Kultúra a umenie zaznamenané v rozhovoroch

Stanislava Chrobáková Repar: Existenciály I. Kniha rozhovorov s osobnosťami (nielen) slovenského, (nielen) literárneho života 1991 – 2001. Autor úvodného slova Jaroslav Šrank. Pezinok: Renesans 2014. 406 s. ISBN 978-80-89402-76-2.



Rozhovor pre médiá1 osvojujúci si rolu kultúrneho aj subjektívneho lakmusového papiera, asi tak má zmysel pristupovať ku „knihe rozhovorov s osobnosťami (nielen) slovenského, (nielen) literárneho života“ zverejnenej pod názvom Existenciály I.2.

Kultúrny a literárny rozhovor so spoločensky aktívnym výskumníkom a umelcom alebo literárne známym, literárnovedne výrazným autorom má jedinečné hodnotové poslanie v čase svojho vzniku. Rovnaké poslanie zastáva rozhovor v periodiku, kde ho zverejnia, pritom má pohyblivú žánrovú štruktúru s predpokladom, že pôjde o dialóg (početné rozvinutie viac ako dvoch nebýva nezvyčajné) pýtajúceho sa a odpovedajúceho. Práve táto zložka dohovorených rozhovorov sa neraz stáva tou (technicky či prakticky) náročnou realizačnou časťou, kde priamy rozhovor na uzrozumenú tému, ktorú iniciuje kultúrny, tvorivý a hodnotový zástoj vybranej osobnosti na rozhovor, suplujú jeho písomné odpovede na položené otázky. Východiskom pre iniciovanie pýtajúceho sa je jedinečnosť, ktorá sa viaže na činnosť opytovaného v čase, keď má rozhovor reálne, ale predovšetkým aktuálne opodstatnenie, alebo sa mu v kontexte istých javov či udalostí pripisuje sumujúce poslanie, prostredníctvom ktorého je do kultúrnej pamäti spoločenstva i do univerzálnej kvality spoločnosti vložená a uložená viacnásobná poznávacia, mravná, zážitková či ďalšia hodnota ako prejav identity tvorcu i jeho diela.

O zámere, aký profesionálne sledovala Stanislava Chrobáková Repar sa zamýšľa v Monológu na úvod3 jeho tvorca i takto: „Rozhovor ako súčasť reflexie (a všeobecne umenia, kultúry) je v súčasnosti u nás v špecifickom postavení“. Popri úsilí segmentovať v počte viac ako troch desiatok invenčných rozhovorov zaváži väčšmi skutočnosť, že rozhovory zverejňovali mienkotvorné médiá v dobovej kultúre, užšie, v literárnom živote. Výber partnerov na rozprávanie a ich zaradenie do „knihy“ Existenciály I. sledoval viac, ako len parciálne vymedzenie zmýšľania básnika (Pavel Bunčák, Albert Marenčin, Ivan Štrpka, Ivan Laučík Pavol Hudák, Karol Chmel, Štefan Strážay, Jakub Erik Groch), prozaika (Juraj Špitzer, Albert Marenčin, Rudolf Sloboda, Jana Juráňová, Lajos Grendel, Pavel Vilikovský, Daniel Pastirčák, Vladimír Balla, Ján Litvák), prekladateľa (Albert Marenčin, Karol Chmel, Peter Zajac), literárneho vedca (Milan Hamada, Peter Zajac, Valér Mikula, Bohuslava Kováč), vysokoškolského pedagóga (Valér Mikula, Soňa Pašteková), herečky, vydavateľského pracovníka, etnologičky aj profesiou inak vyhranených subjektov dialógu mimo slovenského kultúrneho kontextu (Gábor Farnbauer, Pavel Janoušek, Gennadij Ajgi, Primož Repar).

Pýtajúca sa Stanislava Chrobáková Repar má vo svojej tvorivej biografii práce literárnokritické, prekladateľské, prozaické i básnické, pre zvolených umelcov nie je neznáma a nevedomá v tom, čo obsiahne tvorba i ambícia tých, ktorí pracujú so slovom či inak vstupujú do blíženeckého kontaktu so súčasníkom a realitou, mapuje, dotvára, upravuje a svojsky formuje komplikované kultúrne a literárne, teda aj výskumné podložie i pohyblivé osobnostné nazeranie na tie jednotlivosti umeleckej tvorby v jej členitosti, ktoré vo svojich odpovediach až do dna nedopovedia, priehľadne nepomenujú a do pointy nedotiahnu svoje účinkovanie v spoločenských, výskumných, duchovných a tvorivých pohyboch minulého i tohto storočia. Pritom zanechajú vo výbere Existenciály I. neprehliadnuteľnú výzvu azda i tým, že viacerí opytovaní už navždy uzavreli svoju tvorivú dielňu (Pavol Bunčák, Rudolf Sloboda, Ivan Laučík, Pavol Hudák, Juraj Špitzer, Bohuš Kováč, Soňa Kovačevičová, Lubomír Lipták).

O tom, kto môže byť príjemcom rozhovoru, musela Stanislava Chrobáková Repar uvažovať pri iniciovaní aj neskôr pri získanom materiáli rozhovoru, napokon osobné výpovede tvorcov na dohovorenú tému čas reálny aj neohraničený nelimitoval, čo dotvára hodnoty obsiahnuté práve v rozhovoroch s tými, ktorí už nedokážu odpovedať na jej otázky. V niektorých dialógoch sa odpoveď zmenila na precízny noetický, poetologický či vývinový a hodnotový individuálny, až subjektívny výklad4 procesov v kultúrnom a literárnom živote.

Dostredivým miestom sa v práci so slovom stáva jeho názov, v ktorom by mal byť neuralgický bod osobného, profesijného i jedinečného vo vzťahu k tomu, s kým sa rozhovor uskutočňuje. Do voľnej, až nezáväznej línie uložili svoje nazeranie na jav spisovateľ, básnik, na to, čo sa s jeho talentom, tvorbou a výskumom spája, napríklad Rudolf Sloboda (Človek je po troškách), Soňa Kovačevičová (S atlasom v posteli), Pavol Hudák (Nemá zmysle sa plašiť), Lajos Grendel (Život ma láka ako celok) alebo Valér Mikula (Nech to tu erdží!). Do inej polohy sú nasmerované rozhovory, v ktorých sa odpoveď premení na výklad podstaty vzťahu k umeniu a upevní sa výkladom svojho tvorivého konceptu noetiky, poetológie a estetiky tvorby, pritom prečnieva užitočné zvýraznenie odklonu tvorivej dielne od dobového kultúrneho i názorového konsenzu – Jana Juráňová (Dnes ma to už nezaujíma), Daniel Pastirčák (Nehľadám ticho s farbou zenovej meditácie), Juraj Špitzer (Ja v histórii – história vo mne), Vladimír Balla (Neznášam proroctvá, neznášam podobenstvá).

Výrazné časové rozpätie od prvého publikovania rozhovoru (1991 – 2001) a jeho zverejnenia v knihe Existenciály I. (2014) naznačuje a napokon aj poskytuje príležitosť zachytiť a premyslieť osobné nasadenie autora pri odpovedi na vyjadrenie neosobného zmýšľania o mechanizme spoločnosti, kultúrnej politiky, pristaviť sa pri vyjadrení ontológie bytia v umení a o časových vymedzení života/smrti, ktoré by sa najskôr obrúsili, keby rozhovory vznikli v desiatych rokoch tohto storočia. Znova by za týmto ustálením i odbočením od priamej spoločenskej a občianskej línie stála skúsenosť, prirodzené osobné dozrievania a skutočne výrazný presun, alebo posun v tých entitách, ktoré pozvaných do rozhovorov v čase ich vzniku zaujali, znepokojili a oni by mali na nejaký čas povedomie, že by mohli s tým či oným pohnúť, alebo byť aspoň pri tom, keď sa zmena približuje tak, ako to vyjadril Milan Hamada: „Nedospel som k nijakému objavu, zisku alebo výdobytku. Dospel som však k presvedčeniu, a to už veľmi dávno, že moje miesto je vždy na strane nekonformných, prenasledovaných a vzdorujúcich. Jedine tak si človek môže zachovať dôstojnosť, a najmä ten najvzácnejší dar – slobodu. To je moja skúsenosť zakúšaná už od detstva. Prenasledovateľ a násilník nikdy nemôžu mať pravdu. A najvyššou hodnotou pre človeka je sloboda, ktorá sa však spája s toľkými odriekaniami, že pre mnohých sa veľmi rýchlo stáva bremenom, ktorého sa chcú čím skôr zbaviť“5.

Ojedinelé poslanie si uchovali aj po čase svojho vzniku rozhovory s Ivanom Štrpkom z roku 1992 Osamelý bežec v sieti (v časopise Dotyky), Problém generácie (v časopise Dotyky) a Petrom Zajacom Môj pohľad je zdržanlivý ako prvý sneh (v časopise Fragment 1994), Slová krajiny, krajina slov (v denníku Sme 1995) a Špirály moci pod drobnohľadom kultúry: prípad Slovensko (v týždenníku OS 1999).

Ivan Štrpka zvnútra javu rekonštruuje literárny, generačný a kultúrny pôdorys Osamelých bežcov, ktorým sa od deväťdesiatych rokov venuje každá príručka dejín slovenskej literatúry, ale autentické slovo predsa zaváži najvierohodnejšie. Začína sa odpoveďou na otázku, čo s termínmi osamelý, osamelosť, až sa pozornosť básnika presunie ku genéze  poetologického a nazeracieho projektu s pomenovaním Osamelí bežci, aby sa od konvenčnej spojnice behu prešlo k zásadnejšiemu výkladu: „Vlastne to potvrdzuje, že mňa aj mojich priateľov už od puberty zaujímala mnohovýznamovosť. Širšie významové pole. Sieť, do ktorej sa dá všeličo chytiť pulzáciou jej jednotlivých bodov a dá sa to aj jednoducho vyňať, alebo utriediť, posúvať, metaforicky uskutočňovať. Čiže zasa jedna analógia so životom. Označenie sme si zvolili v polovici 60. rokov ako vyjadrenie nášho životného pocitu. (...). Keď človek beží, musí bežať sám, používať vlastné nohy, vlastnú energiu, je to individuálna činnosť...“6.

Rozhovor s Petrom Zajacom Slová krajiny, krajina slov z roku 1995 sa venuje, popri inom, slovenskej literatúre v inojazyčných prekladoch, ale sprevádza ho gnómicky postreh literárneho vedca: „Hodnotu a zmysle kultúry a kultúrnosti si často uvedomujeme, až keď sa nám pred očami vytráca z verejných, ale aj ľudsky intímnych priestorov a vzťahov“7. Do obsahu kultúra, národná literatúra, hodnoty umenia aktívne vstupuje kvalita historického vedomia spoločenstva. Pri rozvíjaní odpovede s jednoznačne vývinovým kontextom, do ktorého sa zapája celý rad entít napojených na čas a jeho následky pre etnické spoločenstvo, Peter Zajac pripomenie vo svojom výklade prepojiteľnosti histórie a národa ako javov overovaných v čase, kam sa radí aj utváranie a pevnosť kolektívneho vedomia, obsahu národnej pamäti o vlastnej minulosti, ktorá iniciuje víziu budúcnosti spoločenstva, preto nemôže rezignovať na svoju identitu obsiahnutú v nezabúdaní na svoju zodpovednosť dejov v minulosti aj v tom, čo po nej nasleduje, lebo s ňou sa spája iniciatívnosť, súdržnosť, tvorivosť – len tak sa dá účinne odolať zničujúcej prispôsobivosti aj nežičlivým politickým a kultúrnym okolnostiam .

Do knihy Existenciály I. autorka Stanislava Chrobáková Repar pripísala odkaz: „Venujem pamiatke Pavla Lukáča (1970 – 2004)“8.

Viera Žemberová


[1] Kultúrny život (1991), Dotyky (1992), Fragment K (1992), Fragment (1993 – 1995), Romboid (1996 – 2001), Slovenský rozhlas (1995) , Sme (1993 – 1995).

[2] Stanislava Chrobáková Repar: Existenciály I. Kniha rozhovorov s osobnosťami (nielen) slovenského, (nielen) literárneho života 1991 – 2001. Autor úvodného slova Jaroslav Šrank. Spoluautormi viacerých rozhovorov boli Jana Cviková, Pavol Lukáč, Ján Litvák. Pezinok: Renesans 2014. (406 s.). ISBN 978-80-89402-76-2.

[3] Jaroslav Šrank: Monológ na úvod. In: Stanislava Chrobáková Repar: Existenciály I., 2014, s. 9, s. 9 – 12.

[4] Ilustračne odkazujeme na dialógy s Milanom Hamadom, Petrom Zajacom, Ivanom Štrpkom, Janou Juráňovou, Genadijom Ajgim.

[5] Z rozhovoru Stanislavy Chrobákovej Repar s Milanom Hamadom v roku 1993, uverejnenom vo Fragmente pod názvom Krízu treba prekonať, s. 52.

[6] Vyňaté z rozhovoru Ivana Štrpku Osamelý bežec v sieti so Stanislavou Chrobákovou Repar publikovanom v časopise Dotyky v roku 1992, s. 33 – 34.

[7] Vyňaté z rozhovoru Petra Zajaca Slová krajiny, krajina slov so Stanislavou Chrobákovou Repar publikovanom v denníku Sme v roku 1995, s. 109.

[8] „Pavol Lukáč (1970 – 2004) – politológ, historik a publicista, analytik, redaktor a editor s veľkým zmyslom pre kultúru, literatúru (...) a etiku. (...)“. Vyňaté z knihy Existenciály I. z časti „.... a spoluautoroch“, s. 393.


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2020
  1. Osud umělce (Ivo Pospíšil)
1 | 2019
  1. Exkurz do používania jazyka európskej legislatívy a práva (Angela Škovierová)
2 | 2018
  1. Kontinent Rusko v nové sbírce Jindřicha Zogaty (Ivo Pospíšil)
1 | 2016
  1. Imitácia – alúzia – plagiát (Ivo Pospíšil)
2 | 2015
  1. Husákův děda (Ivo Pospíšil)