Alfonso Cruz: Knihy, ktoré zhltli môjho otca. Čudesný a magický príbeh Vivalda Bonfima. (Os Livros que Devoraram o Meu Paja, 2010). Preložila Zuzana Greksáková. Bratislava: Portugalský inštitút, 2021.103 s. ISBN 978-80-973160-9-9.

Vždy existuje spôsob, ako sa zachovať správne (s. 81).

Najskôr o autorovi: Portugalčan Alfonso Cruz (1971) vyštudoval v Lisabone Akadémiu výtvarných umení, ale svoj talent a energiu venuje literatúre pre vekovo iných, mladších čitateľov ako autor alebo ilustrátor, venuje sa bluesovej kapele, jeho literárnu tvorbu sprevádzajú domáce a medzinárodné ocenenia. Do slovenčiny preložila Júlia Jellúšová a knižne vyšla v roku 2005 Cruzova práca Maliar pod kuchynským drezom.

Prózu Knihy, ktoré zhltli môjho otca sa oplatí uviesť vetou z prebalu jej výtvarne pôsobivej adjustáže: „Už ste sa niekedy veľmi ponorili do knihy, že ste sa v nej úplne stratili? Presne to sa stalo Vivaldovi Bonfimovi“. Po nekonvenčnej pozvánke nemožno odolať čítaniu „príbehu“, ktorý „stojí a padá“ na dômyselne organizovanom počte takmer troch desiatok „situačných“ miniatúr ako na edukácii o zážitkovom, vedomostnom, esteticky a kompozične pôsobivom čítaní, ktoré sa organizuje prepájaním či aktualizovaním príbehu na inom príbehu z umeleckej literatúry aj s kolegiálnou náklonnosťou k stratégii iných, v literárnom svete nielen čítaných, ale predovšetkým napriek plynúcemu času aktívne prítomných a uctievaných prozaikov aj vďaka svojim protagonistom. A napokon dôjde aj na vedomosti o (svetovej) krásnej literatúre, o jej nadčasovosti pri typovej a mravnej sonde do ľudského správania, a to všetko vďaka rozprávačsky pôsobivému, hravému, ale rafinovanému rozprávaniu dvanásťročného jubilanta Eliasa, ktorý do daru dostane kľúč a prístup do pôvodne otcovej „čitárne“.

Po otcovi Vivaldovi jeho syn Elias sa „usadí“ vo svete z príbehov kníh aj preto,- „aby som našiel svojho otca, musel som nájsť vraha“ (s. 71), čím sa nenaruší po mužskej línii tradovaná záľuba, ktorá zaobchádzanie s knihou a jej poslaním chápala ako inštrukciu - „nie prerozprávať, ale pochopiť príbeh knihy“ (s. 88), hoci realita, a Elias ju nezľahčuje, preto dá svojmu čitateľovi vedieť toto: „Môj otec nadovšetko miloval literatúru“ (s. 11 – 12), ale ja „svojho otca som nikdy nepoznal. Keď som sa narodil, už nebol na tomto svete“ (s. 12), ale vie od blízkych, že otec sa „ponoril do knihy. Úplne sa v nej stratil“ (s. 13). Tou knihou bol Ostrov doktora Moreaua, a týmto textom sa čitateľ zapája do precíznej, zaujímavej a ani na chvíľu neslabnúcej „hry v hre“ nemalého počtu kníh a odkazov na ne, medzi autorov a dovolávaní sa na ich riešenie príbehu, vždy ľahučkým štylisticky pôsobivým prenášaním sa ponad spoločenské a kultúrne prínosy a straty, ponad plynúce storočia, ponad historické, filozofické, mravné, estetické aj kultúrne zvyklosti, aby svoju pozornosť sústredil na svet autorov, na ich príbehy a na protagonistov, čo je uskutočniteľné len s Eliasovým preniknutím do krajiny literatúry a do jej pravidiel, čo sa mu darí ako voľné a bez akýchkoľvek obmedzení uskutočnené premiestňovanie sa v reáliách literárnej geografie, stretaním sa a rozhovorom s ním vyvolaných literárnych protagonistov, pretože ho zaujíma rozhovor s výnimočnými postavami, ktorým sa venoval aj jeho otec a ako Elias verí, to ony mu pomohli „stratiť sa“ v knižnici medzi literárnymi „písmenkami“, aby sa postupne a práve ich pričinením – „fiktívnych postáv“ – aj on sa vyrovnával s dobrom a zlom, s utrpením a bezmocnosťou. Napokon predovšetkým s nadčasovým zvažovaním ako, kto a kedy vytvára/utvára väzby medzi minulosťou a budúcnosťou. Knihy o tom vedia svoje, ale reálny život ich „nepočúva“: „My fiktívne postavy zo skutočného sveta nemáme ako zmeniť svoju minulosť. Je zaznamenaná, stala sa a my s tým už nič nespravíme“ (s. 88). Za jeden rok a čas presedený v kresle v otcovej knižnici, ktorý Elias Bonfim prežil s jeho knihami a ich postavami – za všetky pôsobivé rozhovory o bytí, mravoch, utrpení, o ohraničení každej existencie v čase, hoci literárnom, autor Cruz spomedzi nich uprednostnil Eliasove rozhovory s Dostojevského Roskoľnikovom.

Všetko so všetkým súvisí tak, ako jeden literárny príbeh vyrastá z iného literárneho príbehu a na tom sa nič vo svete autorov a ich kníh, fantázie a želaní, príbehov a ich riešení v plynúcom čase a histórii umenia nezmení. To preto má žiak Elias aj svoj prirodzený detský svet: školu, kamaráta Bomba a nimi obdivovanú Beatriz. City aj v „detskom“ veku neobíde rivalita, žiarlivosť, smútok, želania a všedná realita ich riešení, a to sa môže skončiť neodvolateľným pocitom hrubosti, aby navždy zostal blen neodčinenej krivdy, sebapreceňovania, ktoré nezahľadí ani poznávanie odvahy či výčinov dávnych literárnych postáv, ktoré Elias na ceste hľadania stôp po svojom otcovi „stretol“.

Alfonso Cruz a jeho čudesný a magický príbeh „Vivalda“ – (aj Eliasa) – „Bonfima“ zanechá v čitateľovi pôsobivé, jemné, hravé, dômyselné, no predovšetkým naliehavé citové a mravné oslovenie, ktoré prekračuje „pomotaný“ príbeh o knihách a medzi nimi a o Eliasovi. No a v tých, ktorí sa s literatúrou denne stretajú ako poučení v spoločenských vedách, tým Alfonso Cruz ponúkol pôsobivú a nevšednú ponuku, a aj jeho pričinením natrvalo zostáva výzva – a čo s ňou – na ramenách iného, dávnejšieho príbehu, ale aj to, ako estetický, poetologický a nazerací systém literárneho zázemia Cruz ním dokáže umne motivicky kombinovať, prelínať a sprítomňovať aj tie naračné komponenty, od ktorých by sme – čitatelia – túto či takúto výrazovú a kompozičnú zručnosť pôvodne ani neočakávali.

Viera Žemberová