Devečková-Turcerová, Helena: Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2024. 238 s. ISBN 978-80-8202-263-9.

Važanová, Michaela: Pansláv. Rozprávanie z rokov meruôsmych. Bratislava: Slovartr, 2026. 351. ISBN 978-80-556-7350-9.

Gbúr, Ján - Zelenková, Anna: Mladý Pavol Orzságh Hviezdoslav a cesta k zrodu mýtu. Bratislava, VEDA, 2024. 280 s. ISBN 978-80-224-2071-6.

Rosová, Michaela: Sprievodca K. Bratislava: Artforum, 2026. 168 s. ISBN 978-80-8151-478-5.

Mikula, Valér - Mikulová, Marcela: Janko Jesenský. Básnik, prozaik, demokrat. Bratislava: Múzeum mesta Bratislava, 2024. 326 s. ISBN 978-80-89636-61-7.

Literárna história ako súčasť literárnej vedy a vied o spoločnosti nebýva „hlučná“, skôr je trpezlivá a vo svojej podstate objektívne náročná, veď uchováva vzťah, beletrizujúc jej nápovedu, na to, čo bolo, kto to bol aj ako to bolo a čo si v plynúcom čase a v jeho dejoch získalo svoju budúcnosť v pamäti dokumentov a v iných (aktuálnych, osvedčených, využívaných) „nástrojoch“ uchovávajúcich záznamy ako rešpektovaný dokument o čase aj o udalostiach a o javoch a žije svoju prítomnosť ako poučený návod na porozumeniu toho a tých, čo mu umožnili vzniknúť, no potom aj tých, ktorí ho uchovávajú, popri historiografii, vo svojich personálnych, materiálnych aj v širších pamäťových análoch. Literárna história v literárnej vede a v historiografii si „spoločne“ uchovávajú nezastupiteľné poznávacie a pre ne obsahom a (do)presahom do reálií času výnimočné, špecifické a v súvislostiach dejinných pohybov nezastupiteľné, širšie rozvinuté spoločenskovedné výskumné zázemie, a to spravidla preto, aby ten, kto s nimi metodologicky dôsledne „pracuje“, porozumel významu a zámeru dobovej reči uloženej do „správy“ dokumentu a jeho pričinením aktualizoval aj okolnosti jeho vzniku a hodnotu správy z minulosti. Jedinečnosť každého dokumentu z (ne)dávnej minulosti ponúka výskumu to, čo pre súčasníkov zostáva výzvou, ak ju príjmu na to, aby nástrojmi modernej súčasnosti utvárali vo svojom poznaní či spoločenskom povedomí to, čo výskum prostredníctvom osobitosti svojho vedného predmetu ponúka a aktivuje v modernom živote a povedomí súčasníkov. Literárna história je náročná voči všetkému, čo poznanie spoločenských vied uchováva o dejinách spoločnosti, teda to, s čím sa sama dostáva a vyrovnáva v podobe materiálového alebo komparujúcemu kontaktu. Napokon v reči dokumentov vždy záleží na odbornom a na metódami výskumu vystuženom poznávacom zosúlaďovaní „správ“ a ich posune z častí do celkov. A to znamená, popri inom aj to, že ústredným zámerom sa stáva „rekonštrukcia“ správ z dokumentov o (pre)napojenosti jednotlivca a spoločenstva. Pritom záleží na predovšetkým na tom, aby práca s dokumentom a jeho správou vyústila do hodnoverného záberu o čase a jeho tvorcovi a „upozornila“ aj na to, ako sa s ňou ako s faktom alebo s jeho výkladom a interpretáciou vyrovnávajú generácie vedcov pri formovaní náročnejších historických pohybov. Na tomto - vzájomnom - postoji spoločenských vied mimoriadne záleží, napríklad aj preto, lebo sa dokument z faktu historickej vedy mení, (môže sa), na umelecký a užšie na literárny námet „príbehov“ alebo na beletrizovaný spoločenský, či personalizovaný autorský výklad toho, čo dokument latentne uchováva ako svojou nezastupiteľnosťou - rečou verifikovateľných faktov - ako pamäť dejinnej doby v osudoch, v údeloch a v činoch tak jednotlivcov, ako môže aktualizovať v živote spoločnosti to, čo je podnetné pre jej žitú prítomnosť tu a teraz a spravidla, čo bude to najcennejšie, pre jej budúcnosť.

Pansláv. Rozprávanie z rokov meruôsmych. Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti.

Kultúrnej, vzdelávacej a širokej čitateľskej verejnosti dopĺňa Michaela Važanová (1978) textom Pansláv svoju autorskú výpravu do predminulého storočia, (aj) do slovenského historického, spoločenského a užšie do literárneho romantizmu - a do neprehliadnuteľných spoločensko-politických pohybov, ktoré generácia mladých študentov alebo rovesníkov Ľudovíta Štúra vykonala na úžitok a cizelovanie etnickej, národnej, jazykovej, hodnotovej a spoločenskej svojbytnosti zložito sa emancipujúceho národného spoločenstva v národnostne komplikovanom štátnom útvare, navyše v čase politických a nimi podnecovaných vojenských konfliktov na kontinente. A tie svojimi zámermi obchádzali komorné pokusy umenia aj národnej umeleckej spisby. Tu pravdepodobne má poslanie dôvetok k ústrednému pomenovaniu Važanovej textu: Pansláv - rozprávanie z rokov meruôsmych. Dôvetok je užitočný nielen pre literárne a voči faktom ústretovo „sformovanú“ postavu Ľudovíta Štúra, ale predovšetkým, v tom najskôr spočíva strategický zámer autorky, pre poznávaciu, emotívnu a nazeraciu ambíciu utváranú žánrom, námetom, témou, teda autorkinou stratégiou vyslať Panslávom do aktuálna aj do budúcna nesentimentálnu výzvu čitateľom. Tá vo svojej podstate žiada od čitateľov, ba viac, od vzdelaného národného spoločenstva, prirodzenú povinnosť poznať a zamýšľať sa nad obsahom a súvislosťami pri sprítomňovaní faktov, pretože národná história nie je rozprávková studnica na príbehy so šťastným koncom. Autorka do námetu a stratégie textu sústredila a vzťahovo prostredníctvom typológie postáv zužitkovala, čo je učebnicovo dostupné a známe o udalostiach spomenutého desaťročia, ale zvýrazňuje dobové reálie odkazujúce na napätie odvíjané od národného jazyka, vzťahu konfesií, približuje dobové pravidlá štúdia, neobíde odkaz na levočské gymnázium, personalizuje dejinné reálie zo Štúrovho poslaneckého postu za mesto Zvolen, príbehovo sa ponára do vzťahu Ostrolúckych a Ľudovíta Štúra, a čo je povšimnutia hodné, autorka sa v koncepte svojho sprítomnenia „historickej doby a jej národných reálií“ sústredila na verifikovateľné súvislosti napojené na priestorové, javové, inštitucionálne, personalizované dramatické podložie „všetkého“, čo so Štúrom a jeho priaznivcami v európskych štyridsiatych rokoch predminulého storočia súviselo a malo svoju historickú aj dejinnú inštitucionálnu, politickú, etickú a personálnu dramatickú ozvenu aj zničujúce etnické dôsledky, o ktoré autorke v osobitosti a v aktuálnom spoločenskom poslaní a v zmysle jej príbehu o Štúrovi a o generácii mladých romantikov v čase mnohonárodnej monarchii „ide“ a neuhne ani pred dôsledkami meruôsmych európskych dejov na „osud“ národného spoločenstva v neromantických súvislostiach. Udalosti, ale predovšetkým verifikovateľné a literárne aktualizované postavy zakomponované do textu Pansláv majú svojím dejepisným presahom a autorkiným nesentimentálnym prístupom k reči faktov práve dnes a pre súčasníkov náročné spoločenské a hodnotové poslanie. Autorka docenila pri organizovaní príbehu, tematizovaného problému a pri typologickom výbere a sujetovej funkcii literárnych postáv dostupný materiál z historiografického zázemia, pracuje s ním tak, aby to, čo sa „všeobecne“ o danej dobe z učebníc a tendenčných opakovaní pôsobivých sekvencií z udalostí slovenského neliterárneho romantizmu a o predminulom storočí „akosi“ všeobecne vie, ukázalo sa v jej príbehovej rekonštrukcii ako súhra udalostí „politiky“ európskeho desaťročia, ako náročný osobnostný, mravný, spoločenský problém, aj preto v jej príbehu Pansláva nič nie je jednoduché a nič sa jednoducho nevyrieši ani jej rozprávaní o našej spoločnej minulosti. Rozprávanie o študentoch, o ich učiteľoch a generačných rovesníkoch a mladíckych rozhodnutiach sa pri organizovaní rozložitého príbehu presúva zo sociálne, etnicky a politicky do typológie postáv a do odlišne zhodnocujúcich sa osobne motivovaných situácii neprajníkov voči zámerom a činom Ľudovíta Štúra aj voči spoločenstvu slovenských romantikov v štyridsiatych rokoch. Napokon v záverečnej kapitole Pansláva sa s postavou Ľudovíta Štúra a myšlienkami panslavizmu „reaguje“ odkazmi na dostupný dejepisný materiál, na napomenutie, aby sa s ním „pracovalo“ uvážlivo. Autorka má ambíciu, a tá sa jej vydarila, vrátiť histórii jej neopakovateľný, no s porozumením pre udalosti a spoločenské reálie v príbehu rekonštruované (sujet, konflikt, reálie) udalosti a zvolená naračná technika jej umožnila vyrozprávať ich tak, aby sa v stratégii textu ústredné tézy ukotvili v čitateľovom poznaní aj v jeho emóciách, s ktorými sa v príbehu empaticky počíta. Príbehový koncept Pansláva postupuje pri organizovaní verifikovateľných politických udalostí vo zvolenom desaťročí v monarchii a na kontinente osvedčeným prepájaním časti a celku presvedčivo zosúlaďuje s poznaní historickej doby a tak navodí vyvážený kompozičný vzťah ústredného tradovaného konfliktu k rozprávačskej výstavbe nadnárodného spoločenského okružia: ide o osud/osudy postavy/postáv z blízkosti Ľudovíta Štúra a z archívne aj výskumom historikov doložiteľných osobností z dobovej spoločnosti a z verifikovateľných spoločenských a mestských lokalít monarchie tak, aby čitateľovi neunikli, popri osobných príbehoch a v dejepise krajiny uchovaných aj v učebnicovo tradovaných epizódach tie personálne, generačne, politicky, vojensky a národne iniciované úkony a strategické, mravne aj osobnostne výrazné činy, ktoré získali v udalostiach dosah aj presah na osud monarchie aj „ozvene“ na pohyby na kontinente. Spoločensky, etnicky, názorovo, konfesijne a národnostne zovreté okružie okolo Ľudovíta Štúra a generácie osobností či účastníkov slovenského romantizmu sprevádza v príbehu Pansláva poznanie aj uznanie za to, čo vykonali v dramatických štyridsiatych rokoch predminulého storočia.

Napokon ide o poznanie a vedenie nasmerované do presahu, prínosu a poznania neúspechov pri uskutočnených pohyboch na kontinente, ktorým sa autorka pri sujetovom organizovaní (dejinného) konfliktu v texte Pansláv venuje, aktuálne odkazujú prístupné práce. Literárnovedný portrét prináša výskum Józefa Demmela: Štúr. Zrod slovenského národa, 2026). Tematicky druhá práca venovaná osobnosti Ľudovíta Štúra sa sústredila na autentické a dokumentárne spracované zázemia monarchie, na profilovanie etnicity, na dohovory o jazyku a o ideách národného spoločenstva, ktoré sprítomňuje vydanie vzácnej práce, ktorú Stanislava Moyšová v jej Predhovore uvádza takto: „Až na zopár zasvätených historikov a literárnych vedcov dnes málokto vie, že Helena Turcerová-Devečková (1886 - 1964) bola prvou Slovenskou, ktorá získala titul doctor philosophie na slávnej univerzite Sorbona v Paríži. Písal sa rok 1913 a mladá Helén Tourtzer - lebo tak znelo jej pofrancúzštené meno - na filozofickej fakulte tejto prestížnej a starobylej akademickej inštitúcie obhájila dizertačnú prácu pod názvom (...) Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti!“ Dizertačná literárnovedná práca má päť kapitol, vo vzťahu k umeleckému textu Pansláv, odkazujeme na námet a problém, ktorý zaujal M. Važanovú, v Devečkovej práci ide o časové etapy v kapitolách Ľudovít Štúr a slovenská vec (1844 -1847), Štúrova politická činnosť (1847 - 1850) a v záverečnej časti Štúr a panslavizmus (1849 - 1856). Po Devečkovej úvodných takmer rečníckych otázkach, kde je ich územie, kto sú, odkiaľ sú, kam patria medzi Slovanmi, sa jej pozornosť sústredí na okolnosti nasmerované na zachovania vlastného jazyka, na udržania vlastných škôl a na presadzovania svojich etických a národných práv. Zvolený spôsob argumetovania, práca s dobovo autentickým materiálom a „vecným“ výkladom reálií je v Devečkovej dizertačnej práce pôsobivá, spočíva v živom a „faktickom“ dôvodení o (generačnej, dejinnej) genéze a o ambíciách venovaných problému - teda ňou rekonštruovanej a interpretovanej téze „o myšlienke slovenskej nezávislosti“. Helena Devečková bola aj osobnostným zázemím sprevádzaná dokumentárne pojatým materiálovým a komparujúcim záujmom vypovedať o javoch, ktorým dala svojím výskumom vedieť európskemu prostrediu, že píše o generácii, o osobnosti a o národnom spoločenstve, ktoré má hodnotnú literatúru a „čaká okamih“, v ktorom sa oslobodí od cudzieho útlaku.

Mladý Pavol Orzságh Hviezdoslav a cesta k zrodu mýtu

K osobnosti, tvorbe a spoločenskému sprítomňovaniu sa Pavla Országha Hviezdoslava v prostredí vzájomnej slovenskej a českej literárnovednej reality či v ich jedinečných personálnych vzťahoch, dejinných okolnostiach a v inak iniciovaných spoločensky či personálne jestvujúcich okolnostiach či nimi iniciovaných reáliách na prelome dvoch storočí sa literárna história aj jej ďalšie súčasti, tie nie sú osihotene, v slovenskom a v českom literárnovednom výskumu sa prirodzene latentne venujú v personálnom (medzi)generačnom dialógu. Popri literárnovednom, pri Hviezdoslavovi vzácne dopĺňanom (rukopisnom) materiálovom výskume, ktorý nie raz v detailoch iniciuje personálne rozpracovávaná historiografia, sa v genológii, zvlášť vo verzológii, mladík Országh a neskôr bard Hviezdoslav svojím súkromím spojili s nateraz textovo (ne)poznaným a v archíve výskumom precizovaným materiálom jeho (objavne ranej) umeleckej tvorby. Pritom výtvarné aj iné dobové vizuálne výpovede venované jeho umeniu a spoločenskému účinkovaniu patria do rešpektovaného a invenčného „klasického“ fondu venovému mapovania a výkladu jeho sociálneho zázemia, štúdia, vzdelávania a účinného pripomínania si dejov napojených na jeho rázovitú osobnosť. Povedľa literárnovedného výskumu (za generácie výskumníkov a za mnohých aspoň M. Pišút, S. Šmatlák,, P. Vongrej, L. Sziklay) a popri „profilových“ výberoch z básnickej tvorby, v nedávnej minulosti kultúrneho a literárneho života súčasníkov zaojených do výskumu, neprehliadla odborná a čitateľská verejnosť záujem kultúrnych médií (film, inscenácia, beletria) napríklad prózu Nory Baráthovej z kežmarských štúdií (Študent: mladé roky Pavla Országha Hviezdoslava, 1991) alebo Janou Juráňovou sprítomnené zázemia básnikovho súkromia (Žila som s Hviezdoslavom, 2008; Žena moja drahá. P. O. Hviezdoslav manželke Ilone, 2016).

Literárni vedci Anna Zelenková a Ján Gbúr zúročili svoje i (archívne, komparatívne, verzologické) výskumy a na úžitok odbornej a vzdelávacej verejnosti vložili do hviezdoslavovského literárnou historiografiou „otvoreného“ výskumu spoločnú prácu venovanú, podľa názvu, jeho raným rokom: Mladý Pavol Orzságh Hviezdoslava a cesta k zrodu mýtu (2024). Vymedzenie rekonštruovaného osobného času sprevádzajú odkazy na priezvisko Országh, na kultúrne vymedzovanie sa voči jedinečnosti Hviezdoslava ide o jeho osobnostné trajektórie, na ktoré zverejnením vzácnych raných rukopisov v maďarskom jazyku interpretačne odkazuje výskum Anny Zelenkovej, sa práca sústredila na materiálovú a názorovú rekonštrukciu genézy básnika od mladosti po zrelý vek, teda na „cesta k zrodu mýtu“ a na dokumentovanie a predovšetkým na interpretovanie literárnohistorickej a nateraz neprístupnej cudzojazyčnej textovej výpravy do autorského a poetologického sprítomňovania toho, čo sa v literárnom dejepise označuje pri Hviezdoslavovi ako „česko-slovenská cesta k zrodu národnej ikony“. Autori zosúladili do spoločnej publikácie dotykové miesta svojho individuálneho výskumu, predovšetkým do pointovanie blízkosti Hviezdoslava k svojho českému „vykladačovi“ a tým aj do precizovania výnimočnej roly Alberta Pražáka v „dejinách“ slovenskej literárnej histórie a neobchádza sa ani sprítomňovanie básnikových poetologických a estetických, teda nazeracích aj analytických zámerov a interpretačných spôsobov ich vzájomného profilovania v jeho poetickom videní nasmerované do personálne a medziliterárne neprehliadnuteľného sprítomňovanie (Országhovho) Hviezdoslavovho autorského blíženectva k dobovej výraznej českej poézii a k jej dominantným autorským a bádateľským osobnostiam. Na historiografickú a „medziliterárnu“ rekonštrukciu sa v publikácii sústredili časti: Slovenská lyrická tvorba mladého P. O. Hviezdoslava; Albert Pražák a slovenské archiválie (neznáme rukopisy prvotín P. O. Hviezdoslava); Neznáme maďarské prvotiny (príspevok k slovensko-maďarskej biliterárnosti); Raná poézia P. O. Hviezdoslava a Jaroslav Vrchlický). Literárnohistorický jedinečným materiálovým prínosom publikácie je sprístupnený maďarský originál textu Tampakő a jeho prebásnenie Tupá skala. Druhá, verzologická, časť publikácie nadväzuje na generačne rozvinuté a plynule jestvujúce výskumy venované výrazovej špecifike a sémantike „verša“, sústredeniu sa na poetologické zázemie básnikovej poézie, ktoré sú včlenené do častí: Česká cesta ku genéze Hviezdoslavovho jambu; P. O. Hviezdoslava - česko-slovenská cesta k zrodu národnej ikony.

Autori publikácie odkazujú v jej úvode na jestvujúci „viacodborový výskum diela Pavla Országha Hviezdoslava (1849 - 1921)“, komparatívne zo zázemia literárnej vedy sa pripájajú k jeho interpretačným prístupom a k výkladovo dostupnej básnikovej invenčnosti, pritom svojím výskumom dopĺňajú ho svojím materiálom, čo naznačujú aj tým, že svojou publikáciou rozširujú dostupný literárnohistorický kontext, sprístupňujú získaným materiálom aj ich pričinením dostupný a „živý“ archívny výskum a dopĺňajú svojimi interpretáciami poznanie prvotín Országhovej básnickej tvorby. V tejto súvislosti neunikne čitateľom sprítomnenie pôvodne rukopisného a do slovenčiny preloženého textu Tupá skala, jeho literárnohistorický bádateľský kontext, sémantický výklad a interpretácia naviazanú na regionálnu povesťovú (príbehoú) inšpiráciu a na jej básnikom zvolenú žánrovú a sémantickú osobitú modifikáciu. Čitateľská obec, ktorá si Hviezdoslava nespája len so školským vzdelaním docení v publikácii časť „prílohy“ pre jej ústretovosť, ako „tu a teraz“ zvážiť a do budúcnosti aktualizovať interpretačný význam a podnetnosť uloženú do tých dokumentov a materiálov, ktorými publikácia aktualizuje a precizuje návraty k osobnosti básnika, k jeho tvorbe a súčasne k vzájomnému komparujúcemu - medziliterárnemu, biliterárnemu - vzťahovému alebo iniciačnému sprítomneniu tých okolností zosúladených výkladom s dejinným a kultúrno-spoločenským časom zvýrazneného vývinového obdobia básnika na pozadí s pohybmi v európskej kultúre na prelome dvoch storočí. Pritom autori sa sústredili na priblíženie dobového prirodzeného či ústretovejšieho spoločenské (komunikačného) prijímania jedinečnosti, osobitosti alebo tendenčnosti umeleckej (etnickej, generačnej, autorskej) tvorby, zvlášť na pripomenutie si jej výrazných tvorcov.

Za podnetné oslovenie autorov publikácie treba prijať odborné, vzdelávacie a čitateľské nasmerovanie zámeru a opodstatnenosti ich latentného výskumu, ktorý venujú Hviezdoslavovi, teda k ozvenám dobovej poetiky a estetiky v obidvoch národných literatúrach a pri odbornej či vzdelávaco-zážitkovej lektúre venovanej dielu a osobnosti básnika tak, aby sa nevytratila dobová a popri nej ani aktuálna noetická a poetologická „pozornosť“. Napokon práve ony by mali svojím poznávacím a porovnávacím poslaním byť sústredené - odkazujeme na poznanie ponúknuté publikáciou - na poznávanie a interpretovanie veršovaného inojazyčného materiálu mladého básnika, na aktualizovanie raných veršových „detailov“ z vývinového „dejepisu“ mladého Országha aj zrelého básnika Hviezdoslava.

Sprievodca K.

Autorka Michaela Rosová v postrehoch, ktoré od roku 2019 venuje literárnej produkcii v Blogu N. Mika Rosová upozorňuje svojich sledovateľov na detail, ktorý najskôr v súvislosti s knižným titulom považuje za výhodu, keď upozorňuje na ro, že, „nie som študovaná, som len vášnivá čitateľka a články sú určené širokej verejnosti“. Nedá sa nevšimnúť si, že je to predovšetkým dômyselné a poučené pozvanie čitateľa jej blogu do kultivovanej, nenáhodnej a svojskej naračnej hry na osobité, kultivované, ale vždy svojské výpovede v „článkoch“ aj z drsnejších, ale vždy na konkrétny literárny text z autentických hodnotiacich postrehov, podobenstiev a komentárov, pretože ústredný zmysel ich zverejňovania je, ako - odkazujeme - pri jej pripomenutí si (textových odkazov) súvisiacich s Ballekovým Pomocníko, „aby sme sa bavili o literatúre“. Napokon ten, kto sa venuje z akéhokoľvek podnetu jedinečnému svetu utváranému z kníh a z umeleckej spisy zvlášť či obzvlášť, ten si naisto spomenie na okolnosti, keď sám, nastala taká osobná chvíľa, hľadal odpoveď na príčinu, počiatok, jestvovanie, účinkovanie, teda na intímnu väzbu vzťahu medzi sebou a knihou, ktorý Mika Rosová pre svoje články spresnila najskôr sebe adresovanou nespochybniteľnou viacnásobne navrstvovanou otázkou spojenú so svetom kníh a s jeho činovníkmi, keď sa prirodzene pýta „lenže čo vlastne bolo účelom?“ Odpoveď pozná najskôr iba čitateľ, a to iba vtedy, keď našiel dotykové miesto medzi sebou, textom a chtiac - nechtiac aj jej autorom. Keby sa tak nestalo, nenašla by sa odpoveď na urovnanie pomeru medzi autorom a čitateľom, najskôr by kniha bola iba rozčítaná, alebo zostala by nedočítaná.

Prozaička Michaela Rosová (1984) debutovala v roku 2009 (Hlava nehlava), tento rok vydala, po prvotine, svoj v poradí piaty prozaický text, ktorý je vizuálne príjemne pôsobivý, esteticky „jemný“ a na dotyk s ním, knihou, premyslený, čo môže naznačiť i to, že sa čitateľ po začítaní do Sprievodcu K. zamyslí nielen nad výzvou uloženou do ústredného pomenovania textu, ale aj nad tým, že nad ním, možno iba s ním, sa textu ponúka nenáhodne, hoci i také oslovenie: „poučené“ premýšľanie nad druhom, žánrom, témou a obzvlášť nad (netextovou) „výzvou“ s účelovým pomenovaním (na okamih aj s rébusom) Sprievodca K. Ale tieto oslovenia, na ktoré ako na výzvu (vedomosti, invencia, hra) empaticky zareaguje „poučený“ čitateľ, inak bude reagovať čitateľ „nerafinovaných“ príbehov, dá sa predpokladať, že najskôr si bude ujasňovať, ktorá časť pomenovania textu je dominantná - sprievodca či K. Sprievodcovia sú azda dvaja, rozprávačka (ona) a jej prijímanie, odmietanie, utváranie, vyrozprávanie svojho vzťahu ku M. Bencúrovi, teda M. Kukučínovi, v expozícii textu ako pokojné, jemné zosúlaďovanie toho, čo jej ponúka jeho (zrelá, rozhodne nie raná, ale neskoršia poviedková) románová tvorba a jeho náročný profesijný život (manžela, lekára na Slovensku a v Chorvátsku) súbežne s tým svojím, - rozprávačkiným, v ktorom v role čitateľky odkazuje na nenáhodne a ilustračne a v odkazoch zvolených na priezviská autorov, ich umeleckej a o nich odbornej literatúry a na ich „blíženectvo“ v čase, v probléme, v osobnom príbehu s K. Bokom nepostáva ani rozprávačkin vzťah a názor na ich a ňou prečítaných textov, čo je čitateľsky pôsobivý autorkin (porovnávací, hodnotový, personalizovaný) zámer.

V Čit(ateľskom) denníku I., ten je pôsobivý svojím kompozičným ustrojením, komornou atmosférou „rozprávačského“ rozpätia udalostí medzi dvoma osobnými „príbehmi“ a súčasne je príjemným vstupovaním do neláskavého osudu reálneho Kukučínovho života, jeho tvorby, náročnej profesie, čo oživuje s rešpektom a ústretovo rozprávačka = majiteľka záznamov v „čit. denníka I.“ Spôsob, akým si „osvojuje“ život, zážitky, myšlienky, zápisky a činy K. nadchne čitateľa aj účinným „presviedčaním“ o poslaní a pôvodnosti ňou komentovanej zručnosti a rozhľadenosti v - pre ňu – v prirodzene otvorenom literárnom svete s neliterárnymi následkami, hoci na jej vyrovnávanie sa s písaným slovom. Ak zámer dať život literatúre v literatúre, potom vzniklo kultivované prizvanie čitateľa na hravé a intelektuálne nevnucované estetické presuny odkazov slova na iné slová, a (kompozičný) zámer (text v texte) našiel svojho príjemcu medzi čitateľmi, o čom by sa nemalo pochybovať.

Atmosféra v čit(denníku) II. sa sústredí na „námet, tému, príbeh“ toho, koho ona -rozprávačka - sprevádza v čase, v prostredí a po zážitkoch, ale predovšetkým v komornom a mimoriadne pôsobivom spôsobe vyrozprávania, videnia, interpretovania aj v jej neliterárnom porozumení, teda v jej spôsobe empatie prejavenej (obchádzanej) Kukučínovej románovej tvorbe z konca sveta, tej ktorá vznikala mimo Slovenska. Záznamy neobídu literárnovednú, zvlášť personalizovanú literárnohistorickú výpoveď o tejto časti Kukučínovho komorného a nenáhlivého, zážitkami zovretého, osobne prežitého a komorne beletrizovania osobného života aj v cudzom svete. A to všetko, pretože autorkin ústretový záber do súkromia prozaika je veľkoryso otvorený do plynúceho času, do jeho premýšľania o zážitkoch, do ňou naznačenej interpretačnej ponuky, ako porozumieť a esteticky abstrahovať tému Kukučínových „pozdných“ románov. Autorka – personalizovaná rozprávačka vykročila svojím „neškolovaným“ rozhodnutím za konvenciu učebnicového a možno aj vydavateľského vzďaľovania sa od jeho (K.) románových príbehov, ktoré si žiadajú - sama naznačuje a ilustruje, ako navodiť intímny čitateľský zážitok a vizuálne porozumenie slovu - ako empatiu, vizuálnu trpezlivosť, zážitkovú nenáhlivosť a intímne zážitkové utváranie neprenosného, autentického osobného poznávacieho zážitku, ktorý Sprievodca K. a Kukučín prozaik zanechali (literárnej) budúcnosti.

Po osobne ladených, a tak aj pomenovaných častiach vysunutých do čitateľských denníkov sa odlišnou tonalitou, zámerom aj následkom uloženom do budúceho čitateľského zážitku, ktorý sa sústreďuje na porozumenie toho aj tomu, čo autor Kukučín uchoval vo svojej románovej tvorbe, nasleduje z kompozičnej vôle autorky Svet doskami zabitý, a to je (jej) jazykom prítomnosti sprítomnené torzo z K. argentínskeho všedného denného príbehu. Autorka iniciačne naznačuje, ako je jazyk v čase a v literárnom umení (obzvlášť) nezastupiteľný a ako mu čas môže postupne prinášať neviditeľné zábrany alebo nevtieravé oslovenia pri nachádzaní si svojho možno už, či až zanieteného čitateľa.

Autorka v denníkoch odkazuje na svoje články zakomponované do vydania Sprievodca K. A stane sa tak preto, lebo ich s iným zámerom a pôvodne na inom publikačnom mieste venovala Kukučínovej tvorbe, a tak odkaz, ktorým na ne upozorňuje, ich (z)mení na súčasť literárneho printového Sprievodcu K. Sprievodcom po (svojej, svojskej) krajine slov sa v tejto časti prózy stáva personalizovaná rozprávačka, znova sa mení rozprávanie, jeho spôsob, zmení sa atmosféra, tonalita, argumentácia a vyhrocuje sa napätie pri cizelovaní náklonnosti, porozumenia a čitateľskej „oddanosti“, ale aj náklonnosti utvorenej z osobného poznania, svojského porozumenia a z času aj spôsobu sprítomnenej invencie medzi autorkou v role sprievodkyne po svojom aj po Kukučínovom neliterárnom „živote“ s prepožičaným návodom, ako sa stať sprievodkyňou po tom, aby čím, kým (pri)pozvala čitateľa i toho „školovaného“ - poučeného vykladača - do Bencúrovho životného a umeleckého dedičstva.

Janko Jesenský

Publikácia venovaná osobnosti, tvorbe a spoločenským podmienkam, v ktorých a za akých (kontinent) Janko Jesenský a jeho generácia žili a tvorili sa prirodzene radí vo výskume slovenskej literárnej histórie a viacerých s ňou umeleckými či personálnymi aktivitami spätých profesijných generácií, k vyhľadávaným a z viacerých podnetov a príčin, no a tie slovenskú literatúru v jej vývinových okolnostiach nanovo otvárajú, ktoré ju spresňujú a napájajú sa na pohyby v dobovom európskom spoločenskom a kultúrnom pohybe. Napokon práve toto prínosne naznačuje a „počíta“ s poznaním čitateľa publikácia v náročných aj početných vývinových pohyboch, ktoré sprítomňujú svojím „videním“ osobnosti a tvorby Janka Jesenského ako entity svojej doby, M. Mikulovej a V. Mikulu. Ambícia literárnych vedcov pracovať s dostupným a nanovo nimi interpretovaným materiálom sa sústredila vyhranene na osobnosť a tvorbu Janka Jesenského.

Úvod do publikácie - Dr. Jánovi Jesenskému k 150. narodeninám - autorsky patrí Danielovi Hupkovi. Dedikačný tón úvodného príspevku obsiahol biografický - neskôr znova pripomínaný - zlomový a ukáže sa aj osudový prežitok, ktorý Jesenského poznamenal, sprevádzal ho a opakovane vymedzoval jeho postoj k žitej skutočnosti takto: „Janko Jesenský mal šľachtický pôvod - bol členom starého zemianskeho rodu, pomerne skoro prišiel o otca a rodina sa ocitla v núdznych podmienkach. Hoci bola rodina z dnešného pohľadu (...) národne orientovaná (...), v realite vtedy jestvujúceho Rakúsko-Uhorska to bolo skôr na ťarchu“. Publikácie - pomenované Dejiny slovenskej literatúry - sa v literárnohistorickom pôdoryse venujú Jankovi Jesenskému, čo znamená, že sa z odlišných literárnohistorických a materiálových východísk približujú k dostupnému materiálovému zázemiu, k širším dejinným a personálnym súvislostiam, k dobovej osobitosti slovenského literárneho a kultúrneho zázemia, čím sa postupne zosúlaďuje najskôr podstatná výkladová, komparujúca a interpretačná napojenosť osobnosti a tvorby Janka Jesenského na európsky historický dobový kontext na prelome dvoch storočí, čím sa prirodzene vo výklade osobnosti a jeho účinkovania v literárnom a spoločenskom prostredí stretala s opakovanými literárnohistorickými a dejepisnými (generačne vymedzenými) materiálovými, študijnými a vzťahovými. Práve ony rešpektujú aj dopĺňajú vo svojich druhovo uzavretých (lyrika, epika) výkladoch prirodzené zosúlaďovanie náročného osobného a osobitého „príbehu“ v častiach aktualizovania poznania Jesenského v poézie (V. Mikula) aj v próze (M. Mikulová).

V kapitole Básnik sa Valér Mikula sústredil na dobové následky a zvlášť na dôsledky historického prelínania sa životných a umeleckých konceptov doznievajúceho 19. storočia a dramaticky uvádzaných reálií 20. storočia, tie sa v Jesenského osobnom aj v jeho literárnom živote, využijúc Mikulovu triádu, dajú ohraničiť termínmi „očarenie“, „rozčarovanie“ a „zhnusenie“. Učebnicové hľadanie prvoplánového „oznamu“ Jesenského básne posúva Valér Mikula k neprenosnej jedinečnosti autorskej tvorby a zvýrazňuje jeho „hypotetické keby“ pri všetkom, čo Jesenskému prináša jeho osobný život v ozvene verdiktu z prepojenia pripomenutej triády: „Poézia (...) mu celoživotne bola čímsi ako intímny denníkom“, „City sú najdôležitejšie, lebo tie tvoria identitu človeka“ a napokon „Rozum mu je synonymom ideálu, cit ušľachtilosti“. Do pozornosti čitateľov publikácie možno „vysunúť“ a tým aj upozorniť na podkapitolu Od modernizmu ku klasicizmu, v ktorej sa Mikula sústredil na podstatu a poetologické účinkovanie „zapájaných“ typológii do poetiky a estetiky Jesenského poézie.

Profilovému a interpretačne podnetnému „čítaniu“, čo je prínosné voči literárnohistorickému sprítomňovaniu porozumenia osobitosti typologickej, genologickej a noetickej jedinečnosti v epickej tvorbe Janka Jesenského ponúka Marcela Mikulová, autorka dvoch častí venovaných próze (poviedka, novela, román) Janka Jesenského: prvá Básnik, prozaik, demokrat a druhá Prozaik. Prínosné, sústredené a na poetologický aj autorsky strategický komponent pri osobnom „čítaní“ románu Demokrati, čo znamená, že svojho čitateľa upozorňuje na viacvrstvové organizovanie a sémantické „zaťažovanie“ čitateľovej estetickej a recepčnej zdatnosti: vedieť, poznať a porozumieť dejinnému spoločenskému kontextu v umeleckom texte a sémanticky neprvoplánovo sa orientovať v naračnej stratégii autora textu a tým zakomponovaným vrstvám románu (žáner, typológia, funkcia), ktoré nie sú „lineárne“ pri čítaní a už vôbec nie pri „prerozprávaní“ príbehu, čo sa pripomenie pri odlišovaní typológií postáv alebo pri časovo otvorených teorémach navodených z odrazu žitej a literárne adaptovanej autorovej skúsenosti, predovšetkým z jeho nazeracích, etických a do epiky zovretých (osobných) rozprávačských ambícií.

Spoločenský a „úžitkový“ zámer, aký má zborník invenčne naplniť sa spája s časťami Z listov Oľge Kraftovej, Príbeh života a diela v dátumoch a z „fotoalbumu“, ktoré sú venované jednotlivým časovým a spoločenským kapitolkám Jesenského života. Tí spomedzi čitateľov, ktorí s literatúrou osobne či profesijne trávia svoj čas, docenia kompozíciu a oslovenie, aké jubilejne iniciovaný „zborník“ Janko Jesenský prináša a akým do syntézy nasmerovaným poznaním ich oslovuje a či to čitateľ chce alebo nie, učí, priúča ho ako v prítomnosti „nadčasovej“ naliehavosti nenarušiť prirodzené súvislosti, väzby a podmieňovanie sa jednotlivých súčastí literárnej vedy, teda tým (jej) okolnostiam, ktoré sú na úžitok (ne)náhodnému čitateľovi, aj autorovi a napokon literárnej vede samotnej, ktorá zostáva jej (generačne) výskumne otvorená do budúcnosti.

Viera Žemberová