Genki Kawamura: Kdyby ze světa zmizely kočky. (Sekai kara neko ga kietanara, 2012). Přeložil Igor Címa. Praha: Dobrovský, 2023. 157 s. ISBN978-80-277-1279-3.

Genki Kawamura: Sto květů. (One Hundred Flowers, 2019). Přeložila Anna Křivánková. Praha: Dobrovodský, 2026. 231 s. ISBN 978-80-277-6076-3.

Satoši Jagisawa: Dny v knihkupectví Morisaki. (Morisaki Shoten no Hibi, 2010). Přeložila Olga Drápelová. Praha: Dobrovský, 2024. 141 s. ISBN 978-80-277-2091-0.

Už pri letmom pohľade na rozpätie a vynaliezavosť edičných zámerov vydavateľských domov neunikne tým, ktorí svoj život vedome prepojili s knihou, ako možno dômyselne zachytiť, rozširovať a jednotlivými titulmi prehlbovať čitateľské poznanie o spoločenskej a kultúrnej (etnickej) osobitosti, užšie o tom, ako je v jednotlivých knižných tituloch zovretý autentický kultúrno-historický zámer a ako je precizované jeho artistné uskutočňovanie prostredníctvom vydávaných autorov a ich titulov, pritom predovšetkým ide o edičný a prekladateľský zámer, ako dômyselne sprístupňovať jedinečnú kultúrno-etnickú, generačne-autorskú, esteticko-pôvodnú druhovú aj žánrovú ponuku buď jednotlivým, alebo edične zorganizovaným záberom do zvýraznenej národnej alebo vyhranenej autorskej tvorby. Tento zámer nájde realizáciu, poznávaciu hodnotu, kultúrny dosah a čitateľský „nadčasový“ záujem pričinením sa naračného talentu, vycibreným vnímaním jedinečnosti autorskej tvorby alebo osobitosťou konkrétneho textu zásluhou „autora z druhej ruky“, teda pričinením sa jeho prekladateľky a prekladateľa. Skúsený čitateľ nikdy neprehliadne jeho prítomnosť v texte a docení estetický a štylistický prínos, ktorý pre text vytvoril tak, aby mohol začal svoj život v novom jazyku a v inej kultúre, nie raz aj v inom historicko-spoločenskom čase, napokon knihy si vytvorili a uchovávajú si svoj svet, za ktorý vďačia času a svojej pamäti.

Pozornému čitateľovi neunikla v posledných rokoch žičlivá ponuka knižných titulov, ktoré upozorňujú v názvoch svojich titulov, na konkrétnu knihu, na jej autora alebo na profil kníhkupectva. Medzi neprehliadnuteľné oslovenia spomedzi knižných titulov patria tie, ktoré pozvú svojím príbehom do japonského spoločenského, kultúrneho, rodinného prostredia. Azda bez nadsadzovania možno naznačiť, že výber autora a témy znamená pre čitateľa prostredníctvom titulu podnet na to, ako hľadať svoj spôsob na zosúladenie sa s (literárnou) atmosférou spoločensky iného, ba až cudzieho prostredia, ako preniknúť do pravidiel a do uplatnenia generačného a profesijného taktu, teda do prirodzenej spoločenskej aj osobnej pokory voči všetkému, čo postavy príbehu a problém, ktorý riešia sa napája na dejinne kultivovanú etnickú a rodovú aj profesijnú tradíciu, teda na všetko, o čom je reč a čo téma či konflikt v stratégii autora textu nachystali postavám. Stratégia autora a poslanie literárneho textu premyslene súvisí so spätosťou a rešpektom voči etnickej histórii, kultúrnej tradícii. Dostredivým miestom autorského zámeru sa stáva úcta k jazyk a generačne dedeným spoločenským hodnotám a za toto poznanie a za tento kultúrny „dar“ vďačí čitateľ osobnosti prekladateľa a samotnému prekladu literárnych príbehov, ktoré „neodnesie“ čas.

Pražské vydavateľstvo Dobrovský v prekladovej edícii Kontrast ponúka čitateľom literárny a esteticky pôsobivý záber z prítomnej japonskej umeleckej spisby. V posledných rokoch ho zverilo, popri ďalších, autorom, ktorým čitatelia radi venujú svoju pozornosť: Hiro Arikawa a Hisaši Kašiwai, Durian Sukegaway a Genki Kawamurovi aj Satoši Jasgisawovi.

Kdyby ze světa zmizely kočky. Uvědomujete si, co je skutečně důležité?

Z prebalu českého vydania prvotiny Genki Kawamuru (1979) Kdyby ze světa zmizely kočky získa čitateľ užitočné informácie: napríklad tie, ktoré „japonského spisovatele, producenta, scenaristy a režiséra“ profesijne spojili s filmovým štúdiom Tóhó, čím napovedia, že sa jeho meno aj talent autorsky spájajú aj s knižnými vydaniami titulov „jako“ Stomilionový muž (2014) alebo Květiny (2019).

Čitateľmi sa mravne pôsobivo, emotívne takmer záväzne a vždy rozprávačsky invenčne prijímajú prózy napojené na jedinečnosť a tradície svojrázneho a tradíciami výnimočného japonského spoločenského a kultúrneho prostredia. Všedné osobné príbehy obyvateľov z okraja veľkých lokalít alebo zo svojrázneho malomesta sa problémom a zvoleným rozprávačským postupom k nimi žitému a riešenému osobnému či spoločenskému spravidla výrazne osobnému problému dotýkajú času, zrelého ľudského veku, generačných napojení na rodinu, na tradície a zvyky, teda na nepísané a rešpektované spoločenské hodnoty, no a medzi tie prirodzene patrí svet, ba až kult zvierat žijúcich v rodine, v „ľudskej“ spoločnosti.

Citová, sociálna a vzťahová asociácia – oni, ony a ono - napojená na jedinečný (spoločný) svet ľudí a zvierat sa ako prvá pripomenie čitateľovi, keď siahne po Kawamurovom „románe“ Kdyby ze světa zmizely kočky. A tam sa aj svojím autorským zámerom pristaví, čo spôsobí kompozičné rozloženie „románu“ aj strategické rozprávačské organizovanie príbehu tak, aby rozprával v zrelom strednom veku náturou uzavretý, nerozhodný a na ústup vždy a pred všetkým pripravený (jediný) syn svojich rodičov. Rozprávač postupne ponornejšie „rozloží“ čas z osobných „udalostí“ tak, aby postupne prenikal do všetkého, čo ako syn svojich odcudzených rodičov prežil a chce o tom (po)rozprávať čitateľovi. Najskôr preto sa rozhodne pre kapitoly pomenované po siedmich dňoch týždňa, aby svoj vzťah k rodičom napojil na, či do udalostí nezvratne plynúceho rodinného a osobného času: milovaná matka umrela pred štyrmi rokmi a syn od tejto udalosti delí plynúci čas od svojho posledného stretnutia s otcom na rozpomienky. Čitateľovi pomedzi to povie, ako je to s jeho profesiou poštára, prečo nechal ochladnúť svoj citový vzťah k žene, ktorá rozpoznala jeho neistotu, hoci popritom postupne do osobného príbehu syna pribudne aj pár ďalších dômyselne kompozične pripomenutých príkladov na rozprávačovu spontánnu voľbu chrániť svoju samotu a život v osamelosti. Za všetkým, a to je odkaz pre čitateľa, má sa v živote detí, z ktorých budú dospelí aj budúci rodičia, hľadať ozvena ich detstva, „sila“ a intenzita citového vzťah dieťaťa k matke a k otcovi, má sa v „rodičovstve“ zodpovedne premyslieť, čo dieťa v ranom a neskôr v zrelom veku už nedokáže samo či osamelo „prekročiť“ ani intenzitou plynúceho času a ani ním ponúknutým prirodzeným zabúdaním na „svoju“ ranú minulosť a na to, čo si uchováva vo svojich raných spomienkach; ba viac, ani v zrelom veku nemá citovú odvahu odpustiť osudu, okolnostiam a rozhodnutiam svojich najbližších to, čo ho ranilo, oslabilo, čo ho navždy stratilo a ponechalo v osobnej minulosti, to preto ani v dospelom veku už nemá vôľu a ani odvahu vykročiť z detstva, a tak sa neistotou v seba samého strácať vo svojej dospelosti.

Pre Kawamurovho muža v zrelom veku sa traumou zostáva úmrtie milovanej a milujúcej matky a presvedčenie, že otec a on, hoci dieťa, nevykonali na jej záchranu, ktorá nebola reálna, všetko. Čas môže mať mená: pondelok (príde diabol), utorok (zmizne mobil a telefóny), streda (zmiznú filmy), štvrtok (zmiznú hodinky: vlastne prestane jestvovať čas), piatok (na zmiznutie mačky, boli dve Salá a Zelí, už nemá odvahu ani diabol, ale ani jeho obeť pokračovať v hre o ďalší vykúpený deň), a tak sa v sobotu rozprávač opýta seba aj čitateľa, čo keby som zo sveta zmizol ja, aby v nedeľu už neposkytol nikomu žiadnu možnosť rozlúči sa so všetkým a všetkými prostým „Sbohem světe“. Dôsledne existenciálne podnecovaná „hra“ medzi vážne chorým rozprávačom a diablom - „když ze světa něco vymažu, získám den života navíc“ - sústredí sa na jednostranne vyrozprávaný vzťah syna k otcovi, nie otca k synovi, a tak akosi pripomenie prítomnosť zla a dobra vo vzájomných vzťahoch aj v tom, čomu jedným dychom zvykneme neviazane aj alibisticky hovoriť, to je život. A to sa nenápadne deje, nikto nezabráni tomu, že „ze světa neustáleš něco mizí a my si toho ani nevšimneme“ a žijeme svoj čas, svoje vzťahy, svoje príležitosti. Denne a roky žijeme to, čo raz pomenujeme môj život, pritom ide vlastne len a len o zhrnutie toho, čo považujeme z vlastnej vôle za svoje osobné dobro a zlo, vlastne to, ako nás ony - dobro a zlo - oslovia a dokážu ovládnuť či znetvoriť všetko, čo dokážu pojať do obsahu slov, veď ide o tie moje či naše.

Kawamurovo nesentimentálne, nemoralizujúce, ale vážne zamýšľané oslovenie ako doplnok ústredného pomenovania prózy - uvědomujete si, co je skutečně důležité? - vykročilo za horizont všetkého, čo si jednotlivec alebo spoločnosť v minulom aj prítomnom čase nájdu ako svoju/svojskú odpoveď hodnú zmyslu svojho bytia a hodnôt svojho reálneho života. Nie je jednoduché byť milovaný a milovať, nie je prosté byť dobrý, alebo stať sa jeho opakom, či zostať latentnou záťažou pre seba samého a tým aj pre svoje vzťahy, okolie a spoločnosť.

Sto květů alebo není vždy dost času, abychom pochopili minulost a smířili se s ní...

Genki Kawamura aj v príbehu Sto květů prekračuje literárne a tradíciami umenia oddávna vytváraný - spravidla - krehký, no pevný „obraz“ tradičnej a tradície rešpektujúcej japonskej rodiny a spoločnosti. Krehkosť emócií prejavovaná aj kultivovaná voči tradičnej rodine zostáva, ale to ostatné z reálneho života v modernej - svetu otvorenej - dobe zbližuje aj jeho ostrovnú krajinu s reáliami, nástrojmi, zážitkami, rozhodnutiami a osudmi jednotlivcov aj súčasných rodín mimo pevnej tradície krajiny, v ktorej vychádza slnko. Kawamurov odklon od konvencií (modernej) japonskej spoločnosti, významami nasycovaného umenia aj literárneho príbehu azda treba prijať ako prirodzenú generačnú aj civilizačnú výmenu, teda ako výpravu do poznania, emócií, morálky a medziľudských vzťahov jeho generácie voči konvencii a žitým mravným normám generácií rodičov uctievaných v rodine, v ktorej on aj jeho rovesníci vyrastali, osobnostne a profesijne sa formovali, utvárali svoje (nové, iné, profesijné, hodnotové, ale ako sa ukazuje spontánne) sociálne a emotívne vzťahy. Autor sa príbehom pohybuje v krajine, v ktorej sa uvoľňuje zákon tradície a v životoch, rozhodnutiach a v osudoch obyvateľov, rodičov, rovesníkov a pribúdajúce generácie potomkov nachádzajú svoje videnie a svojské preciťovanie „pravdy“, ktorá ponúka, ba viac, už si vyžaduje zosúladenie konvencie s ambíciami a hodnotami moderného života. A tak sa prirodzene odkazuje v rozhodnutiach či pri riešení problémov na voľnosť aj na veľkorysosť, no nezabúda sa v „podvedomí“ postáv pri ich rozhodnutiach na ozvenu mravne neporušiteľného vzájomného poznávania, predovšetkým na emotívnu a sociálnu náklonnosť potomkov voči životu svojich starnúcich rodičov. Navyše Sto květu vykročilo po krehkej, vďačnosťou sprevádzanej ceste syna voči matke a matky voči synovi, ktorou sa takmer nevratne obidvaja vydávajú na púť vytrácajúceho sa zdravia, napokon ňou kráča ľudstvo ku svojej skaze: kedysi epidémie, po nich rakovina a v súčasnosti odtiene demencie. Slabnúca spoľahlivosť rozumu postupne „ukradne“ myseľ aj jedinečnú osobnosť tých, ktorým ich potomkovia vďačia za istoty domova, za bezpečie rodiny, za detstvo, dospievanie, za vzdelanie a za tie prosté istoty všedného dňa, rodičov milujeme.

Dny v knihkupectví Morisaki

„Knihupectví Morisaki stojí na rohu rušné ulice s antikvariáty. Takový malý, starý, nenápadný obchůdek. Zákazníků do něj nechodí mnoho. Ti, které knihy nezajímají, jen projdou kolem. Přesto se najdou lidé, kteří tento obchod mají rádi. Jeho majitel, strýček Satoru, vždycky s usměvem říká, že pokud si obchod oblíbí alespoň pár lidí, tak to stačí. Já si myslím totéž. Mám knihkupectí i strýčka moc ráda“.

Japonský spisovateľ Satoši Jagisawa (1977) „píše odpočinkové romány, u kterých si popláčete a zasmějete se“, v autorskej biografii je „román“ Dny v knihkupectví Morisaki jeho „prvotina“. Informácie z obalu vydania sľubujú, že príbeh plynie rýchlo, venuje sa postavám obyčajných ľudí a, ako to už býva, autor má rád mačky. Jedno je však isté, Satoši Jagisawa vyrozpráva príbeh, ktorý viac, ako o knihách ponúka rozprávanie o žitých neliterárne aktuálnych podobách zažívaného a neprehliadnuteľného generačného odklonu od japonskej kultúrnej tradície. To nie je jej popieranie, autor vnáša do svojho rozprávania meniace sa vzájomné sociálne vzťahy ako správu o generačnom posune, o etnicky a hodnotovo slabnúcej istote, akou žila a rešpektovala sa tradícia a ňou formované sociálne, citové a mravné medzigeneračné puto. Dny v knihkupectví Morisaki ponúkajú letmé sprítomnenia súčasného Tokia a jeho početných mestských častí, i tej s názvom Džinbócó. Ulicu Suzuran, ktorú rokmi vytvorili takmer dve stovky predajní s knihami a so špeciálne profilovaným materiálom (náučná literatúra, divadelné scenáre, fotografie, staré pohľadnice), aby sa udržiavala jedinečnosť a povesť ulice, ale predovšetkým súdržnosť a spoločnosť tých, ktorí s ňou a v nej žijú či pracujú. Na prvý pohľad štvrť obchádzajúce malé či veľké príbehy generácií a majiteľov kaviarničiek spojených s osudom ponúkaného tovaru, a predsa sa rozprávanie venuje jej človečine: donchuanskému dvoreniu, citovému prebudeniu sa aj traume, ktorá náklonnosť sprevádza, pritom to nie je len „príhoda“ prežitá medzi mladou generáciou, pretože strata súdržnosti neobíde v žitej súčasnosti ani dávnoveké manželstvo, a tak postupne príde reč na straty, bolesti, opustenosť, choroby, ale aj na múdrosť zrelého veku, ktorá mladosti podá ruku a ponúkne jej to, čo v sebe antikvariát a staré knihy uchovávajú, aby trpezlivo vyčkali na svoj čas a na svojho mladého človeka, ktorý sa rozhodne ich pričinením zrušiť svoju „pauza od života“, dať si vysvetliť, čo je „knižný festival“, uveriť tomu, že v knihách je pomôcka na to, čo život v sebe nesie, len tomu treba uveriť a kultivovať dar poznanie. Napokon postava Takako to povie asi takto, ide o „zájem o vše lidské“. Satoši Jagisawa dožičí svojej mladučkej protagonistke prirodzené sebectvo, bezstarostnosť, skratové rozhodnutia a citové sklamanie. Napokon tie akosi spontánne patria do času mladosti, v ňom sa prežívajú oddávna príbehy o nezabudnuteľných láskach a raných vzťahoch, aby sa postupne vzdorovitosť a „pojašenosť“ mladosti premenili na zrelý citový a uvážlivý aj rešpektovaný empatický vzťah porozumenia voči generačne rozpoltenému okoliu v dvoch (kompozične) personalizovaných častiach. Autor ich rozčlenil do rozprávania o strýčkovi Satoruovi (Dny v knihkupectví Morisaki) a do Návratu tety Momoko. Generačné väzby prirodzene účinkujú, hoci postupne dá o sebe vedieť dozrievajúce nadšenie pri hľadaní seba, aj preto nechýba generačne hravé portrétovanie nového - moderného - japonského sveta; teraz už s neprehliadnuteľne slabnúcimi tradičnými istotami, a tie sa ako ozvena, napriek všetkému pripomenuli ako súčasť neprehliadnuteľných, hoci už len zádumčivých rozpomienok na hodnoty a istoty zasúvané moderným spôsobom života, profesijného uplatnenia sa a emancipujúcich sa citových vzťahov do pamäti spoločenskej a kultúrnej histórie.

Satoši Jagisawa popri životných mladíckych hrách vzdoru dvadsiatničky Takoko predsa sa dopracuje k jej zrelým rozhodnutiam: „Musím začít hledat místo, kam patřím, jinak v životě ničeho nedosáhnu“. Autor popritom ponúka závažnejšiu líniu jej osobného príbehu na pomedzí reálií súčasného japonského spoločenského prostredia tak, aby sa jej zámer „pomestil“ do školáckej otázky: „A co znamená ta současná literatura? No, to znamená, že je zaměřujeme na moderní spisovatele“. Po odkaze na Andersenove rozprávky príde nemálo autorských mien (Naoja Šigu, Rjúnosuke Akutagawa, Sóseki Nacume, Ógai Mori.....), ale aj upresnenia vyslovené Saiseim Muróm a jeho odkaz na „modernú japonskú literaturu“, hoci ani teraz neobíde ozvenu školáckeho komentára, podľa všetkého v tom spočíva sila ozveny spoločenskej a generačnej minulosti, veď protagonistka Takako tie mená počula, ale nič „poriadne“ od nich nečítala. Popri printovej literatúre sa okrajovo odkáže na jestvovanie internetu a na elektronické knihy, ale to zostane skutočne len na krehkom okraji aktualizovaného vystuženia príbehu novou realitou aj neustálených osobných záujmov protagonistky.

Pointa príbehu by azda mohla byť, popri príbuzenskej človečine, spojená s autorským zámerom: „nikdy nezapomenu, čemu mě dny v knihkupectví Morisaki naučily“ a podporí ju aj gnóma uložená do plynúceho času : „(...)nezleží na tom jestli se v knihách vyznáte, nebo ne. (...). Důležité je, když najdete (...) jen jednu knihu, která vás zasáhne“; doplňme za čitateľov, stane sa tak sprítomnenou človečinou a poznaním uloženým do slov, do tém, typov postáv a ich osobitých príbehov, do prežitého, veď nikto nie je sám a nikto, a teda ani nič, čo s ním súvisí, sa v čase nestratí. A to je zmysel a nadčasová poslanie príbehov uložených do kníh a do rozprávaní o nich.

Viera Žemberová