O príbehu, narácii a subjekte
Viera Žemberová
Príbeh a rozprávanie: reč je na časovej osi vzdialená od času rozprávania udalosti.
Ústredný podnet na prepojenia komponentov patriacich do súboru vedomostí o teórii prozaického textu sa medzi zvolenými prozaickými textami na počiatku ich interpretácie sústredí na termín presídlenec.1
Presídlenec v univerzálnom spoločenskom koncepte je ten, komu sa z rozličných príčin aj dôsledkov, pričinením iného človeka, systému a právnej moci zmení chod jeho osobného a súkromného života od základov. Následkom/dôsledkom býva spravidla presun sa iné, cudzie, nepoznané aj neželané, ale nevyhnutné miesto ako riešenie jeho nového pobytu, čím sa spravidla od základov prehodnocuje jeho existencia ako abstrahovanie seba v novej situácii a v novom zmysle svojej existencie. V podstate sa utvára alebo zdôvodňuje spôsob a po nejakom čase aj hodnoty (výhody a nevýhody, predstavy a realita) jestvovania v nových sociálnych a nie raz aj osobnostne vyhrotených vzťahových okolnostiach (napríklad rodina, rodičia, priatelia, susedia, známi), v utváraných spoločenských kontaktoch (jednotlivec voči odlišne – cudziemu alebo vnútenému – praktikovanému sociálnemu, etnickému, politickému spoločenstvu) a v literárnom čase (v zvolených textoch pôjde o Rusko od 1917 po koniec vojny v ZSSR; o európske medzivojnové roky; o spoločensko-mocenské ruské reálie tu a teraz), ktorý si osvojil literárny priestor (koločavský prihraničný vidiek, sibírska osada presídlencov, drsnosť a krutosť, zločin, svet moci, peňazí a závislostí v organizme veľkomesta).
Literárny prototyp presídlenca sa postupne utvára v prozaickom „príbehu“ prostredníctvom naračnej dynamiky, sujetovej kauzality a existenciálnych, sociálnych, mravných či emotívnych krízových uzlov sústredných do príbehu a do zvoleného (proto)typu subjektu. Subjekt, a priori zaťažený statickým sociálnym a interpersonálnym vymedzením v role rozlične motivovaného statusu presídlenca, sa počas autorskej alebo personálnej rozprávačskej aktivity, v priebehu narácie a v súlade s lineárnym utváraním svojho „životného, a osudového príbehu“ vymaniť z okružia navrstvujúcich sa latentne tenzijných udalostí, ktoré ho postupne presúvajú z roly indivídua na post obete okolností, možností a rozhodnutí prísť o svoju ja-identitu, až ho presahujú po rozličných motiváciách, podobách a po naplnení mechanizmu a „práva“ násilia a zvôle na ňom medzi aktívne (vidiek, veľkomesto) alebo rezignované (sibírska osada) ľudské nástroje, obete, výkonnej spoločenskej a politickej moci.
Autorsky profilované noetické a etické problémy ukotvené v látke a tematike sa dovolávajú prostredníctvom „osudu“ a tenzijným organizovaním jeho literárneho príbehu takmer paradoxne podstaty aktívneho spoločenského poznania o pôsobení spravodlivosti a spôsobu, ako a kedy možno vysloviť „pravdy“ o tom, čo subjekt v odlišnom spoločenskom (história, minulosť) čase (ne)prežil. Pri kompozičnom vytvorení tohto úkonu si literárny text a jeho autor vypomáhajú kultúrnym a mravným povedomím literárnej tradície, vžitou univerzalitou literárneho (proto)typu, rozprávačskou zručnosťou, v nich sa zosúladia akceptovaná etická norma, zážitková indícia literárnej estetiky a autorova poetika umeleckého výrazu.
Realistické línie rozprávania v prozaických textoch ťažia z odlišných nazeracích východísk autorov na možné variácie látky a tematiky, teda zo známeho, skúsenosťou overeného a personálne reflektovaného podložia spoločenského, politického, historického, sociálneho, mravného zobrazovania problému prostredníctvom do témy zakomponovaného konkrétneho spoločenského javu; ním sa iniciuje genéza (typ, prototyp) literárnej postavy označenej za presídlenca a sústava do sujetu vnášaných problémov, konfliktov, negácií vôkol jeho jestvovania v príbehu. Zvolený literárny (proto)typ subjektu so statusom presídlenca sa napája na tradované odkazy širšieho a zovšeobecneného historicko-spoločenského pohybu, a to preto, lebo primárne práve on literárny subjekt (vy)utvoril.
Naračná línia, rozprávač – subjekt, následne podporí – statický, komentujúci, sprevádzajúci – typ objektivizovaného rozprávača, čím sa inicioval v prozaických textoch taký naračný postup, ktorým sa posilnili dramatické a dobrodružné, emotívne a tragické komponenty príbehu, rozvinulo sa precizovanie psychického, emotívneho, nazeracieho a mravného formovania subjektu voči dramaticky alebo horizontálne udržiavanému konfliktu; do tejto kompozičnej ambície zásadným spôsobom vstupuje žáner konkrétneho prozaického textu.
Problém kompozičného organizovania príbehu súvisí aj od žánru a stratégie autorského konceptu a ním rozvinutá noetika, tá sa presúva aj do sujetu ako iniciácia psychického a emotívneho utvárania typu exponovanej literárnej postavy. Literárna postava zastupuje ustálené univerzum svojho sociálneho pôdorysu, v ktorom etnické, sociálne alebo vekové odlišnosti nerozvracajú neliterárnu konvenciu: otec, matka, syn, dcéra; telesne poznamenaná, či inak znevýhodnená ženská, mužská postava; emotívne exponovaný vzťah matky a dieťaťa; prejavy primitívnej fyzickej, sexuálnej, mocenskej prevahy mužskej postavy; manipulácia jednotlivca alebo kolektívu iným „presadzujúcim sa“ subjektom; krízu aktivujú, rozvíjajú prostredníctvom sujetu a konfliktu svojimi dôsledkami nezvratné etnické sociálne, mytologické, jazykové zvyklosti, ale aj regionálne vzťahové normy, alebo mravné a charakterové návyky subjektu zviazané so zovšeobecnenými zvyklosťami a areálovými či etnickými normami. Podceniť pri náročne zosúlaďovaných historizujúcich prvkoch obsiahnutých v tematike ani skúsenosti s konkrétnymi sociálnymi spoločenstvami alebo skupinami, pri ktorých akokoľvek vymedzené hranice – etnická, času, priestoru, či aktivity –, paradoxne, nezohrávajú rozhodujúcu rolu. Naopak okolnosťami iniciovanými problémom utvorená a presadená „hranica“ únosnosti konfliktu alebo odlišnosti stáva sa dostredivým prejavom toho, čo čitateľ (už) z neliterárnej reality pozná, predpokladá a akceptuje (asociálne spoločenstvo veľkomesta, správanie sa mocenskej oligarchie, vnútorná diferenciácia násilne utvoreného spoločenstva a iné).
Príbeh a rozprávanie: rad realistických alebo mytologických sekvencií, ktoré vážne vstupujú do príbehu
Rad realistických alebo mytologických sekvencií sa v kompozícii pripomenutých troch prozaických textov organizuje odlišne, ale vždy v súlade s noetikou autorovej stratégie naviazanej na látku a tematiku toho „svojho“ príbehu. Raz to budú prisťahovalci spoza hranice (Levoška),2 to po Levoške sa budú po desaťročia nazývať tí, ktorých pripravila politická moc o ľudskú dôstojnosť. Prostí robotní ľudia v mestách, po nich roľníci stále častejšie sa poddávajú krutosti mocných, hoci ide o vymyslené a nikým neoverované obvinenia z rozkuľačenie majetku (Zulejka otvára oči)3. O bezmocnosti voči násiliu a zenužívaniu zákonovby vypovedá aj príbeh toho, kto sa dostane z väzenia na slobodu za trest, ktorý nespáchal (Text).4 Kompozičná a výrazne sujetová stratégia subjektu v role presídlenca v troch autorských konceptoch má oporu v látke a tematike čím sa mení na epicentrum personálneho, rodinného, spoločenského (tragického) problému v historicky, etnicky a spoločensky ukotvenom (dejinnom, verifikovateľnom) čase. Ten sa vnáša do sekvencií organizovaného konfliktu proporčne voči žánru a do aktívneho alebo komentujúceho (pasívneho, ilustračného) sujetového a naračného rozvíjania fabuly.
K postavám v role presídlencov sa v literárnom prostredí (čas, priestor, udalosť, súvislosti a iné) zvolených prozaických textov neoddeliteľne priraďuje vedomie, pocit, trauma latentnej inakosti, vyjadrenej osamelosťou, opustenosťou, ľahostajnosťou a prázdnotou koncentrovanou do sujetu a iniciácií krízy v tematizovanej literárnej skutočnosti. Poznanie, presvedčenie o svojom vysunutí na okraj blízkeho spoločenstva sa prejaví ako vzor a s ním spoja ďalšie konflikty, alebo sa subjekt otupí, čo vyústi do reálneho alebo imitovaného zániku (smrť – rezignácia) postavy.
Látková a tematická odlišnosť prozaických textov ponecháva rozprávačom (objektívny v Levoške, Zulejka otvára oči; personálny v Texte) oporu v reálnom svete ako v predmete osvojenom si z biografickej, aktuálnej alebo historizujúcej spoločenskej a etickej reality. Aktuálny a poznaný svet voči fikčnému, žánrom a príbehom organizovanému svetu sa v stratégii literárneho textu prepájajú do noetickej, mravnej alebo emotívnej pointy tak, aby akčný pohyb v (ne)literárnom čase a (ne)literárnom priestore sústredili na komorný pohyb medzi subjektom a rozprávačom, faktom a fikciou, autorom a zvolenou technikou narácie, čím sa text latentne udržiava ako sémantický celok, ako sebaorganizujúci systém, v ktorom príbehové zovretie rozprávaného konštruuje jednak plastickú sociálnu štruktúru a súbežne s ňou za aktívnej prítomnosti verifikovateľných faktov (predovšetkým v Jachinovej próze) sa utvára vzťah k „pravde“ o prežitej skutočnosti (historizujúci kontext) a naznačuje/rekonštruuje sa obsah, zmysel, význam a hodnota (ne)literárneho času vo vymedzenom kontraste zákonitostí spojených so životom a smrťou.
V tejto súvislosti autori textov pracujú pri výbere tematiky a ňou iniciovaného typu rozprávača, pri organizovaní typológie postáv, pri estetike a štylistike zahrnutej do naračných prelínaní sa príbehovej akcie a pri jej uvoľnení prírodnými scenériami, čím sa zvýrazňuje na podloží neliterárneho času prítomnosť historizujúcej pravdy (dejiny) a pravdivosti (sociálny obsah života, existencie, hodnoty) zachytenej v pamäti jednotlivca.
Etnická, jazyková a osobná „skúsenosť“ postáv z troch prozaických textov aktivuje do štruktúry tematizovaného problému a ním navodenej krízy okolo subjektu jedinečnosť obsiahnutého geografického (ukrajinsko-poľské pohraničie; rusko-tatársko-sibírske presuny územím ZSSR, Moskva) a kultúrneho aj mravného, etnického a zvykového priestoru postáv pred krízou a počas ich, či nimi nespôsobenej tragickej osobnej a rodinnej krízy (Baškine zmietanie sa v jej žensky prirodzene nedosiahnuteľnej osobnej realite; Zulejkine stretania v snoch s nebohou svokrou Upírkou; Iľjove mobilové konšpirácie adaptujúce alebo predstierajúce cudzieho jedinca).
Autorom organizovaný problém okolo postavy, „svojím“ osudom znevýhodneného presídlenca (hendikep, kulačka/buržujka, zločinec/obeť), pri jej presunoch zo starého do nového života proti jej vôli a žáner textu navodia okolo rozprávača a postavy sústavu „kontaktov“, ktoré usmerňuje prostredníctvom sujetu zovretá kompozícia textu, stane sa tak jednak v tempe a potom v systéme narácie, na čom sa utvára typ a profil postavy, jej plasticita (protagonista a narátor v Texte) alebo ustálenosť (dominantný rozprávač v texte Levoška, Zulejka otvára oči). Mužský subjekt v próze Text sa dostáva do sujetovej špirály, limituje ho pohyb v priestore a čas tragicky sa krátiacej anonymity, odhalenie, zatknutie, čím sa mení tempo jeho výpovedného aktu a protagonista sa stáva dostredivým, jedinečným a jediným miestom, teda iniciátorom, javom aj problémom organizovaného aktu odplaty/ pomsty za obvinenie. Sujet aktivuje jednostranne účinný mechanizmus starozákonnej spravodlivosti, ktorý subjekt príčinne pohltí, zmanipuluje a zničí. Ženský subjekt v próze Zulejka otvára oči sa stane krehkým objektom, rozprávačom nenáhlivo, vo vzťahu k dobovým faktom, politickým a spoločenským dokumentom sovietskej moci, k jej praxi pri uplatňovaní politickej a vojenskej moci v krajine, citovo zovretým materinským objektom spôsobu formovania pôvodnej tatárskej nevýraznej, pracovitej, pokojnej a voči existenčnej realite poddajnej „kulačke“ na postavu presídlenkyne, ktorá sa svojím materstvom, živočíšnou obetavosťou chrániť život potomka vyformuje do rešpektovanej predstaviteľky sociálnej roly, ktorá napriek neliterárnemu kontextu, ktorý autorka s tendenciou tematizuje, dáva životu presídlenkyne hlboký ľudský rozmer a zmysel tým, že jej život si žiada svoje naplnenie a pokračovanie v potomkovi.
Prozaické texty troch autorov svojím žánrom, látkou a tematikou vytvorili podmienky na uplatnenie nazeracieho prístupu autorov k dejinám aj súčasnosti, k pamäti a osobnej či rodovej skúsenosti z nie tak dávnej minulosti, aby ju premenili na literárnu výpoveď o spoločnosti, ktorá má rozpačitý prístup k hodnote ľudského života a k jednotlivcom, hoci ju vytvárajú. Tri prozaické texty ponúkli prostredníctvom kompozičného napojenia rozprávača na subjekt (a vice versa) jedinečnú autorskú interpretáciu toho, čo obsiahne súčasník pri návratoch k neliterárnej realite. Autorský zámer, popri poznaní a mravnom aj estetickom zážitku, očakáva od čitateľa úsilie oboznámiť sa s objektívnym kontextom zachyteným v látke porozumieť filozofujúcemu problému rozprávača a subjektu, naznačiť ich prostredníctvom svojho „vysvetlenia“ zmyslu a hodnoty, anticipačnej stratégii umeleckého textu.
Literatúra
GLUKHOVSKY, D. Text. Bratislava: Ikar, 2018.
HODROVÁ, D. (ed.) Proměny subjektu II. Pardubice: Ústav pro českou a světovou literaturu AV ČR, 1994.
HOKR, B. Metro je metafora zkorumpovaného a do minulosti zahleděného Ruska, říká spisovatel Glukhovsky. [online]. [cit. 22. 4. 2018]. Dostupné z: <https://magazin.aktualne.cz/kultura/literatura/dmitry-glukhovsky-pise-sve-metro-jako-metaforu-zkorumpovaneh/r~23f1e7801daa11e6b597002590604f2e/>
JACHINOVÁ, G. Zulejka otvára oči. Bratislava: Slovart, 2018.
MĚŠŤAN, A. Sociologie literatury Karla Krejčího. In: POSPÍŠIL, I. – ZELENKA, M. (eds) Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity. Brno: Masarykova univerzita, 2001, s. 192–194.
PAŇKO, J. Levoška. Bratislava: Slovart, 2008.
PETŘÍČEK, M. (ed.) Moderní svět v zrcadle literatury a filosofie. Praha: Hermann a synové, 2011.
POSPÍŠIL, I. K teorii ruské literatury a jejím souvislostem. Brno: Masarykova univerzita, 2015.
prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.
Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk
[1] Presídlencom sa rozumie človek presídlený do iného kraja, štátu alebo na iné miesto. Synonymá presťahovalec, repatriant, emigrant, exulant, utečenec, vyhnanec, vysťahovalec sú jeho významovými alternativami.
[2] Próza ukrajinského prozaika Júliusa Paňka (1951) – Levoška – realisticky rozpráva príbeh vidieckej Pentelevičovej rodiny, ktorá prišla do dediny Koločava pod Duklou z druhej strany hranice od Poľska, aby zasiahla „do spôsobu života celej malej dediny“, ktorá má niečo vyše dvadsať čísel. „Pentelevičova rodina s Michalom, Zbyškom a Baškou znepokojila dedinu, vyvoláva pochybnosti.“ (S. 17.) Poliakova početná a ubiedená rodina znepokojuje dedinské prostredie Koločavy nielen tým, že je medzi nimi cudzia, neželaná, ale vyvoláva obavy z nepoznaného aj tým, že je sociálne zanedbaná, má zdravotne hendikepované deti, okolo ktorých sa rozvinie príbeh o zlobe, zákernosti, ale aj o citovej a živočíšnej sile a o krutosti života zovretého do sociálnych a morálnych steretotypov.
[3] Próza Guzeľ Jachinovej (1977) – Zulejka otvára oči – prostredníctvom životnej drámy tatárskej mladej ženy a jej v sibírskej osade presídlencov narodeného syna Jusufa s výtvarným nadaním sa autorka textu za svoju generáciu súčasníkov navracia do rokov, ktoré prežila generácia jej prastarých rodičov: nástup, upevnenie a prax boľševickej a sovietskej moci medzi dvoma vojnami, od desiatych po štyridsiate roky minulého storočia. Známe mocenské a sociálne praktiky autorka tematizuje, pracuje, cituje, historizujúco umiestňuje do príbehu presídlencov (hovädá, svine, prašivci a iné oslovenia, vlastne zastrašujúce okríknutia) a krízových sekvencií v ich kolektívnom živote (pokus o útek, smrť, udavačstvo, práca ako trest, zneužívanie), zachytáva dôsledky dobových politických dokumentov, z ktorých cituje, objasňuje ich, nevynechá situácie o humánnom a osobnostnom rozklade veliteľov ani o ľudskosť ničiace uplatnenie moci, tie majú dosah na celú krajinu: zachytí hrubosť, krutosť, beznádej, rezignáciu. Autorka počíta s tým, že prax a jej súvislosti zo života reálií sovietskych ľudí prvej polovice minulého storočia sú všeobecne známe, ju zaujíma ako možno prežiť a ochrániť život iného človeka napriek okolnostiam, ako sa vôľou, charakterom, vzdelaním a humánnou profesiou dokáže ubrániť dôstojnosť jednotlivca, ako aj v čase bez nádeje na zmenu neubiť svoje pôvodné ja.
[4] Próza Dmitrija Alexejeviča Gluchovského (1979) – Text – sa koncentruje na pár dní trvajúci hektický príbeh o pomste jedinca, mladého Iľju, ten odsedel trest za zločin, ktorý nespáchal, a prvý úkon po prepustení na slobodu: vykoná svoju spravodlivosť, zavraždí strojcu svojej skazy. Týmto činom sa spúšťa prúd protichodných rozhodnutí a zámerov, ktorými sa protagonista v role rozprávača zapletie do mafiánskeho sveta ruskej polície. Získa mobil svojej obeti a začne ním riadiť príbeh rodinne a citovo blízkych postáv vôkol seba, svojej zosnulej matky a rodičov zavraždeného. V zrýchľujúcom tempe zámeru utiecť a jeho realizácie sa navrstvujú a prelínajú zločin a trest, pomsta a spravodlivosť, lož a pravda, dobro a zlo, aby sa vytvorili psychologicky a emotívne okolnosti, z ktorých sa už nedá uniknúť, tak ako sa to nedá ani z „uzavretého“ priestoru veľkomesta, matkinho bytu, ulice. Protagonista s fiktívnymi kontaktmi, takmer šachovo dôslednou hrou z právd a zavádzaní sa prostredníctvom mobilných SMS správ (ako by to bola ďalšia postava) dostane do seba ničiaceho súkolesia z príčiny a dôsledku, akcie a protiakcie. Mechanizmus policajnej moci hru na spravodlivosť obráti proti protagonistovi.
Mohlo by vás z této kategorie také zajímat
- Čeština a česká menšina v Češkém Selu (Šimon Tesař)
- Литературата, създавана от "Преведените хора" – предизвикателство или нова норма? (Магдалена Костова-Панайотова)
- Транслатологический анализ выбранных мифологем, встречающихся во вселенной «Гарри Поттера» (Mariia Shapirko)
- Devatenácté století – místo koňské síly parní pohon (Dana Ferenčáková)