst příběh člověka, který se vzepřel systému“ (SENCOV, 2020b).

Prekladateľ aj novinárka objasnili občiansky aj ľudský problém Sencova, ktorý za zhoršujúcich sa zdravotných a náročných väzenských reálií zaznamená sám autor, a to napriek tomu, že „stejně jako já sám jen těžko dosáhnu toho, kvůli čemu tu hladovím. To se ale ještě uvidí – šanci přece nakonec máme oba, jak já, tak můj deník“ (SENCOV, 2020b, s. 7). Finále Sencovovho beletrizovaného záznamu toho, čo obsiahlo 145 dní jeho nemenného rozhodnutia neukončiť hladovku, zachytil záver kroniky/denníka takto: „Dnes se tedy o všem rozhodne buď konečně přijede obhájce, anebo mě citlivá a obezřetná eskorta dopraví na jipku. Hodiny v chodbě se zastavily. Jako by i čas najednou ztuhl a čekal, jak se vše nakonec vyvine. Advokát přijel o něco dřív. Rozhodl jsem se, že si právo definitivní volby ponechám pro sebe. Pak jsem sepsal prohlášení, že od zítřka s hladovkou končím. V duši mám hnus a ústy se šíří odporná pachuť prohry. Takhle neslavně končí má kronika jedné hladovky“ (SENCOV, 2020b, s. 324).

Žánrové ponuky na kroniku alebo denník, ako ich vysunul do pozornosti čitateľa sám Sencov, genologicky neobstoja, skôr má jeho text bližšie k postrehu Petry Procházkovej. Tá naznačuje, že ide o zápisky a tento jej postreh treba posilniť tým, že Sencov ponúka čitateľovi beletrizované adaptácie toho a o tom, čo mu prostredie, zdravotný stav a osobnostný predpoklad poskytli, aby svoj čas a vedomosť o možnom horizonte a finále svojho rozhodnutia využil, hoci mu jeho telo denne naznačovalo informácie a svojom aktuálnom stave a psychickej odolnosti voči stupňujúcej sa existenciálnej záťaži.

Literárne rozprávanie o krutostiach – aj politickým trestom – obmedzeného života nie sú v beletrii výnimočné, čo si Sencov v tak zložitej časti svojho osobného života uvedomoval, a preto zvolil postup záznamu/zápisu/poznámky tak, že ho začína obnovením a prerozprávaním sna alebo správou o signáloch zhoršujúceho sa zdravia, potom predstaví figúrky väzenského systému, ďalej do pozornosti vysúva svoj vzťah k empatickému lekárovi, často pripomína a komentuje rozličné komisie a všakovakých činovníkov vo funkciách a s povereniami, ktorí sa na príkaz štátnej moci či osobnej stratégie vymieňajú v jeho blízkosti a žiadajú ho o odstúpenie od rozhodnutia hladovať. Sencov si spomína a komentuje obsah periodika Novaja gazeta, lebo sa „také připojila k boji za mou podporu“ (SENCOV, 2020b, s. 102) – a nevynechá ani korešpondenciu zo široka aj ďaleka, so znepokojením sleduje život svojich detí a príbuzných na Ukrajine. Sencov, nech sa venuje sebe, detailu, súvislosti, kontextu alebo inému subjektu, v beletrizovanom zázname/zápise/poznámke to zachytí tak, aby si uchoval pri strastiach väzňa vecnosť, odstup a triezvosť svojho postoja a hodnotenia toho, čo žije a na čo si spomína, teda toho, čo ostáva pre neho podstatné a záväzné: „Během dne píšu porůznu: buď vše najednou nebo postupně, po částech“ (SENCOV, 2020b, s. 26).

Oleg Sencov svoj osobný status, tak blízky hraničnému bodu reálneho života, vymedzuje jednoznačne a dôstojne: „Rozhodl jsem se, že na detaily a celkové nepohodlí si stěžovat nebudu. Já přece nebojuju s nimi. Mé bitevní pole je někde úplně jinde“ (SENCOV, 2020b, s. 30) A to preto, lebo: „Celé ty čtyři roky, co sedím, slyším stále totéž. Jenže ona se ta Ukrajina pořád ještě nezhroutila a na mě tam taky zatím nikdo nezapomněl“ (SENCOV, 2020b, s. 32).

Ako plynie čas, pribúdajú dni so zápiskami, zhoršuje sa jeho zdravie a neubúda mocenských obštrukcií, sústreďuje sa Sencov na umeleckú spisbu iných autorov (Steinbeck, Bradbury, Remaraque, Orwell, Murakami, Nabokov), ktorí sú vo väzenskej knižnici zastúpení, popritom recenzuje v zápiskoch to, čo prečítal, alebo videl v televízii – prejavuje výnimočnú náklonnosť voči futbalovým programom, na koho si z osobností svetovej a ruskej aj ukrajinskej kultúry spomína, zaujíma ho hudba, výtvarné umenie, film, a keď na to vznikol podnet, ktorý zachytil z médií alebo z doručenej korešpondencie, zapíše si toto: „nejradši mám dopisy věnované něčemu konkrétnímu, něčemu, co člověka zajímá, a ne aby to byly uslzené bláboly“ (SENCOV, 2020b, s. 77). Jedinečným podnetom sa pre Sencova a jeho zápisky za sto štyridsať päť dní hladovky stali jeho nadšené reakcie na žičlivý osud jeho scenárov a na ním sprostredkované autorské poznámky či na jeho návrhy pri realizácii jeho filmu na Ukrajine bez jeho prítomnosti, a tak si ako margináliu svojich umeleckých a tvorivých kontaktov na slobode zaznamená jeden spomedzi nich takto: „Askolt, taký kamarád na dálku a člověk, který o mně natáčí film“ (SENCOV, 2020b, s. 66).

Oleg Sencov si pragmaticky uvedomuje svoju situáciu, jej obmedzené a vymedzené existenciálne podložie, ale aj politikum svojho rozhodnutia a osobnej vytrvalosti, čo prenecháva svojim záznamom (o sebe, a keď sa jeho zdravotná situácia nezmení, aj po sebe): „Já ale tento deník vnímám nejen jako záznamy událostí nebo svého okamžitého vnitřního rozpoložení, ale i jako svérázný barometr psychického stavu: o čem vypovídá mé písmo?“ (SENCOV, 2020b, s. 88 – 89).

V sibírskom väzení prežije Sencov svoje štyridsiate druhé narodeniny, a to je už tridsiaty prvý deň jeho hladovky. Jej zdôvodnenie a svoju rozhodnosť v nej vytrvať zverejní v zápise takto: „kdybych se na svobodu dostal sám, bylo by to v rozporu s mými záměry a já bych to musel chápat jako těžkou ránu“ (SENCOV, 2020b, s. 93).

Po súbore próz Marketér sa Sencov čitateľovi prihovára autobiografickým príbehom Kronika jedné hladovky (2020), beletristickým rozprávaním prežitého, do ktorého „skloubil Sencova reálneho s oním virtuálním“ (SENCOV, 2020b, s. 102).

Obidve Sencovove práce, Marketér aj Kronika jedné hladovky, sa odvíjajú od beletrizovanej empírie konkrétneho rozprávača, teda od toho, kto to, o čom píše, zažil aj prežil, hoci sa tak stalo v odlišnom čase, na iných miestach sveta, v iných spoločenských aj politických okolnostiach žitej reality, aj v odlišne usporiadanej krajine „naša“ Ukrajina (SENCOV, 2020b, s. 91).

Literatúra

SENCOV, O. (a) Marketér. Preložil Ján Štrasser. Bratislava: Artforum, 2020.

SENCOV, O. (b) Kronika jedné hladovky. Přeložil Libor Dvořák. Praha: Albatros Media, 2020.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk