School of Inferentialism

  

Na začiatok School of Inferentialism vystúpil Robert Brandom so svojou staťou Reason, Expression and the Philosophic Enterprise, ktorá vyšla aj v českom preklade vo Filosofickém časopise č. 3/2000 pod názvom Rozum, vyjádření a filosofie. Vyjadril v nej presvedčenie, že úloha filozofov by mala spočívať v explikácii pojmov, to znamená robiť explicitným to, čo je nášmu používaniu pojmov implicitné. Táto myšlienka je spojená s ďalším Brandomovým presvedčením a to, že jadrom a základom akéhokoľvek racionálneho diskurzu, ako aj jeho samotným predpokladom, sú aktivity požadovania a udávania dôvodov. Racionálny diskurz vyžaduje nielen možnosť kritiky presvedčení, ale rovnako aj kritiku pojmov, pretože, ako hovorí Brandom, nevhodné pojmy krivia naše myslenie a obmedzujú nás vo vyberaní tých propozícií, ktoré by sme mohli brať za svoje presvedčenia. Projekt explikácie pojmov, ktoré ich činia prístupnými racionálnej kritike, sa tak stáva veľmi dôležitým. Hra požadovania a udávanie dôvodov je niečím, vďaka čomu môžeme u človeka vôbec hovoriť o myslení a jazyku; a to, že sa vyznáme v „priestore dôvodov“, je znakom, ktorý nás odlišuje od ostatných tvorov. Filozofia je potom štúdiom tvorov disponujúcich pojmami – diskurzívnych tvorov. Podstatnou vlastnosťou pojmov je ich inferenčný potenciál – to, akým spôsobom nás ich používanie zaväzuje k používaniu iných pojmov – a ich explikácia nám tento inferenčný potenciál pomáha odhaliť. Projekt explikácie pojmov sa tak stáva dôležitým prvkom v hre požadovania a udávania dôvodov.

 

Po tomto úvodnom vystúpení profesor Michael Williams z Johns Hopkins University v Baltimore predniesol prednášku s názvom The Philosophical Context of Sellar´s Inferentialism, v ktorej hovoril o téme, ktorá je dôležitá aj pre pochopenie Brandomovho projektu. Brandom rozlišuje medzi tzv. slabým inferencializmom (inferenčná artikulácia je nevyhnutným prvkom pri vymedzovaní toho, čo ešte je a čo už nie je konceptuálnym) a silným inferencializmom (inferenčná artikulácie je dostatočným prvkom tohto vymedzenia). Pritom ešte v rámci tohto druhého typu môžeme uvažovať o tom, či berieme do úvahy ne-inferenčné okolnosti aplikácie a dôsledky aplikácie nejakého pojmu, teda či uvažujeme o inferenčnom záväzku aj tých pojmov, ktoré môžeme aplikovať v situáciách, v ktorých tieto záväzky nevystupujú do popredia. Brandom upozorňuje, že Sellars tieto dištinkcie v rámci svojej koncepcie inferencializmu nerobí. Sellarsov postoj k výrazom ako niečomu, pre čo je charakteristické a dôležité konkrétne použitie v jazyku a inferenčný potenciál, sa prejavuje aj v jeho postojoch k tradičným otázkam významu jazykových výrazov. Povedať, že „´rot´ znamená červený“ neznamená opísať nemecký výraz „rot“ ako niečo, čo sa nachádza v nejakej relácii – relácii významu – k nejakému druhu entity. Skôr to znamená priblížiť používateľovi výrazu „červená“ ako sa v nemčine používa výraz „rot“. Williams sa venoval aj Sellarsovej kritike fundacionalizmu v epistemológii. Predstavy poznania ako založeného na nejakom druhu nespochybniteľných základov sa môžeme pokojne vzdať bez toho, aby sme ohrozili racionálnosť vedeckého diskurzu – pretože empirické poznanie, vrátane vedeckého, je racionálnym podnikom nie kvôli tomu, že je postavené na pevných základoch, ale pretože je schopné seba-korigovania, je schopné vystaviť pochybnosti ľubovoľné svoje presvedčenie.

 

James Conant z University of Chicago začal svoju prednášku Wittgenstein on Following a Rule rozlíšením dvoch foriem skepticizmu, ktoré nazval descartovským a kantovským. Líšia sa formuláciou skeptického problému: descartovská verzia sa pýta „Ako si môžem byť istý, že svet je taký, aký mi ho sprístupňujú zmysly?“, zatiaľ čo kantovská otázka znie: „Aké moje zmysly musia byť, aby mi svet sprístupňovali pravdivo?“, resp. „Aký druh jednoty musí nastať medzi zmyslami a vonkajším svetom?“ Potom vo filozofii jazyka má descartovská forma skepticizmu podobu otázky „Ako si môžem byť istý, že moja interpretácia niečoho (znakov, výpovedí) je správna?“ Karteziánsky skeptik tak stojí pred problémom, ako a či je vôbec možné prekonať priepasť medzi istou interpretáciou znaku a tým, čo znak skutočne znamená – pretože priamo sú nám k dispozícii len interpretácie znakov a nie význam samotný. Na druhej strane kantovský skeptik si kladie otázky typu „Ako môže sekvencia znakov, teda fyzikálnych entít, niečo znamenať?“, resp. „Akým spôsobom sa z neživých znakov stáva niečo, čo nesie nejaký význam“. Conant ukázal spojitosti oboch druhov skepticizmu k Wittgensteinom nastolenému problému riadenia sa pravidlom (Wittgenstein nakoniec zdanlivú priepasť medzi pravidlom a jeho možnými interpretáciami prekonáva ukotvením v praktickej činnosti, ktorá zabraňuje nekonečnému regresu interpretácií) a takisto ponúkol rôzne interpretácie a prístupu ku Wittgensteinovmu „skeptického paradoxu“ zo strany Kripkeho, Cavella a Brandoma.

 

Profesor Björn Ramberg z University of Oslo začal svoju prednášku s názvom Anti-Authoritarian Romanticism: The Rortyan background to Brandom´s rationalist pragmatism úvahami o Rortyho chápaní jazyka. Dôraz kládol hlavne na dva momenty: vzťah privátneho a verejného v podobe rozdielu medzi slovníkom „seba-vytvárania“ (self-creation), ktorý je privátny, a slovníkom „spravodlivosti“, ktorý je verejný a je médiom pre výmenu argumentov. Tieto dva slovníky používané dvoma druhmi filozofov, nedávajú možnosť, aby sme ich postavili na spoločnú pôdu a dokázali ich nejakým spôsobom porovnať a používať v spoločnom diskurze. Druhým momentom je Davidsonova myšlienka kontingentnosti jazyka, resp. chápanie jazyka ako výsledku kontingentných „darwinovských“ adaptácií. V tomto zmysle môžeme porozumieť aj Rortyho pohľadu na filozofiu nie ako dejiny tvrdení, ale dejiny obrazov a metafor. Tieto sú z veľkej miery zodpovedné za utváranie filozofických názorov jednotlivých filozofov. Príkladom je metafora mysle ako zrkadla: bez nej by sa myšlienke poznania ako správnosti reprezentácie sveta nedostalo tak veľa priestoru, ako tomu v dejinách filozofie bolo.

 

Mark Lance z Georgetown University vystúpil s prednáškou, ktorú nazval Normative Pragmatism. Na úvod rozlíšil dve verzie funkcionalizmu: deskriptívny (dobre charakterizovaný prostredníctvom otázky a odpovede: Čím je bumerang, ktorý sa nevracia späť? Obyčajným kusom dreva) a normatívny (Čím je motor, ktorý nechce naskočiť? Pokazeným motorom). Ak každý z oboch druhov funkcionalizmu rozdelíme ešte na individuálny a sociálny a pri každom zo štyroch typov, ktoré tak dostaneme, budeme hovoriť o príslušnom slovníku, tak môžeme povedať, že jazyk môžeme charakterizovať termínmi sociálneho normatívneho funkcionalizmu (resp. výpovede o jazyku, napríklad výpovede o významoch výrazov, budú vyjadrené v termínoch príslušného funkcionalistického slovníka).

Ďalším zaujímavým rozlíšením, ktoré Lance spravil, bolo rozlíšenie medzi hrami a športmi. Hra, ako napr. šach, je charakterizovaná svojimi pravidlami a neveľmi záleží, ktoré konkrétne objekty hrajú roly šachových figúrok – dokonca, ako pri šachoch hraných naslepo, nemusí úlohu figúrok zastávať žiaden objekt. Byť napr. pešiakom v šachu znamená mať určitý normatívny potenciál, správať sa podľa určitých pravidiel. Pri športoch, ako napr. futbal, sú dôležité nielen samotné pravidlá, ale aj ich konkrétne „stelesnenie“ v nejakých konkrétnych objektoch. Potom na otázku, či je jazyk z tohto hľadiska hrou alebo športom, Lance dáva prednosť chápaniu jazyka ako športu, pretože jeho esenciálnou vlastnosťou je jeho stelesnenie, zakotvenie v hovorcoch, agentoch, ktorí zdieľajú implicitnú a zväčša neartikulovanú formu života.

 

Ďalší profesor z University of Chicago, Michael Kremer začal tretí deň School of Inferentialism prednáškou s názvom Inferentialism and Logic. Význam logických spojok môžeme v logike udať viacerými spôsobmi. Jedným zo spôsobov je pre každú logickú spojku udať pravidlá jej zavedenia a odstránenia (Kremer používal aj označenia „premise rules“ a „use-it rules“). Napr. pre konjunkciu pravidlo zavedenia vyzerá takto: Ak „p“ a „q“, tak „p&q“. Pravidlá odstránenia konjunkcie sú dve: Ak „p&q“, tak „p“; a Ak „p&q“, tak „q“. Naul Belnap vo svojom článku „Tonk, Plonk and Plink“ predstavil spojku „Tonk“, ktorej pravidlo zavedenia je rovnaké ako pravidlo zavedenia pre disjunkciu a pravidlo odstránenia je rovnaké ako pravidlo odstránenia pre konjunkciu. Nepríjemným dôsledkom je, že aplikáciou oboch pravidiel môžeme z ľubovoľného výroku odvodiť ľubovoľný výrok. Reakciou na túto skutočnosť môže byť presvedčenie, že význam logických spojok predsa len nie je daný len uvedením pravidiel zavedenia a odstránenia. Namiesto toho však môžeme prehlásiť, že významy môžu byť určované takýmito pravidlami, nie všetky pravidlá však dávajú vzniknúť niečomu, čo by sme mohli nazvať „rozumná“ spojka. Otázkou potom je, ako odlíšiť „rozumné“ spojky od tých ostatných. Cesta vedie cez určenie určitých obmedzení na pravidlá zavedenia a odstránenia. Jedným z nich je konzervatívnosť. Spojka by mala byť konzervatívna vzhľadom k našim predchádzajúcim presvedčeniam a intuíciám; teda aplikácia pravidiel pre novozavedenú spojku by nemala byť v konflikte s tým, čo od logickej spojky očakávame – v prípade logickej spojky sú to intuície ohľadom inferencií, teda zavedením nového výrazu do jazyka by sa nemalo stať odvoditeľným to, čo nebolo odvoditeľným predtým. Potom nevyhnutnou podmienkou na to, aby pravidlá určovali význame nejakej spojky je, aby rozšírenie jazyky, ktoré táto spojka spôsobí, bolo konzervatívne.

 

V druhej prednáške toho dňa a poslednej vôbec s názvom Deflationary Theories of Truth Paul Horwich hovoril, ako už názov napovedá, o rôznych typoch deflacionistických teóriách pravdy. To, čo majú rôzne typy týchto teórií spoločné, je chápanie predikátu pravdivosti vo vetách typu „x je pravdivé“, kde x je nejaká veta, ako redundatného. Odtiaľ aj iný názov pre túto teóriu – redundančná teória pravdy. V Horwichovej prednáške však predstavovala len jeden typ spomedzi rôznych deflačných teórii pravdy, povedľa napr. minimalistickej, tzv. sentence-variable theory, prosentenčnej teórie alebo diskvotačnej teórie pravdy. Redundančná teória pravdy je teda teóriou, ktorá za úlohu viet typu „propozícia, že p, je pravdivá“ pokladá číre prerozprávanie významu vety „p“. V tejto podobe ju zastávali napr. Frege, Ayer alebo Strawson. Iným typom deflačnej teórie pravdy je tzv. minimalistická teória pravdy, ktorú obhajuje aj Horwich. Jeho teória, ako napokon žiadna z deflačných teorii, neposkytuje explicitnú definíciu pravdy, teda definíciu typu „pravda je...“. Jadrom minimalistickej teórie je myšlienka, že výrazu „pravdivý“, resp. tomu, čo tento výraz „robí“, rozumieme na základe akceptácie ekvivalenčnej schémy „´p´ je pravdivé pravé vtedy keď p“. Prosentenčná teória, vypracovaná trojicou filozofov Groverová, Camp a Belnap, chápe predikát „byť pravdivý“ a jeho vzťah k vetám, ktorých sa týka, ako analogický vzťahu medzi zámenami a inými druhmi singulárových výrazov. Prosentencie sú vety vytvorené pomocou predikátu „byť pravdivý“, prosentencia je tak niečím, čo vytvára anaforickú väzbu na vetu vyslovenú pred použitím tohto predikátu; ako napr. vo dvojici viet „Nemôžem uveriť, že vyhrali. Ale je to pravda“. Diskvotačná teória, ktorej zástancami boli a sú napr. Quine alebo Field hovorí o tom, že náš pojem pravdivosti je zachytený vetami typu „´p´ je pravdivé práve vtedy keď p“. Predikát pravdivosti je tak chápaný ako nástroj diskvotácie, teda nástroj, ktorým sa zbavujeme úvodzoviek.

 

Peter Ježík (Filozofický ústav SAV)




Published by the Department of Philosophy, Faculty of Arts, Masaryk University, Brno, Czech Republic.
ISSN: 1212-9097