BOUŘKY

PŘÍBĚH KAROLINY SVĚTLÉ A JANA NERUDY

Korespondence Karoliny Světlé z roku 1862. Ed. S. Wimmer a kol. Příbram – Litomyšl : Pistorius&Olšanská – Paseka, 2007. 160 s.


Výber z korešpondencie Karoliny Světlé Bouřky je jedným z výstupov dvoch vedeckých seminárov – Řeč dopisů a řeč v dopisech a Světlá-Neruda, edice vzájemné korespondence, ktoré viedol Stanislav Wimmer z Ústavu českej literatúry AV ČR a ktorý je súčasne hlavným editorom výberu.

Kniha prináša listy z korešpondencie medzi Karolinou Světlou a Janom Nerudom z roku 1862, ako aj listy Světlej priateľke Marii Němečkovej a sestre Žofii Podlipskej, ktoré boli svedkami a do určitej miery aj sprostredkovateľky či už vzniknutej korešpondencie alebo stretnutí oboch aktérov korešpondencie. Rok 1862 nie je vybraný náhodne. Predpokladá sa, že v tomto roku bol vzťah medzi Světlou a Nerudom najintenzívnejší (pravdepodobne milostný, určite však medzi nimi bola veľká príťažlivosť). Zväzok je typom výberovej korešpondencie zameranej na konkrétnu tému s viacerými pisateľmi a viacerými adresátmi listov.

Editori rozdelili výber do piatich častí – za hlavné možno považovať Dopisy, Vysvětlivky a doslov Dagmar Mocnej Zpráva o zachraňování básniků v Čechách, doplnkovými sú Ediční poznámka a Jmenný rejstřík.

Časť Dopisy obsahuje korpus tridsiatich siedmich listov z roku 1862 v chronologickom poradí, pričom je vždy uvedený pisateľ i adresát. Počas tohto roku vzťah Světlej a Nerudu vrcholil a spel k zániku. Listy zaznamenávajú okolnosti a priebeh vzťahu Světlej a Nerudu v roku 1862, ako aj moment ich rozchodu (doplňujúce dva listy v časti Vysvetlivky). Najintenzívnejšie prebiehala korešpondencia medzi Světlou a ostatnými adresátmi v auguste (sedemnásť listov) a septembri (pätnásť listov). Z hľadiska obsahu sa listy sestre Žofii dotýkajú aj osobných problémov – zdravie, deti, partneri – či vlastnej tvorby.

Vysvetlivky uvádzajú stručné životopisy všetkých štyroch pisateľov listov – K. Světlej, J. Nerudu, M. Němečkovej a Ž. Podlipskej –, manžela Světlej Petra Mužáka a základný textologický popis a komentár. Pri jednotlivých listoch je osobitne zdôraznené, či bol dokument poškodený, či sa zachoval iba fragment, ak sa zachovala aj obálka, uverejnené sú informácie zrejmé z nej. Editori uvádzajú aj „poškodenie“ listu škrtaním, chýbajúce časti dopĺňajú podľa známych zdrojov. Pri pochybnostiach o dátume listu sú ozrejmené východiská určujúce jeho zaradenie (cesty Světlej pod Ještěd, reakcie na datované listy, príp. sa editori opierajú o sekundárnu literatúru, napr. svedectvo Anežky Čermákovej-Slukovej, netere Karoliny Světlej, v knihách Karolina Světlá ve stycích s Janem Nerudou (Praha, 1912) a Z mládí Karoliny Světlé a Jana Nerudy (Praha, 1947). Podstatnú časť vysvetliviek tvoria informácie o zmieňovaných osobách, miestach, literárnych dielach a textoch. Súčasťou Vysvetliviek sú aj Dodatky a Použitá literatúra.

V dodatkoch sa nachádza anonymný list pre neznámeho adresáta (možno Marie Němečková) s neznámym dátumom ironicky komentujúci koniec vzťahu a správanie sa Světlej a Nerudu. Aj keď nie je známy originál a editori ho preberajú len podľa uverejnenia v knihe Život Jana Nerudy III. (ed. M. Novotný, Praha, 1954), vzhľadom na spoločnú tému, teda vzťah Světlá-Neruda, je do výberu zaradený. Uverejnený je aj list z roku 1871, ktorý diktovala K. Světlá sestre Žofii. V ňom uzatvára „kapitolu Neruda“ odmietnutím peňazí, ktoré jej Neruda posiela ako splatenie pôžičky z roku 1862, keď ho zachránila pred väzením pre dlžníkov.

Dagmar Mocná v doslove analyzuje problémy s rekonštrukciou príbehu vzťahu K. Světlej a J. Nerudu. Listy, ktoré zväzok obsahuje, sa zachovali len v odpisoch a pre editorov bol určujúcim výber z korešpondencie, ktorý ako prvá uverejnila neter K. Světlej Anežka Čermáková-Sluková v roku 1912. Keďže Neruda všetky listy vrátil manželovi Světlej Mužákovi na jeho osobné vyžiadanie, neustále sa objavujú pochybnosti o ich pravosti. Listy mali byť na Mužákovu žiadosť spálené spolu s listami, ktoré písal Neruda Světlej, keď sa informácie o vzájomnom vzťahu spisovateľov dostali na verejnosť a Světlá musela styky s Nerudom úplne prerušiť. Uverejnené listy sa tak zachovali len v odpisoch/opisoch, ktoré robila Světlá priebežne pre svoju sestru Ž. Podlipskú, s ktorou o vzťahu diskutovala. Spochybňuje sa tak hlavne autenticita Nerudových listov pre Světlú. Sama D. Mocná vyslovuje aj hypotézu, že prevažná časť korešpondencie môže byť literárnou fikciou. Overiteľných informácií je málo a nevie sa ani presne, ako dlho vzťah Světlej a Nerudu trval. Väčšina svedectiev vznikla ex post, takže ich znevýhodňuje časový odstup, príp. pochádzajú od zaujatých osôb (napr. Anna Holinová, ktorá bola prvou Nerudovou láskou, označovaná aj ako večná Nerudova nevesta). Prihliadajúc na úzky okruh českých vlastencov, v ktorom sa obaja pohybovali v ktorom sa nič neutajilo, dá sa predpokladať, že obdobie intenzívneho (mileneckého?) vzťahu trvalo len polrok roku 1862 doložený korešpondenciou. Podkladom pre hypotézu o dlhšie trvajúcom vzťahu je novela v listoch Dvojí probuzení, ktorú K. Světlá publikovala ako svoj debut v almanachu Máj (1858). Ďalšími príkladmi podobnosti osudov literárnych hrdinov a konkrétnych osôb sú aj iné diela K. Světlé alebo Nerudu (napr. Světlá: Láska k básníkovi, 1860; Neruda: Francesca di Rimini, 1860).

Práve neautentickosť listov vyvoláva množstvo otázok a špekulácií, na ktoré sa editori aj samotná autorka doslovu snažia odpovedať. Doslov rozdeľuje do troch častí – Fakta, Listy, Mýtus. Postupne vyjadruje argumenty pre a proti autentickosti obsahu korešpondencie. Mocná sa pokúša odlíšiť realitu od fikcie, ako je to podľa dostupných prameňov a dobového kontextu možné. Konštatuje, že pre čitateľov diel K. Světlej je určite príťažlivé, a pre školskú prax účinne didaktické, keď sa zdôrazní, že autor sa prostredníctvom svojho diela „vypisuje z nenaplněné lásky k básníkovi“ (s. 117) a obetuje lásku „ve prospěch vlasti“ (s. 118). Problémom pri overovaní pravdy o vzťahu Světlá-Neruda je aj samotný prameň listu. Obsahuje v sebe autoštylizáciu ovplyvnenú konkrétnym pisateľom, konkrétnym adresátom, konkrétnym účelom a snahou dosiahnuť konkrétny efekt. Mocná za základné autoštylizačné gesto označuje snahu Světlej byť Nerudovi prísnou vychovávateľkou, ktorá je rozhodnutá vytvoriť pre národ ideálneho literáta aj za cenu prípadného poškvrnenia vlastnej povesti. (Podobné „spasiteľské poslanie“ mala aj Božena Němcová, keď nahovárala Bohumilu Rajskú, aby sa vydala za vdovca F. L. Čelakovského.) Obsah listov toto gesto potvrdzuje – ona ako zrelšia žena (o štyri roky staršia, vydatá a spoločensky uznávaná) má právo zaujať voči hľadajúcemu, neistému básnikovi poučujúci postoj. Len s malými výnimkami sa v listoch nachádzajú názory Světlej na Nerudovu literárnu tvorbu alebo akékoľvek zmienky o vlastných umeleckých zážitkoch. Iným autoštylizačným gestom Světlej je zdôrazňovanie priateľstva a ochoty pomôcť talentovanému kolegovi. Časť literárnych vedcov ho interpretuje ako prejav sebaovládania, iní v tom vidia Světlej obavu z Nerudovej prelietavosti, Mocná sa prikláňa k požiadavke askézy, ktorú presadzovala českobratská tradícia rodiny Rottových, z ktorej Světlá pochádzala. (Podľa spisovateľkinej biografky už v prvých literárnych pokusoch Světlá zobrazovala dievčatá brániace sa tradičnému ženskému údelu milovať a byť milovaná a chcela pre ženu aj iné možnosti sebarealizácie – s. 128.)

Autoštylizácia je vlastná aj samému Nerudovi, ktorý v roku 1862 už nebol mladíckym rebelom, romantikom a nespratníkom, ale redaktorom seriózneho časopisu Hlas. Podľa Mocnej sa v jeho listoch Světlej prejavuje rozlúčka s mladosťou, a preto sú tiež literatúrou (možno predovšetkým literatúrou). Ako sama D. Mocná uvádza: „na začátku stál osobní vztah dvou konkrétních lidí a ten se postupně proměnil v jeden z nejoblíbenějších příběhů českých kulturních dějin“ (s. 113). Rekonštrukciou vzťahu sa dá vysvetliť aj proces vytvorenia mýtu tohto vzťahu, transformovanie starého príbehu lásky a cti do literatúry a filmu (s. 140 – 149). V doslove nechýba ani analýza manželstva Světlej s A. Mužákom, ozrejmuje pravdepodobné príčiny možnej nevery (ako sa sama Světlá vyjadrila, prekážala jej manželova intelektuálna podpriemernosť a nezáujem o duchovné veci) a vnímanie tohto vzťahu nielen literárnymi súpútničkami Karoliny Světlej (B. Němcová, E. Krásnohorská) a vtedajšou českou literárnou spoločnosťou (napr. F. X. Šalda), ale aj českými feministkami v 20. storočí (S. Špálová v životopisnom románe o Nerudovi Černý Honzík /1939/ alebo J. Kolárová v románe Démantová spona /1978).

Edičná poznámka rekonštruuje prácu editorov z hľadiska jazykovej úpravy a odôvodnenie korpusu listov do výberu. Vychádzajú z predchádzajúcich vydaní korešpondencie Světlé a Nerudu publikovaných v rokoch 1902 – 1965, ktoré však neboli úplné. Všetky listy porovnávali s autografmi uloženými v Podještědskom múzeu v archíve K. Světlé. Gramatickú stránku listov ponechávajú prevažne v nezmenenej podobe, normatizujú len pravopis. Tak sa zachováva autentickosť jazyka a štýl pisateľov. Pri stanovovaní edičných zásad vychádzajú autori výberu korešpondencie z práce J. Janáčkovej a A. Macurovej, ktoré pripravovali výber korešpondencie podobnej povahy (Božena Němcová. Korespondence I. Praha, 2003). Spoločne chápu list ako „útvar na pomezí monologičnosti a dialogičnosti, psanosti a mluvenosti, formálnosti a neformálnosti“ (s. 152).

Predkladaný výber je výsledkom systematickej práce českých literárnych vedcov a literárnych historikov v oblasti textológie a poskytuje cenné podnety pri koncipovaní výberov korešpondencie či zostavovania listovej pozostalosti aj pre slovenských literárnych vedcov.

Adelaida Mezeiová

Ústav slovenskej literatúry SAV

Konventná 13

813 64 Bratislava

Email: Adelaida.Mezeiova@savba.sk


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

1 | 2020
  1. Migrácia: vnútená, vynútená, uskutočnená zmena (Viera Žemberová)
2 | 2019
  1. Zamborova bibliografie: nejen soupis knih (Ivo Pospíšil)
1 | 2019
  1. Působivé Brno (Ivo Pospíšil)
1 | 2018
  1. Hořké kdyby z lenošky (Lenka Lee)
2 | 2015
  1. Nikoli záhady, ale nejistoty (Ivo Pospíšil)