BAYARD, Pierre: Ako hovoriť o knihách, ktoré sme nečítali. [Comment parler des livres que lʼon nʼa pas lus?]. Preložila Monika Jurovčáková. Monokel, 2022. 212 s. ISBN 978-80-8234-010-8.

Názov publikácie Pierra Bayarda prekvapí aj zaujme, jednoducho sprítomní, no aj spochybní to, čo si ťažko možno v súlade s konvenciou predstaviť vo vzťahu k podstate, zmyslu a príčine jestvovania knihy, navodí sémanticky podfarbenú absurditu, naznačí paradox a oživí ústredný nezmysel úkonov spätých s knihou – čítať.

Bayard v expozičnej časti publikácie Predslov uvedie informácie, ktoré možno podľa názvu publikácie prirodzene predpokladať. Majú čitateľa pripraviť na to, čo ho čaká, čím sa naznačí, že ide o autorovu osobnú, overenú a účinnú „inštrukciu“ pri činnosti, alebo pri príležitosti hovoriť o knihách, ktoré však on, ako naznačuje, nečítal. Azda práve pri tejto príležitosti treba zvýrazniť ďalšiu príčinnú tenziu zahrnutú do vzťahového celku Bayardovej publikácie, a tá spočíva v zmysle, vo význame, funkcii, teda v príčinnom zapájaní slovies hovoriť a čítať do obsahu a inštrukcie „zdieľanej“ výpovede.

Prvá Bayardova informácia smeruje k ja-podstate: „Narodil som sa v prostredí, kde sa čítalo zriedka. Čítanie mi prinášalo len málo potešenia a nemal som ani veľa času sa mu venovať“.

Druhá Bayardova informácia vymedzuje jeho profesijné poslanie: „Keďže vyučujem literatúru na univerzite, nemôžem sa vyhnúť povinnosti prednášať o knihách, ktoré som vo väčšine prípadov ani neotvoril“, ale to nevylučuje ani v študijnom správaní sa svojich študentov.

Tretia Bayardova informácia upresňuje jeho odborné, kultúrne a spoločenské väzby na knihu a jeho profesiu, či na prirodzený rešpekt voči nej: „Navyše sa odo mňa očakáva, aby som vo svojich knihách a článkoch pravidelne referoval o publikáciách, ktoré sa v zásade týkajú textov iných autorov“ [BAYARD, 2022, s. 5].

V Predslove pokračuje Bayard v zdôverovaní sa napríklad aj o tom, že hovorenie o (ne)čítanom literárnom texte si žiada odvahu, no tá je limitovaná trojakými personálnymi „zábranami“, čo objasňuje čitateľovi takto, „Sústredím sa teda na často podceňované riziká, ktoré predstavuje čítanie pre toho, kto chce hovoriť o knihách, alebo o nich referovať“ [BAYARD, 2022, s. 7].

S vážnosťou, ktorá je spojená s tematizovaným problémom – čítanie/čítať a nečítanie/nečítať – pripomenie, že v spoločenskom aj v profesijnom prístupe k čítaniu a hovoreniu o (ne)prečítanom treba počítať s pokrytectvom aj klamaním [BAYARD, 2022, s. 7–8], čím vedome upozornil na žáner svojej publikácie, keď odkazuje na esej. Kým sa tak stane, ešte upozorní i na to, že pojem klamať „implikuje, že je možné vymedziť jasnú hranicu medzi čítaním a nečítaním (…)“ [BAYARD, 2022, s. 8] a sám sa „(…) pokúsim formulovať základné prvky skutočnej teórie čítania, ktorá sa rozchádza s našou predstavou čítania ako jednoduchého, súvislého procesu“, preto pri tejto činnosti „berie do úvahy všetky medzery, nedostatky a hrubé odhady a odhalí istý druh diskontinuity“ [BAYARD, 2022, s. 9].

Hra ako tenzia konkrétnej gramotnej zručnosti zachytená v názve publikácie je navodená opozíciou mať gramotnú zručnosť a uplatniť ju ako spôsobilosť: čítať verzus nečítať. Touto opozíciou ide autorovi publikácie o zneistenie potreby, uplatniteľnosti a zmyslu schopnosti získanej jednotlivcom/čitateľom pri prvých, teda základných vzdelávacích úkonoch.

Názov publikácie vzdoruje svojou (príčinnou) opozíciou a tenziou prirodzenej skúsenosti čitateľa s predmetom kniha. V Bayardovom výklade opakujúcich sa spoločenských súvislostí a kultúrno-hodnotových daností naviazaných na jav umelecká literatúra spočíva v jeho (v procese rozvíjania gramotnosti náučne organizovanom) zámere objasniť vžité okolnosti jestvujúce pri procese (ne)čítania v univerzálnom aj v profesijnom pôsobení knihy a jej autora v kultúre a v hodnote či v kvalite latentného vzdelávania sa v (histórii) civilizovanej spoločnosti. Tento Bayardov zámer vyústil do troch kapitol tematizovaných (ne)čítaním s autorovým literárnohistorickým výkladom osudov literárneho textu v spoločenských aj osobných okolnostiach konkrétneho tvorcu a v súvislostiach napojených na proces vývinu druhu a žánru, či na rozlične pôsobiacich personálnych vzťahoch alebo v noetických kontaktoch medzi autorskými dielňami, ktoré sú podporené Bayardovou reflexiou o nadčasovom sémantickom a estetickom komponente vo funkcii a v stratégii konkrétneho autorského textu.

Prvá kapitola naznačuje prirodzené čitateľské situácie súhrnne pomenované Spôsob ako nečítať: knihy, ktoré nepoznáme, ktoré sme prelistovali, počuli sme o nich, zabudli sme na ne.

Druhá kapitola Literárne konfrontácie objasňuje okolnosti spájané so stretnutiami: v spoločnosti, s profesorom, so spisovateľom a s milovanou osobou.

Tretia kapitola Ako sa správať sa venuje udalostiam či možnostiam prekračujúcim konkrétny umelecký (autorský) text: Nehanbiť sa, Presadiť svoj názor, Tvoriť knihy a Hovoriť o sebe.

Pôvodne Pierrom Bayardom na krátky okamih – ide o vyrovnanie sa s nápoveďou uloženou do názvu publikácie – naznačovaná hra z čítania a nečítania možných, no nie nereálnych predstáv spojených s knihou, zostáva individuálna a limitovaná rozličnými okolnosťami v osobnom živote a v profesijnej existencii jednotlivca odlišnými udalosťami a ich subjektívnymi či ďalšími okolnosťami, ktoré sú jednotlivcovi vlastné, alebo si ich z viacerých podnetov osvojil a praktikuje ich.

Za takto naznačených a vždy personalizovaných podmienok sa Bayardov výklad ocitol medzi autorom, knihou a čitateľom, jej (ne)čítaním sa mení na metodicky premyslene usmerňovaný pohyb medzi kultúrnymi reáliami a jedinečnosťou konkrétnej autorovej tvorby. So svetom kníh, s ich početnosťou, odlišnosťou a umeleckou hodnotou sú spojené dejiny literatúry a história autorskej tvorby, čo sa voči jestvujúcim odborným vedomostiam aj laickým postrehom o konkrétnej knihe a jej (nad)časovej poznávacej a estetickej hodnote javí ako vážny, noeticky fundovaný, esteticky a poetologicky zdôvodňovaný prístup Pierra Bayarda k autorom (Robert Musil, Paul Valéry, Umberto Eco, Graham Greene, Marcel Proust, Tivovia a ďalší) a interpretovaným textom či k inej s mini spojenej kultúrnej aktivite.

Pierre Bayard svojmu čitateľovi inštruktážne naznačuje následok spojený s textom, teda účinok aj dôsledok naznačenej metodickej operácie. S noetikou a estetikou textu je osobný a individuálne iniciovaný (ne)čitateľský kontakt zmysluplný len vtedy, keď sú čitateľom alebo profesionálnym vykladačom textu aj odborne zdatný literárny kritik, sú aj pričinením sprítomnené dôkladne poznané hodnotové entity, ktoré sú vo vývine literárneho sveta a jeho tvorivej komunity rešpektované, či sú s porozumením osobitosti tvorivého procesu generácie umelcov alebo jednotlivca prijímané v daných historicko-vývinových reáliách v kultúrnej a vzdelávacej „praxi“ civilizovanej spoločenskosti.

Náučný zámer Pierra Bayarda vytvoril na aktualizovanom personálnom, druhovom, žánrovom, noetickom, estetickom, či užšie na umeleckom a duchovným artefaktom pre pozorného čitateľa inšpiratívnu exkurziu do nekonvenčne prijímanej typológie umeleckej tvorby a do postupov ním exponovaných stratégií autorskej tvorivej a poznávacej identity zachytenej v konkrétnom umeleckom texte, poprípade v relevantnej dobovej odborne zdatnej literárnej kritike. Navyše pri jednotlivých sémantických operáciách, popri odkazoch na rešpektovaný literárnohistorický výskum, pripomenie Bayard aj svoje odborné práce (Kto zabil Rogera Acroyda?, Prípad Hamlet. Dialóg hluchých), ktoré súvisia s tematikou – kníh a ich neurčitosti, ale predovšetkým s postupmi definovania rozličných typov nečítania.

Za východisko na priblíženie sa ku konkrétnemu autorovi a k jeho umeleckému textu sa Pierre Bayard pri overovanej téze o (ne)čítaní vymedzil takto: „Na knihe nie je dôležitý je obsah, ale to, čo ju obklopuje, kniha je totiž v skutočnosti iba zámienkou či prostriedkom na rozhovor. Reč o knihe je väčšmi o okamihu, keď o knihe hovoríme, než o knihe samotnej“ [BAYARD, 2022, s. 186].

Popri literárnej vede a vývinových pohyboch v dejinách literatúry, v konkrétnej autorskej tvorbe alebo pri posunoch v druhoch a žánroch sa Bayard vyrovnáva jednak terminológiou a potom odporúčaným typom knižníc, do ktorých zahrnul svoj koncept procesu čítania a nečítania ako výpovednej hodnoty o konkrétnom diele alebo o súbore umeleckých textov, čím vytvoril vzťahy, v ktorých ide o aplikačný súzvuk: vizuálna knižnica a kniha prízrak; kolektívna knižnica a krycie knihy; vnútorná knižnica a vnútorné knihy [BAYARD, 2022, s. 184].

Pointou vážneho a výskumom podporeného výkladu čitateľovho predpokladaného správania sa voči umeleckému textu, sú Bayardove nabádania sústredené na profesijný objekt jeho záujmu, pretože „Dielo je výsledkom tvorivého procesu, ktorý v autorovi síce prebieha, no ktorý ho presahuje a bolo by teda neprávne ho na neho redukovať“ [BAYARD, 2022, s. 29]. Pritom pokračovať v súlade s naznačeným prístupom k aktu (ne)čítania, ale predovšetkým k výpovedi, ktorá sa vyjadrí akýmkoľvek spôsobom k umeleckému textu, možno podľa Bayarda vykonať ďalšie hodnotenie. V ňom zachytí príjemcu umeleckého tvorivého výkonu ako subjekt, ktorý si je vedomý toho, že „Byť vzdelaný znamená vedieť sa rýchlo zorientovať v určitej knihe bez toho, aby ju bolo nutné prečítať celú“ [BAYARD, 2022, s. 27]. A napokon príde uvoľnene, ako pri názve publikácie a Pierre Bayard glosuje, „Ak človek neprečíta knihu celú, ale ju len prelistuje, vôbec to neznamená, že ju nemôže komentovať“ [BAYARD, 2022, s. 28]. A tak, ako na počiatku jeho publikácie, pointou sa stane ponuka, ktorá sa neodmieta, zručnosť vedieť čítať vzdelaný a pripravený čitateľ „spracuje“ na individuálny a neprenosný úkon premýšľať o tvorivom celku a o mieste umeleckého textu aspoň v jeho osobnej druhovej trajektórii.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com