Amália Sirotková: Zabudnuté rozprávky. Ilustroval Zsolt Lukács. Bratislava: Tatran, 2024. ISBN 978-80-222-1566-4.

S rozprávkami je to tak, svojho čitateľa si nájdu všade, vždy a málokedy ich postretne odmietnutie. Pritom rozprávky majú svojské dejiny, o tie sa stará spravidla ich dobrá povesť o poznaní, rešpekte a hodnotách, potom tradícia spoločenského výskumu a majú aj svoju pamäť, za ktorú vďačia rozprávačom, autorom, ilustrátorom, prekladateľom, vydavateľom a čitateľom.

Cesta k čítaniu rozprávky nie je prostá, ako by sa to mohlo zdať, pretože ten, kto knihu s rozprávkami drží v rukách a kým sa začíta do príbehu, musí sa si byť istý svojou zručnosť čítať a návykom čítať so záujmom, no a nesmie mu chýbať vôľa (po)rozprávať sa o prečítanom texte. A to všetko aj preto, aby sa na poznávaciu a mravnú hodnotu menila skúsenosť čítať rozprávku s takým estetickým zážitkom, ktorý si rozprávky žiadajú, s ním sa spoja predstavivosť a veľkorysý prístup k žánrovým a typovým zvláštnostiam rozprávky a artistné postupy pri zapájaní fantázie, pri výbere tematiky, prostredia, postáv a lexiky, teda pri súzvuku rozprávky a čitateľa pri vzájomnom utváraní subjektívneho estetického a poznávacieho zážitku na podloží príbehu a spoločne utváranej, jeho veku prispôsobenej (sémantickej) predstavivosti textu.

Výskumu rozprávky a jeho precizovaniu sa venuje viacero oblastí spoločenských vied. Tie, ktoré vyšli pod názvom Zabudnuté rozprávky si za partnera v Jane Piroščákovej (rozprávky na vydanie pripravila a sekundárne texty napísala Mgr. Jana Piroščáková, PhD.) vybrali literárnu históriu aj tie súčasti literárnej vedy, ktoré sú pripravené „rozumieť“ jedinečnosti anonymného či autorského textu tak, aby zvýraznili jeho výnimočnosť a autentickosť.

Zabudnuté rozprávky, ako ich nazvala Jana Piroščáková, vzišli z rukou zapísaných zošitov Amálie Sirotkovej a z jej, ale editorkou na vydanie pripravených dostupných rukopisných pôvodín. Kým sa reč pristaví v predminulom storočí pri Amálii Sirotkovej, editorka vydania v literárnohistoricky pripravených častiach Slovo na úvod, Zabudnutá rozprávkarka a Drahá Málika sprístupní čitateľovi historický, spoločenský, etnický, personálny „reťazec“ reálií, do ktorých zapojí Pavla Dobšinského, Jána Kollára, Boženu Němcovú, A. H. Škultétyho, G. F. Belopotockého, Samuela Reussa, J. D. Čipku, Jána Francisciho, ale aj Jiřího Polívku a úchytkom aj ďalších, Bohumila Haluzického či Karla Horálka, aby zosúladila s časom a žánrom to podstatné: „zbierka Amálie Sirotkovej bola obsiahlejšia, než je tých pätnásť rozprávok, ktoré si môžeme prečítať v troch rukopisných zošitoch spisovateľky.“ (s. 14)

Editorka vydania pripomína dobovú zvyklosť, ktorá súvisí so záujmom bratislavsko-levočskej generácie zo štyridsiatych rokov v predminulom storočí a v dobovo spoločensky organizovanom záujme o ľudovú verbálnu kultúru, čo v prípade solitérnej Amálie Sirotkovej znamená, že bola autentická zapisovateľka získaných rozprávaní príbehov, ktoré sa stali predlohami („variantné spracovanie“) na ďalšie adaptácie vykonané spravidla Pavlom Dobšinským. V tejto súvislosti, voči autorke, tradícii žánru a literárnej histórii je podstatný ďalší verdikt: „čo je pre rozprávky Amálie Sirotkovej charakteristické, je odklon od normy a tradície, ako ju poznáme zo zbierok Pavla Dobšinského“ (s. 262), a to aj preto, lebo „Pavol Dobšinský vo svojom spracovaní prekročil editorské kompetencie smerom k adaptácii, prerozprávaniu.“ (s. 257) Dobové postupy úprav, dopracovaní, variácií a prerozprávaní patria do všednej dobovej praxe a súvisia s reálnymi možnosťami aj dosahom personálnej a vydavateľskej praxe a neprehliadnuteľne s možnosťami a vyhranenosťou čitateľského zázemia aj s náročným distribuovaním tlačenej lektúry medzi čitateľov.

Do vydania Zabudnuté rozprávky zaradila editorka sedemnásť textov, ktoré „zberateľka - rozprávkarka“, „žena-rozprávačka“ Amália Sirotková vo svojom zrelom veku posunula zo svojho pracovného stola spravidla Pavlovi Dobšinskému, pritom, ako upozorňuje Jana Piroščáková: „O živote Amálie Sirotkovej vieme veľmi málo, nevieme ani ako vyzerala.“ (s. 20)

Prierez dostupnými spoločenskými, kultúrnymi, odbornými „zdrojmi“ naznačuje, že má svoje kultúrno-dejinné opodstatnenie hľadať odpoveď na otázku, „kto bola Amália Sirotková?“ (s. 18), inak by sa naďalej potvrdzovala platnosť editorkinej sentencie: „kde mlčia pramene, tam sa darí príbehom“ (Tamtiež). Sama sprítomňuje toto nateraz výskumne prítomné a ukazuje sa v archívnej pozostalosti aj „živé“ biele miesto pre Amáliu Sirotkovú takto: „Amália Sirotková v rozprávkach (...) umením zázračného, nadprirodzeného a neskutočného približuje postavy rozprávok k bežnému každodennému životu „smrteľníkov“ (s. 244).

Učiteľka Amália Sirotková sa inšpirovala grimmovskými predlohami rozprávok, čo najskôr naznačuje jej náklonnosť k témam blízkym skúsenosťami a udalosťami žitej realite. Postavy jej príbehov sú chudobní rodičia, často sa ich rozhodnutia spájajú s hladom a odvaha vykonať to či ono, so zmenou neľahkého života. Príbeh rozprávky má lineárne organizovanie konfliktu a také isté riešenie, čitateľ si všimne v textoch tie dokonania problému, ktoré sa spájajú s hodnotiacim obsahom pravidelne sa opakujúceho termínu vôňa – „smrad“. V súlade s folklórnym pozadím vzniku rozprávaní/ rozprávok sú aj príbehy hororového a výrazne krutého (O Štembergovi, O Jankovi a Martinovi, O chudobnom synovi) vyrovnávania sa s protivenstvami, ale to už patrí do prirodzenej výbavy dobovej verbálnej ľudovej kultúry aj s pointami: „lebo nezná človek, kde ho čaká nešťastie“ (s. 184), „časy sú zlé, peňazí málo, ani kde a ako čo vyrobiť“ (s. 206).

Čitateľ, ktorý má skúsenosti s rozprávkou a rozlišuje tonalitu medzi jej žánrami, ten si uvedomí, že viaceré Sirotkovej predlohy v rozlične variovanej výpovedi už čítal a pozná ich, napríklad z vydaní Prostonárodných slovenských povestí (Sirotková: O zlatej hviezde, O chlapčekovi, čo sa ničoho nebál), či z iných vydaní alebo z početných adaptácií slovenskej folklórnej prózy.

Ku knižnému vydanie Zabudnutých rozprávok sa rovnocenne rozprávkovému textu priraďujú dopovedajúcim výkladom Jany Piroščákovej časti Rozprávky Amálie Sirotkovej a Ako vznikala táto kniha, ktoré dotvárajú neprehliadnuteľné a výtvarne, zvlášť sémantikou pôsobivé ilustrácie Zsolta Lukácsa. Zabudnuté rozprávky sa ich vzájomným pričinením menia na „oživené“ rozprávky a rozprávanie, na krásnu a vzácnu knihu z dejín a tradície národnej kultúry a literatúry.

Viera Žemberová