Dalimír Hajko: Stopy v (mojej) duši. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2022. ISBN 978-80-8202-190-8.

V pokročilom veku jedného po druhom strácame svojich priateľov i nepriateľov, smútky našich sŕdc nás začínajú unavovať.

Komorne ladeným poznaním oslovuje a pozýva Dalimír Hajko (1946) čitateľa v expozícii publikácie Stopy v (mojej) duši prostredníctvom úvodného textu – Slovo autora na úvod – do rozpomienkového, no predovšetkým pôsobivého pristavenia sa v jeho osobných dejinách, aby pripomenul predovšetkým jemu blízke a výnimočné osobnosti zo spoločenskovedného (Ján Boor, Tomáš Štrauss, Milan Zigo, Augustín Nádaský), umeleckého (Ladislav Ballek, Jozef Malovec, Albert Marenčin, Martin Martinček, Ján Stacho, Ján Števček, Milan Žitný) a mediálneho prostredia (Igor Rumanský, Ernest Stredňanský, Ivan Teren).

Dalimírom Hajkom sprítomnených štrnásť osobností vo svojom čase vytváralo a formovalo svojím spoločenským pôsobením, poznaním, profesiou, talentom a nazeraním na svet a jeho oslovenia nielen jeho osobný život, podnetne vstupovali aj do jeho profesie a v rozpomienkach koncipovaných do intímnej kroniky z návratov do dávno minulých rokov sa navracia k tým životným okolnostiam, ktoré ho ich pričinením nasmerovali do výberu profesijného pôsobenia, nazerania na čas a s ním prepojené hodnoty, ktoré s odstupom plynúceho času spracoval do osobných vyznaní sústredených do publikácie Stopy v (mojej) duši.

Dalimír Hajko svoju prítomnosť v spoločenských a kultúrnych dejoch nenáhlivo, pomocou odkazov na dobové reálie rekonštruuje od pripomenutej osobnosti po tú nasledujúcu ako dejinný prierez desaťročí a udalostí spätne, pritom sú ním zvýraznené osobné podnety a osudové odklony nasmerované k iným, ďalším – povedzme – zovšeobecneným dejinným podnetom a sú čitateľom neprehliadnuteľné v jeho vyznaniach, pritom si sám (pre seba a spätne) uchováva post samotára a dôsledne zostáva v role komparujúceho filozofa. Ako naznačuje, od raných rokov zamýšľal byť všeličím, no vždy mal najbližšie ku kultúre, k umeniu a k činnostiam zahľadením do prelínania sa filozofie do etiky, etiky do estetiky, estetiky do umeleckého textu, jednoducho do všestranne krásneho, aby sa dotykmi s hodnotami formujúcimi sa na pozadí skúseností hodnotovo a zmýšľaním o podstate svojej prítomnosti v poznávaní obsahov času menili aj jeho záujmy na nazeracie a hodnotové aj hodnotiace istoty, pretože „bez pochybností niet poznania“ (s. 156).

Každá z pripomínaných osobností, ktorá ho oslovila svojou typovou jedinečnosťou a profesijnou výnimočnosťou, si v jeho výklade uchováva vzájomné hlboké racionálne aj emotívne spojenie, na ktoré autor textu premyslene a osobnou skúsenosťou upozorňuje svojho budúceho čitateľa. Jednoducho všetko, o čom Hajko vypovedá a na čo upozorňuje ako na hlbokú väzbu k tej, či onej osobnosti ním sprítomnenej zo svojho vidu dejov, vecí a okolností, súvisí so spoločenskými reáliami napojenými na dejinne prijímaný čas a na jeho obsah, no aj s odkazmi na podnety a rozhodnutia súvisiace s jeho osobnostným a profesijným vyhraňovaním sa. Dalimír Hajko ponúkol svojím videním a vedením o sebe komorné návraty k tým, ktorých čas sa uzavrel, ale on čas spolu so svojím čitateľom navracia do dní, do stretaní sa, teda k tým detailom z osobných rozpomínaní sa na jedinečnosť vzájomného prepojenia, aby dal vedieť, že zabúdať, ak sa sami nechceme vytratiť a stratiť sa v zabudnutí, nie je rozvážne a naisto sa nevypláca. Čas nemožno viniť za straty, ktoré musia byť uchovávané a sprítomňované v poznaní a činoch každej nastupujúcej generácie. História a dejiny vedia, že byť voči času ľahostajný a nepozorný, to sa skutočne nevypláca. Straty bývajú aj také, že sa nedajú nahradiť, preto sa na ne nedá a nesmie zabudnúť.

Viera Žemberová