Človek v čase umenia a literatúry

Viera Žemberová

Spôsob a miera uvedomenia si svojej konečnosti, krehkosti i závislosti na ľudských i „neľudských“ súvislostiach stavia človeka pred mnohé úskalia života a jeho dilemy, a tie musí riešiť možným, a keď vzniknú také okolnosti, aj prijateľným spôsobom. Naliehavosť a často i krutosť, ktorá nepriazne života spravidla sprevádza pri vstupe jednotlivca do zrelého života, je spojená s jeho vnútorným, komorným a intímnym svetom, o ňom sa spravidla len ťažko vypovedá a potreba vlastnej sebareflexie hľadá často prijateľnejšie spôsoby – a tými sa javia racionálne podoby na vyjadrenie akútneho problému. Umenie a literatúra patria k tým formám uchopenia a výpovede o zložitosti sveta a o jeho mravnej hĺbke, ktoré oslovujú človeka, a ich spoločný či vzájomný priestor sa stáva raz útočiskom, a inokedy súčasne miestom, aktom, výzvou na katarziu. Napokon je to terén, v ktorom človek rozlišuje a zhodnocuje osobné a sebe vlastné možnosti a pokúša sa pod ich vplyvom porozumieť zmyslu vecí aj dejov vôkol seba, ale súčasne je to aj príležitosť, ako si uvedomiť a doceniť naliehavosť, s ktorou sa odkrýva časová aj nadčasová hodnota života, jeho dôstojnosť.

Počiatky i konce všetkého, čo živé tvory a bytosti sprevádza, sa odohráva v čase a priestore. Čas plynie a priestor sa môže, no i nemusí (z)meniť, aspoň nie zo svojej vôle.

Činy, zvyky i kultúrne dohovory skupiny jednotlivcov začínajú účinkovať vtedy, keď si ich spoločenstvo osvojí, rešpektuje ich, riadi sa nimi, ba ich začne zdokonaľovať, čo sa môže chápať ako precizovanie mravnej, právnej či komunikačnej normy, za týchto okolností čas zohráva podstatnú rolu. Čas pre spoločenstvo sa vývinom prirodzene uzavrie pre svoju aktuálnosť a zaužívanosť noriem, to isté sa stane aj pre zovšeobecnenú konkrétnosť toho, čo sa prijíma ako akt jestvovania, jeho reálneho žitia. Postupne sa pričinením plynúceho času a napredujúcich dejov v spoločenstve všetko, čo sa označuje za život, dostáva do vymedzeného priestoru medzi začiatkom a koncom, teda zrodom a zánikom človeka. S takto ohraničeným priestorom pre jednotlivca i spoločenstvo, spoločnosť dokáže uplývajúci čas uchopený dejinami, politikou, vedou, umením premeniť na javy, deje, tie udalosti, ktoré zachytia vývin, napredovanie i krízy, ale predovšetkým ľudí, lebo konajú, pretože žijú, pracujú a tvoria, ale aj poznávajú seba v čase.

Iným spôsobom vyjadrenia entity spoločenstva sa stalo umenie. Práve ono sa od svojich raných čias po súčasnosť stalo jedinečným a rešpektovaným nástrojom na zaznamenanie, ale častejšie na anticipáciu toho, čím sa zvnútra utvára vedomie, emocionalita i komunikácia spoločenstva a medzi spoločenstvami. Precizovanie zručnosti jednotlivca v čase vyústilo do skupiny využívajúcej ľudskú zručnosť na prospech všetkých a uchováva ju v činnostiach, ktoré predkovia nazývali artis vulgares, a predpoklady, talent i cibrenie sa v tvorbe rozvíjali do vedenia s podložím abstrakcie i obraznosti, predstavivosti, čo sa v čase a poznaní uchovalo v artis liberales.

Umenie má viacero „tvárí“ a má latentne otvorené zázemie inšpirácií na inovovanie i precizovanie svojho výrazu a významu. Umenie „vedie“ s časom svoju reč, do ktorej netreba nesúzvučne vstupovať, lebo si vo svojom dialógu miernej tenzie a neohraničenej voľnosti navzájom rozumejú, aj si vystačia. Hudba, tanec, pantomíma, javiskové umenie plné pohybu tela i slova, alebo len umnej súhry z ich výrazových nitiek, výtvarné umenie, umenie skulptúry, umenie architektúry, to sú želané i vyvzdorované príležitosti či priestory na jedinečné výpovede, na počiatku ktorých musí byť ten, kto vidí, cíti, počuje a dokáže zachytiť, vyrovnať sa s prijatým a vyjadriť pre ostatných svoj zážitok z dotyku času a priestoru. Napokon i preto, lebo jemu bol dožičený pri kontakte s tým, čo je vôkol neho, ale aj spoločenstvu jeho súčasníkov (všetci), a tak ide aj o poznanie toho, čo abstrahoval zo spomenutého dotyku iba a jedine on, teda to jedinečné či svojrázne. No v okamihu, keď nájde nástroje na vyjadrenie svojho individuálneho vnímania skutočnosti a jej poznania, mení ho na emotívny, estetický i poznávací zážitok a odkaz vložený do času pre ďalších. Umenie naučilo človeka podeliť sa s tým, čo „tušia“ všetci, ale „vidia“, „premýšľajú“ a vedia o tom vypovedať iba poniektorí. Umenie v čase, ktorý si hovorí aj „dejiny“, a nie raz i „pokrok“, prizvalo (nielen) jednotlivca k jedinečnému záznamu toho, čo bolo, je i bude, čo a ako, ba či vôbec sa zapamätalo, alebo podnecovalo, lebo inšpirovalo spoločnosť hľadať a nájsť spôsob, ako hovoriť v čase o čase ľudského rodu, o jeho zrode, živote aj o odchádzaní.

Na počiatku bol ten, kto dokázal postupne odlišovať, znásobovať a meniť slovo a jeho zvuk, pohyb a jeho vyjadrenie; vlastne svoje predpoklady a nadanie i odlišné spôsoby ich prejavenia sa, aby sám hľadal odpovede na to, čo jestvuje, ako to spôsobí, a neprestal hľadať najrozličnejšími postupmi odpoveď na to, kto som, čo a komu prináša môj život a prítomnosť v ňom, čo a kam odnesie moje nebytie v živote tých vôkol mňa. A znova sa o slovo hlási čas, ktorý pojme do seba všetko ľudské i neľudské, živé i neživé, hlučné i tiché, hmotné i nehmotné, prichýli tvorivých aj tých, ktorí na ich umenie čakajú a rozumejú mu v slove, obraze, pohybe alebo tvare.

Akosi prirodzene sprevádza jednotlivca potreba podeliť sa s tým všetkým, čo mu všedný deň a jeho život i životy ďalších poskytli. K jednotlivosti sa priraďujú ďalšie aj iné časti i súčasti možných väčších, dávnych či budúcich celkov, a tie ponesú v sebe jedinečnú schopnosť svojho šíriteľa dotvárať pôvodný zážitok o rozvíjajúce sa emócie, akcie, mravné poučenie, a tak skokom či nenáhlivo meniť prvotný impulz začínajúci z ničoho na jedinečný zážitok, prežívanie i poznanie niečoho, čo sa odlišnou mierou i nerovnakým dosahom do subjektu stávajú (podmieňujúcou, určujúcou, dočasnou) súčasťou aj jeho života. Pritom dosah konkrétneho zážitku v živote jednotlivca i spoločenstva môže vyústiť do odvodenej, inšpirovanej aj podnecujúcej tvorivej činnosti, a tá pokračuje, lebo si nájde svojich ďalších šíriteľov, tým sa mení nielen život, ale aj jeho mravné normy.

Život, činy, myšlienky jednotlivca vo svojom okolí i v širšom spoločenstve spájajú mravy; napokon práve ony sú transparentným prejavom emancipácie i kultúrnej zrelosti konkrétneho spoločenstva v reálnom dejinnom čase. Tento pohyb obsiahne a formuje všetko vôkol seba, ale iba na prvý pohľad spontánne, lebo sa môže prejaviť ako zvyky, rituály alebo zásobnica členitej folklórnej kultúry, ale sú to i tie dohovorené obsahy pohybu, ktoré si vypracuje, vymedzuje, dotvára i precizuje sofistikované a sofistikovane kultúrne spoločenstvo.

Folklórne zázemie kultúry je členité a neprenosné, a to azda i tým, že uchováva i navrstvuje pamäť konkrétneho spoločenstva, jeho odlišnosť v dejinných, geografických, sociálnych, konfesionálnych, mravných i hodnotových súboroch, ktoré si spoločenstvo vypracovalo v súžití s časom a svojím špecifickým priestorom genia loci. Folklórne vedomie (každého) spoločenstva, popri viacerých svojráznostiach, sa muselo vyrovnávať s mravnou normou svojho času, s jej rozpätím i hĺbkou, aby vedelo, ako reagovať na radosť, lásku, starosť, plač, smiech, krik, krutosť, spev, nespravodlivosť, narodenie života, trápenie, chorobu i smrť. I preto jestvujú spoločenstvá, kde tieto pojmy si uchovávajú dodnes obsah a neprenosný význam a osobitý výklad, ktorým sa neprotirečí svetu prírody.

Pieseň, rozprávka, gnóma, verš, príbeh akosi prirodzene chcú osloviť toho, kto sa ich ujme, preto mu musia aj chcú dať vedieť, čo ony už poznajú, a nejako sa dokážu dotknúť radostných i bolestivých miest v osobných príbehoch jednotlivcov. Tie, ktoré rezonujú intenzívne, súvisia s citmi, morálkou, s cestami životom až po jeho vyvrcholenie. A tak sa slovo začne spoliehať na prózu, drámu – preto, lebo ony sa vedia vo svojej výrazovej ponornosti zahĺbiť do premien emócií a do pravdy odvodenej od hodnôt toho, k čomu sa vo svojej sile i odvahe priklonil človek, aby naplnil dar života. Nad všetkým človečenským, čo slovo uchopí vo svojej mnohoznačnosti, sa práve v tomto okamihu pretláča do popredia nevypovedané a zvedavé, ako (sa) to (dá) urobí?

Umenie ako schopnosť, prejav, výraz i zámer jednotlivca či širšieho spoločenstva sa spontánne a aj prirodzene spája s očakávaním naliehavej, užitočnej, potrebnej i anticipujúcej správy, premenenej spravidla poetologickými, estetickými, filozofujúcimi nástrojmi obsiahnutými v podloží tvorby – umenia, umeleckej metódy, programu, manifestu – a tú vysiela autorova dielňa a adresuje svoje umenie a jedinečnosť výpovede strane prijímajúcej. Tí, ktorí sa s umeleckým artefaktom zblížia akýmkoľvek spôsobom, čo predurčí poetika a výraz vložený do umeleckého a umelcovho materiálu, sú na počiatku v role čitateľov, ale v súlade so svojím miestom v spoločnosti sa môže prvotné čitateľské poznanie premieňať na výroky patriace do kompetencie umenovedy, literárnej vedy a spoločenských vied.

Umenie, či už ako celok, ale aj prostredníctvom svojich jednotlivostí, potvrdzuje svoju jedinečnú a nezastupiteľnú humanizujúcu a emancipačnú misiu v dejinách ľudskej spoločnosti. Povedomie kultúrnej užitočnosti umenia sa spája predovšetkým s jeho rolou kultivovania jednotlivca, spoločenstva, spoločnosti či dejinnej doby v rešpektovaných, preto aj v konkrétnej dobe precizovaných dohovoroch o etike a mravnom význame všetkého, čo sa prenáša z dennej praxe do nadčasového zázemia tvorivosti, do tvorby, talentu, umeleckej činnosti v jej materiálnej, verbálnej, zvukovej, svetelnej či pohybovej realizácii.

Umenie vo svojich dejinách a v dejoch ľudskej spoločnosti spravidla anticipuje dobré i zlé časy spoločenstva a dokáže ich vyjadriť vhodnými, presvedčivými prostriedkami, ba predloží ich vo svojich umeleckých formách dennej prítomnosti v realite a jej praxi tak, aby znepokojenie či radosť presiahli skúsenosť jednotlivosti i samotného jednotlivca. Umenie vo svojich dejinách využilo na svoje poslanie časom neohraničiteľné, najodlišnejšie prostredia i prostriedky, jaskyňu i javisko, knihu i obraz, spev i tanec, koncert i operu, monodrámu i textilom obalenú stavbu, obraz, v ktorom sa udomácnil epický výjav, alebo len detail, či už ním bol portrét, prírodná scenéria alebo iný výraz uložený do záberu s poslaním stať sa výzvou, upozornením či varovaním.

Človeka sprevádza neobyčajný dar, má schopnosť vidieť, počuť, cítiť, premyslieť nielen svoje pocitové záznamy a vyjadriť ich ďalším darom, tým sa stalo slovo v písme i zvuku. Slovo premenené na zvuk je rýchle a účinné, slovo uložené do grafémy zostáva večné, napokon aj pre všetkých, a to preto, že si uchováva svoju jedinečnosť. Piesne, rozprávky, prvé príbehy zo všedného dňa, ich spájanie do väčších i náročnejších celkov prinieslo priestorovú i organizačnú kultúrnu ustanovizeň, ktorá, ako napredovalo kultúrne vedomie ľudskej spoločnosti, sa menila na amfiteáter, divadlo, kino, na súťaž, festival, autorské čítanie. Napokon foriem je nemálo, ale ich zmysel sa svojou podstatou nemení. Latentne vytvárajú príležitosť, ako dať vedieť o svojom talente ďalším (ne)známym a nenechať ich ľahostajnými v žiadnej činnosti či myšlienke, ktorá smeruje, nabáda či inštruuje, ako byť hodný označenia i miesta na bytie, prácu a tvorbu v kultúrnom spoločenstve v súlade s jeho myšlienkovým a mravným zmýšľaním o živote a o dejoch ľudského spoločenstva.

V umení od raného počiatku emancipujúcej sa spoločnosti je čosi, čomu (po)rozumejú ľudia bez okliešteného priestoru, času i svojho sociálneho vedomia, a súvisí to s tým, čím sú vo svojej jedinečnosti určení, podmieňovaní a predurčení, teda svojím zrodom i zánikom: počiatok naznačuje premenu, prijímanie a zúročovanie toho, čo počiatok so sebou prináša. Oblúk života a jeho zúročovanie ako prejav dozrievania, odčleňovania sa z davu práve svojimi schopnosťami i mravnou zrelosťou sprevádza popri láske, radosti, naplnení zámerov aj ich opak, smútok, bolesť, surovosť, nežičlivosť, krutosť, zlobu i zánik v čase, o ktorom sa zvykne hovoriť, že ešte nemal prísť, ale hovorí sa o ňom i tak, že sa stal vyslobodením. Skúsenosť spoločenstva ako schopnosť prijímať prejavy každodennej činnosti, pozorovania i zhodnocovania všetkého, čo sa dá vyjadriť pojmom i obsahom „život“, keď je povýšená na múdrosť, napovedá človeku, že predsa len jestvujú deje v jeho živote a v živote blízkych či vzdialených, no jemu pre podstatu humanity ľudského rodu nenahraditeľných jednotlivcov, ktoré sa nedajú zmeniť, ale spôsob, ako sa s nimi možno vyrovnať, je odlišný, hoci znova ich sprevádza pocit nespravodlivosti, krutosti, bolesti, zúfalstva, osamelosti a bezmocnosti. „Prijať a odovzdať“, „začať a skončiť“, ako to len jednoducho znie, ale keď sa tieto hraničné „body“ ľudského života menia na slová, vety, verše, dialógy, na príbehy, v ktorých si každý okamih nášho ľudského jestvovania žiada nielen našu tvár, ale aj našu mravnosť, a čím je situácia zložitejšia, tým musí byť reakcia i prejav jednoznačnejší, a to preto, aby sa emócie zblížili s rozumom a želanie nepoprelo skutočnosť. Slovo si hľadá svojho adresáta a adresát v slove hľadá to, čo mu chýba, preto tragédia i komédia, ľúbostná báseň a idylické prijímanie života dostávajú v umeleckej literatúre toľko podôb, koľko im napovie humor, groteska, irónia, sentimentalita, ilúzia, realistické vyrovnávanie sa s tým, čo život nahlodáva zvnútra, a má schopnosť oslabiť, znevážiť i zničiť silné emócie práve tak ako ničotné prejavy jednotlivca voči inému či jedného spoločenstva k druhému spoločenstvu.

Umenie slova sa kultivuje tak, ako napreduje sociálne a kultúrne dozrievanie spoločenstva, o ktorom vypovedá a prihovára sa mu. Slovo má silu priblížiť sa k strachu i odvahe, zapochybovať o jednoznačnostiach a istotách tým, že ich konfrontuje s premenami človeka svojich dní, a tie vo vlnách mravnosti pripomínajú dni jasné i dni čierne, ktoré nesie v sebe jednotlivec, lebo si ctí život, je v pokore pred jeho skúškami, vzdoruje citom, mravmi voči nástrahám chorôb, zrád, zloby, ale aj iných priekov života, no je nimi, tými čiernymi dňami, vláčené aj spoločenstvo, a vtedy ubližuje, trápi, pokoruje aj inak znevažuje rád života i dar smrti.

Umenie má vo svojom tvorcovi jedinečného pozorovateľa, zaznamenávateľa „videného a vedeného“, ale aj rázovitého mysliteľa, ktorý premýšľa, trápi sa, oslovuje a napovedá, ako sa treba aspoň pokúsiť vzoprieť sa tomu, čo životu ubližuje a olamuje z jeho krás.

Umenie uložené do slova vie a vypovedá slovami tak, aby umenie a talent, poznanie i mravné dozrievanie autora umeleckého slova nezapadlo v hromadiacich sa slovách tých, ktorým sa nedostalo schopnosti, odvahy a sily myšlienky i mravov vyzývať do stretaní sa so životom, pretože on „nestojí“ a „neodpočíva“, veď sa vo svojej jedinečnosti musí odolávať a „brániť“ sa, paradoxne, pred „moderným“ človekom a jeho napredujúcou vynaliezavosťou vedenia, v ktorej veda a jej nové obsahy okliešťujú a zraňujú život pri jeho zrode i pri jeho zániku.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2018
  1. Dopis z Poděbrad (Dana Ferenčáková)
2 | 2012
  1. Edvard Beneš a sport (Milan Strmiska)
1 | 2012
  1. Hic sunt leones (Ivo Pospíšil)
  2. Puškinův Památník a ten druhý (Ivo Pospíšil)
1 | 2011
  1. Pošta i pro tebe (Ivo Pospíšil)