Taras Prochasko: Z toho sa dá spraviť niekoľko poviedok. (Z coho možna zrobyty kiľka opovidaň, 2005). Preložil Patrik Orišek. Bratislava: BRAK, 2015. ISBN 978-80-972028-0-4.

Názov knižného vydania dvoch textov pod spoločným názovom jedného z nich Z toho sa dá spraviť niekoľko poviedok pôsobí pri prvom dotyku s pozornosťou čitateľa ako výzva, adresovaná práve jemu, no súčasne aj ako náčrt pracovného zámeru, ktorý, paradoxne, smeruje späť k autorovi textov. Čitateľ sa, možno predpokladať, nepristaví pri „rébuse“ názvu textu, čo súvisí s informáciou o Tarasovi Prochaskovi (1968) na knižnom prebale slovenského vydania a s jeho Predhovorom k slovenskému vydaniu. Tam sa odkazuje najčastejšie na dve ukrajinské mestské lokality, na Stanislavov a na Ivano-Frankivsk, aj na to, že je botanik, prozaik a esejista, z čoho sa dá zužitkovať literárnohistoricky a spoločensky potrebný odkaz, autorský a kultúrny život Tarasa Prochasku sa napája v osemdesiatych rokoch minulého storočia spolu s Jurijom Andruchovyčom do jadra tzv. Stanislavského fenoménu – živého ukrajinského autentického umeleckého prostredia.

V Predhovore k slovenskému vydaniu odkazuje Taras Prochasko na svoje zázemie, neskôr v jednej z próz na svoje rodové české korene cez mužského predka v starootcovskej rodine. Po tomto úkone už nie je voči čitateľovi tak ústretový, očakáva, že prijme od počiatku jeho, či ním v osobne ladených a personálne tematicky vybudovaných rozprávaniach jeho „hru“ na slovo a obraz, na tému a hlbšie vedomosti z európskej histórie, jednoducho na jemu, autorovi, vlastnú dynamiku napájania sa do významového reťazca jeho „celku“: slová, vety, torzá z privátnej pamäti a nimi vyvolávané záblesky emócií. Taras Prochasko termín dynamika prirovnal a osobnostne stotožnil s predstavou behu: beh možno chápať nie ako samotný pohyb v priestore, ale ako proces, ktorý ponúka možnosť spomalenia, zastavenia sa a načerpania síl. Najskôr by to bola nedôslednosť nedoceniť autorovu nápovedu: príležitosť zastaviť sa a odpočinúť si, tematicky sa vrátiť do najbezpečnejšieho a neopakovateľného obdobia osobných dejín, do rodiny, do príbehov jej členov a napojiť sa svojimi zážitkami na najpevnejšie vreteno ľudského života, na čas nasýtený spomienkami, zážitkami a emóciami na blízkych a na seba.

Keď sa dostávajú a zvýrazňujú v spleti osobných príbehov ukotvených v čase pri tematizovaní Prochaskových návratov do minulosti práve tie, v ktorých sa prirodzene, popri osobných dejinách, neobíde minulosť ako pripomínané návraty do stále „živej“ osobnej pamäti a odkazy do kolektívnej histórie jeho ukrajinskej domoviny, do jej zložitej minulosti ani do jej dosahu udalostí na život jeho predkov. Teda do toho, o čom autor rozpráva ako o svojich skúsenostiach s reáliami, v ktorých vyrastal a kde sa ustaľovala jeho predstava o živote, jeho výnimočnosti a subjektívnej (neliterárnej) osožnosti a z nej odvíjajúcej sa kolektívnej užitočnosti. Procháskom zvolený kľúč rodovej súdržnosti a nezabúdania, morálna opora v osobnej schopnosti pomenovať deje a svoju účasť v nich, stáva sa pre čitateľa jeho dvoch próz výlučne z autorovej vôle partnerstvom medzi ním a rozprávačom v nie raz rozbiehavých mikrotémach, ktoré napokon vždy nasmeruje spätne do počiatku, aby bolo zrejmé „to, o čom sa hovorí“, teda dostredivo k osloveniam čitateľa a jeho rozprávačskému nasadeniu, či k autentickému dôrazu na zvýraznenie autentického autorského ja. Autorovo rozhodnutie tematizovať rodové a osobné dejiny organizuje ako následok a podnet na to, ako sa vyrovnať nielen s tým, čo bude „nasledovať“, ale predovšetkým s tým, ako z odstupu plynúceho času zvažovať, porozumieť tomu, čo vytvorilo v kultúrnom a v (naj)bližšom rodinnom, generačnom zázemí to, čo sa osobnostnou zrelosťou premení na kolektívne poznanie nielen zovšeobecnené, ale aj legitimizované.

Prvá z próz nazvaná Z toho sa dá spraviť niekoľko poviedok sa svojím názvom „bráni“, či skôr si žiada od čitateľa porozumenie pre príčinu a následok naračného „poklusu“, pre preskakovania, výpady a návraty v rozprávaní o tom, a k tomu, kto je/sú jeho rodina, kto je v nej kým a akú má rolu, kto ju generačne od prítomnosti starých rodičov vytvoril, ako sa v nej žije, čo si z toho, čo zostáva a usmerňuje rod jej mravným, skôr existenčným kľúčom na dôstojné a zmysluplné uchovanie sa v spoločnosti aj v hektických časoch a dramatických udalostiach. Od počiatku minulého storočia žijú, pracujú a sú súdržní členovia jeho početnej a generačne rešpektovanej rodiny, zúčastnili sa a prežívajú územné, vojenské, politické, pogromové, ekonomické, náboženské a nekončiace spoločenské otrasy, ktorými územie a obyvatelia Ukrajiny žili a žijú, hoci rozprávač naznačuje, že práve v nich vždy „najjednoduchšie delenie bolo na Ukrajincov a Rusov“ (s. 42). Pre Tarasa Prochasku písať o sebe tak, aby sa navrátili rozpomienky na ďalších, pre neho tak dôležitých predkov znamená v jeho autorskom koncepte zakomponovať do príbehu o sebe a o Ukrajine, o spoločnosti a rodine verifikovateľné personálne, spoločenské, historické, hodnotové reálie, teda fakty, názvy, odkazy, javové dominanty, no vždy tak, hoci o nich vypovedá jednotlivec, nestratili ani na okamih svoju spoločnú, overenú a rešpektovanú „pravdu“ o tom, čo pre rozprávača znamenajú udalosti z jeho detských rokov, z rokov dospievania a z toho, čo sám nechá v epizódach príbehovo plynúť ako svoje oporné mravné a hodnotové istoty patriace do jeho osobnej, profesijnej a rodičovskej zrelosti a do obsahov spoločnej a spoločenskej vyhranenosti.

V próze Z toho sa dá spraviť niekoľko poviedok sa čitateľ sústredí na tematizované kolektívne reálie z praxe mocenských a ekonomických pravidiel zavedených do sovietsko-ukrajinských povojnových rokov v minulom storočí, do emotívne ladených sprítomnení rozpomienok na drsné dôsledky vojnových rokov spoločne prekonávaných, nie vždy aj osobne dôstojne prežitých jeho rodákmi aj rovesníkmi od štyridsiatych rokov minulého storočia na Ukrajine. V subjektívne ladených odkazoch na históriu kontinentu nechýbajú ani pripomenutia udalostí z európskych vojenských dejín, do ktorých boli jeho predkovia politickou správou krajiny zapojení a on sám aj jeho generácia mladých mužov o čosi neskôr znova žila v osemdesiatych rokoch minulého storočia.

Do komornej tóniny zvolenej v spôsobe narácie, vo výbere epizód, pri uvedení osobnej roly v čase, rodine, v sociálnom pohybe ukrajinskej spoločnosti na prelome storočí, pozval čitateľov Prochaskov druhý text, Ako som prestal byť spisovateľom, ktorý začína takto: „Keby mala moja učiteľka zenu pravdu, bolo by všetko úplne inak. Bolo by, ako vravela, tu a teraz. Bola by pri mne. Pricestovali by sme vlakom do domu na kopci. Vošli by sme dnu, zamkli dvere a nepamätali si, ako sme sem vlastne prišli, ani čo bolo pred tým“ (s. 57). Aj v tomto príbehu sa rozprávanie prostredníctvom dynamického pohybu medzi epizódou a príbehovým tvarom sústredilo do biografických a tých reálií, ktoré ho osobnostne utvárajú „na svoje autentické ja“, teda na (ne)literárne verifikovateľné personalizované ja. Aj preto ponúka a vymenúva „svoje“ umelecké opory, podnety a hodnoty, vyznáva sa z bezhraničnej náklonnosti k Bohumilovi Hrabalovi, oživuje svoje študijné pobyty v zahraničí a sprítomňuje ľudí, ktorých si tam obľúbil. S rešpektom vymenúva priezviská literátov, názvy literárnych textov, ktoré umiestnil natrvalo ako zážitkovú a hodnotovú istotu do svojej letore a do svojej knižnice, odkazuje na výtvarníkov, hudobníkov, kultúrne udalosti národného dosahu a neobíde ani pre neho nezameniteľné obete dobových režimov. Prosto napíše: „Z jednej štvrtiny som Čech“ (s. 60), aby to aktualizoval, ale predovšetkým spresnil, že si pripomína „divné české knižky pre deti zo začiatku sedemdesiatych rokov“ (Tamtiež), pritom si uvedomuje aj rešpektuje skutočnosť, že „len to, čo je v mysli, je tým najskutočnejším a najistejším majetkom“ (s. 63) a čo azda aj prekračuje literárnu autenticitu rozprávača, to sú odkazy prekračujúce literárny priestor jeho textov, pretože, ako napísal, je „moja absolútna ukrajinskosť práve tou zatvrdilosťou, ktorá ma na Ukrajincoch tak rozčuľuje“ (s. 60). Z plurálu javu sa sústredí na svoje dobové a rodinné zázemie: „Keď premýšľam o tom, aký som, nemôžem nemyslieť na tých, ktorí ma vytvorili“ (s. 66), a to preto, lebo „všetkých ich spája moja vďačnosť“ (Tamtiež).

Politikum neobíde ani túto prózu, oživí vzťah a život starých rodičov v prvovojnovom rakúskom prostredí zo začiatku minulého storočia, pripomenie Huculov, dotkne sa náročných poľských súvislostí v dejinách svojej domoviny z prvej polovice minulého storočia, pripomenie meniace sa spoločenské reálie z čias svojej mladosti, medzi nimi výmenu názvy ulíc v meste, v ktorom žije a finále svojich návratov do času a k svojej mladosti zblíži dotykmi s literatúrou a svojimi ambíciami: „Chápem, že príbehy niektorých vecí sú podobenstvami, takmer vždy veľmi presvedčivými: stačí len dopísať poslednú vetu“ (s. 91).

Taras Prochaska pomenoval v poradí druhú prózu Ako som prestal byť spisovateľom za komorné tvorivé vzopretie sa tomu, čo obdivuje v tvorbe ním vymenovaných autorov a ich knižných titulov. V rozprávačskom parte objasní a čitateľ mu vyjde v ústrety porozumením, veď ide predovšetkým o jeho presvedčenie: „Vždy som sa považoval za človeka, ktorý nemá skutočnú potrebu písať. To, čo som napísal, som nepísal preto, že som nemohol nepísať, ale preto, že - prečo by aj nie. (...) nikdy som sa nepovažoval ani neoznačoval za skutočného spisovateľa“ (Tamtiež). Možno by bolo prosté prijať túto Prochaskovu skratku medzi časom a ním, ako dar vedieť vyrozprávať príbeh, dokázať využiť zručnosť vyrozprávať napísaným slovom príbeh a postupne sa formovať do jedinečnej umeleckej, štylistickej a estetickej, literárnej pôvodnosti, do nezameniteľnej formy ako dôsledne prijímať či utvárať, možno aj meniť poznanie na osobné poslanie. Život má takú vlastnosť, denne a za odlišných okolností skúša každého z nás z toho aj onoho, ale dar napísať príbeh pre svojich čitateľov, preto túto zručnosť a toto poslanie sa nemôže a ani nesmie opúšťať pre inú záľubu. Napokon dostupný autorský portrét Tarasa Prochasku „vie o tom svoje“¹.

Viera Žemberová