Keď sa vytratí šepkár a náhoda odnesie autora

Profesijný a biografický portrét Petra Krištúfka1 (23. 6. 1973 – 23. 4. 2018) naznačuje, že je/ že to bol „spisovateľ, režisér a bibliofil. Autor2 desiatich prozaických kníh a zbierky poézie. Jeho romány boli trikrát nominované na literárnu cenu Anasoft. Román Dom hluchého (2012) vyšiel v ôsmich jazykoch. Je autorom dvadsiatich autorských dokumentárnych filmov. Nakrútil hraný film Viditeľný svet s Ivanom Trojanom v hlavnej úlohe a dlhometrážny dokument o Dežovi Ursínym Momentky. Za svoju režijnú tvorbu získal viacero ocenení.“ (Peter Krištúfek.)

Personálny stĺpček Petra Krištúfka treba doplniť aj o podnetnú, a tak potrebnú kultúrnu a vzdelávaciu aktivitu, akú realizoval na stránkach Denníka N posledné roky, kde uviedol, autorsky pripravoval a zanietene, predovšetkým s presvedčivou erudíciou objasňoval, vývinovo a hodnotovo usmerňoval vedenie o pozabudnutých pokladoch, ktoré súvisia s umením krásnej literatúry a s tvorbou opomenutých spisovateľov alebo ich textov, s dejinami knihy a osobnosťou jej tvorcu; pomenoval ich napríklad Svet starých kníh.

Spomedzi toho, podľa blízkych a spolupracovníkov, čo utváralo takmer bez dna mozaiku rozličných kultúrnych a umeleckých aktivít Petra Krištúfka, a tie do budúcich dní zostali svojou šírkou a odlišnosťou pre nás, hoci aj o ňom a bez neho, sú hodné obdivu a nekončiaceho poznávania ich tvorcu a realizátora, veď nimi premyslene menil na skutočnosť to, čo považoval za podstatné a nevyhnutné aj ľudské.

Peter Krištúfek slovom a obrazom žil v realite, dokázal vidieť jej obrysy, dno aj jej odvrátenú stranu, ale predovšetkým rešpektoval pohyb a zmeny, ktoré realitu a ňou tvarovaný svet formovali a na nejaký čas, po inú či ďalšiu zmenu, aj tak budú konať a nebude tomu vo vývine inak ani v budúcnosti.

Reálny aj privátny čas a jeho obsah/obsahy utvorili oporné body aj pre jeho existenciu a poznanie, pre osobné aj spoločné spomienky. Látka obsiahnutá v slove „čas“ absorbuje človečinu, aby podstatné zostávalo iba to, čo a ako si jednotlivec s n avrstvovaním obsahov – nový, starý, aktuálny, nefunkčný – skutočne počne a ako spoločnosť s pravidlami s nimi súvisiacimi naloží, aby bolo zrejmé, že prijala konkrétny fakt; čas sa i pre ňu mení na „pohyb“ sprevádzaný premenami, novinkami, aj s tými, ktorí ich utvárajú a upevňujú.

Literárna „kinematografia“ Petra Krištúfka, nasycovaná nečakanými obrazmi, podobenstvami a postavičkami, priraďuje aj navrstvuje predstavy ako podpery a opory, ktoré latentne vypovedajú o tom, čo bolo a fungovalo, čo je a dravo sa presadzuje, a čo prežíva, hoci nepomáha, ale ani neprekáža tomu, čo je iné a dostalo tematickú a nazeraciu príležitosť v Krištúfkovom texte Šepkár. (KRIŠTÚFEK, 2008.) Knižné vydanie prozaického textu napovedá na prebale čitateľovi popri inom aj toto: „Satirický román Šepkár sa odohráva v nemenovanej postkomunistickej krajine v strede Európy, ktorá ešte len začína spoznávať výdobytky kapitalizmu.“ (KRIŠTÚFEK, 2008.) Spriaznenosť medzi Petrom Krištúfkom a Kornelom Földvárim zostane ukotvená hlboko v ich osobných dejinách, ale osoh z nej má a cení si ho kultúrne spoločenstvo, ktorému nevážne a odvážne videnie toho, čím sa odkláňa pre obidvoch autorov pravda, hodnota, morálka, sloboda od priamej osi, ujala sa v tematike ich literárnej tvorby navyše zrelšiemu z tejto dvojice, imponovalo to, že „Šepkár je Krištúfkov prvý román. Fantazmagorické zápletky v ňom menia obraz života na horúčkovité rozprávanie o putovaní labyrintom dneška. Zhmotnený zlý sen.[...] Naplno využil princíp krivého zrkadla, ktoré vďaka schopnosti deformovať ukazuje oveľa presnejšie. Narovnáva podstatu, pokrčenú frázami a konvenciou. Možno nepríjemne, no vždy vyslobodzujúco.“ (FӦLDVÁRI, 2008, s. 247.)

Zmeny v spoločenskom živote, ktoré rozkolíšu, povedzme, vžitú a rešpektovanú konvenciu aj tradíciu, vždy zneistia hodnoty a aktuálne chápanie slobody a podstaty (personálnej) identity. To ony vnášajú spravidla historickú, historizujúcu alebo absurdnú a ironickú tematiku do literárnej tvorby, ktorá má kdesi vo svojom záhlaví povedomie o užitočnosti a prospešnosti funkcie učiaceho umenia, ale aj cenenú otvorenosť tvorby a rešpektovanú invenčnosti jej tvorcu. Text Šepkár tematizoval spravidla osobitú schopnosť jednotlivcov, pre jedného vrodenú, iným osvojenú si určenosť vycibriť svoju pamäť tak, aby dokázala presúvať sa podľa okolností, potrieb a zámeru od informácie po ďalšiu, ktorú vie aktualizovať v ad hoc akomkoľvek politickom, osobnom, administratívnom, funkcionárskom, vednom, teda v spoločenskom kontexte s jedinou tendenciou: hovoriť o čomkoľvek, kdekoľvek, ale vždy iba preto a s jediným zámerom, zaujať kohokoľvek vo svoj prospech, alebo aspoň manipulovať oslovenými.

Text Šepkár prináša obnaženú a nelichotivú správu o neslobode slova a o brutálnom zaobchádzaní s umeleckým slovom bez rešpektu k jeho autorovi, jeho významu a k zámeru do neho uloženého univerzálneho odkazu. V protagonistovi Krištofovi (alúzia napríklad na objaviteľskú schopnosť) sa účinne rozpína osobnostná rezignácia na vlastnú identitu a na aj jeho presahujúcu hodnotu umeleckého slova a v ňom uchovávané myšlienky. Krištofovu uzavretosť a z nej plynúcu dostredivosť premenil autor na rozprávanie o procese pasívnej sebadeštrukcie, ktorý rozvinul ad absurdum, „je to príbeh plný čierneho a absurdného humoru s množstvom ďalších postáv a postavičiek na počiatku.“ (KRIŠTÚFEK, 2008.) Deštrukcia protagonistu sa odvíja ako jediný možný dôsledok spoločenskej skutočnosti, zobrazuje nenápadný a neskôr brutálne a znehodnocujúco manipulovaný osobnostný paradox, v ktorom sa napojí vrodená porucha reči (zajakanie sa) na jedinečnú textovú pamäť, vycibrenú na klasickom fonde dramatickej tvorby inscenovanej na prvej divadelnej scéne krajiny. Typová a mentálna zručnosť protagonistu živí, umožňuje mu stereotypne pohybovať sa v špecifickom prostredí divadla, v jeho zázemí, medzi hercami činohry, jednotlivými predstaveniami, v ktorých sa orientuje len ako pozorovateľ. Divadlo je pre Krištofa mušľa šepkárskej búdky pri javisku, ale divadlo je aj svet plný zvratov, premien, nálad, vzťahov, emócií, nezvyčajných aj predstieraných intríg, pnutí medzi talentom a jeho opakom. Zajakavý Krištof existuje v tieni svojho nového zamestnávateľa Bergera, ktorý sa úspešne napreduje na vrchol mocenskej pyramídy v rozkolísanom politickom prostredí. Berger dal uniesť Krištofa, aby sa stal jeho šepkárom, teda tým, kto mu pohotovo podsúva časti textov z klenotnice dramatickej spisby.

Azda niet vhodnejšieho priestoru a ním iniciovanej metafory, ako poskytuje kamenné divadlo, raz ako jav a stav, inokedy ako podobenstvo na medziľudskú či pragmatickú hru bez pravidiel. Divadlo, dívať sa a diviť sa, utvorilo látkovú istotu a príbehovú líniu literárneho „sveta“ pre Krištúfkovho šepkára Krištofa. Pôdorys divadla, javisko, scéna, priestor na hru o hre sa rámcuje v príbehu románu dvoma postavami: Krištofovou mamou, ktorá zotrváva v istotách bývalého spoločenského života, spredmetňuje ho nákupmi nedostupných alebo typických odevov z čias socializmu v utajenom obchode komu-shop, a postavou telesne, myslením a správaním neforemného aj arogantného Bergera; ten zosobňuje modelový produkt nového systému, ktorým sa utvára Krištofova prítomnosť v príbehu od okamihu, keď sa rozvrátil bývalý politický a spoločenský organizmus. Postava politika Bergera pôsobí ako autentický, mravný, rozumový a hodnotový produkt dočasného mocenského chaosu; osvojí si a uplatňuje postupne a podľa efektu či účinku len tie a také potreby, ktoré mu prinesú výsledok, a tak doslova svoju rolu splnia všetky odveké rekvizity, stratégie, nástroje, prechmaty, výhry, prehry, svojvôľu aj tragédie, ktoré dožičí bez zábran postavičkám zo svojho názorového okolia.

Prostý a od vekov účinný slogan, naznačujúci verdikt o tom, ako účel svätí prostriedky, je v umeleckej spisbe zachytený v rozličných žánroch a estetikách aj poetikách azda od tej chvíle, keď obsah pojmu moc účinne prevážil hodnoty zabezpečované v spoločnosti pojmami: právo, systém, humanizmus, sloboda, človek. Ich nadväznosť alebo vzopretie sa problému naznačuje rozpätie medzi začiatkom a koncom Krištofovho príbehu: v texte Šepkár sa uvádza prvou vetou: „Bol tu ten problém s fotografiou.“ (KRIŠTÚFEK, 2008, s. 7.) A uzatvára sa pointou, kým si čitateľ prečíta autorovo ubezpečenie, že je koniec príbehu a nastala príležitosť pre záverečnú vetu (večnej) Krištofovej matky: „Zhasla svetlo a uložila sa spať.“ (KRIŠTÚFEK, 2008, s. 246.)

Peter Krištúfek čas a silu slova zakomponoval do svojho textu aj ako ďalší paradox, ktorý nevytvára napätie, iba dostáva do kontrastu udalosti dejinného času, teda ten vývinový úsek, ktorý prekonalo v napredujúcom čase ľudstvo svojím poznaním a jeho výmenou za majetok, prestíž, moc, bezohľadnosť a povedomie osobnej nedotknuteľnosti, preto „Bibliou pre Krištofa bola jediná kniha, ktorú kedy naozaj prečítal – Televeda od MUDr. Karola Weignera. Vyšla v roku 1924 v Prahe nákladom Profesorského nakladateľstva a kníhkupectva, spoločnosti s ručením obmedzeným. Cena neviazaného výtlačku Kč 10.20, cena viazaného Kč 12.60.“ (KRIŠTÚFEK, 2008, s. 13.)

Rozprávač oslovuje čitateľa, nie raz predbieha dejovú líniu, komentuje, pracuje so zátvorkou ako imperatívom, ale po texte Televedy siahne vždy funkčne: argumentuje, cituje, graficky citát oddeľuje od šepkárovho príbehu a ním oživeného torza z dramatického textu, a to vtedy, keď sa venuje v ňom objasňovanému − ľudskému a živočíšnemu telu; výžive človeka; látkam z rastlinnej a živočíšnej ríše; faktu, že je voda v ľudskom organizme; rodovej odlišnosti pohlaví; ochrane tela pred poveternostnými a teplotnými zmenami; typom poranení a rán; bunkám a pohlavným bunkám; krvi.

Autorova kompozičná stratégia organizovať deštrukciu Krištofovej jedinečnej zručnosti sa pohybuje po osi od všeobecného k zvláštnemu a očakáva čitateľovu empatiu pri vnášaní odlišnej grafiky písmen, pri aktualizovaní dobových skratiek všeličoho a s akýmkoľvek významom, lebo to sa dobovým skratkám stáva, zverejnením a upozornením na prítomnosť „nekvalitných“ anglických textov, zverejnením prvoplánových veršovaniek, ale aj citovaním torza z dramatického literárneho textu. Hyperbola, humor, irónia sa pripájajú k aktualizačnej línii historického, politického a spoločenského kontextu ako časť za celok, a tak sa postupuje pri odkrývaní spoločenskej symboliky odevov typických alebo vzácnych v čase socialistickej ekonomiky (dederonové košele, tesilové nohavice, modré olympijské tepláky, kravaty atď.), ale aj pri rafinovane zapájanej onomastike literárnych postáv a aktuálne, ba viac, pri všeobecne známych a verifikovateľných menách postáv svetového politického života. Práve ony sú premostením medzi Krištofovým životom šepkára v kamennom divadle a životom šepkárskeho tieňa zo zadného sedadla luxusného automobilu, na ktorý ho premenila Berger a nová doba.

Štylistika, práca s lexikou, výrazové postupy aktualizované z registra komiky, komického, precízna práca s detailom, obsažná hyperbola, funkčný opis, teda to zo zázemia tendencie, ako vidieť zakrivenú realitu z jej odvrátenej a devastujúcej strany, ktorá ničí a zničí všetko prirodzené, humánne, pretože odmieta poriadok, slušnosť, pokoru a činnosť s úžitkom pre všetkých, takto tento humanizovaný celok v smutnom príbehu šepkára uchovajú Šepkára Petra Krištúfka v čítaní, ktoré má schopnosť kedykoľvek vstúpiť do dialógu s neliterárnou praxou, bez zábran odhaliť spoločenské nástroje na vyvolanie krízy a svojou pointou pôsobiť ako mravný imperatív.

Na bolesť tých, ktorí si našli medzi knihami časť svojho sveta, sa možno opýtať, kam sa vytratil v ten deň a v tú hodinu pri Zvolene osudový šepkár Petra Krištúfka, prečo nebol na svojom mieste?

Literatura

KRIŠTÚFEK, P. Šepkár. Bratislava: Marenčin PT, 2008.

FӦLDVÁRI, K. Doslov. In: KRIŠTÚFEK, P. Šepkár. Bratislava: Marenčin PT, 2008.

Peter Krištúfek. In: Mikšík, M. Literárne informačné centrum. [online]. Citováno 6. 6. 2018. Dostupné z: http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/peter-kristufek

Viera Žemberová

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk


[1] Peter Krištúfek vyštudoval v filmovú a televíznu réžiu, jeho kultúrny, tvorivý a realizačný záber siahal naprieč mediálnymi ponukami od slova a hudby k obrazu a výrazu.

[2] Autorsky sa Peter Krištúfek podpísal na poviedkových tituloch Nepresné miesto (2002), Voľným pádom (2004), Mimo čas (2009), na románových tituloch Hviezda vystihnutého záberu (2005), Rota pomalého nasadenia, spoluautor P. Nagy (2006), Šepkár (2008), Dom hluchého (2012), Atlas zabúdania (2013), Telá (2016), v rukopise Lady Xanax, pán Snehulienka a ja (2018) a novela Ema a smrtihlav (2014).


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2020
  1. Za docentkou Květuší Lepilovou (Jiří Gazda)
1 | 2018
  1. Vzpomínka na prof. Stanislava Žažu (Ivo Pospíšil)
1 | 2017
  1. Rozlúčenie s Jaroslavou Blažkovou (Viera Žemberová)
  2. Rozlúčenie so Zdenkom Kasáčom (Viera Žemberová)
2 | 2013
  1. Spi klidně, Františku (Ivo Pospíšil)