Agniezska Wójcińska: Vesmír v kvapke vody. Rozhovory a prekliatymi reportérmi (Repotrerzy bez fikcji, 2011). Preložil Patrik Oriešek. Žilina: Absynt, 2018). 205 s. ISBN 978-80-8203-071-9.

Svetlana Alexijevič: Časy zo second handu. Koniec červeného človeka. (Vremia sekond chend, 2013). Preložila Kristína Karabová. Žilina: Absynt. Edícia Prekliati reportéri, 2016. 535 s. ISBN 978-80-89845-35-4.

Svetlana Alexijevič: Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti). Chrenobylskaya molitva, 1997. Preložila Sivlia Šalatová. Žilina: Absynt. Edícia Prekliati novinári, 2017. 310 s. ISBN 978-80-89876-22-8.

V záverečnej časti printového vydania časopisu Bibiana, v jeho 31. ročníku, v čísle 3-4 v roku 2024, sú zverejnené Pozoruhodné knihy pre deti 2022 – 2024. Z ponuky titulov a zo zaujímavého čítania vydaného pre mladých čitateľov, ak ich už nemajú vo svojej knižnici, zaslúžia si pozornosť všetky, no pristaviť sa treba pri tituloch Deti v umení Anny Gregušovej, výber z poézie Tomáša Janovica Dínom-dánom do školy, autorské vyznania v zborníku Literatulky, či Zabudnuté rozprávky Marty Hlušíkovej alebo Nekonečná Záhrada a princeznička XI – XI Jany Bodnárovej.

Tí, ktorí píšu pre deti, tvoria výnimočnú komunitu

Parafrázovaním odkazu Tone Revajovej, uverejnenom vo vydaní pôsobivej publikácie Literatulky, ktoré sú vyznaniami o ich pamäti a tvorbe, ale súčasne pozvaním mladého čitateľa spoločne vykročiť po ich autorských cestách a „srdcových“ zážitkov uložených od detských zážitkov a mladosti do pamäti uchovávajúcej najrozličnejšie geografické reálie, lokality, udalosti, či stať sa ich spoločníkom tak, aby v spomínaní na seba a na to, čo napomohlo tomu, či rozhodlo o tom, aby sa stali spisovateľkami a spisovateľmi pre náročného mladého čitateľa. Rozhodnúť sa a konať sú vážne osobné rozhodnutia, ktoré sa spojili do príbehov prostredníctvom druhov a žánrov, aké im talent a slovo ponúkli stretať sa so svojimi čitateľmi.

Autorky a autori, ktorí sa „stretli“ v profilovej, užitočnej, ale predovšetkým reprezentatívnej publikácii venovanej tým a tomu, teda predovšetkým tomu, čo v súčasnosti pokračuje v tradícii autonómnej, literárnym talentom a čitateľskou priazňou obdarenej, druhmi a žánrami vymedzovanej a umelecky výnimočnej spisby pre mladého čitateľa.

Literatulky vznikli ako výnimočná publikácia, ktorá má svoju prítomnosť aj budúcnosť v pedagogickom vzdelávaní, ale aj vo výskume literatúry pre deti a mládež. A to aj preto, lebo sa Literatulky edične sústredili na individuálne autorské a tvorivé poznanie, na autentickosť a osobitosť tvorcov prostredníctvom ich návratov do čias a detských rozpomienok, k bytostiam blízkym z raného života, aby mohli pokračovať rozpomienkami na pomenované geografické a spoločenské lokality a na historické aj dejinné reálie uchovávané ich skúsenosťou a získanými vedomosťami o tých aj o tom, čo zostáva natrvalo spojení s ich osobnou pamäťou a s tvorbou sústredenou na generačne autentické a čitateľmi vyhľadávané spoločenstvo. Autorská tvorba vždy sa spája s osobitosťou a jedinečnosťou tvorcu, to napovedia druhy, žánre, tematiky, postavičky a do poetiky vkladané estetické a emotívne cibrenie čitateľa, pretože sa tak môžu vzájomne „dotýkať“ zážitkami, ale aj dozrievaním a človečinou, ktorá je postupmi umeleckého slova pre mladého čitateľa zakomponovaná v Literatulkach do kompozície z takto utvoreného reťazca: informácie, úloha, otázka, slovník, aby sa stretnutie s autormi rozložilo do invenčných názorných máp: prvá, na počiatku publikácie, je nasmerovaná do zvýraznenia lokalít, do ktorých oslovení autori pozvali čitateľa a druhá, mapa v záverečnej časti vydania, je vedomostným oslovením čitateľa, aby ju rozšíril o ďalšie geografické lokality, ktoré sa autorsky či generačne natrvalo spájajú s osobnosťami vo výskume literárnej vedy aj pre čitateľov svoju tvorbu vyhľadávanou a oceňovanou v dávnej i blízkej minulosti.

Môže byť niečo nekonečné?

To je otázka pre princezničku XI – XI z dreveného zámku v krajine, ktorá je na svete po tej civilizácii, ktorá sa sama vyhubila a po nej zostali len sochy z kameňa. A taký zmysel má aj príbeh o putovaní a hľadaní konca Nekonečnej Záhrady v pôsobivom rozprávaní Jany Bodnárovej a ilustrátora Bystríka Vanča. Príbeh je prostý, ale podstatný, hľadá sa v ňom odpoveď na to, ako možno konať a uvažovať o tom, ako, s kým, prečo a načo vzniklo vizuálne pôsobivé putovanie a intencionálne ladené rozprávanie o Nekonečnej Záhrade a princezničke XI – XI aj s otázkami autorky pre čitateľov. Vo svete literatúry nie je oslovovanie a sprítomňovanie čitateľov strategická ani kompozičná zvláštnosť, ojedinelosť či výnimka. Jana Bodnárová tak činí preto, aby personalizovala svojho (konkrétneho) čitateľa, hoci oslovuje všetkých - predovšetkým deti -, pretože to, čo im ponúka zo skúseností princezničky, vedome a so zámerom nájsť odpoveď na to, čo je správne rozhodnutie, prekračuje rozprávkové videnie zvyčajného konania postáv v žánroch autorskej rozprávky.

Autorka očakáva od čitateľa, že neprehliadne humánne, ekologické, poznávacie, citové a mravné podnety ako to, čo je v živote jednotlivca a kultivovanej spoločnosti nenahraditeľné, preto chránené ako podmienky na taký život, ktorý má svoje pravidlá, vyžaduje prácu, rešpekt a ochranu pre či na tie a také hodnoty, aby z toho vzišiel úžitok aj podnet pre prítomnosť a zvlášť pre budúcnosť ľudského spoločenstva.

V deviatich epizódach o putovaní po Nekonečnej Záhrade naplnenom všetečnosťou a hrami aj výpravou malej princezničky za poznaním skutočného „nekonečna“ sa „všetko“ môže začať až vtedy, keď sa čitateľ pripojí k autorke a príjme jej prítomnosť pri zapájaní sa do poznávania princezničkinho sveta osloveniami: Viete deti, čo sa mi raz stalo?, Čo myslíte, deti, akú farbu vlasov majú princezničky?, Sadla si ku mne a toto všetko, čo budete čítať, alebo možno vám budú čítať, mi porozprávala.

Princeznička XI – XI má svoj detský príbeh, ako to už býva v rozprávkovom svete, má bieleho jednorožca, svojho učiteľa, vie sa zabaviť na šašových výčinoch, je zdvorilá, putuje krajinou Nekonečná Záhrada, aby poznávala jej pracovitých obyvateľov, aby vyratúvaním reálií, činností, flóry a fauny porozumela, a tak sa učila o zázrakoch zo života zvieratiek, stromov a kvetín, o zvláštnostiach aj zákonitostiach Prírody a jej obyvateľov v kráľovstva svojich rodičov, a to preto, aby sa všetko, o čom sa Jana Bodnárová chce so svojím čitateľom dohovoriť, teda spoločne poznať tak, aby porozumel aj svetu okolo seba, preto napísala toto, „na celom svete existuje iba ich maličké kráľovstvo a okolo neho Nekonečná Záhrada, za ktorou už naozaj nie je vôbec nič. Tí, ktorí bývajú v maličkom kráľovstve kráľa Ki-Zu a kráľovnej Mi-Zu, vraj mali korene v dávnej krajine, na ktorej meno si nikto nespomína. Tí obyvatelia však žili v časoch, keď ľudia ničili prírodu, lebo sa cítili dôležitejší ako ona. Čo viac, viedli medzi sebou vojny, čo úplne zničili ich svet. Preto sa ľudia žijúci v kráľovstve starajú o prírodu v krásnej Nekonečnej Záhrade ich vesmíru. Vojny tu vôbec nikto nevedie“¹, a nie sú tam žiadne zbrane, to iba kráľ má luk, keď chce športovať.

Po celé putovanie princezničky za začiatkom a koncom Nekonečnej Záhrady a za tým, čo je za ňou, sprevádza autorka svojho čitateľa znepokojeným komentárom, ako je aj tento, „Čudujete sa deti, že to bolo v Nekonečnej Záhrade všetko také domiešané?“ (s. 15). Najskôr na vyváženie autorkinho znepokojenia nad nerozprávkovým svetom, v ktorom žijú jej čitatelia a na hru slov s ich predstavivosťou, hľadaním, či poznaním neliterárnej skutočnosti, premyslene vnáša do príbehu svoje „spontánne“ oslovenia: „Tak čo, deti? Vedeli by ste si predstaviť kráľovstvo bez šaša?“ (s. 11). Najskôr pre skúsenosť s (modernou, módnou) detskou realitou nechá princezničku spoznať postavu robota a po ňom na chvíľu aj čudného tvora: poločlovek-polovták. A predsa podstatné zostávajú partnerské oslovenia adresované deťom: „Ako sme si deti spomenuli, čokoľvek sa v tejto krajine objavilo, brali obyvatelia ako samozrejmé alebo zázračné“ (s. 27). Bádateľskú odvahu/povahu mala iba princeznička XI – XI. Dokonca aj tie „žiarivočervené vlasy mala v Nekonečnej Záhrade iba ona, no nikto sa tomu nečudoval ani nepátral prečo“ (s. 27).

Pri lúčení sa s čitateľom mu autorka zanechá tento odkaz: „No mne, deti, napadlo, že ten podivný tvor priletel z nejakej rozprávky či z iného vesmíru, možno ďalšej Nekonečnej Záhrady, aby niečo našiel. Alebo aby niečo preskúmal. Letel sem milióny rokov a teraz bol sám celkom popletený, kde sa ocitol a koho stretol“ (s. 31). A s Nekonečnou Záhradou to dopadlo takto: „keď niečo nekončí, nemôže to mať začiatok ani koniec“ (s. 18), ale to už bude premýšľanie o dare slobodne žiť bez obáv a o schopnosti dať životu a činom s ním spätých múdrosť, užitočnosť, dôstojnosť a humánne hodnoty. No to je podľa autorky už v rukách detí, ktoré za nejaký čas budú rodičmi a dospelými hľadačmi spoločných začiatkov, hoci tie tak, ako princeznička v Nekonečnej Záhrade, tá (vlastne) nemá konce, ale keby ich raz našli jej čitatelia, tak o nich rozhodne múdrosť, rešpekt voči životu a činy múdreho ľudského spoločenstva.

Viera Žemberová