Andrei Makine. Kniha krátkych lások, čo trvajú večne. (Le Livre des Bréves Amours Éternelles, 2011). Preložila Aňa Ostrihoňová. Bratislava: Inaque,sk, 2014. 127 s. ISBN 978-80-8973-02-4.

Prozaik Andrei Majine¹ v Knihe krátkych lások, čo trvajú večne ponúka čitateľovi osem príbehov² personalizovaného rozprávača, ktoré utvárajú „prierez“ jeho pamäťou o živote ako o časovej následnosti od raných detských rokov v sirotinci až po mužné roky, hoci jeho život v zrelom veku sa spája s inou spoločenskou a kultúrnou realitou, v inej krajine a na inom kontinente ako všetko to, čo na počiatku „krátkych lások“ chlapčensky, komorne a kultivovane tematizuje ako pôsobivé a rozprávačsky sugestívne vyrozprávané intímne ladené rozpomienky na citové skusy od detských želaní, cez odvahu v rokoch chlapčenského dozrievania až po zrelé, ale predovšetkým rozvážne ladené hodnotiace návraty k tomu, čo generačne aj pre jeho rovesníkov malo byť prekročením tieňa ich spoločensky revoltujúcich mladíckych želaní. No tie sa v jeho a v ich domovine v spoločenskej praxi nenaplnili.

Rozprávač „organizuje“ jednotlivé prózy tak, aby boli naviazané na osobnú kategóriu intenzívne žitého a prežívaného času. Čitateľ rozprávača spoznáva ako chovanca v sirotinci, dozvedá sa o ňom a o jeho spôsobe poznávania citových vzťahov na počiatku jeho mužného veku, aby sa s ním rozlúčil v konfrontačne odvíjajúcom sa zvažovaní spoločne prežitej „neliterárnej“ reality, teda jej následkov aj dôsledkov nielen pre jeho generáciu, ale aj ako traumatizujúcu kapitolu národnej histórie a európskeho dejepisu, pretože: „každý typ spoločnosti vytvára stvorenia rovnakého typu: stvorenia, ktoré so zoologickou predvídavosťou dokážu myslieť len na kŕmenie, reprodukciu a podriadenie sa moci, štátu, ktorý ich odsúdi na vykonávanie tupých úloh, ústa im zapchá náhradami kultúry, donúti ich pozabíjať sa vo vojnách“ (s. 122 – 123), a to všetko spravidla aj preto, lebo „Jeho jediným cieľom je pozdvihnúť sebe podobných z tupého blata prasacej existencie, podeliť sa s nimi o istotu sveta bez nedostatkov, o ohromnú vieru, ktorou je naplnený“ (s. 124), hoci na počiatku každého vzopätia sa po zmene či premene, aj jeho generácie, je „vzbura voči svetu, v ktorom vládne nenávisť a láska je zvláštnou anomáliou“ (s. 124).

Jednotlivé príbehy „uzavretého“ obrazu jedného života, jednej generácie, jednej krajiny vytvoril personalizovaný rozprávač, ktorý ani na chvíľu neopustí čitateľa a nebalansuje medzi autentickosťou a fikciou. Najskôr s jasným zámerom aj preto náučne a orientačne „vyratúva“ neliterárne odkazy na plynúci čas (cárske Rusko, prvá svetová vojna, VOSR, druhá svetová vojna, šesťdesiate, sedemdesiate a osemdesiate roky minulého storočia), geografické reálie ZSSR (Krym, Moskva, Leningrad a ďalšie), kultúrne pripomenutia či rovnako neprehliadnuteľné podobenstvá pripomínajúce detail z literárnej tvorby európskych autorov ako sprítomnenú tenziu medzi súčasníkmi, ktorých označil za bohatých, mocných a idiotov (s. 121) voči tým, ktorí pre život sú nespochybniteľnou osobnou a napokon aj vzájomnou spoločenskou hodnotou a dejinnou jedinečnosťou, ktorá zaťato neopúšťa opakujúcu sa „pokojnú rutinu ľudského života“ (s. 125).

Nenarušiteľnosť rozprávačovho pohybu jednotlivými príbehmi o citových vzplanutiach až po ich naplnenie sa posúva po prirodzenej časovej osi od chlapčaťa zo sirotinca až po ťažko zraneného navrátilca z afganskej misie. Rozprávač v každom svojom literárnom veku a ani v jednom z príbehov nepodcení to, čo vidí, čo cíti, ako si spomína na toho, o kom je práve „reč“, pritom je až precitlivelo vnímavý voči priestoru, je kultivovaný v úsudkoch a premýšľajúci tak, aby v zovretom súbore svojich ôsmich próz ani na chvíľu neopustil to, či toho, kto jednotlivé komorné príbehy voči rozprávačovi a jeho „partnerom“ sprevádza od vzniku, dozrievania až po správanie sa voči odlišným medziľudským a generačným podobám citu náklonnosti, k prejavom lásky a ňou sprevádzanej telesnosti, aby s rovnakou vážnosťou vypovedal aj o ich rozplývaní sa v plynúcom ľudskom čase a v premenlivých reáliách prirodzeného, hoci všedného žitia aj jeho nemenných pravidiel. Pre rozprávača to znamená jediné, láska v jej najrozličnejších prejavoch sa spája v jeho krajine citu a morálky s partnerskou blízkosťou: nežnou, zahanbujúcou, nenávratne sa strácajúcou v kolobehu výhier a strát života a ním dožičeného, či obídeného „šťastia“. Rozprávačom štylisticky, esteticky a vizuálne utvárané pôsobivé odkazy – na videné a precítené – sa nebránia irónii, dobovému vtipu, či drsnostiam sprevádzajúcim spoločenské zmeny. Pritom sa jeho „nadhľad“ voči téme poviedok nedostáva do sporu ani do ním zaznamenaných prejavov a spôsobov vzájomných vzťahov do neriešiteľného konfliktu medzi osobným a generačným vyrovnávaním sa so zmenami, ktoré v postavách z dejín svojich komorných zážitkov s láskou, nehou, snením v pointe príbehu vyvolávajú aj „cudziu“ – nie jeho – nenávisť, hrubosť, bezohľadnosť, čo bude i tým aj preto, že si rozprávač želá, aby tí, ktorých privolal do svojho rozprávania, a to nie je ani naivný či bezbranný, uverili sile nenávisti, zloby. A tak im ponúka svoje osvedčené riešenie na problémy, nech si pripomenú a neopúšťajú sa ani z ťažkej chvíli osobného života, veď sú „bytosti naplnené nehou“ (s. 85).

Osem príbehov vzniklo ako rozprávanie umiestnené do časovej osi drsného detstva, chlapčenských rokov, mladíckych skusov až po mužný vek, pritom sa všetko krúti okolo emócií, tie však nesprevádza jasná rozpomienka na minulosť, naivita, nezrelý romantizmus, sebecké privlastňovanie si iného osudu na svoj úžitok, ale ani vyčkávanie na šťastenu. Práve naopak, osobnému času „dohovára“ pokora, spravodlivé zváženie situácie, čo prináša aj odnáša prežitá a precítená platonická emócia a láska premenená na telesné dopovedanie vzájomného vzťahu, ktorý si dvojica uchová navždy vo vzájomnej pamäti ako miesto na „osobné tajomstvo“ (s. 74). Z ôsmich príbehov o zrode aj zániku citového vzťahu oslovia čitateľa, azda neomylne sa to dá predpokladať, predovšetkým v príbehu staručkých manželov v prózach Milenci v nočnej búrke, Jurajka z Božieho daru a napokon dejinnou nadčasovosťou rozprávačovho „komentovanie“ toho, čo čas všetkým vzal a čo poniektorým aj dal v próze Väzni raja.

Viera Žemberová