R. Brandom: Beween Saying and Doing (Towards an Analytic Pragmatism)

 

 

1. Prednáška: Extending the Project of Analysis

 

Hlavným cieľom prvej Brandomovej prednášky bolo oboznámiť poslucháčov s teoretickou motiváciou, ležiacou v pozadí jeho série prednášok, a s pojmovým aparátom, ktorý hrá v jeho projekte centrálnu úlohu. V rámci analytickej filozofie 20. storočia Brandom rozlíšil dva dôležité myšlienkové prúdy: tzv. klasický projekt analýzy, ktorého hlavným cieľom podľa neho bolo demonštrovať určitý druh redukovateľnosti jedného „slovníka“ na iný „slovník“[1] a tzv. pragmatistickú výzvu, ktorej hlavnou motiváciou bolo poukázať na neadekvátnosť či pomýlenosť klasického projektu analýzy[2] pomocou zdôrazňovania úzkeho vzťahu významov slov so spôsobom ich používania. Brandom upozorňuje, že tieto dva myšlienkové prúdy nie sú samy osebe v rozpore – podľa neho je možné predviesť spôsob, akým sa môžu vzájomne zaujímavo a plodne dopĺňať. A to je práve hlavnou motiváciou Brandomových prednášok.

Kľúčovým bodom je určité rozšírenie klasického projektu analýzy: zatiaľ čo v jeho klasickej forme boli jeho hlavým predmetom záujmu také vzťahy medzi „slovníkmi“ ako analyzovateľnosť, definovateľnosť, preložiteľnosť atď., Brandom navrhuje rozšíriť pole záujmu (a tým sa „analytickým spôsobom pozrieť na pragmatistickú výzvu“) o tzv. pragmaticky sprostredkované vzťahy (medzi slovníkmi). Predtým je však nutné špecifikovať dva základné vzťahy medzi praxou a významami výrazov (medzi „practices-or-abilities“ a „meanings“). Prvým vzťahom je tzv. PV-dostatočnosť. Ide o vzťah medzi praxou a určitým „slovníkom“ – určitá prax je PV-dostatočná pre určitý slovník, ak zahŕňa to, čo musíme robiť, aby sme mohli skutočne používať daný slovník – aby o nás mohol niekto oprávnene vyhlásiť, že daný slovník používame. Druhým vzťahom je tzv. VP-dostatočnosť, teda vzťah medzi slovníkom a určitou množinou praktík, ktorý nastáva vtedy, keď je daný slovník dostatočný na špecifikovanie (opísanie) týchto praktík.

Prvým a najjednoduchším pragmaticky sprostredkovaným vzťahom je vzťah pragmatického metaslovníka: majme nejakú množinu praktík, ktoré sú PV-dostatočné pre nejaký slovník V1, a majme nejaký slovník V2, ktorý je VP-dostatočný pre túto množinu praktík. Teraz tieto dve relácie spojme a dostaneme vzťah pragmatického metaslovníka – V2 je pragmatickým metaslovníkom V1. V2 umožňuje špecifikovať tie praktiky, do ktorých sa musíme zapojiť, aby sme mohli používať prvky slovníka V1. Zaujímavým vzťahom medzi slovníkom a jeho pragmatickým metaslovníkom je podľa Brandoma tzv. vzťah striktného expresívneho samozdvíhania („strict expressive bootstrapping“), ktorý nastáva vtedy, keď je expresívna sila pragmatického metaslovníka striktne nižšia než expresívna sila daného slovníka. V druhej polovici prednášky sa Brandom pokúsil svoje extrémne abstraktné základné pojmy trocha osvetliť na príkladoch určitých špeciálnych prípadov Turingových strojov. 

  

2. prednáška: Elaborating Abilities: The Expressive Role of Logic

 

Cieľom druhej Brandomovej prednášky bolo ukázať miesto a úlohu „logického slovníka“, teda výrazov ako „ak..., tak...“ či „nie je pravda, že...“. Brandomov postup sa v tomto bode opieral o niekoľko dôležitých predpokladov. Prvým z nich bola téza, že centrálnou jazykovou činnosťou je tvrdenie („asserting“). Brandom vyhlasuje, že činnosť, ktorá nijakým spôsobom nesúvisí s tým, čo by sme mohli nazvať „tvrdenie“, nie je možné správne nazvať jazykovou činnosťou. Druhým Brandomovým predpokladom bolo úzke prepojenie tvrdenia ako činnosti a odvodzovania („inferring“) ako činnosti.. Nadväzujúc na Sellarsov inferencializmus Brandom tvrdí, že používanie pojmov v rámci určitých tvrdení ide ruka v ruke s prijímaním iných tvrdení ako správnych. Napríklad moju výpoveď „Toto jablko je červené“ je možné brať ako tvrdenie, alebo používanie pojmov iba vtedy, ak zároveň súhlasím s výpoveďou „Toto jablko má farbu“ alebo „Toto jablko nie je modré“. Dôležité však je, že zatiaľ sa pohybujeme na úrovni činností. Pointou druhej Brandomovej prednášky je, že je to práve „logický slovník“, čo nám umožňuje povedať to, čo musíme robiť, aby sme používali pojmy. Inak povedané, ak máme brať moju výpoveď A ako používanie pojmov, musím zároveň súhlasiť s nejakou inou výpoveďou B. Nuž a toto môžeme povedať tak, že vyslovíme výpoveď „Ak A, tak B“. Výraz „ak..., tak...“ však patrí do „logického slovníka“ a ten je teda tým, čo nám umožňuje explicitne opísať tie vzťahy medzi výpoveďami, ktorých uznanie je základom používania pojmov. Povedané Brandomovými slovami, tvrdenie je PV-nevyhnutné pre používanie akéhokoľvek slovníka, odvodzovanie je PP-nevyhnutné pre tvrdenie a logický slovník je VP-dostatočný pre odvodzovanie.

 

 

3. prednáška: Artificial Intelligence and Analytic Pragmatism

 

Hlavným bodom tretej Brandomovej prednášky bolo predstavenie tzv. pragmatickej koncepcie umelej inteligencie („pragmatic conception of artificial intelligence“). Táto koncepcia je v podstate tvrdením, že existuje súbor praktík či schopností („practices-or-abilities“), na ktorých je pomocou určitého algoritmu alebo algoritmov možné vystavať nejakú autonómnu diskurzívnu činnosť (teda takú diskurzívnu činnosť, pri ktorej vykonávaní sa nevykonáva žiadna iná diskurzívna činnosť), pričom každú z týchto praktík alebo schopností môže vykonávať alebo mať niečo, čo sa nezapája do nijakej autonómnej diskurzívnej činnosti. Ide teda o tvrdenie, že z výsostne „nediskurzívnych“ činností je možné algoritmicky „vybudovať“ autonómne diskurzívne činnosti. Brandom túto koncepciu neskôr rozšíril návrhom popri vzťahu algoritmického vybudovania (ako určitej formy vzťahu PP-dostatočnosti) uvažovať aj o vzťahu praktického rozpracovania pomocou tréningu („practical elaboration by training“). Hlavná myšlienka pragmatickej koncepcie umelej inteligencie sa totiž opiera o určitý vzťah PP-dostatočnosti medzi (autonómnymi) diskurzívnymi praktikami a nediskurzívnymi praktikami – podľa Brandoma však nemusíme predpokladať, že diskurzívne praktiky sú algoritmicky vybudovateľné na nediskurzívnych praktikách, pretože aj vzťah praktického rozpracovania pomocou tréningu vzťahom PP-dostatočnosti medzi praktikami. (Otázkou však zostáva, či sa aj po opustení vzťahu algoritmického rozpracovania ešte nachádzame na poli umelej inteligencie).

 

 

4. prednáška: Modality and Normativity: From Hume and Quine to Kant and Sellars

 

V kontexte empiristickej filozofie (ako v jej tradičnej, tak aj „analytickej“ forme) bolo rozšíreným postojom nazerať na modálne pojmy nanajvýš podozrievavo (išlo o pojmy nevyhnutnosti a možnosti). Empiricista tvrdí, že dobre zvláda používanie „nemodálnych“ pojmov, no obsah modálnych pojmov pokladá za nanajvýš nejasný či problematický. Vo svojej štvrtej prednáške sa Brandom pokúša poukázať na neadekvátnosť tohto postoja. Za týmto účelom formuluje tzv. modálnu Kant-Sellarsovu tézu, podľa ktorej 1) pri používaní bežných empirických pojmov už vieme, ako robiť všetko, čo je potrebné na používanie modálnych pojmov, 2) úlohou modálnych pojmov je pomôcť explikovať sémantický obsah empirických pojmov – čiže (v súlade s inferencialistickým pohľadom) explikovať konceptuálne vzťahy a záväzky implicitne prítomné v používaní týchto bežných empirických pojmov. Kľúčovými bodmi argumentu v prospech modálnej Kant-Sellarsovej tézy sú tvrdenia, že a) niekoho pokladáme za kompetentného hovorcu jazyka iba vtedy, keď je pri uvažovaní o hypotetických situáciách schopný (aspoň čiastočne) rozlišovať medzi správnymi a nesprávnymi použitiami určitých výrazov, b) túto schopnosť je možné explicitne artikulovať pomocou modálnych pojmov. Na záver prednášky Brandom ponúkol tvrdenie analogické s modálnou Kant-Sellarsovou tézou – tzv. normatívnu Kant-Sellarsovu tézu. Aby sme dostali jej znenie, stačí vo formulácii modálnej K-S tézy zameniť výraz „normatívne pojmy“ za výraz „modálne pojmy“ (normatívnymi pojmami sú tu napr. pojmy záväzku či oprávnenia). Kľúčovým rozdielom je, že zatiaľ čo pri argumente v prospech modálnej tézy sa Brandom odvoláva na predpoklad, že niekoho pokladáme za kompetentného hovorcu jazyka iba vtedy, keď je pri uvažovaní o hypotetických situáciách schopný (aspoň čiastočne) rozlišovať medzi správnymi a nesprávnymi použitiami určitých výrazov, pri argumente v prospech normatívnej tézy sa odvoláva na predpoklad, o ktorom už hovoril v druhej prednáške – ide o predpoklad, že centrálnou formou jazykovej produkcie je tvrdenie („asserting“), a tvrdenie ide ruka v ruke s odvodzovaním („inferring“). Podľa tohto predpokladu je diskurzívnou činnosťou, ktorá nevyhnutne stojí v pozadí používania akýchkoľvek pojmov, činnosť požadovania a udávania dôvodov. A práve túto činnosť je podľa Brandoma možné explicitne artikulovať pomocou normatívnych pojmov (záväzku či oprávnenia).

 

5. prednáška: Incompatibility, Modal Semantics an Intrinsic Logic

 

Hlavným predmetom piatej Brandomovej prednášky boli úvahy o vzťahu normatívnych a modálnych pojmov. Brandomovou tézou je, že normatívny slovník môže slúžiť ako pragmatický metaslovník pre modálne a logické slovníky (k pojmu pragmatického metaslovníka viď. prvú prednášku). Ako o základný pojem sa Brandom v tomto smere opiera o pojem nezlučiteľnosti („incompatibility“). Ide o modálny pojem, avšak je možné charakterizovať ho pomocou normatívnych pojmov záväzkuoprávnenia: propozícia p je nezlučiteľná s propozíciou q vtedy a len vtedy, keď platí, že ak je nejaký hovorca S zaviazaný k prijatiu p, tak nie je oprávnený k prijatiu q. Brandomovou tézou teraz je, že ak sa podarí pomocou pojmu nezlučiteľnosti charakterizovať modálne a logické slovníky, tak sa podarilo ukázať, že normatívny slovník môže slúžiť ako pragmatický metaslovník pre tieto slovníky. Kvôli dosiahnutiu tohto cieľa buduje tzv. sémantiku nezlučiteľnosti („incompatibility semantics“). Základnou ideou sémantiky nezlučiteľnosti je návrh reprezentovať propozičný obsah viet množinou tých viet, ktoré sú s pôvodnou vetou nezlučiteľné. Dôležitým nástrojom je tiež pojem n-vyplývania („incompatibility entailment“): q n-vyplýva z p vtt. všetko nezlučiteľné s q je nezlučiteľné aj s p. Na tomto základe je možné zaviesť klasické logické pojmy. Pri propozičných spojkách (negácia a konjunkcia) pôjde o charakterizovanie množiny nezlučiteľnej so zloženou vetou (napr. nie-p) pomocou množín nezlučiteľných s pôvodnými vetami. Napríklad veta q je negáciou vety p vtt. q je minimálne nezlučiteľná s p, teda keď q n-vyplýva zo všetkého, čo je nezlučiteľné s p. Konjunkciu viet pq je možné špecifikovať nasledujúcim spôsobom: s konjunkciou pq je nezlučiteľné práve to, čo je nezlučiteľné s množinou {p, q}. Všimnime si, že zaujímavou črtou sémantiky nezlučiteľnosti je to, že sa neopiera o pojem pravdy. Jej základné pojmy totiž stoja na normatívnych pojmoch záväzku a oprávnenia. Po tom, čo týmto spôsobom zaviedol negáciu a konjunkciu, Brandom ukázal, že majú vlastnosti, na ktoré sme pri nich zvyknutí s klasickej logiky – platí tiež, že formuly logicky platné v sémantike nezlučiteľnosti (a popri propozičných premenných obsahujúce iba konjunkciu a negáciu) sú práve tautológiami výrokovej logiky so štandardnou sémantikou.

Podobným spôsobom Brandom zavádza aj modálne pojmy možnosti a nevyhnutnosti: nezlučiteľné s nevyhnutne-p je všetko, čo je nezlučiteľné samo so sebou, alebo je zlučiteľné s niečím, z čoho p nevyplýva; byť nezlučiteľné s možno-p znamená byť nezlučiteľné so všetkým, čo je zlučiteľné s niečím, čo je zlučiteľné s p. Takto definované pojmy (resp. operátory) možnosti a nevyhnutnosti majú klasické vlastnosti. Dokonca platí, že formuly platné v modálnej sémantike nezlučiteľnosti sú práve teorémami modálneho systému S5. Zaujímavé však je, že týmto spôsobom definované logické operátory nedodržiavajú sémantický princíp kompozicionality: sémantický obsah zložených výrazov nie je funkciou sémantického obsahu čiastkových výrokov. V tomto zmysle teda ide o holistickú sémantiku. Avšak aj keď sémantika nezlučiteľnosti nie je kompozicionálna, je rekurzívna. Sémantický obsah zložených výrazov je teda možné zo sémantického obsahu čiastkových výrazov vypočítať, aj keď nie je ich funkciou. Často sa argumentuje (napr. J. Fodor), že projektívnosť, systematickosť a naučiteľnosť jazyka sú podmienené jeho kompozicionalitou. Vlastnosti sémantiky nezlučiteľnosti a kontext, do ktorého je zasadená, však podľa Brandoma dokazujú, že podobné argumenty nemôžu byť správne. V závere prednášky Brandom predstavil aj iný prístup. Zatiaľ čo doteraz vychádzal z relácie nezlučiteľnosti a pomocou nej definoval pojem (vzťah) n-vyplývania, ukázal, že je možné na začiatku vziať určitý vzťah vyplývania („consequence relation“, napr. vzťah vyplývania z klasickej logiky, alebo z S4) a na jeho základe definovať vhodnú reláciu nezlučiteľnosti (tento vzťah vyplývania však musí mať určité vlastnosti).

 

6. prednáška: Intentionality as a Pragmatically Mediated Semantic Relation

 

Náplňou šiestej a poslednej Brandomovej prednášky bol pokus predviesť, ako je v rámci jeho teoretického aparátu možné zachytiť (resp. opísať) intencionálne vzťahy medzi subjektom a objektom. Po východisko sa opäť vrátil do tém predchádzajúcich prednášok, konkrétne ku vzájomným vzťahom medzi modálnym a normatívnym slovníkom. Kľúč k opisu intencionality sa podľa Brandoma skrýva v tom, čo je explikované modálnym, resp. normatívnym slovníkom. Zatiaľ čo normatívne pojmy pomáhajú pri explikácii aktov prijímania záväzkov, čiže niečoho subjektívneho, modálne pojmy explikujú obsah toho, k čomu sa zaväzujeme, čiže niečo objektívne. Z toho vyplýva, že analyzovať vzájomné vzťahy medzi normatívnym a modálnym slovníkom znamená analyzovať diskurzívnu intencionalitu (teda analyzovať vzťahy medzi tým, čo robíme keď používame jazyk a tým, čo pritom o svete hovoríme). Brandom teda v rámci svojho teoretického aparátu opisuje intencionalitu ako pragmaticky sprostredkovaný sémantický vzťah.

  

Všetci záujemcovia o hlbšie preskúmanie Brandomových postojov a argumentov, ktoré tvorili obsah jeho prednášok „Between Saying and Doing“, nájdu texty jeho prednášok (vo formáte .doc) na stránke http://www.pitt.edu/~brandom/locke/index.html. Prednášky tiež vyjdú knižne.

 

 

Igor Sedlár  (Univerzita Komenského v Bratislavě)

 


 

[1] Ako príklady uvádza napr. logicizmus vo filozofii matematiky – teda úsilie ukázať, že „slovník“ matematiky je možné adekvátne reprezentovať pomocou „slovníka“ logiky (typickými predstaviteľmi sú Russell a Frege) – a určité druhy empirizmu – v rámci ktorých dominovalo úsilie preukázať redukovateľnosť rôznych „slovníkov“ (napr. „bežného“, „teoretického“ atď.) na „slovník vnemov“ (typickým predstaviteľom je Carnap, v určitej fáze svojej tvorby). Ako príklad "slovníka" uvádza napr. v druhej prednáške singulárne termíny.

[2] Za hlavných predstaviteľov je možné pokladať Wittgensteina (v neskoršej fáze svojej tvorby) a Sellarsa.




Published by the Department of Philosophy, Faculty of Arts, Masaryk University, Brno, Czech Republic.
ISSN: 1212-9097