Valerij Jakovlevič Briusov: Mozart. Preložil Ivan Izakovič. Bratislava: Snow Mouse Publishing, 2011. Edícia ruskej klasickej literatúry. Zväzok 7. ISBN 978-80-89465-13-2.

Hanif Kureishi, Anton Pavlovič Čechov: Súboj. Košice: Knižná dielňa Timotej, 2006. ISBN 80-88849-37-3.

Tajomstvá vzťahov

Vizuálna výbava vydania piatich krátkych próz Valerija Briusova¹ naznačuje, že zámerom bol taký edičný projekt vydavateľa, ktorým sa sústredil na výrazné literárne osobnosti a na tie ich literárne artefakty, ktoré prostredníctvom príbehov presiahli čas svojho vzniku a z vôle čitateľov sa „presunuli“ medzi kultúrne hodnoty presahujúce čas aj literárnu reč svojho zrodu, aby poznanie v nich rozvinuté zaujalo aj „poznamenalo“ čitateľov, nech sa s textom Briusova „stretnú“ hocikedy a hocikde, vždy to bude estetický a poznávací dotyk s autorovou rozprávačskou jedinečnosťou a výnimočnosťou.

Výber Mozart z Briusovovej krátkej prózy vznikol z textov Reia Silvia, Mozart, V zrkadle, Za seba, či za inú? a Republika Južného kríža, a to znamená, že má viacero komorných tematických prienikov, pritom výnimkou je spoločensko-historické podobenstvo vyrozprávané v próze Republika Južného kríža. Za dotyky prepájajúce a „overujúce“ zotrvačnosť dominujúceho tematizovaného problému, ktorý v čase, v histórii, či v spoločenských komunitách, no výrazne, hoci vžito v ustálenej rodovej jedinečnosti, spájajú príbehy typovo a sociálnym zázemím rozlične zvolených postáv žien, ktoré sprevádza ich nemilosrdne plynúci osobný čas, jeho neprehliadnuteľné, pritom prirodzené následky navodené konvenciou súvisiacou s reáliami histórie a zvlášť individuálnych dejín ako dôsledok spoločenských či osobných, až intímnych a rodinných vzťahov. Pritom vždy ide o iný a svojský spôsob reagovania na to, ako môže ženská postava svojou vôľou, spoločenským (ne)rešpektom a rozhodnutím uskutočniť, alebo aspoň ochrániť jedinečnosť svojho života v „realite“, teda medzi spleťou dobových ad hoc pravidiel zo zotrvačnosti konvencie, rešpektovanej sociálnej tradície a ďalších dobových či sociálnych obmedzení. A o to sa môže pokúsiť tak, že dokáže nejaký čas žiť svoj osobný príbeh tak, aby sa nielen prejavila jej predstava o budúcnosti, ale aby súčasne odolala, no aj porozumela mravným, citovým, profesijným spoločenským nástrojom na uchovanie osobnej autentickosti.

Prvý dotyk s Briusovovým rozprávaním osudov zaľúbených žien sa sústredil na príbeh dievčaťa Márie v starovekom Večnom meste v próze Reia Silvia. Mesto s aurou sily, bohatstva, krutosti a sebectva prichýlilo Máriin krehký ľúbostný vzťah s etnicky prenasledovaným mladíkom Teodatom spomedzi Gótov. Autor vytvoril podkutú, faktami z histórie beletrizovanú „učebnicu“ zrodu mocnej a násilníckej starovekej Rímskej ríše a jej Večného mesta, neobišiel dvojicu bratov a ich matky v príbehoch o vzniku starovekého Ríma. Násilie víťazov a pred nimi ukrývané bezbranné city nemajú budúcnosť, a predsa, hoci nevedomky sa ukrývanou láskou na krátky čas vzoprú zákonom mesta, jeho mocným obyvateľom a svojim tragickým osudom. Vojnový čas sa spája s krutosťou, násilím, všakovakými rabovačkami v bojoch o územie a majetok, z činov zdivočených vyzbrojených hôrd a spomedzi nich v histórii kontinentu formovaných etník a národných spoločenstiev. Tie sa menia na také deje, ktoré na jednej strane – utvárané veľkou históriou kontinentu – z tupého násilia, prenasledovania, spomedzi víťazov, nezmyselnej nenávisti mocných voči porazeným, z malichernej zloby a dogiem navodených z odlišných náboženských nazeraní na moc a slávu, utvárajú vo (veľkej) histórii aj budúce ríše na kontinente, kniežatstvá, monarchie a štáty. V kontraste sa s týmto procesom na odvrátenej strane udalostí v životoch jednotlivcov a do citového „prebudenia“ dvoch vydedencov inej reči, inej národnosti, inej viery, ba aj odlišnej farby pokožky zvôľou ulice sa zničí „všetko“, čomu chceli žiť a prečo chceli byť spolu. Do tragédie sa zvrtne všetko, čo si Mária a Teodator, obyčajné stvorenia vo Večnom meste želali; moc a nenávisť si našli smrť a krutosť, a pre ne ich životy neboli vzácne. Reia Silvia s podtitulom Novela zo života v 6. storočí beletrizuje podobenstvo a „rekonštrukciu“ (náučne iniciovanú paralelu) činov a vlády násilia aj chaosu mužov a ich víťaziacich vojenských spoločenstiev na území, ktoré učebnice dejepisu a historické mapy označia za územie Rímskej ríše. Mená, roky, fakty, idú jednoducho do príbehu zakomponované zložité, nežičlivé a násilím nasycované dejiny mesta a osudy jeho neželaných „porazených“ obyvateľov ako aktualizované podobenstvo o stovky letopočtov neskôr na spôsoby a nástroje moci, ktorými kontinent po Rímskej ríši znova raz žil a znova nedokázal účinne vzdorovať moci a nástrojom násilia a zvôle.

Nasledujúce prózy zaradené do výberu z Briusovových krátkych próz – Mozart, V zrkadle, Za seba, či za inú? – sú príbehy, ktoré sa námetom, témou a problémom odvíjajú z historických ruských spoločenských reálií a konvencií pred „novembrovou“ revolúciou, aby sa sústredili na obyčajný život, obyčajných postáv, vo všednom rytme malomestských udalostí. Navyše, či práve preto, v kolobehu zvykov a sociálnych útrap v unavených, preto aj v konvenčných rodinných a privátnych vzťahových, no a tými sú viac ako názorne vyrozprávané sociálne a citové schémy vytvárané zo dobovo a spoločensky dostupných spojení vzťahov mužov a žien. Briusov si vybral zo spoločenskej, sociálnej a citovej únavy, z jej ustálenosti vžitého spoločenského premýšľania o rodine a manželských vzťahov prototypy všedných, takmer neviditeľných a v hodnotovom rebríčku dobovej malomestskej spoločnosti nevýrazných až prehliadnuteľných jednotlivcov, akoby či keby jeden/ jednotlivec za všetkých prijal rolu „toho“ nespokojného so svojím životom. Pritom ide o také typy postáv mužov a žien, ktoré sa nedokážu, keď im to okolnosti či náhoda naznačia, vzdať sa erotického pokušenia ani nesprávne odhadnutej príležitosti na avantúru a vykročia z ubíjajúcej všednosti a vžitých konvencií svojho reálneho života v rodine aj v spoločnosti do ilúzie o vzťahu a osobného vzdoru, v ktorom ničia všetko, čím žijú. Vlastne len živoria, aj preto sa zachytia o každú náhodnú príležitosť, aby aspoň na krátku chvíľu mohli žiť v ilúzii o tom a s tým, po čom aj po kom túžia. A znova, pritom vopred vedia, že to nie je riešenie na zásadnú premenu v ich živote. Napokon ju vlastne ani nehľadajú, vopred „tušia“, že pre osobnú zbabelosť nemajú odvahu uskutočniť zásadnú, hoci riskantnú zmenu vo svojom rodinnom, osobnom, profesijnom živote. Vopred, veď to o sebe vedia, zrádzajú nielen seba, aby namiesto životnej zmeny bez vzdoru ustúpili už po prvom probléme navodiacom spoločenské odmietnutie a zrádzajú „nového“ partnera, teda poddávajú sa meštiackej konvencii a osobnej zbabelosti aj nedôslednosti. Autor umožní postavám, osobným životom sklamaným mužom a ilúziami zmámeným ženám, prežiť spontánne, no utajované citové vzplanutie, na počiatku aj ilúziu šťastia a kúsok klamlivej odvahy čosi v osobnom živote zmeniť. Istota, že to ublíži im aj tým, s ktorými skutočne žijú či prežívajú svoje všedné dni, im neponúkne dostatok osobnostnej odvahy na to, čo im „konvenčne“ neposkytne tradíciou ich sociálneho statusu práve ono, tabuizované sociálne pravidlo nevyčnievať. Nič nebráni tomu, aby mohli ďalej snívať a znova a znova „pokúšať“ príležitosti, ktoré im osobné okolnosti všedného života ad hoc dožičia. To ony im nedovolia – no ak sa to aj stane – prekročiť, nie to ešte vykročiť za svoj „tieň“ spoločenskej a sociálnej (pred)určenosti. A predsa je vo výbere Mozart prítomný osudový príbeh zámožnej ženy, ako sa to dá, ale za cenu straty osobnej identity. Jej vykročenie v ústrety krásnemu osudu sa premení v autorovo pôsobivé vyrozprávanie privátnych okolností zrelej ženy „bojujúcej“ so svojím alter egom, to sa objaví a osloví ju v zrkadle vždy, keď sa do neho zahľadí.

Záverečná próza výberu, Republika Južného kríža, je históriou a dejinami, vlastne vyrozprávanou analógiou dramatických udalostí v „jeho“ krajine a súčasne je aj prierezom autorovými osobnými rozhodnutiami vykročiť slovom za reálie osobne žitej skúsenosti. Autor metaforicky iniciuje, a tým aj sprítomňuje historické, vojenské, politické a spoločenské podobenstvá na udalosti, ktorými prešlo historické Rusko, a s ním aj Briusov, v nepokojných rokoch sporov o moc v krajine. Čas plynie, deje sa opakujú a poučenie neúčinkuje.

Ako žiť a nezúfať si

Táto otázka či želanie by výstižne prepojili dve prózy v spoločnom knižnom vydaní, v edičnom titule Súboj Antona Pavloviča Čechova (1890 – 1904) a V poslednom čase. Podľa Čechovej novely Súboj Hanifa Kureishiho (1954).

Podľa Čechovej novely Súboj – pritom neprehliadnuteľne ich odlišuje dejinný, spoločenský a tradíciou modelovaný „reálny“ čas, ale aj autorské okolnosti a zámer ich vzniku, rozprávačsky vytvorená spoločenská a sociálna realita, typológia a počet postáv formujúcich sujet aj rozvinutie konfliktu, na ktoré obidvaja autori textov reagujú svojou nazeracou a estetickou stratégiou.

Obidve prózy – Súboj a V poslednom čase. Podľa Čechovej novely Súboj – zbližuje osobne nespokojná a spoločensky neuspokojená predstava o autonómnej človečine, na čo reaguje autorský zámer výberom „nadčasového“ personálneho problému, jeho sujetové variácie, a „odlišná“ poetika vyrozprávaných príbehov o ľuďoch, ktorí, čas tomu nezabráni, žijú všade a vždy, v akomkoľvek historickom a spoločenskom čase, v odlišných, ale fungujúcich sociálnych, ekonomických, inštitucionálnych, profesijných, citových aj mravných „schémach“ v dejinne danej dobe, teda vo všeobecne prijatých a predovšetkým tolerovaných spoločenských aj osobných vzťahoch. Napriek odlišnosti historických a spoločenských vymedzení v obidvoch textoch, pritom druhý text je autorom zvýraznenou typovou a problémovou „variáciou“, či aktualizáciou a vlastne zlegitímnením ústredného typového konfliktu adaptovaného ako zovšeobecnený problém z čechovovského Súboja – lebo je to tak, pretože zvyk je zvyk – a obidva prozaické texty majú spoločné: neuskutočnené predstavy postáv o sebe, nenaplnené profesijné a vzťahové životné rozhodnutia, nestálosť a nezrelosť osobnostnej výbavy mužských aj ženských postáv na zmenu alebo naplnenie zmyslu aj hodnoty osobného života a na uskutočnenie vlastnou vôľou určených aj uskutočnených ambícií mať odvahu a z vôle dospelého, zrelého jednotlivca rozhodnúť o sebe a o svojom živote.

Z ústredného vzťahového a spoločenského problému nasycovaný sujet a navrstvovaný typový konflikte v obidvoch textoch má svoje epicentrum vo variáciách (podľa personálnych okolností a ich spoločenského statusu), ako byť autonómne zodpovedný za svoj život, no okolnosti si to žiadajú prejaviť aj za život citovo blízkeho človeka. Ani jeden z autorov neidealizuje ženské ani mužské literárne postavy, preto podporili medzi nimi stupňujúci sa personalizovaný konflikt rozvinutý zo spektra typových, sociálnych a profesijných zástupcov zvolenej historickej, dejinnej a dobovými reáliami ilustrovanej spoločenskej „praxe“ a morálky na dvoch kontinentoch a v dvoch odlišných kultúrach tak, aby sa príbeh o váhavých či dravých jednotlivcoch v situačne odlišných variáciách rozprávaní o vášni, zmyselnosti, samostatnosti, pracovitosti, zodpovednosti aj zbabelosti, o utáranom a nevážnom upínaní sa na neuskutočnenú myšlienku, ako zmeniť svoj život a dať mu zmysel aj rešpekt. Mužské postavy, o tie ide predovšetkým, ani v jednom z textov, teda vo variácii na Čechovov Súboj, nepremenia svoje nadšenie na literárnu „skutočnosť“. Ako keby znova, ako vysvetlenie na nečinnosť a blúznenie, určujúco pôsobila tá časť z prototypu literárnej postavy, ktorá si zakladá na svojej nič a nikoho nerešpektujúcej aure predstáv, podľa ktorej, rob čo rob, nikto zo svojho tieňa nevykročí. Príčina je prostá, či je to pričinením všemocného osudu, alebo sa len zopakuje návyk na rezignáciu a príťažlivosť osvojeného vyrovnávania sa s osobnými ústupkami a „podvedomé“ očakávané zdôvodnenie, že sa zmena osobného spôsobu života nemôže premeniť na rozhodnutie, napokon ide len o prázdne gesto a o nič neriešiace uspokojenie z osobnej nerozhodnosti a priznanej zbabelosti.

Ústredným tematizovaným problémom a do sujetu precízne rozvinutým vzťahom v obidvoch autorských konceptoch je voľný partnerský a v danom rozprávačskom koncepte citovo vyčerpaný, mravne unavený nemanželský vzťah ľahkovážneho príživníka v strednom veku a zmyselnosťou znepokojovanej krásnej ženy, v ktorom si obidvaja želajú, hoci si to nedajú navzájom vedieť, útek/ únik z citovo vyčerpaného partnerského zväzku. Stojaté spoločenské vody svojho najbližšieho sociálneho prostredia sa zapoja do zámeru nájsť alibistický a finančne dostupný spôsob, ako bez väčších problémov ukončiť „partnerský“ vzťah protagonistov. Pri nachádzaní riešení „informovaní“ o probléme páru zapoja do jeho uskutočnenia všetkých, aby zaťažili „riešením“ nielen všetkých, ale čokoľvek, čo je možné zapojiť do – ako sa ukáže „neriešiteľného“ – partnerstva a mravného spojenectva.

Do spektra mužských a ženských postáv zapojili autori modelové typy súčasníkov, navodili pre nich dobovo interpretovaný problém hľadania novej lokality na romantickú predstavu o živení sa vlastnou prácou, uplatnili schému tradičnej a konvenčne fungujúcej rodiny, neobišli problém peňazí, hazardnej hry, závislosti, ani demonštrovanie hry na zmyselnosť a akosi zovšeobecnené dobové maniere na unikanie z ich osobných následkov a predovšetkým nimi podnecovaných vzťahových a širších sociálnych dôsledkov vo svojej „komunite“.

Čechovov naračný priestor v próze Súboj je nenáhlivý, filozofujúci, ilustračný, autor reaguje odkazmi či odvolávaní sa na literárnych súčasníkov, ponúka to, čo si čitateľ spája so svojou skúsenosťou s klasickou ruskou kultúrou a prózou. V anglickej próze Hanifa Kureishiho – V poslednom čase. Podľa Čechovovej novely Súboj – sa blíženectvo s Čechovovým spoločenským, sociálnym a etickým „konceptom“ v modernej strednej vrstve súčasnej anglickej spoločnosti sústredí len na pôvodný ústredný konflikt – na organizovanie a zdôvodňovanie zámeru muža ako má uskutočniť a za akých okolností, či až podmienok dokáže tajne zorganizovať únik zo vzťahu s už nemilovanou ženou, ktorá pre neho opustila svojho manžela a dozvedá sa z listu o jeho smrti. Správanie mužskej a ženskej postavy, ktoré zaujalo Čechova, sa v koncepte Hanifovi Kureishimu premení na prepracovanie hĺbky a stupňovanie medziľudského konfliktu. Zdá sa, že mu viac záleží na precíznom typovom profile mužských postáv, na stupňovaní konfliktu iniciovanom sociálnym nezodpovedným správaním sa voči najbližšiemu okoliu, na vymedzovaní sa svojou pracovitosťou, zodpovednosťou a nezávislosťou voči ústrednej mužskej postave a jeho krásnej a „hravej“ partnerke, vo svojej podstate agresívnym odmietaním ich príživníctva, lenivosti, promiskuity a demonštratívnym unikaním pred akoukoľvek prácou, jednoducho pred životom na dlžobu.

Obidva autorské koncepty, pôvodný aj iniciovaný, sa zbližujú v Čechovovej sentencii: akí všelijakí ľudia sú na svete. No sú aj budú, veď sú to (iba) ľudia.

Viera Žemberová