Morálne myslenie: jeho úrovne, metóda a hľadisko
ČASŤ I

ÚROVNE

Ale aj ja to hovorím, nie ako že by som to vedel, ale len sa to domnievam; že však správna mienka a vedenie je niečo rozdielne, o tom si nemyslím, že sa azda len domnievam, ale keby som vôbec o niečom tvrdil, že to viem – a mohol by som to tvrdiť o málo veciach – potom by som toto pokladal za jednu z tých vecí, ktoré viem.

Platón: Menon 98b

I

Ú V O D

I.1 Úvahy, do ktorých sa púšťame zaiste ostanú nepochopené, kým nevysvetlím ich podstatu. Je to úloha morálnej filozofie. K adjektívu "morálny" sa vrátime (3.4 a n.). Teraz stačí povedať, že všetci stojíme tvárou v tvár pred morálnymi otázkami, niektoré sú naliehavejšie ako iné, a  väčšina z nás, ak máme odpovedať na tieto otázky, rozmýšľame o nich. Môžeme všeobecne súhlasiť, že tento druh myslenia, podobne ako iný, možno uskutočniť dobre alebo zle. Úlohou morálnej filozofie je pomôcť nám urobiť to lepšie. Povedať to však neznamená definovať predmet, preto môžu byť iné spôsoby zlepšenia nášho myslenia okrem filozofovania. Potrebujeme vedieť, v akých ohľadoch naše morálne myslenie mohlo by byť lepšie, ak sme študovali morálnu filozofiu a ako by to filozofia mohla urobiť.

Jasné bude zlepšenie v racionálnosti (pojem, o ktorom budeme viac diskutovať neskôr, 12.4). Chceme, aby morálny filozof nám pomohol zracionalizovať naše morálne myslenie. Ak to hovoríme, predpokladáme, že existuje racionálny spôsob alebo metóda ako sa pustiť do zodpovedania morálnych otázok; a znamená to, že existujú nejaké kanóny alebo pravidlá morálneho myslenia, nasledovanie ktorých znamená racionálne myslieť. Morálny filozof sa pýta, ktoré sú to kanóny. Predovšetkým to zisťuje štúdiom otázok, ktoré nazývame "morálne", aby sme lepšie chápali to, čo sa pýtame. Niektoré otázky, na ktoré sa pýtame, zdá sa nepotrebujú toto predbežné skúmanie o ich podstate. Tak napríklad môžeme tvrdiť, že tí, ktorí sa pýtajú či existovala severozápadná cesta do Číny, celkom dobre vedeli, čo sa pýtajú a aké empirické objavy oprávnili by kladnú odpoveď. Odpoveď "Áno" by bola ak, a iba ak, sa niekto mohol plaviť okolo severnej Kanady a dostať sa do Číny touto cestou. Rovnako to možno aplikovať na tých, ktorí sa pýtajú či existuje spoľahlivý spôsob ochrany pred obvyklým chladom. Tiež sa to vzťahuje k veľmi odlišnej otázke, či existuje prvočíslo medzi sedem a trinásť, hoci v tomto prípade použitá metóda nie je empirická.

Povedal som, "zdá sa, že nie je potrebné toto predbežné skúmanie o ich podstate". Ale existencia filozofie vedy a matematiky ukazuje, že podľa názoru mnohých filozofov, ktorí môžu mať celkom dobre pravdu, dokonca pri otázkach o obvyklom chlade a prvočíslach možno uskutočniť rovnaký druh skúmania aký použijeme pri morálnych otázkach. Pokiaľ viem, pre severozápadnú cestu neexistuje filozofia zemepisu; ale teória poznania alebo epistemológia sa určite mohli dostať do ťažkostí pri tejto otázke, ak sme dosť dobrí skeptici.

Vo všetkých týchto prípadoch prvý krok smerujúci k zodpovedaniu otázky je racionálne pochopiť to (viď. Moore, 1903: vii), čo spôsobuje porozumenie slov, v ktorých je vyjadrená (H 1979a). Odmenou pre učenie o ich významoch alebo použitiach je to, že sa v rovnakom čase učíme niečo z kanónov logického myslenia o otázkach obsiahnutých v nich (LM 2.4). Ich logickým vlastnostiam čiastočne alebo celkovo vďačíme za ich významy, podobne ako pri všetkých iných slovách. V prípade niektorých slov, napríklad "všetko", ich logické vlastnosti vyčerpávajú ich význam. Vieme všetko, čo sme mohli vedieť o význame "všetkého", ak vieme aké zásahy môžeme platne urobiť z a do propozícií obsahujúcich toto; a učiť sa ich význam je urobiť aspoň prvý krok k poznaniu, aké zásahy môžeme platne urobiť. Naozaj nemôžeme poznať celok kvantifikačnej teórie, ktorá systematizuje logiku "všetkého" a "niektorého" predtým než môžeme povedať, že poznáme význam "všetkého"; ale poznanie jeho významu stavia nás aspoň do pozície rozvinúť kvantifikačnú teóriu.

V prípade ďalších slov logické vlastnosti determinujú iba časť významu. Slová "modrý" a "červený" sú obe predikátové slová (alebo adjektíva); čo znamená, že vo vetách môžu zaberať len miesto predikátov. Logicky vhodný k nim je teda predikát – logický, a je to rovnako pre obe. Ale hoci tieto slová získavajú časť svojich významov z ich logických vlastností ako predikátové slová, a v tejto časti ich významov sú identické, získavajú zvyšok svojich významov (takže v čom sa "modré" líši od "červeného") z niečoho iného ako od ich logických vlastností. Nijaká logika nám nevysvetlí rozdiel medzi modrým a červeným.

Bude to moje tvrdenie, že všeobecnejšie slová, používané v morálnom diskurze (hoci nie iba tam) ako napríklad "mal by" a "musí", ktoré hlavne budeme študovať, sú v tomto ohľade podobné "všetkému" skôr ako "červenému" a "modrému". Ak je to pravda, môže to byť pre niektorých ľudí prekvapujúce, a malo by fundamentálny význam; keby bola pravda, že "mal by" a "musí" celkovo vďačili za svoje významy ich logickým vlastnostiam, v princípe dokázali by sme učiť sa všetko o kanónoch myslenia týkajúcich sa otázok vyjadrených v týchto pojmoch štúdiom významu slov a rozvíjaním vhodnej logiky. Neskôr uvidíme, do akej miery je to pravda.

Rozhodne prvým krokom, ktorý musí morálny filozof urobiť, aby nám pomohol lepšie myslieť (t.j. racionálnejšie) o morálnych otázkach, je pochopiť významy slov používaných v pýtaní sa na ne; a druhý krok, ktorý vyplýva priamo z prvého, je poskytnúť popis logických vlastností slov a teda kanónov racionálneho myslenia o morálnych otázkach. Tak je morálna filozofia v jeho morálnom aspekte odvetvie, ktoré teraz často nazývame filozofická logika; ale iba v názve sa odlišuje od najbezpečnejšie založených vecí, ktoré zvyčajne nazývame metafyzika. A toto slovo nám môže pripomenúť, že Kant nazval svoju knihu o týchto otázkach Základy metafyziky mravov.

Nesprávne je však tvrdiť, že všetko, čo musíme urobiť, aby sme mysleli dobre a racionálne o morálnych otázkach, je logika alebo metafyzika. Uchránime sa pred touto chybou, ak budeme venovať pozornosť práci tých autorov, ktorí spolu s Kantom, v modernej dobe najviac prispeli k nášmu chápaniu týchto sporných otázok, totiž utilitaristov. Mnoho ľudí si dokonca teraz myslí, a napriek niektorým objasneným veciam, ktoré John Stuart Mill (1861: kap.1, § 5) povedal o vzťahu medzi jeho teóriou a Kantovou, že Kant a utilitaristi stoja na opačných póloch morálnej filozofie. Ale ako uvidíme, formálne, logické vlastnosti morálnych slov, za pochopenie ktorých vďačíme predovšetkým Kantovi, poskytujú systém morálneho uvažovania, ktorého závery majú obsah identický s istým druhom utilitarizmu (2.6, 3.3, 6.1). Utilitarizmus sám osebe sa skladá z dvoch súčastí, formálnej a materiálnej; a formálny aspekt treba iba upraviť, aby sa dostal do tesnej blízkosti Kanta; existuje veľmi blízky vzťah medzi Benthamovým "každého počítať za jedného, nikoho za viac ako jedného" (everybody to count for one, nobody for more than one) (pozri Mill, 1861: kap. 5; Mill 2000, s. 140) a Kantovým "konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla byť všeobecným zákonom" (1785:52).

Ale utilitarizmus má tiež aj materiálny aspekt. Aby sme rozhodli, čo by sme mali robiť, podľa utilitaristov musíme študovať nie iba logické vlastnosti morálnych slov, ale preferencie ľudí, ktorých sa dotknú naše konania; a je empirickou otázkou, ktoré sú to. Vo všeobecnosti prevláda stanovisko, že Kant by mal iný názor; pochybujem o tom, ale nechcem sa púšťať do tejto historickej otázky. Rozhodne druh utilitarizmu, ktorý chcem obhajovať má oboje: formálny aspekt (úpravu požiadavky, že morálne princípy sú vlastne univerzálne) a práve zmienený materiálny aspekt, ktorý vedie naše morálne myslenie ku kontaktu so svetom reality. Normatívne dôsledky našej utilitaristickej teórie sú kombináciou dôsledkov týchto dvoch prvkov: to jest, nie je to iba teória v normatívnej etike, ani iba teória v metafyzike, ale obe v spoločnom (hoci prvky nie sú navzájom poprepletané).

1. 2 Jedna z rozhodujúcich otázok, ktorou sa budeme zaoberať je: "Ako ďaleko sa dostaneme logickým štúdiom morálnych slov?" Do akej miery musíme brať do úvahy v našom morálnom myslení fakty o spôsobe existencie vecí a ľudí vo svete? Musí byť morálny systém pre praktické použitie adekvátny všetkým logicky možným svetom, ako to predpokladajú niektoré argumenty morálnych filozofov (napríklad Rescher, 1975:78; porovnaj H 1979b:144)? Alebo bude to stačiť, ak je adekvátny podmienkam v tomto svete? Odpoveď, ktorú chcem predpokladať je taká, že môžeme prejsť dlhú cestu samotnou logikou - ďalej ako si mnoho ľudí myslelo; ale že v selekcii princípov pre naše použitie v tomto svete, fakty o svete a ľuďoch v ňom sú relevantné (3.2, 5.1, 9.9). Takže kompletný morálny systém závisí na logických a empirických tézach, ktoré to všetko robia dôležitejším, aby bolo jasné, čo je čo.

Keď sme oddelili logické od empirických téz, musíme sa pýtať či potom zostane ďalší aspekt v našom morálnom myslení, spočívajúci v prvkoch myslenia, ktoré nie sú ani o tom, aký je svet, ani o logických vlastnostiach slov. Je dôležité nezmýliť sa, čo tu mám na mysli. Niektorí filozofi hovoria ako keby existovali, ako oni nazývajú ontologické otázky, ktoré nie sú ani o logických vlastnostiach slov ani o veciach empirického faktu. Nebudeme sa zaoberať touto možnosťou, ak môžeme robiť morálnu filozofiu bez ontológie, ako si ja myslím, pretože je to omnoho jednoduchšie. Iný problém je to, čo mám na mysli: existujú okrem otázok o logických vlastnostiach slov a otázok o tom, aký je svet, nemenné hodnotiace alebo preskriptívne otázky, o ktorých nemožno rozhodovať buď určením, aký je svet alebo určením, čo znamenajú slová? Keď sme urobili všetko, čo môžeme urobiť objavovaním faktov o svete, v ktorom uskutočňujeme naše morálne myslenie, a vysvetľovaním logických vlastností morálnych slov a teda založením kanónov morálneho myslenia, zostane však ešte niečo vykonať, čo nie je ani logicky ani fakticky hľadané, ale púhe hodnotenie alebo preskripcia – cvičenie Kantovej "racionálnej vôle" alebo Aristotelovej "voľby" – a akej veľkej, ak je pole operácie tohto aspektu v našom morálnom myslení?

Vo svojich predchádzajúcich prácach (napr. LM kap. 4) som naliehal, že existuje ešte ďalší aspekt, ale nebudem sa v tejto knihe odvolávať na tento názor. Ale to, čo budem robiť, sa bude zdať tým, ktorí celkom dobre nerozumejú tomu, o čom to je, veľmi podobné odvolávaniu sa na predchádzajúci názor. Preto tvrdím, že ak sme predpokladali dokonalé ovládanie logiky a faktov, potom ony by obmedzovali prísnosť morálnych hodnotení, ktoré môžeme formulovať, čo by v praxi znamenalo, že všetci sme limitovaní súhlasiť s rovnakými morálnymi hodnoteniami. V pojmoch titulu mojej predchádzajúcej knihy, sloboda, ktorú máme ako morálni myslitelia, je sloboda uvažovať, t.j. vytvoriť racionálne morálne hodnotenia a pravidlá takého uvažovania, ktoré sú určované pojmami vyskytujúcimi sa v otázkach, na ktoré odpovedáme. Týmto sa dostávame k najdôležitejšej časti morálky, pretože ak sme racionálni, tak budeme našu slobodu uplatňovať iba týmto spôsobom (12.6 a n).

Budem sa snažiť to ukázať bez uvádzania akýchkoľvek úvah, ktoré sa nezakladajú na filozofickej logike a  nevznikli jej zvyčajnými postupmi. Celkom to odlišuje tu použitú metódu od metódy používanej väčšinou iných súčasných morálnych filozofov, ktorí za každým apelujú k svojim vlastným morálnym intuíciám a (dúfajú) aj ich čitateľov. Pri formulovaní pravidiel morálneho uvažovania sám si teda nedovolím urobiť iné kroky ako tie, ktoré filozofická logika môže schváliť. Ak som v tom úspešný, moja pozícia bude oveľa bezpečnejšia ako ich.

Čo myslím "zvyčajnými postupmi" "filozofickej logiky"? Na ilustráciu toho, čo tým myslím si zoberiem príklad z inej časti logiky ako tej, ktorá sa týka morálneho filozofa. Predpokladajme, že sme skúmali nie akékoľvek morálne slovo, ale slovo "musí" v jeho inom zmysle, v ktorom ono korešponduje nevyhnutnosti – operátorovi obyčajnej modálnej logiky. Mám na mysli význam vyskytujúci sa vo vete: "On musí byť v záhrade" (ktorú povedal niekto, kto má celkom adekvátne dôvody preto, aby si bol istý, že on je v záhrade), ktorý je v protiklade s deontickým (napríklad morálnym) významom "musí" ako v "Človek musí vždy dodržať svoje sľuby", alebo "Nesmiem ho nechať upadnúť". Mohli by sme sa zaujímať o jednu zvláštnu logickú vlastnosť tohto slova – takú, ktorá je naozaj blízko analogická vlastnosti univerzalizácie, ktorú chcem pripísať "musí" v jeho deontickom zmysle a jeho blízkemu susedovi "mal by". Je to logická črta "musí", takže človek nemôže dôsledne povedať: "On musí byť v záhrade, ale môžem si predstaviť inú situáciu, identickú vo všetkých jej univerzálnych vlastnostiach k tejto, okrem tej, že dotyčná osoba nie je v záhrade". ("Všetky jej univerzálne vlastnosti" musíme pravdaže chápať ako zahŕňajúce všetky vlastností dotyčnej osoby, vylúčiac iba čisto jeho numerickú identitu ako takého indivídua.)

V tomto ohľade sa "musí byť" líši od "je". Nie je nedôsledné hovoriť "On je v záhrade, ale môžem si predstaviť inú situáciu, identickú vo všetkých jej univerzálnych vlastnostiach k tejto okrem tej, že dotyčná osoba nie je v záhrade". Dôvod, prečo toto konštatovanie sa stáva nekonzistentným (alebo nehovoriť to bez obalu, aspoň logicky v rozpakoch), ak "musí byť" zastupuje "je" je taký, že nemôže byť akákoľvek nevyhnutnosť, aby tam bol, ibaže existuje nejaký zákon, ako univerzálna vlastnosť, ktorá tvrdí, že jeho neprítomnosť tam by bola v tejto situácii jeho porušením. Ak neexistuje žiadny taký zákon – ako propozícia, ktorú zastáva, neexistuje žiadna nevyhnutnosť, hoci on tam predsa len rovnako môže byť.

Musím poznamenať, že to nie je iba logická nevyhnutnosť, ale tiež kauzálna a iné druhy nevyhnutností, ktoré majú túto črtu. O chvíľu uvidíme, že to možno tiež tvrdiť o druhu deontickej nevyhnutnosti, ktorú vyjadruje "musí" v jej inom deontickom zmysle a prostredníctvom "mal by".

Ale ako by sme formulovali, že "musí" v obyčajnej modálnej logike má túto črtu? Ako, aby som pravdu povedal, vyjadríme, že nejaké slovo má nejakú logickú vlastnosť? Ako vyjadríme, že slovo "všetko" má vlastnosť, ktorá robí sebakontradiktorickým konštatovanie "Všetky knihy na tejto polici sú Wittgensteinove, a jedna z nich nie je Witgenstteinova"? Alebo ako zistíme, že slovo "ak" má vlastnosť, ktorá nám bráni kvôli problému s nekonzistentnosťou hovoriť o podobe "Ak p potom q; a p; a nie q"? Alebo ako vyjadríme, že slovo "nie" má vlastnosť, ktorá vyjadruje sebakontradiktorickú požiadavku objaviť niečo, čo má aj nemá rovnakú kvalitu? Dokonca, ako vyjadríme, že nemôžeme bez kontradikcie povedať "V záhrade je pes, a v záhrade nie je žiadne zviera"? Sú to dôležité otázky, ku ktorým som sa inde trochu vyjadril (LM 2.4; H 1960); ale teraz jednoducho povedzme to, že môžeme vyjadriť, kedy si ľudia sami sebe odporujú, pretože poznáme jazyk, ktorým hovoria. Ak chceme použiť toto desivé a veľmi nebezpečné slovo, potom existujú lingvistické "intuície", na ktoré sa disciplíny logiky a lingvistiky spoliehajú. (Existujú tiež morálne intuície, ale tie treba udržiavať na ich mieste lebo inak budú spustošené morálnou filozofiou, ako to uvidíme ďalej: 1.3, 2.5, 4.1 a n; 8.1 a n.) V jednoduchých prípadoch sme schopní odlíšiť deviantne použitie alebo nesprávne použitie takých logických spojok ako napríklad "a", pretože sme sa učili ako ich používať, čo sa rovná učeniu o tom, čo znamenajú. Sebakontradikcia je jedným druhom nesprávneho použitia.

Nepotrebujeme žiadať, hoci by sme mohli, aby na usporiadanie logiky stačilo dať všetkým slovám alebo znakom, ktoré sú v nich použité významy v pojmoch inferenčných pravidiel pre vyjadrenia, ktoré ich obsahujú.. Neskôr si pán Prior (1960) myslel, že mal konkluzívny argument proti tejto požiadavke. Podotkol, že možno mať logický spojovací "a/alebo" (tonk), ktorý bol definovaný v pojmoch nasledovných dvoch inferenčných pravidiel:

Z P usudzovať P- a/alebo- Q

Z P- a/alebo- Q usudzovať Q

pre akékoľvek P,Q.

Prvé z týchto pravidiel je analogické tomu, ktoré patrí znaku disjunkcie ("alebo") v obyčajnej logike, a druhý tomu, ktorý patrí znaku spojky ("a"). Zahrnutie znaku používaného oboma týmito pravidlami do nášho jazyka, ako správne tvrdí Prior, umožnilo by odvodiť akúkoľvek propozíciu z akejkoľvek inej. Ale nie je jasné, aký záver z toho urobíme. Prior si myslí, že musíme urobiť záver, podľa ktorého akýkoľvek pokus založiť logiku na tom, čo Sir Karl Popper (1947a:286; 1947b:220) nazýval "inferenčné definície" logických znakov je od začiatku fiaskom. Ale je možné, že môžeme dospieť aj k miernejšiemu záveru, totiž, že ak chceme mať takú logiku, aká sa používa, alebo mať jazyk, v ktorom môžeme hovoriť vecí bez simultanného implikovania každého iného vyjadrenia, ktoré môžeme formulovať v jazyku, musíme byť opatrní, ktorými pravidlami definujeme naše znaky v týchto pojmoch. Je to analogické požiadavke, že ak povznášame logiku starým spôsobom prostriedkami axióm atď.; musíme byť opatrní, ktoré axiómy zahŕňame, ak sa nechceme dostať do podobného problému.

Ak je to tak, Priorov argument mi nebráni tvrdiť, že štúdium významov slov v našom jazyku je prvý krok smerom k získaniu množstva logických vlastností takýchto slov, a tak aj kanónov uvažovania o otázkach obsahujúcich tieto slová. Situácia nie je odlišná, keď prichádzame k morálnym slovám. Deontické "musí" a "mal by" sú v mnohých spôsoboch podobné "nevyhnutnosti" v obyčajnej modálnej logike. Musíme rozlíšiť, tak ako môžeme rozlíšiť, že ak sme sa učili ako použiť tieto slová, alebo čo znamenajú, že niektoré ich použitia sú logicky deviantne. Téza univerzalizácie, ktorá je jedným z hlavných prvkov v pravdivom vyjadrení štruktúry morálneho myslenia (FR 2.5), má dôsledok, že je nesprávne použiť slovo "mal by" vo vete "Mal by si, ale viem si predstaviť inú situáciu, identickú vo všetkých jej vlastnostiach tejto situácii, s výnimkou jednej, kde dotyčná osoba by nemala". Rovnako by to bola pravda, ak by sme "mal by" nahradili deontickým "musí". A ak sa pýtame, ako vieme, že to je nesprávne použitie, akákoľvek odpoveď je rovnakého druhu ako je to s "nevyhnutnosťou" v modálnej logike. Takže nebudem hovoriť vo všeobecnosti nič viac o tom, ako zakladáme logické tézy tohto druhu; je to problém pre celú logiku, nie iba pre tú časť logiky, ktorá sa týka morálnych pojmov.

1.3 Predtým než budem pokračovať, musím predsa vysloviť jedno veľmi prísne varovanie. Na základe toho, čo som práve povedal o znalosti nesprávneho použitia slov, ak ich vidíme pokračovať v zdanlivo malom, ale aktuálne fatálnom kroku, je príliš lákavé povedať rovnakým spôsobom, že ak sme sa naučili používať slovo podobné slovu "mal by", práve vieme, že človek by nemal klamať. Je to krok (ľahko vytvorený existenciou nejakých kúzelných "hraničných prípadov", 1.5, 4.3), ktorý je dostatočne ospravedlniteľný a užitočný z hľadiska lingvistických intuícií ako základu logiky, no uvádzajúci zhubnú chybu týkajúcu sa morálnych intuícií ako základu morálneho myslenia. Morálne intuície tu zaiste sú a neskôr ich predstavím; ale ak ich zohľadňujeme ako základ morálneho myslenia rovnakým spôsobom ako lingvistické intuície sú základom logiky, zmaríme celé úsilie z dôvodu, ktorý teraz vysvetlím.

Hlavný rozdiel medzi lingvistickými a morálnymi intuíciami je ten, že morálne intuície na rozdiel od lingvistických si nárokujú formovať vecí morálnej podstaty. Lingvistické intuície môžu podporovať tézy v empirickej lingvistike a nepatrnejším spôsobom vo filozofickej logike. V prvom prípade pôvodní používatelia jazyka sú autority v tom, ako hovoriť. V druhom prípade je autoritatívny úmysel hovoriaceho o tom, ako sú jeho slová prijímané (čo tvrdia). Keby povedal: "Dym prichádza spredu alebo zozadu", chce tým vylúčiť, že prichádza z oboch, a môže nám to takto povedať. A pretože jazyk je hlavne na komunikáciu medzi ľuďmi, používatelia jazyka zvyčajne súhlasia, ako sú v ňom vnímané slová. Táto dohoda môže byť formalizovaná po vzájomnej diskusii. Ale neexistuje nič, čím by sme zabránili niektorému hovoriacemu používať slovo iným spôsobom než ho používajú ostatní v jeho komunite; za predpokladu, že on to robí jasne, nevznikne z toho žiadny zmätok.

Dôležitým bodom je to, že druhy intuícií, na ktoré sa odvolávajú empirickí lingvisti a filozofickí logici nemôžu nikdy poskytovať buď vyjadrenia alebo poučky o podstate mravnosti. V tomto ohľade sa celkom líšia od morálnych intuícií, hoci tieto zaiste existujú a majú miesto v našom morálnom myslení. Zaiste cítime, že je nesprávne mučiť ľudí zo žartu. Ale naša autorita ako pôvodných používateľov nášho jazyka a naša autorita, ktorú zamýšľame naznačiť našimi slovami, nestačí na rozdiel od logiky alebo lingvistiky na to, aby sme stanovili správnosť toho, čo tvrdíme alebo predpisujeme. Na to nestačí ani kolektívna autorita našej komunity. Tade vedie relativizmus alebo subjektivizmus, ktorým sa chcú vyhnúť všetci autori odvolávajúci sa na intuície. Ak niekto hovorí, že je v poriadku mučiť ľudí zo žartu, líši sa od nás ostatných, ale nerobí žiadnu logickú alebo lingvistickú chybu. Jeho chyba, ak to možno tak nazvať, je chybou morálnej podstaty. Ak ho dokážeme lepšie poraziť v argumentácii, nebude to odvolávaním sa na samotné lingvistické intuície (hoci možno ich použiť na odhalenie logiky argumentu), ani apelovaním k morálnym intuíciám (nemajú žiadnu silu dôkazu, a dve strany v najdôležitejších morálnych argumentoch budú mať odlišné intuície).

Odvolávanie sa na morálne intuície nikdy nemôže byť základom morálneho systému. Zaiste je možné, ako to robia dokonca niektorí súčasní myslitelia, zhromažďovať všetky morálne názory, v ktorých oni aj ich súčasníci pociťujú najväčšiu istotu, nájsť relatívne jednoduchú metódu alebo nástroj, ktorý môže byť reprezentatívny, a s troškou pridania a odobratia vytvárať zrejmé domnienky o okolnostiach života plodiaceho všetky tieto názory; a potom sa vysloviť, že je to morálny systém, ktorý reflektujeme a musíme uznať, že je správny. Ale nemajú absolútne žiadne právo pre tento nárok okrem pôvodných presvedčení, pre ktoré neposkytli žiadny základ alebo argument. "Rovnováha", ktorú dosiahli je rovnováha medzi silami, ktoré mohli vzniknúť na základe predsudku a žiadna taká reflexia nemôže byť solídnym základom pre morálku. Takto možno obhajovať dva vzájomne nekonzistentné systémy; všetko, čo by sme z toho zistili je to, že ich obhajcovia vyrástli v odlišných morálnych prostrediach.

Predsa aj keď som to už povedal, je dôležité poznamenať, že v morálnej filozofii existujú legitímne možnosti odvolať sa na prijatý názor, niektoré z nich som opísal inde (H 1971c:117). Postup, ktorý som práve kritizoval možno charakterizovať ako hypoteticko-deduktívny, podobne ako mnohé z vedeckého výskumu. Prispôsobujeme sa hypotézam vo forme morálnych princípov a kontrolujeme ich vo vzťahu k údajom z prijatých názorov (podriaďujúc prvé určitej reflexii). Avšak existuje iný druh hypoteticko-deduktívneho postupu, ktorý je celkom prijateľný a musíme ho odlíšiť od tohto neuspokojivého postupu. Hypotézy v tomto akceptovateľnejšom postupe nie sú morálne princípy, ale lingvistické hypotézy, o tom, čo ľudia majú na mysli, keď používajú morálne slová. Tento postup môže mať dve formy, z ktorých jedna je implicitná vo vzťahu k tomu, čo som už povedal. V tomto prvom postupe sú hypotézy lingvistické a údaje, s ktorými sme ich porovnávali sú tiež lingvistické, t.j. zistenie pôvodných používateľov jazyka, že isté spôsoby sú deviantné alebo nedeviantné. Medzi druhmi deviantnosti, ktoré zvlášť zaujímajú morálneho filozofa ako logika sú sebakontradikcie. Ak sa teda domnievame, že nejaké morálne slovo má istý význam a nájdeme obyčajných ľudí plne pripravených prijať ho ako nesebakontradiktorické, lenže podľa predpokladaného významu sú to sebaodporujúce vyjadrenia, potom to bude dôvod, aby sme sa vzdali návrhu ako návrhu o tom, čo ľudia myslia svojimi slovami (hoci by sme mohli pravdaže predpokladať, že by sme používali slová v odlišnom význame).

Druhá forma postupu je komplexnejšia. V nej sú hypotézy ešte lingvistické, ale údaje, s ktorými sú porovnávané, nie sú. Predpokladajme, že vieme dosť o ľudských bytostiach, aby sme si boli istí, že majú, v najväčšej časti, isté túžby, averzie a sympatie. A predpokladajme, že tieto túžby a určitá hypotéza o tom, čo znamenajú morálne slová a  aké formy morálneho uvažovania sú platné a ďalej predpoklad, že ľudské bytosti vcelku, až na niektoré výnimky, robia dôvod platným. Potom z hypotézy o významoch môžeme odvodiť predpoveď, že ľudské bytosti budú dosahovať isté morálne závery v ich uvažovaní a tak prichádzajú k istým morálnym názorom. Ak vo všeobecnosti zisťujeme, že v skutočnosti majú takéto názory, hypotéza o významoch ich slov prinajmenšom unikla prekonaniu dôkazom. V stručnosti, smieme dočasne ponechať tamtie hypotézy o významoch slov, ktoré ak sú pravdivé a ak máme pravdu v tom, čo sú ľudské bytosti, potom by zodpovedali tomu, že ľudia majú morálne názory, ktoré majú mať.

Poznamenajúc to, aby sme mohli sledovať tento druhý postup, nemôžeme o nič viac než v prvom tvrdiť ako filozofi, ktorých som kritizoval, že morálne názory obyčajných ľudí sú správne; v súvislosti s hypotézou, že slová majú isté významy musíme iba tvrdiť, že tieto názory sú prirodzenými výsledkami skutočnosti, že ľudia sú akí sú. Dokonca možno pripustiť, že pri uvažovaní sa možno dopustiť rozličných chýb. V takomto prípade môžeme vysvetliť morálne názory ľudí tvrdením, že sa dopustili jednej z týchto chýb napriek používaniu slov spôsobom stanovenom v hypotéze. Hypotéza iba musí stáť proti faktom lingvistického správania sa ľudí; akékoľvek vysvetlenie správania, že zmieruje sa s hypotézou a je inými spôsobmi prijateľné ponechajú hypotézu bez ujmy, dokonca ak nepredpokladáme správnosť morálnych názorov ľudí alebo ich logiky.

V 4.1 budeme vo väčšej miere venovať pozornosť použitiu metódy, ktorá je rozvinutím toho. Možno testovať podobné lingvistické hypotézy nie v protiklade k tomu, čo ľudia hovoria o mravnosti (danej predpokladmi o ich motiváciách), ale v protiklade k tomu, čo tvrdia filozofické teórie. Ak existujú isté chyby, ktoré filozofi veľmi prirodzene robia o významoch a použití morálnych slov, ak pravda o nich je taká aká je a ak nájdeme tieto chyby, ktoré sú často vytvárané, potom hypotéza, že taká je pravda o nich, prežila dôležitý test.

Musíme dodať, že existuje ešte ďalší druh hypoteticko-deduktívneho postupu, ktorý je celkom legitímny. Ten sa snaží kontrolovať nie lingvistické hypotézy, ale hypotézy v morálnej antropológii v protiklade k morálnym názorom ľudí. Tento postup je v princípe celkom priamočiary: predpokladáme, že isté morálne názory sú bežné v danej spoločnosti, a potom skúmame lingvistické a iné správanie spoločnosti, aby sme videli či v skutočnosti sú. Zmienil som sa o tomto ďalšom postupe iba preto, aby som poukázal na hranice toho, čo môžeme dosiahnuť týmto a inými akceptovateľnými postupmi práve opísanými, spôsobom pozorovania názorov ľudí a ako ich vyjadrujú. Nikde tu nemôžeme nájsť spôsob kontrolovania správnosti akýchkoľvek morálnych názorov. Predpokladať, že môžeme to nájsť, je zameniť morálnu filozofiu s rôznymi druhmi empirickej vedy ako napríklad antropológiou a lingvistikou, čo zdá sa aj niektorí morálni filozofi robia (H 1973a: ad init.).

Mojím cieľom bolo zistiť, čo majú ľudia na mysli pod morálnymi slovami, bez akéhokoľvek odvolávania sa na morálne intuície ako certifikáty správnosti morálnych úsudkov. Urobiac to, mohli by sme slobodne doporučiť prijatie odlišného použitia; ale ja to neurobím, pretože všetka práca, ktorú som urobil v morálnej filozofii, vrátane toho, čo je publikované v tejto knihe, presvedčila ma, že naše obyčajné morálne pojmy sú nápomocné, ak je raz už ich použitie objasnené. Majúc ustanovené toto používanie a teda logiku pre morálne myslenie, postavím nás do pozície používať túto logiku, doplnenú  inými ingredienciami v morálnom uvažovaní o praktických otázkach. V tejto knihe budem iba vysvetľovať vo všeobecnosti spôsob, ako to možno urobiť; na iných miestach aplikujem metódu doporučenú pre mnohé praktické otázky, aby som uspokojil sám seba, že to funguje (pozri bibliografiu) a nebude žiadna pochybnosť, že možno urobiť ešte viac. Som dosť optimistický dúfať, že akýkoľvek čitateľ, ktorý rozumie metóde, ľahko ju dokáže aplikovať.

1.4 V tomto bode však musíme uvažovať o námietke, ktorá často vzniká proti takému postupu. Pýtajú sa, ako môžu byť morálne závery o podstate založené na premisách o našom používaní slov? Zdalo by sa, že sa prehrešujeme proti dvom kanónom, ktoré majú veľkú podporu. Predovšetkým zvyčajne mnohí tvrdia, že závery o podstate nemožno odvodiť z premís o používaní slov; a ja som v skutočnosti tvrdil práve toto. Po druhé, zástancovia Humovho zákona ("žiadne "mal by" nevyplýva z "je""), ku ktorým patrím aj ja s výhradou (H 1977b: 468 a n.), budú protestovať, že subjekt nemôže obísť hodnotiace závery faktuálnych premís o používaní slov.

Na prvú z týchto námietok možno odpovedať vyjadrením, že nepredpokladám odvodenie podstatných záverov zo samotných lingvistických premís. Neskôr uvidíme, ako sa do toho dostáva podstata. Druhú námietku je ťažšie objasniť jasne; predbežne sa o to pokúsim teraz a dúfam, že odpoveď bude jasnejšia, keď rozpracujem hlavný argument tejto knihy (12.6 a n.). Prvým bodom k objasneniu je to, že neexistuje žiadna otázka logickej dedukcie o morálnych záveroch z faktuálnych premís akéhokoľvek druhu (4.2). Čo sme navrhovali je to, že isté kanóny uvažovania, úplne formálneho druhu, vznikli odvolaním sa k lingvistickým intuíciám, a potom uvažovaním v súlade s nimi a používaním, ako som práve povedal, niektorých podstatných premís, dospievame k odpovediam na naše morálne otázky – ale nie dedukciou ani akýmkoľvek iným druhom "lineárnej inferencie" (FR 6.1).

Podstata substančných premís je pravdaže rozhodujúca. Môžeme povedať, že ak ony boli non-morálne, nehodnotiace, nepreskriptívne vyjadrenia o skutočnosti, Humov zákon mohol byť ešte porušený, bez ohľadu na akúkoľvek logiku; ale ak boli preskriptívne, nič by nebolo možné dosiahnuť, pretože zostal by problém, ako tieto substančné preskriptívne premisy vznikli. O tomto probléme nebudem teraz pojednávať; jeho riešenie spočíva, ako neskôr uvidíme v tom, že požiadavka univerzalizovať naše preskripcie, ktorá sama osebe je logickou požiadavkou, ak uvažujeme morálne, žiada zaobchádzať s preskripciami iných ľudí (t.j. s ich túžbami, záľubami, a preferenciami vo všeobecnosti) ako s našimi vlastnými (5.3, 6.1 a n.). Takže to neznamená, že vychádzame na základe logiky od faktov k preskripciam; skôr, že logika nás núti majúc zistené fakty, čo iní predpisujú alebo budú predpisovať, zaobchádzať s týmito preskripciami rovnako ako s našimi vlastnými pôvodnými preskripciami v našom morálnom uvažovaní. Čitateľ bude právom podozrievavý voči tomuto predpokladu (aj mne sa to tak zdalo na prvýkrát); ale žiadam ho, aby bol trpezlivý a chápavý, a nakoniec uvidí či to nefunguje.

1.5 Okrem tohto hlavného problému existujú dodatočné, o ktorých tu možno dodatočne pojednávať. Predovšetkým, "lingvistická metóda", ako ju nazývame, neurobila by z nás otrokov našej existujúcej konceptuálnej schémy? Musíme pripustiť, že v rukách niektorých súčasných autorov sa to takto práve vyvinulo (4.3). Náš morálny jazyk obsahuje určité slová, ktoré som niekde nazval "druhotne hodnotiace slová", ktorých časté používanie v ich plnom hodnotiacom zmysle, viaže nás na podstatné morálne hodnotenia. Napríklad "lenivý"; ľudia, ktorí nemajú radi usilovnú prácu, jednoducho nepoužívajú tento pojem alebo jeho opozitum "usilovný", alebo ak áno, používajú ich iba popisne (FR 2.7, 10.1 a n.; LM 7.5). Koncentrujúc sa na také slová možno vytvoriť pocit, že naša konceptuálna schéma a skutočné významy našich slov, z ktorých nemôžeme uniknúť, viažu nás k prevzatiu istých noriem správania. Tak je ľahko rozšírovaný názor, že všetky lingvistické intuície týkajúce sa akýchkoľvek morálnych slov ustanovujú morálne intuície, alebo že nemožno podporovať žiadny rozdiel medzi týmito dvoma druhmi intuície.

Predsa je to púhy žonglérsky trik. Nemusíme používať tieto slová vôbec; alebo ak áno, môžeme ich použiť iba v deskriptívnom zmysle bez hodnotiaceho záväzku, takže dokonca tu je prevzatie morálneho záväzku v podstate oddeliteľné od prevzatia slova (4.3). V jazyku, okrem týchto druhotne hodnotiacich slov, existujú slová ako "mal by" a "nesprávne", ktoré nezahŕňajú určité morálne záväzky; a budeme múdri, ak sa nestaneme otrokmi nášho jazyka a dáme pozor na tieto všeobecnejšie slová doporučenia a nesúhlasu. Naturalisti neboli úspešní pri pokuse zahrať rovnaký trik s týmito všeobecnejšími slovami. Ak "F" je akékoľvek druhotne hodnotiace odsudzujúce adjektívum, môžeme sa vždy pýtať "pripusťme, že by to bolo F, bolo by nesprávne?" Napríklad, existovalo by druhotne hodnotiace použitie "nespravodlivého" korešpondujúce k našim intuitívnym princípom spravodlivosti (9.6); ale to, čo potrebujeme na konci rozhodnúť nie je iba to, či by konanie bolo nespravodlivé, ale či by bolo nesprávne.

Ale dokonca v prípade neutrálnejších morálnych slov možno namietať, že ak budem zakladať celý systém morálneho uvažovania na ich významoch, budem viazať naše morálne myslenie na náhodné pojmy, prípadne také, ktoré máme v našom jazyku. Iní ľudia by mohli mať odlišné konceptuálne schémy a tieto by mohli plodiť odlišné kanóny morálneho uvažovania, a tak ich priviesť k odlišným odpovediam na ich morálne otázky.

Dôležité je vidieť, prečo táto námietka míňa terč. Nepredpokladám, že sme viazaní používať slová spôsobom, ktorým to robíme, alebo mať konceptuálnu schému, ktorú máme. Ale ak by sme zmenili významy našich slov, zmenili by sme otázky, pýtajúc sa a snáď odpovedajúc v ich termínoch. Vchádzame do morálnej filozofie dávajúc si isté morálne otázky a tieto otázky sú stavané v termínoch istých pojmov. Ak pokračujeme v skúšaní odpovedať na tieto otázky, sme uväznení týmito pojmami. Naozaj môžeme ich skúšať objasniť, a možno to aj potrebujú; ale kým sa vzdáme otázok, akákoľvek iná forma slov, ktoré používame na vyjadrenie našich otázok nás musí uspokojiť ako reformulácia týchto otázok (LM 5.8).

Žiadnemu filozofovi alebo komukoľvek inému nemôžem zakázať začať sa pýtať na otázky odlišné od tých, ktoré sú vyjadrené v pojmoch morálnych slov ako ich používame teraz. Nové otázky môžu byť dôležité a plodné. Ale ak predpokladáme, že sme sa nemohli pýtať na novú otázku tak ako aj na starú, ale vzdať sa pýtania na starú, mohol by som byť s tým spokojný nie iba preto, že nové otázky sú dôležité, ale že staré sú nedôležité. Ťažko by ma bolo možno uspokojiť bez aspoň takého skúmania starých otázok ako to bolo v tejto knihe a v mojich ďalších prácach, hoci by to viedlo k odlišným záverom ako sú moje.

Je dosť možné, že toto skúmanie odhalí nejasností a zvlášť dvojzmyselností v našich morálnych otázkach. Myslím napríklad na rozličné vecí, ktoré by mohlo znamenať, že "Nemám právo robiť to, čo chcem s mojím vlastným majetkom?" (9.2), alebo "Mal by som robiť, čo robím?" (LM 11.2, FR 5.6). Mnohokrát v tejto knihe predpokladám vyjasnenia a vymedzenia, ktoré nám pomôžu presne vymedziť otázky, na ktoré sa pýtame. Ale ako som povedal, ako hovoriaci zostávame autoritami na to, čo zamýšľame našimi slovami a teda na otázky, na ktoré sa pýtame.

Rozhodujúci bod je to, že hoci môžeme klásť otázky aké chceme, akékoľvek otázky, ktoré kladieme, budú postavené v termínoch istých pojmov; a to znamená, že pri akýchkoľvek otázkach, na ktoré sa pýtame, budeme musieť porozumieť pojmom, ak chceme racionálne rozmýšľať o odpovediach na ne. Pokúsil som sa to urobiť v prípade pojmov vyskytujúcich sa v otázkach, ktoré trápia mňa a som si istý, že aj mnohých iných ľudí (FR 6.5; Moore, 1903: 6). Ani na okamih neodmietam hodnotu navrhovania nových a snáď jasnejších konceptuálnych schém, ktoré môžu plodiť logiku poskytujúcu modely postupov praktického uvažovania. Pokúsil som sa o to sám (LM 12.1 a n.). Ale ktokoľvek, kto to robí, ak posvieti na morálne problémy, ktoré nás trápia tu a teraz, musí ukázať, že nové modely a pojmy možno použiť na riešenie rovnakých problémov ako sú tie, ktoré nám robia ťažkosti; hoci ťažkostiam jednoducho nebudú čeliť. Nemožno to urobiť bez štúdia ťažkostí prezentovaných našou existujúcou konceptuálnou schémou.

Ak niekto sám zistil, že nedokáže prijať metodologické návrhy, ktoré som urobil, odlišnou metódou môže dosiahnuť rovnaké ciele o aké sa snažím ja v tejto knihe. Mojou vlastnou stratégiou bolo odhaliť logiku morálnych pojmov, ktoré máme a ukázať, že plodia isté kanóny morálneho uvažovania, ktoré povedú k nášmu adoptovaniu istej metódy substančného normatívneho morálneho myslenia. Potom (11. I a n.) hovorím, aký zmysel majú také pojmy alebo také slová v našom jazyku a prečo by sme mali v našom vlastnom záujme prijať taký spôsob rozprávania a myslenia. Ak niekto buď neverí, že som pravdivo popísal morálne pojmy, ktoré máme, alebo si myslí, že skúmania logiky slov v obyčajnom jazyku sú neosožné, pretože neposkytujú rozhodujúce výsledky, alebo dokonca ak poskytli, že tieto nemajú žiadnu silu v morálnych argumentoch, potom by bolo pre neho vhodné postupovať odlišným spôsobom. Mohol formulovať logiku umelého jazyka identickú v jej vlastnostiach s logikou, ktorú podľa mňa majú naše obyčajné slová; potom by mohol ukázať, že akékoľvek uvažovanie v takomto jazyku musí byť vedené spôsobom, ktorým ja hovorím, že naše existujúce pojmy nás nútia myslieť; a použijúc rovnaké argumenty ako budem ja používať, by mohol ukázať, že existuje nejaká výhoda v našom prijatí takého jazyka. Hoci táto metóda sa mi nepáči tak veľmi ako moja vlastná (pretože požaduje od nás presvedčiť ľudí prijať úplne nový jazyk, zatiaľ čo moja iba požaduje, aby vyjadrili pochopenie, ktoré majú o ich existujúcich pojmoch), nemyslím si, že rozdiel medzi výsledkami týchto dvoch metód je veľmi podstatný.

1.6 Dúfam, že skúmaním významov morálnych slov budeme riadiť vznik logických kanónov, ktoré budú riadiť naše morálne myslenie. Ale ktoré to logické vlastností morálnych slov, ktoré budú generovať tieto kanóny? O dvoch z nich som sa zmienil v predchádzajúcich mojich prácach; a to sú tieto dve, ktorým sa budem venovať v ďalších častiach tejto knihy. Ide o takzvanú univerzalizáciu a preskriptivitu morálnych úsudkov. Obe vlastnosti sú obsiahnuté v iných non-morálnych hodnotiacich úsudkoch; a druhá, preskriptivita, nie je obsiahnutá vo všetkých morálnych úsudkoch, ale iba ich hlavnou triedou, ktorá je však triedou, o ktorú máme záujem v našej teórii morálneho uvažovania (LM 8.2, 10.2 a n.; FR 2.2, 2.8, 3.3). Univerzalizáciu možno vysvetľovať rôznymi ekvivalentnými spôsobmi; týka sa to toho, že protirečíme sami sebe ak robíme odlišné morálne úsudky o situáciách, ktoré akceptujeme ako identické v ich univerzálnych deskriptívnych vlastnostiach. "Odlišným" mám na mysli "také, že keby boli o rovnakej situácii a boli by navzájom nekonzistentné".

Preskriptivitu morálnych úsudkov možno formálne vysvetliť ako vlastnosť spôsobujúcu aspoň jeden imperatív (LM 11.2; FR 2.8). Ale pretože toto predpokladá pochopenie "imperatívu", ktoré snáď nemožno dosiahnuť bez prvého vysvetlenia "preskriptívny", plnšie ale neformálnejšie vysvetlenie môže byť užitočnejšie. Hovoríme o niečom preskriptívnom ak, a iba ak pre nejaké konanie A, nejakú situáciu S a nejakú osobu P, ak P súhlasilo (ústne) s tým, čo hovoríme, ak nesúhlasilo, že v S urobí A, potom logicky musí byť súhlas neúprimný (LM 1.7, 2.2).

Púhy fakt, že to, čo hovoríme môže byť dôvodom nejakého konania, ešte nerobí z toho preskriptívne. Takže hotel obrátený k moru môže byť dôvodom toho, aby sme si tam zobrali izbu, ale hovoriť, že to robíme, ešte neznamená hovoriť niečo preskriptívne; ten, kto sa nerád pozerá na more by úprimne s tým nesúhlasil a nezobral by si tam izbu. Na druhej strane, ak hovoríme, že je to lepší hotel ako ten na druhej strane ulice, existuje význam "lepší ako" (preskriptívny význam), v ktorom človek, ktorý ústne súhlasil s našim úsudkom, ešte ak bol postavený pred voľbu medzi dvoma hotelmi (ďalšie záležitosti, ako napríklad cena sú rovnaké), vybral si iný hotel, musel tvrdiť niečo, čo si skutočne nemyslel. Takže ak pri vyjadrení úprimne súhlasil s niečím preskriptívnym, musí si myslieť, že je to lepšie, a preto to preferuje, a vo vhodnej situácii si to volí, ak iné vecí sú rovnaké (H 1963b, odd. vi). Tento príklad by sme ľahko mohli adaptovať na podobný o preskriptivite v istých použitiach týkajúcich sa pojmov "správne", "mal by", a (a fortiori) "musí".

Tiež musím vysvetliť, že budem pokračovať mojou zvyčajnou praxou (FR 2.8) používania slov "hodnotiaci" a "hodnotový úsudok" pri aplikovaní na prejavy, ktoré sú preskriptívne aj univerzalizovateľné (alebo skutočne univerzálne). Tiež budem používať termíny "hodnotiaci význam" a "preskriptívny význam" pre prvok vo význame hodnotového úsudku, ktorý im dáva ich preskriptivitu. Prítomnosť tohto prvku im nebráni v tom, aby mohli mať tiež deskriptívny prvok v ich význame, takže možno povedať, že v nejakom zmysle je správne ich aplikovať na isté druhy vecí a nie iné (FR 2.1 a n.). Ale ja používam pojem "deskriptívny úsudok (alebo vyjadrenie)" iba pre úsudky nemajúce akýkoľvek taký preskriptívny alebo hodnotiaci význam, t.j. tie, ktorých význam je iba deskriptívny. Tiež musím poznamenať, že nie všetky morálne úsudky sú hodnotiace alebo preskriptívne (existujú niektoré, ktoré iba používajú akceptované štandardy bez ich schválenia); a  nie všetky hodnotiace alebo univerzálne preskriptívne úsudky sú morálne (napríklad estetické úsudky sú univerzalizovateľné). Všetko to je hlbšie vysvetlené inde (LM 11.2; FR 2.8, 8.2; 3.5).

V mojich argumentoch netreba trvať na tom, že "mal by" napríklad nie je nikdy používané nepreskriptívne (niekedy je) alebo neuniverzalizovateľné. Mnohé slová majú rôzne významy (napríklad "všetko" a "ak"). Všetko toto je tam potrebné, aby sme rozlíšili význam, v ktorom má vlastnosti, ktoré som požadoval. Potom ľudia, ktorí kladú morálne otázky v tomto význame – myslím si, že venujeme tomu veľa času- sú zviazaní logickými pravidlami, ktoré tieto vlastnosti diktujú. Ak sa chcú presunúť k odlišným otázkam, tak hor sa k ním.

Morálne slovo, ktoré tieto vlastnosti ukazuje najjasnejšie a najkonzistentnejšie je slovo, ktoré som v mojich predošlých prácach veľmi necharakterizoval, pretože v skutočnosti ho veľmi často nepoužívame v obyčajnom morálnom diskurze kvôli dôvodom, ktoré sú zaujímavé. To slovo je deontické "musí", na ktoré sme sa už odvolávali. Je oveľa jasnejšie, že "musí" je preskriptívnejšie a univerzalizovateľné ako "mal by". Vrátiac sa k našej analógii s ďalším významom "musí" (z obyčajnej modálnej logiky) môžeme nájsť spôsob vysvetliť to veľmi jasne. Videli sme už (1.2), že "musí" v oboch jeho významoch má vlastnosť univerzalizácie. Obyčajné modálne "musí" nemá ako deontické "musí" vlastnosť preskriptivity; ale má k tomu analógiu. Mnohé systémy modálnej logiky obsahujú buď axiómy alebo teorémy, ktorých výsledkom je to, že ak niečo musí byť tak, potom je to tak. Teraz ak v deontickej logike sme prezentovali podobnú axiómu s jednoduchou zmenou propozície ovládanej operátorom do imperatívneho spôsobu, potom máme axiómu alebo teorému, ktorej výsledkom je "Ak musíš niečo urobiť, potom to urob", kde "musí" je deontické. S deontickým "musí" potom zaobchádzame rovnakým spôsobom ako s "musí" pri obyčajnej nevyhnutnosti, až na to, že je ovládané imperatívom; a podľa toho vyjadrenie, že imperatív je nevyhnutný spôsobuje imperatív samotný, práve tak ako konštatovanie, že vyjadrenie je nevyhnutné spôsobuje vyjadrenie samotné (Fisher, 1962).

Tento plán iba predpokladám bez jeho ďalšieho zdôvodnenia, pretože nie som odborník v modálnej logike. Oveľa zaujímavejšie je opýtať sa, či deontické "musí" obyčajného jazyka má vlastnosť preskriptivity tak vyjadrenej. Vyzerá to, ako keby to platilo; bolo by sebakontradiktorické povedať, používajúc deontické "musí", že "musíš to urobiť, ale nerobíš to". Dokonca je zaujímavejšie sa opýtať, prečo nemôžeme rozšíriť túto tézu tak, aby zahrnula deontické "mal by" tak dobre, ako je to v jeho typických významoch používaných ľudskými bytosťami. Dôvody sú v podstate tie, ktoré som prezentoval v FR 5.4 a rozšíril v 3.7 v tejto knihe. Slovo "musí", dokonca v každodennom jazyku je približne podobné v jeho deontickom používaní "svätému" alebo "anjelskému" významu, prispôsobujúc Kantovu terminológiu novému používaniu, ktorý pripisujem v FR 5.5 idealizovanému umelému "mal by" z LM 12.4, ktorý, možno si pamätáte, neposkytol únikové cesty pre problémy s ohľadom na každodenné "mal by" v oboch knihách; a preto sa tak málo používa. Je oveľa náhodnejšie povedať "musím" v momente, v ktorom človek schádza na scestie (t.j. robí to, o čom niekto hovorí, že to nesmie urobiť), ako urobiť to s "mal by". Človek by nemal bez mihnutia oka povedať, že "nesmiem mu dovoliť padnúť", a zároveň po zrelej úvahe to práve urobiť tak. Ak to niekto povedal, "úvodzovky" by boli zrejmé. Kvôli dôvodom, ktoré som spomínal a o ktorých budem ďalej hovoriť, potrebujeme flexibilitu, ktorú nám poskytuje "mal by" (FR 5.5; 3.7), pretože je to slovo, ktoré prevážne používame. Ale "mal by" sa usiluje o status "musí", a ako uvidíme, v prísnom a kritickom morálnom uvažovaní musíme ho tak používať. V ďalšom texte teda budem používať slovo "mal by" s výhradou, že ho používame v našom uvažovaní ako keby bolo vždy plne preskriptívne, a ako keby sme jeho preskripcie nemohli prehliadnuť, hoci my ľudia to nie vždy tak používame. Naše morálne uvažovanie je teda rovnaké ako by používali anjeli, dokonca hoci naše ľudské obmedzenia nás môžu zviesť na scestie.

Ostáva ďalšia logická vlastnosť morálneho jazyka, okrem univerzalizácie a preskriptivity, totiž tá, ktorá odlišuje morálne od iných hodnotiacich úsudkov. Názov, ktorý dám tejto vlastnosti je "prehliadanie" (pojem, ktorý som práve použil v predtuche). Ale popis, ktorý musíme urobiť o tejto odlišnosti je oveľa komplexnejší a musím počkať, pokiaľ niečo poviem o odlišných úrovniach morálneho myslenia, čo urobím v ďalšej kapitole. Vrátime sa k tomu v tretej kapitole.

(Preložili: Marta Gluchmanová a Vasil Gluchman)

Použitá literatúra:

Aristoteles: Etika Nikomachova. Bratislava, Pravda 1979.

Fisher, E. M. W.: A System of Deontic-Alethic Modal Logic. In: Mind 1962, r. 71.

Hare, R. M.: Critical Study: Rawls' Theory of Justice – I and II. In: Philosophical Quarterly 1973a, r. 23.

Hare, R. M.: Descriptivism. In: British Academy 1963b, r. 49.

Hare, R. M.: Essays on Philosophical Method. London, Macmillan 1971c.

Hare, R. M.: Freedom and Reason. Oxford, Oxford University Press 1963.

Hare, R. M.: Geach on Murder and Sodomy (on 'is' – 'ought' inferences). In: Philosophy 1977b, r. 52.

Hare, R. M.: Language and Moral Education. In: D. B. Cochrane (ed.): The Domain of Moral Education 1979e.

Hare, R. M.: Philosophical Discoveries. In: Mind 1960, r. 69.

Hare, R.M.: Utilitarianism and the Vicarious Effects. In: E. Sosa (ed.): The Philosophy of Nicolas Rescher 1979b.

Hare, R.M.: What Makes Choices Rational? In: Rev. Met. 1979a, r. 32

Hudson, W. D. (ed.): The Is – Ought Question. London, Macmillan 1969.

Hume, D.: A Treatise on Human Nature (1739).

Kant, I.: Groundwork to the Metaphysics of Morals (1785; české vydanie Základy metafyziky mravů. Praha, Svoboda 1990).

Mill, J. S.: Utilitarianism (1861; slovenské vydanie Bentham. Utilitarizmus. Prešov, LIM 2000).

Moore, G. E.: Principia Ethica. Cambridge, Cambridge University Press 1903.

Popper, K. R.: Logic without Assumptions. In: Aristotelian Society 1947a, r. 47.

Popper, K. R.: New Foundations for Logic. In: Mind 1947b, r. 56.

Prior, A. N.: The Runabout Inference Ticket. In: Analysis 1960, r. 21.

Rescher, N.: Unselfishness. Pittsburgh, University of Pittsburgh 1975.

Sellars, W.: On Reasoning about Values. In: American Philosophical Quarterly 1980, r. 18.


Pozn. redakce: Tento text neprošel jazykovou korekturou.




Published by the Department of Philosophy, Faculty of Arts, Masaryk University, Brno, Czech Republic.
ISSN: 1212-9097