Maria Isabel Vegara Sánchez: Astrid Lindgrenová. Bratislava: SLOVART, 2024. ISBN 978-80-556-6296-1.

Albín Urban B.: O starcovi a jeho knihách. Novodobý mýtus Liptovský Mikuláš: Veroneta, 2023. ISBN 978-80-973505-7-4.

Rebecca Steap – Wendy Mass: Stratená knižnica. Bratislava: GRADA, 2024. ISBN 978-80-8090-811-9.

Som Astrid Lindgrenová, zoznámme sa

V po anglicky vydávanej edícii Malí ľudia, Veľké sny, ktorú vydavateľstvo Slovart prevzalo, a dobre sa tak stalo na úžitok slovenských čitateľov, je titul Astrid Lindgrenová v poradí trinásty. Predchádzajú mu tie, ktoré sa venujú Davidovi Attenboroughovi, Fride Kahlo, Anne Frankovej, Marie Currie, J. R. R. Tolkienovi, Coco Chanel, Audrey Hepburnovej, Neilovi Armstrongovi, Albertovi Einsteinovi, Kráľovnej Alžbete II., Pablovi Picassovi, Mozartovi a Andymu Warholovi. Výber osobností napovedá, že ide o vedcov, výskumníkov a inak pre spoločnosť výnimočné tvorivé osobnosti, ktoré svojou prítomnosťou, sústredením sa na náročnú vedeckú, umeleckú, ekologickú či inak nezastupiteľnú a nenahraditeľnú činnosť aj prácu, svojimi záujmami, talentom a vôľou buď zachytávajú, čo odnáša plynúci čas, alebo predbiehajú udalosti, či účinne naprávajú svojimi vedomosťami a danosťami to, čo sa pričinením človeka narušilo, ak nie hneď aj poškodilo.

Edícia Malí ľudia, Veľké sny je nápaditá, ústretová a nanajvýš užitočná pre vyspelú kultúru a poznávanie žitej reality, ktoré je svojimi činmi žičlivé voči jednotlivcovi aj spoločnosti. Popri výbere slovom a ilustráciou priblížených osobností aj tak, že sa svojím obsahom a „dizajnom“ ani jedna profilová publikácia nevzdá žiadneho čitateľa, nech má akékoľvek orientované svoje vzdelanie, záujmy, vzťah ku knihám, pretože to, čo naznačí, či aký má záujem o to, čím svet žije a má vôľu dozvedieť sa, ako sa mení myšlienka jednotlivca a čin jemu naklonených priaznivcov na skutočnosť pričinením edície Malí ľudia, Veľké sny, jej tvorcov, a to preto, aby sa ujasnilo, kto, čo aj ako utvára lepšiu, žičlivejšiu a úspešnejšiu podobu života a mení ju na skutočnosť, napokon vždy ide o výnimočný dar poznania.

Už tým, ako je „komunikačne“ pripravená publikácia Astrid Lindgrenová na svojho čitateľa, je zrejmé, že ho má v úcte a vychádza mu v ústrety ponúknutým spôsobom na priblíženie aktualizovaného, pritom konkrétneho poznaním aj s odkazmi na to, či o tom, čo by ho malo zaujať v tej-ktorej personalizovanej „podobizni“. Pritom sa do jednej publikácie zosúladilo rozsahom výpovede, zvoleným výrazom a spôsobom oslovenia viacero tematicky totožných, uplatneným spôsobom „komunikácie“ s čitateľom – pri nevymedzenom rozsahu jeho veku – odlišných, a predsa svojou podstatou prínosných výpovedí o tom, o kom je „reč“.

Prvá „výpoveď“ je farebná, rozpráva obrázkovou a ilustračnou rečou o súkromí toho, na koho sa sústreďuje pozornosť. Farby, zabývanie obrazovej „reči“ postavami, predmetmi, zvieratkami umožní, aby nečitateľ vyrozprával svoje videnie, porozumenie tematizovanému príbehu aj emotívne a poznávacie rozvinutie toho, čo naznačuje, alebo hutne sprostredkúva ilustrácia jeho fantázii a jeho vedeniu, čiže mu „našepkáva“ o najbližšom prostredí a o jeho rodine.

Druhá „výpoveď“ sa sústredila na „prvočitateľa“. Ten svojimi zručnosťami už dokáže prečítať, porozumieť a prerozprávať úsporné, ale príbehom (udalosťou) nasýtené textové výpovede o personalizovanej osobnosti v názve publikácie. A to zvlášť, či najmä preto, lebo sa slová a vety viažu na faktografiu, priestor, sociálne zázemie a na zachytenie emotívneho vzťahu postavy v názve publikácie Malí ľudia, Veľké sny“ k tomu, čo je užitočné pre osobnosť pri jej formovaní, pri tom, ako si môže čitateľ priblížiť aj porozumieť

osobnému tvorivému/ iniciačnému prispeniu k čítanému textu a jeho tematike.

Tretia „výpoveď“ sa sústreďuje na zrelého a skúseného čitateľa. To ona „vykročí“ za limit kategórie vekovosti pri čítaní pre detského a mladého čitateľa, ponúka mu hutnú biografickú „správu“ o Astrid Lindgrenovej (1907 – 2002), ktorú približuje civilnými fotografiami autorky z rokov 1924, 1971, 1980 a 1987.

Štvrtá „výpoveď“ vznikla ako pozvánka zložená z dvoch častí: „Chceš vedieť viac o tvorbe Astrid Lindgrenovej?“ a „Prečítaj si niektorú z jej skvelých kníh“ aj s ponukou názvov ďalších autorkiných literárnych textov.

Má pravdu ten i tí, ktorí vedia aj konajú všetko, čo im možnosti, danosti a profesia poskytujú na to, aby kniha ako artefakt kultúrnej zrelosti ľudstva, spoločnosti, jej generácií sa nevytratila, ani sa – dôverujme tomuto želaniu – nestratí z prirodzene plynúceho času dožičenému na život, teda ani z kultúry spoločnosti, ktorá si ju ctí, ochraňuje ju a stará sa o jej prítomnosť medzi najrozličnejšími pomôckami moderného života, hoci práve on sa modernizovaním a rýchlosťou – paradoxne – zužuje v tom a medzi tým, čo všedný i výnimočný deň dokážu poskytnúť vnímavému jedincovi. Napokon je to práve on, kto rozhodne o tom, čím si svoj čas, deň, záujmy a potreby (na)vyplní vo svoj prospech.

Aj knihy majú tajomstvá

Pri miernom zveličení, pripomenuté prozaické texty, samostatne i v nadväznosti na autorské zámery, ba viac, na ich rozprávačské ambície sa pri výbere tematiky vzájomne stretajú v druhových a žánrových podobenstvách na školský, dobrodružný, cestopisný, rodinný aj detektívny príbeh. Spôsob, akým sa autorské stratégie a zamýšľané funkcie literárneho rozprávania sústredia na organizovanie látky a tematiky, na výber času a priestoru, na voľbu protagonistu, neobídu „tradíciu“ ani modifikácie žánrov, ktoré autor a autorky zvolili a zakomponovali do spoločenskej funkcie svojich textov pre poučeného, teda nenáhodného čitateľa. Zvolený prístup autorov ku genologickému zázemiu, platí to pre texty, odkazuje na voľnejší autorský rešpekt voči teórii literárneho textu. Tento postoj sa spontánne realizuje voči kontúram nimi využitej genologickej „ponuky“. Tá slúži na uskutočnenie funkcie a osobitosti nimi ponúkaného literárneho čítania o rozprávačsky nápaditých činov literárnych postáv, ktoré čitateľov v neliterárnej skutočnosti zbližujú vekom, odvahou a prijímaním reality.

Miguel Kníhzberač a Bailey

Pre A. B. Urbanovu stratégiu príbehu aj pre ním zvolený spôsob narácie organizovaný okolo tematizovaného problému – hľadanie nejestvujúcej dávnovekej knihy – sa pri výbere žánru a pri prelínaní sa odlišnej žánrovej typologickej „ponuky“, zvlášť pri organizovaní dynamiky príbehu, uplatní autor pri primárnej ponuke žánru to, čo má limitujúci dosah na sprítomnenie expozičnej časti textu O starcovi a jeho knihách, v ktorom je jeho prvá časť nazvaná Hľadanie filozofickej estetiky v svetovej literatúre.

Atraktívny výber názvu prozaického textu iniciuje aj kontroluje doslova všetko, čo autor zakomponuje do pyramídovej výstavby kompozície textu a ňou zovretého problému naviazaného na dynamiku výstavby a rozprávačského sprítomnenia kategórie času (starec) a kategórie predmetu (kniha). Aj skúsenosťou, vkusom a zručnosťami nevyhranený čitateľ porozumie tomu, že v názvu textu a v jeho podtitule – Novodobý mýtus – sa odkazuje na dotyk aj kuriózny prienik všeobecne známych kultúrnych a literárnych európskych spoločenských dejín, v podstate do nimi zahrnutého vývinu, do druhových tradícií aj konvencií kultivovaného literárneho žánru a odkazuje sa na spoločenskú, dejinami poznania určovanú funkciu knihy, na výnimočnosť konkrétneho tvorivého artefaktu napojeného do cibrenia kultúrneho vedomia a poznávania v humánnej, teda v civilizovanej spoločnosti.

Starec – knihy – mýtus v napínavých priestorových aj personálnych (na)prepojeniach obsiahnu v Urbanovej žánrovej a naračnej výbave do príbehového „celku“ tajomstvo, konflikt, záhady, aby novými a osvedčenými podnetmi rozširoval rozprávačsky, ale postupne v priestore a v čase sa uvoľňujúci, až odkláňajúci sa od pôvodného zámeru – nájsť knihu vo vlastníctve tajomného starca,– čo si žiada od kompozície a sujetu takú protagonistku, ktorá má na to typové a spoločenské predpoklady a dokáže naplniť osobnou vytrvalosťou svoje poslanie: vysokoškoláčka, kniha, semestrová práca, hodnotiace body za úspešné absolvovanie študijného predmetu.

Kompozičné rozloženie textu je veľkorysé voči posunom či presunom ťažiska akčného príbehu na kontúry zapojených epických žánrov. Rovnako je veľkorysé aj voči priestorovému a personálnemu hľadaniu „nejestvujúcej“ knihy, jej utajeného „majiteľa“. Text je otvorený aj pri výbere geografického záberu pri spontánnom a stále menej tajomnom, teda sprítomňovanom presúvaní sa protagonistky po kontinente a medzi národnými kultúrami od jedného stretnutia po nové, aj po tie ďalšie informácie, k tomu, kto ich má, ide o žičlivé stretnutie s kýmsi za postupne menej a menej tajomným „starcom“. Expozícia – hľadania, cesty, kontakty – a naznačené príbehové pohyby v úvodných kapitolách textu, pridržiavajú sa zámeru vertikálne aj horizontálne nahromadiť personálne, informačné, priestorové reálie, ktoré svojou funkciou voči tematike pôsobia, paradoxne, ako zneisťujúce okolnosti utvárané navrstvovaním ad hoc informácií a odďaľovaním ich objasnenia napokon a vo výsledku ako súbor základných javov nevyhnutných na utváranie dobrodružne „ladeného“ príbehu sústredeného na existenciu majiteľa a predmetu, teda na doriešenie dvojnásobného tajomstva v podobe jasných odpovedí na to, kto?, kde? aj ako? účinkuje v sujete a v príbehu ako vo významovom celku.

Vo zvolenej strategickej línii a pri organizovaní príbehového jadra (O starcovi a jeho knihách. Novodobý mýtus) otvára A. B. Urban početné, vždy na podnety nedostatočné odkazy na to, ako a kde hľadať starca. Tieto odkazy však príbeh nasycuje personálnym rozprávaním a reáliami, aj (pre)posunmi, či až zmenou žánru. Žánrové zmeny smerujú k tomu, aby kategória (neliterárneho aj literárneho) času slúžila na kultúrne ukotvenie genézy a na oživené kultivovanie tradície a funkcie mýtov v poznaní a v kultúrnom vedomí európskej spoločnosti. Priestorové presuny protagonistky do odlišných jazykových, dejinných aj územných celkov na kontinente postupne by sa začali uvoľňovať rozširovaním aj literárneho priestoru, aj dramatizovaním zápletky, dobrodružnými excesmi a rozširovaním počtu a výberom typov spomedzi sociálnych predstaviteľov odlišných postáv, ich sociálneho a profesijného zázemia a rozdielnych spoločenských daností pôsobiacich „tu a teraz“ pri rozširovaní zázemia a odkazov na hľadačov starca a stratenej (nejestvujúcej) knihy. Východiskom na porozumenie ústredného tematického a iniciačného faktu sa mení rekonštrukcia a vyrozprávanie okolností, za ktorých môže študentka medzi Anglickom, Belgickom, Španielskom, Gréckom, Talianskom a nájdenou rumunskou lokalitou (úkryt „starca“ a jeho panelák plný kníh) svojimi spontánnymi presunmi po kontinente podľa všetkého predsa len získať deväť bodov ako „protihodnotu“ za splnenia študijnej úlohy a za spracovanie strateného dávnovekého textu, o ktorom sa napokon čitateľ vlastne nedozvie nič.

Evan, Kam, Mortiner a Mortinvillská knižnica

V mestečku Mortinville chodia deti do základnej školy, ktorá končí piatym ročníkom, ale príbeh Stratenej knižnice sa sústredí na čosi iné ako na novú školu a nových spolužiakov v novom meste, na hľadanie a odhalenie pravdy o pred rokmi ohňom zničenej mestskej knižnice, na čo sa podujmú piataci Evans a Rafe. Mestečko Mortinville je malé a pokojné, má to, čo okolité mestečká ani mestá nemajú, a ak aj áno, určite sa so svetom mačiek a myší vysporadúvajú bez rešpektu voči nim a ich životu, svojmu poslaniu, ich osobitosti byť potrebnou súčasťou ľudského spoločenstva, jednoducho byť a žiť vo svete ľudí. Nie všetci v meste sú milovníkmi zvierat akéhokoľvek rodu a podstaty ich jestvovania v živote ľudí, no tí, o ktorých sa zaujímajú autorky textu, majú svojský, humánny, ochranársky, teda empatický vzťah k mačkám, a tie k myšiam, no a spoločne k obyvateľom mestečka.

Pritom ústredný problém súvisí s požiarom obľúbenej a vyhľadávanej mestskej knižnice, s po dve desaťročia nevyjasneným pôvodcom a príčinou požiaru, ktorý s knihami pripravil o život pani riaditeľku a jej dvoch svojráznych spolupracovníkov. Kým sa detektívne hľadanie chlapcov, kto bol pôvodca požiaru a ľudského nešťastia premení na nezvratné zistenia o príčine a pôvodcoch, o nespravodlivom obvinení, o ujasnení si, kto je duch z nebohých pracovníkov knižnice a kto sa medzi nimi aj s nimi pohybuje len z prostého nedorozumenia, zostáva nevyjasnené hľadanie toho, kto v deň požiaru vrátil knihy aj s fotografiou a knižničnými registračnými lístkami na meno H. G. Higgins. Pod týmto menom sa roky sústreďujú vynikajúce detektívne romány, autor je oslavovaný, ale nevie sa, či je to pseudonym, alebo reálne jestvuje vyhľadávaný spisovateľ s týmto občianskym menom. Navyše chýba odpoveď na otázku, čo robil v deň požiaru v mestečku Mortinville a v Historickom dome knižnice.

Kompozične a rozprávačsky je text organizovaný ako nenáhlivá, príjemná a pozornosť viacerých príbehových mikrolínií udržujúca si koláž o činoch dospelých a chlapčenských postáv, ktorá sa jednotlivými udalosťami v mestečku presúva od správania sa jednotlivých postáv aj vzťahmi medzi obyvateľmi mestečka k vzájomnému správaniu sa medzi domácimi zvieratkami (kocúr, myši). Pritom je pozornosť autoriek v Stratenej knižnici sústredená na to, aby si príbeh našiel kultivovaného mladého čitateľa, čomu sa prispôsobila narácia všetkých postáv, a také je aj organizovanie kompozície do úsporných kapitol na akcie, čím sa emotívne a poznávajúco, odvahou a jej zhodnocovaním zbližuje s jeho vekovými, mentálnymi a čitateľskými zručnosťami nielen graficky, ale predovšetkým spôsobom ústretového nadväzovania humánnych vzťahov a porozumenia pre jedinečnosť zvieracích, duchárskych a detských línií pri rozvíjaní príbehu s tajomstvom a pravdivým úsudkom o ňom.

V mestečku Mortinville dávnejšie zhorela mestská knižnica za nevyjasnených okolností. Naďalej v pamäti obyvateľom prežívali príbehy o zločine podpaľačstva a o (ani po rokoch nezabudnutých) obetiach pracujúcich v knižnici. Čas plynul, knižnica sa už nespamätala z požiaru a zo strát, ktoré ju poznamenali, hoci naďalej žili nezodpovedané odpovede nielen na to, kto to spôsobil, ale ani na to, kto je H. G. Higgins a vlastne na to, kto je kto? V príbehu, kde sa o rozprávanie o svojich životoch a prijímaní udalostí v mestečku podelia zvieratká, dvaja kamaráti, ich rodičia a tí, ktorí žijú v nehmotnom stave ako duchovia aj po požiari v Historickom dome. Všetko sa postupne pričinením chlapcov vyjasní a pravda o pôvodcovi požiaru nájde svoje miesto vo vzťahoch a prinesie odvahu nájsť prostriedky a vybudovať novú knižnicu v mestečku. Poznanie o tom, ako oheň mohol zničiť kultúrnu pýchu mestečka sa nasycuje v rozprávaní o drobnosti, ktoré smerujú k zvieraciemu vinníkovi, ale aj k tomu, koho tejto ťažoby treba zbaviť, komu odpustiť a komu porozumieť až po sentenciu zmierenia, podľa ktorej nie každý príbeh potrebuje slová.

Viera Žemberová