Láska zradu premôže. Bieloruské ľudové rozprávky. Zostavila Sviatlana Bohuš. Preložili Peter Milčák a Sviatlana Bohuš. Ilustrovala Alena Hil. Levoča: Modrý Peter, 2020.

Ľudová rozprávka má svoje dejiny aj odborne rozvinutý výskum, má svoje zvyklosti aj odlišnosti, čo do nej spravidla vniesli okolnosti jej vzniku a šírenia, ale svojským spôsobom aj príčiny na oživovanie aktuálnosti a prínosnosti jej podobenstva uloženého do príbehu aj do praktického, náučného a mravného obnovovania žitej reality alebo spoločenskej či vžitej individuálnej skúsenosti. Aktuálnosť pointy rozprávkového príbehu nie je azda nikdy limitovaná neliterárnom realitou.

Ľudové rozprávky majú svoj jedinečný svet utváraný po generácie pričinením sa jej spontánnych šíriteľov či talentovaných tvorcov z rozličných čias, v odlišnom čase a v závislosti od neporovnateľných geografických daností na ich život. Aktuálnosť aj aktualizácia vniesli do jej tematiky, sémantiky a hodnoty napríklad ad hoc zásahy a ozvenu dejinných jedinečností, no pretrváva, lebo si rozprávka uchováva pôsobenie odlišných etnických a národných zvyklostí a nimi navodených a prakticky si osvojených aj zažitých daností a profesijných zručností svojich „šíriteľov“.

Napriek odlišnostiam sa ľudové rozprávky stretajú, nech už sú z ktorejkoľvek strany ľudského sveta, a nech sú kultivované aj formované dobovými okolnosťami poznania v jedincovi, v príbehu opradenom tajomným, dobrodružným alebo sociálne motivovaným príbehom, vždy za nimi napriek plynúcemu času latentne „postáva“ čosi zo žitej všeobecnej skúsenosti a poznania všeľudskej spoločnosti.

Kultúrna tradícia národného spoločenstva sa spája s ľudovou rozprávkou ako s verbálnym klenotom, a to znamená i to, že sa latentne uchováva jej nadčasová poznávacia, mravná aj štylistická hodnota, čím sa v pamäti jazyka a slova kultivuje to, čo čas doniesol aj odniesol, aby jej univerzum „vedenia“ prežívalo tak vo vedomí predkov, ako aj potomkov.

Slovanské ľudové rozprávky v pôvodnom naratívnom tvare, ale aj neskôr od ich vzniku, nie raz bývajú pre svoju invenciu, tému, zápletku a pointu adaptované médiami. A to preto, lebo si uchovávajú neprenosný, hoci od originálu spravidla rozvíjaný, modifikovaný či aktualizovaný pôvodný príbehový pôdorys. Príčina naznačeného procesu spočíva predovšetkým v univerze personálneho aj javového, etnického, estetického a mravného strategického zámeru „rozprávanej“ pôvodiny. Zámer na mediálnu adaptáciu býva iniciovaný, ale výrazne vymedzený aj podmienený tak typom adresáta, ako spoločenskými okolnosťami, ktoré navodili nové, iné, či iba ďalšie sprítomnenia konkrétnej a do kultúrnej tradície spoločenstva natrvalo prijatej ľudovej rozprávky.

Bieloruské ľudové rozprávky s názvom Láska zradu premôže, predpokladáme, vznikli ako reprezentatívny výber z pôvodného národného folklórneho fondu. Predstaviť pôvodnú slovesnosť prostredníctvom žánru rozprávky zaujme viacero súčastí spoločenskovedného výskumu. Azda najviac etnografov, po nich predovšetkým odlišnou orientáciou záujmov mozaiku folkloristov, literárnych vedcov, vydavateľov knižnej literatúry, naisto čitateľov, a nie raz boli a ostávajú práve ony inšpiráciou aj pre spisovateľov a autorskú rozprávku.

K pôvodine žánru bieloruskej ľudovej rozprávky v slovenskom preklade nasmerujú čitateľa tie jej súčasti, ktoré vytvoril rituál a schéma rozprávača a jeho lineárne radené rozprávania o cárovnej, cárovi, kráľovičovi, silákovi, zbojníkoch, obroch, čarodejných zvieratách, o intrigách aj zlobe či krutosti, no aj o odvahe a bystrosti jednotlivca, o láske rodiča, o ochrane a opatere mladých a slabých, o umnom vzopretí sa zlu, o treste za intrigy, a napokon o odmene a ukončení rozprávania, ktoré keď nie je šťastné, tak isto bude spravodlivé.

K bieloruskej ľudovej rozprávke prirodzene patrí tajomná príroda, zvieratá s darom reči a vôľou pomôcť človeku, tajomné zámky pod zemou aj na oblohe či v diaľkach jestvujúce tajomstvá prírodného sveta. Pomocníci z reálneho aj mystického prostredia za odmenu pomôžu mladému odvážlivcovi spomedzi ľudí na jeho nebezpečnej ceste za pokladom či pri plnení náročnej úlohy, aby po jej splnení a po prekonaní úskoku, zrady, závisti, klamstva a podlosti dostal prisľúbenú ruku vyslobodenej cárovnej (princeznej).

Rozprávanie je strohé a štylisticky – ako to v ľudových rozprávkach býva – aj úsporné, vzniká zo sekvencií lineárne ladeného napredovania protagonistu na jeho ceste do neznáma, na ktorej, ako to v rozprávke znova býva, všeličo z toho, čo musí a smie vykonať, uniká logike, skúsenosti a realite. A je to tak azda aj preto, lebo ide spravidla o dostredivo radené úlohy aj prekážky, ktoré môžu byť vyriešené len za pomoci iných spoločníkov na ceste, či popri nej.

Jednotlivec v bieloruských ľudových rozprávkach má odvahu, neotáľa, ale nie je to rytier z ruských bylín bez hany a bázne. Naopak, potrebuje a nikdy sa nebráni pomoci. Typová prostota protagonistu aj jeho sociálne pozadie utvárané prácou aj v bieloruských rozprávkach oddávna spočíva predovšetkým v odovzdávaní poučenia, v morálnej zrelosti a v čírosti emócií, ktoré sú vysielané rozprávačom k tým, ktorí ho kedysi počúvali, no dnes ho skôr čítajú.

Do slovenského výberu z bieloruských ľudových rozprávok zostavovateľka zaradila tieto: Kováč, Nevíťazí sila, ale odvaha, Hrášok, Syntroch, Medený dedko, Vdovin syn, Och a zlatá tabatierka, Ivan Svitaník, Synček Pilipko a Láska zradu premôže. Z klenotnice bieloruskej ľudovej rozprávky sa do výberu pre slovenského čitateľa dostali tie, ktoré predstavia jej žánrové invarianty od čarodejnej, zvieracej po realistickú líniu príbehu. Viaceré spomedzi nich svojím príbehom z prepájania reťaziacej a stupňujúcej sa akcie vznikajú prelínaním sa putovania, hľadania a plnenia daného sľubu, a tak pripomínajú nie raz variáciu na známe rozprávkové príbehy zo slovenských ľudových rozprávok, čo je napokon v kontexte slovanskej ľudovej kultúry prirodzené, ba aj očakávané.

Ľudová rozprávka a žánre folklórnej slovesnosti majú vo svojej genológii ukotvené formálne rámcovanie, spomedzi viacerých napríklad v rituálnej prvej a záverečnej vete. Bieloruské ľudové rozprávky ustálený expozičný „rámec“ začiatku a konca príbehu rešpektujú.

Otváracia scéna zachytená v prvej vete má funkciu strohého javového oznamu: „Raz bol v jednom cárstve veľký hlad“ (Kováč); „V jednej dedine žilo dievča Maryľa“ (Nevíťazí sila, ale odvaha); „Žili raz manželia a mali dvoch synov a jednu dcéru“ (Hrášok); „Žili raz dedko s babkou. Narodil sa im syn“ (Syntroch); „Stalo sa raz v jednom kraji veľké nešťastie: odkiaľsi priletel deväťhlavý drak Cudo-Judo a ukradol z neba slnko i mesiac“ (Vdovin syn); „Žil raz jeden syn lesníka Janko, ktorý bol sirota“ (Och a zlatá tabatierka); „Žili raz manželia a dlho-predlho nemali deti“ (Ivan Svitaník); „Žili raz manželia a nemali deti“ (Synčok Pilipko); „Žil raz kováč so svojou ženou. Narodil s im pekný chlapček, bol však chorý“ (Láska zradu premôže).

Expozícia narácie a jej „otvorenie“ je vecné, konštatujúce, a súvisí so zažitou skúsenosťou alebo s osobným aj sprostredkovaným poznaním počúvajúceho v čase zrodu aj šírenia rozprávky: teda žil a bolo to raz. K tejto informácii je pripojené či postupne pripájané a navrstvované už iba to, z čoho sa odvíja existenčný problém protagonistu, no pri rozprávaní iným narátorom sa podľa okolností ústredný problém rozprávky či jej pointa variuje v súlade s jeho možnosťami a danosťami. Dostredivé miesto príbehu sa vymedzuje okolo mladého muža, postupne sa formuje jeho dobrodružne ladený príbeh z podnetu na hľadanie, získanie pomoci a z osobnej obrany pred zlobou, klamstvom a intrigou.

Bieloruská ľudová rozprávka sa nenasycuje preceňovaním fyzickej sily a mladíckej udatnosti a odvahy protagonistu, tie sa prirodzene predpokladajú a neviažu sa ani na zlato, ani na polovicu prisľúbeného cárstva a na ruku dcéry za odmenu. Tieto univerzálne „benefity“ všeobecne známe z ľudovej rozprávky nie sú v bieloruskej rozprávke zvýrazňované, hoci to býva vžitým prejavom spravodlivosti a zaslúženej odmeny v slovanských ľudových naráciách.

Ukončenie rozprávkového príbehu v bieloruských ľudových rozprávkach nezaprie „pravdivosť“ príbehu, tá sa prejaví vstupom rozprávajúceho, ktorý konštatuje: „Keď husiam za odmenu nasypali ovsa, rozprávka došla do svojho konca“ (Synček Pilipko); alebo sa stáva súčasťou rozprávky: „A tak som kaftan vyzliekol. Pribehol som domov, natiahol si svoj biely kaftan a v ňom chodím doteraz“ (Ivan Svitaník) či dokonca: „I ja som tam bol a s umývaním riadu pomohol“ (Medený dedko), alebo sa pridŕža konvencie na ukončenie rozprávky: „A doteraz žijú spolu šťastne, ak nepomreli“ (Vdovin syn), a napokon sa akčne pripomenie: „Išiel som na tej kobylke naspäť domov a čo nevidím – humno horí. Kobylku som zastavil a začal som hasiť. Kým som hasil, kobylka sa mi roztopila, sedlo zožrali kozy a bič pozobali vrany... Ďalej som šiel peši, až k vám som prišiel túto rozprávku vyrozprávať“ (Syntroch).

Tí, ktorí sa pričinili o užitočné sprístupnenie bieloruskej ľudovej rozprávky slovenskému čitateľovi mysleli aj na pomôcky, ktoré zužitkuje vo svoj prospech pri porozumení do nich vložených regionálnych a dejinných reálií, aby vedel, čo je kalený most, akú váhu má pud a aká je dlhá versta.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk