Ľubica Kepštová (ed.): Literatulky. Ilustrácie Zuzana Šebelová. Bratislava: Slovenské literárne centrum, 2024. 102 s. ISBN 978-80-8119-159-6.

Jana Bodnárová: Nekonečná Záhrada a princeznička XI – XI. Ilustrácie Bystrík Vančo. Bratislava: Perfekt, 2023. 32 s. ISBN 978-80-8226-102-1.

Som intelektuálka¹

Skôr, ako knižne vydali v slovenskom preklade publikácie Svetlany Alexijevič, s jej zmýšľaním o písaní a o podstate autorskej stratégie v jej knižne vydaných prácach, odpovedala na otázky poľskej „novinárky a reportérky“ Agniezsky Wójcińskej. Z odpovedí bieloruskej autorky pre naliehavosť a poznávaciu aj mravnú hodnotu možno ako torzá vo vzťahu k jej literárnej aktivite zvýrazniť tie podnety a ambície, ktoré vypovedajú o jej osobnom a autorskom statuse v publikovanom rozhovore takto:

„To, čo píšem, nie sú reportáže. Skôr môžeme povedať, že nachádzam umenie uprostred života ( ...), v našej dobe román nestíha za skutočnosťou (...), najväčšmi verím životu, najzaujímavejšie sú pre mňa jeho fragmenty, z ktorých skladám vitráže, tvorím symfónie, obraz doby (...), literárny žáner, ktorému sa venujem, si vyžaduje veľké množstvo práce (...), usilujem sa vysloviť pravdu konkrétnych ľudí a zároveň pravdu doby (...), jediné, o čo sa môžeme pokúšať, je vytvoriť určitý obraz časov a toho, ako vtedy ľudia rozmýšľali (...), chcem pochopiť niektoré veci (...), intuitívne, všetko robím intuitívne (...), veľmi dôležité je pre mňa hľadisko, motivácia, túžby (...), postupne som sa sústredila na najbolestivejšie body našich najnovších dejín. Vojna. Černobyľ, rozpad impéria, jednoducho som nasledovala život“.

Časy zo second handu

Som svedkyňa Černobyľa²

Sprístupnená autorská biografia Svetlany Alexijevič (1948), odkazuje na sprostredkovanú informáciu o nej, o bieloruskej novinárke a spisovateľke, laureátke Nobelovej ceny za literatúru 2015 za polyfónny literárny štýl, ktorý „je dokumentom utrpenia a odvahy našej doby“. Táto ambícia sprevádza autorkinu tvorbu, do ktorej sa možno začítať v textoch Vojna nemá ženskú tvár (1988, sl. 1990), Poslední svedkovia (1985), Očarení smrťou (1993), Časy zo second handu. Koniec červeného človeka (2013, sl. 2016), Černobyľská modlitba (1997, sl. 2017).

Vo vydaní publikácie v Časoch zo second handu. Koniec červeného človeka, sú dve užitočné pomôcky pre čitateľa, aby sa osobnostne a ústretovo zapojil do mozaiky záznamu výpovedí a do mozaiky dobových argumentov tých, ktorí odpovedali na autorkinu otázku „Čo je sloboda?“³a ony sú zakomponované do stratégie, látky, tematiky a štylistiky výpovednej naliehavosti textu, ktorý vznikol ako nenáhodné prelínanie postupov a nástrojov na sprítomnenie verifikovateľnosti, dokumentárnosti, autentickosti a mravnej aj humánnej zaujatosti autorky za to, čomu verí, čomu za pomoci obyvateľov krajiny chce porozumieť tak, aby história, nazeranie na hodnoty a zmysel života či na budúcnosť nestratili nič z toho, čo ich spojilo v čase a činoch, v hodnotách a nazeraní za život ako dar, príležitosť aj povinnosť.

Tie dve pomôcky určené čitateľovi sú v záverečnej časti vydania Časov zo second handu zachytené takto: prvá má názov Moderné dejiny Ruska a bývalého ZSSR, zaznamenáva zlomové udalosti v politických dejinách krajiny v rokoch 1983 až 2016; druhá má názov Svetlana Alexijevič: „Socializmus sa skončil. Lenže my sme zostali“. Interview vedie Nataľja Irgunovová (s. 523 – 535). Rozhovor je užitočný, na jednej strane prinesie hlboké porozumenie autorkinej ambícii: získať, zaznamenať, vysvetliť a porozumieť tomu, čo zhrnula takmer do sentencií: „stratili sme dôstojnosť malého človeka“ a „nesplnili sa nám sny“ (s. 527). Autorka ponornejšie objasňuje zmysel dvoch desaťročí svojho putovania po krajine, kde sa jej pôvodná otázka stretala s najrozličnejšími (generačnými, sociálne a nazeraním na udalosti motivovanými, profesijne overenými, životom dožičenými) odpoveďami a pritom, ako hovorí: „Dlho som hľadala svoj žáner“ (s. 528), a to preto, lebo „som iba chcela organizovať celý ten chaos. (...). Mojou úlohou bolo vybrať hlavné smery životných energetických prúdov a dať im nejaký literárny tvar, urobiť z nich umenie. Chcela som, aby si každý zakričal svoju pravdu. Dávam priestor všetkým - aj katom, aj obetiam (...). Mňa však odjakživa zaujímalo: Prečo mlčia kati? Prečo sa vyrovnalo dobro a zlo?“ (s. 526) Rezultátom pri sprítomnení autorskej poznávacej ambície a nadčasovej hodnoty vlastného poznávania reality sa stali najskôr tieto autorkine postrehy, ak nie sú hneď aj pointami: „bojíme sa svojej minulosti“ (s. 528), „vojna pritom z nejakých dôvodov v našom živote zaberá ústredné miesto“ (s. 528), azda aj preto „Nikto nikde nikoho nečaká“ (s. 529), prečo aj, veď „snažili sa nám nanútiť, že to najhlavnejšie je mať a užívať si“ (s. 529), „a ľudia chceli iba lepší život“ (s. 526).

Pre tých, z rozličných generácií, profesií, s odlišnými skúsenosťami s vlastnou krajinou, ktorých sa autorka vypytovala na to, čo prežili a čo žijú za dve desaťročia, ktoré sama zverejnila ako látkový záber svojho textu však vychodí, že zázemie výchovy, vzdelávania a hodnoty osobného života respondenti nechceli, či nedokázali opustiť. Jedni sa dovolávali praktík rokov po druhej svetovej vojne, spomínali poriadok a dokonca aj spravodlivosť, inteligencia sa generačne štiepila v nazeraní na žitú realitu a svoju rolu v nej, mladá generácia zaskočila autorku želaniami, aby sa povojnové praktiky prvej polovice minulého storočia znova vrátili, no a tí, ktorí žili – a nič sa na tom nemení – na vidieku, jej odpovedali takto: „A my tu žijeme, ako sme žili aj predtým (za socializmu či za kapitalizmu (...). Bieli, alebo červení sú pre nás tí istí“ (s. 519), hoci krajina, o akej spravidla hovorili, od osemdesiatych rokov minulého storočia sa menila a dnes „už neexistuje“ (s. 523). Autorka preto ilustračne, na porozumenie a orientáciu v politických a spoločenských reáliách krajiny kompozične rozčlenila text do dvoch (názorných) častí, na Útechu z apokalypsy, tej vyčlenila roky 1991- 2001 a na časť Pôvab prázdnoty, kam patria udalosti z rokov 2002 - 2012.

Černobyľská modlitba

Čo sa dotýka všetkých, môžu riešiť len všetci. Friedrich Dürrenmatt

Černobyľská modlitba je monumentálna kniha záznamov vo forme dokumentu, ktorá vznikala dve desaťročia, a zachytila autentické udalosti ako komorný aj oficiálny dosah na život jednotlivcov, národa, štátneho spoločenstva po výbuchu jadrovej elektrárne – beletrizovanej skladačky z faktov, výpovedí, spovedí, teda z personalizovanej – autentickej – ľudskosti a z byrokratickej mašinérie o katastrofe a po nej v rokoch 1986 až 2005 na území Sovietskeho zväzu. Epicentrom mapovania následkov a dôsledkov v Bielorusku po výbuchu elektrárne je Černobyľ a jeho okolie, dediny, mesto Pripjať, mnohokrát sa spomínanie pristaví pri armáde, mihne sa aj Minsk, pripomenú sa nie raz orgány štátnej moci sídliaca v Moskve aj v Leningrade/ Petrohrade, ale predovšetkým sa autorka („som svedkyňa Černobyľa“ (s. 33)), zaujíma o tých bezmenných, ktorí sa sprítomňujú svojou smrťou v monológoch preživších a svedčia svojimi, smrti tak blízkymi životmi a spomienkami o udalosti, o tom, čo nasledovalo po nej, po (svojej) žitej budúcnosti: „Neviem, o čom mám hovoriť... O smrti či o láske? Alebo je to to isté... Tak o čom (s. 13). V rozpomienkach sa ľudia, ktorí prežili a znášajú telesné utrpenie vracajú k reáliám spojeným so spoločným životom vo svojej krajine, meste, v dedine, aby sa sústredili v monológu predovšetkým na to, čo navždy zostane spomienkou na to, čo považujú za osobné, rodinné a profesijné aj v ten deň, keď „26. apríl 1986 o 1 hodine a 23. minúte 58. sekunde séria výbuchov zničila reaktor i budovu štvrtého energetického bloku Černobyľskej atómovej elektrárne, nachádzajúcej sa neďaleko bieloruskej hranice“ (s. 7). Monológy patria obyvateľom zasiahnutých lokalít, matkám, manželkám, učiteľkám, lekárkam, fyzikom, novinárke, fotografovi, straníckemu funkcionárovi, deťom, vojakom, no dostredivým miestom (doslova) pre všetkých zostáva kolektívna pamäť na vojnové udalosti minulého storočia, veď „môj otec má osemdesiat rokov (...), pozeral som sa na neho a premýšľal o tom, koľko už toho zažil. Stalinský gulag, vojnu a teraz Černobyľ. Všetko sa zmestilo do života jeho generácie. Jednej generácie (s. 54). Vlastne, „čo my vieme o človeku? O tom, čo všetko zmôže... Na čo všetko stačí...“ (s. 54), ale je isté, že „v dejinách budú rozpad socializmu a černobyľská katastrofa už navždy nerozlučne spojené“ (s. 154). Černobyľská katastrofa hlboko siahla do národných a občianskych istôt: „dlho sme žili za plotom. V socialistickom tábore. Báli sme sa iného sveta ... Nepoznali sme ho ... černobyľské matky a otcovia, to je tiež osobitná téma. Je to pokračovanie rozhovorov o našej mentalite... sovietskej mentalite“ (s. 160). Katastrofa otriasla učebnicovými istotami krajiny a jej obyvateľov, popri tých, ktorí autorke povedali, „klamala nás moc“ (s. 40), ale spoločné utrpenie a zomieranie nabádajú na to, „aby sme nezabudli, ako sme sa menili my... I náš život“ (s. 41). Spomedzi monológov, popri odbočkách k dobovým čiernym „vtipom“, prezývkam preživších (za všetky: černobyľský ježko, fyzické stránenie sa obyvateľov z iných lokalít veľkej krajiny od tých z lokalít radiáciou zasiahnutých), popri drsnosti správania, ideologickej útočnosti či zakliesnení sa v politických poučkách a straníckych zaklínadlách, pri bezmocnosti argumentov a faktov voči nariadeniam moci, či pri hľadaní vinníka, zostáva ústrednou komornou mikrotémou do publikácie autorkou zahrnutých monológov (1986 - 2005) aj po ich rozdelení do troch častí vo väzbe na emotívnu či faktickú tonalitu osobnej spomienky a na zvolené etnické, názorové, profesijné a sociálne objekty, nedá sa prehliadnuť emotívny a mravný dosah traumy z umierania detí a rodiaca sa ambícia hľadať správne odpovedí na prirodzené, existenciou motivované otázky, ako prežiť a žiť ďalej, teda, kto je vinný?, čo robiť?, ako sa zachrániť? (s. 208)

Územie, po ktorom sa autorka a tí, ktorí s ňou spomínali na prežité, nesie zovšeobecnené vymedzenie za „zónu“, ale aj želania - „bolo by lepšie, keby ste o nás nepísali“ (s. 248).

Autorkina vôľa literárnym dokumentom a formou monológov zaznamenať, čo si uchováva pamäť a skúsenosť Bielorusov z prežitého, sa sústredila na reč faktov, na emotívnu silu rozpomienok, poznanie uložené do osobných odkazov, bezbranných a zbytočných útokov, ale aj do racionálnych konštatovaní, ktoré prekračujú bieloruskú krajinu prežitým a v histórii sveta neprehliadnuteľným mementom, s realitou rozlične (ne)vyrovnaných obyvateľov. Vlastne práve preto je správa o Černobyle vo výpovediach „preživších“ tak vzácna mikrotémami, ktoré vznikli z vôle (pre)žitého respondentmi, lebo nech čas plynie svojím tempom, nech ľudia zažijú to i ono, budúcnosť naznačuje, že „Pred nami stojí pochopenie Černobyľa ako filozofia“ (s. 238), aby sa ľudstvom spoločne obnovili tie hodnoty života, pre ktoré treba žiť, teda ochraňovať ich a zanechať ich budúcim pokoleniam.

Viera Žemberová