PUŠKÁŠ, Jozef: Zlodej duší. Bratislava: Slovart, 2017. ISBN 978-80-556-2769.

Pri hľadaní vhodného staršieho domu na predaj, aj na jeho kúpu, vznikne okamih, keď jednu z ponúk označili medzi sebou skúsené realitné maklérky v románe Jozefa Puškáša Zlodej duší (2017) za socialistický skanzen.

Jubilujúci prozaik a scenárista Jozef Puškáš (1951) prózou Zlodej duší sa usadil v žitej súčasnosti, ktorú možno zachytiť i takto: hrdina románu prijme funkciu šéfredaktora novín a vyzerá to na úspešnú kariéru, no vynárajú sa pochybnosti. Bulvárny denník je nástroj mocenských plánov majiteľa a jeho zameranie sa dá zhrnúť jednoducho: falšovanie skutočnosti, senzácie za každú cenu. Príbeh Zlodeja duší má popri profesijnej aj komornú, rodinnú líniu, do ktorej sa spoločenské reálie premietnu ako rozklad a vzájomná nežičlivosť až zlo loviace v pamäti rodu, rozvetvenej rodiny a vo vzájomných vzťahoch. Podnet na príbeh sa našiel v tých a takých univerzálnych mravných traumách, ktoré sa pýtajú spisovateľa na to: Čo je tvoja téma? Ako sa do človeka dostane zlo. Ako vznikne, pokračuje a trvá až doteraz.

Vážny problém aj v neliterárnej rodine ponúka stret jej detí, v ktorom syn hľadá svoju minulosť mimo svojho biologického otca a dve sestry, ich odlišný manželský a rodinný život vyústi do sporu človeka s človekom, aby napokon súperil človek s človekom.

V románe Zlodej duší sa všetko dotýka detí: „Dedko ma zakrýva pred zlodejom, čo kradne duše“, a tak sa nenápadne, o to zákernejšie, rozvíja spor podnecovaný nenávisťou a zvrátenosťou medzi najbližšími a blízkymi, aby riešenie z rodinného zla naznačilo nešťastie, ktoré spôsobila dopravná nehoda a smrť dieťaťa. Spoločné ohrozenie navodené dopravnou nehodou dá do pohybu precízne organizovanú hru spolupatričnosti s tragickou pointou, no ani vo vyhrotenej životnej situácii nedokážu postavy rešpektovať pravidlá hry o záchranu života, alebo ich aspoň udržať vo svojich rukách: „každá lož sa nakoniec vypomstí; život je plný neistoty; neviem, čo sa v ňom vlastne skrýva; život v strachu sa mi nepáči“.

Literárne postavy v symbolike uloženej do názvu románu Zlodej duší nezachytia naznačenú výzvu na zmierenie, a aj preto musia všetci aj všetko prehrať: svoje istoty, profesiu, rodinné zázemie, a to len preto, aby sa zastavili v hektike turbulentných vzájomných udalostí a pokúsili sa začať vytvárať si medzi sebou prirodzené rodinné vzťahy bez zákerností a nenávisti. To aj preto sa príbeh románu pohybuje na hrane vytvorenej z nezabudnutej spoločenskej minulosti, z politicky motivovaných povojnových osudov rodiny, ale aj dobou deformovaného medziľudského vzťahu, keď syn udá svojho otca, a z tlaku akútnej prítomnosti, ktorá otvára rodovú pamäť morálke novej generácie, paradoxne opäť ako nenávisť syna voči otcovi, ktorý si založil novú rodinu. Znova sa minulosť, jej príkrosť roztáča a obyčajné ľudské zlo si v Zlodejovi duší osvojilo podobenstvo na vzťah sestier, podľa biblického Ábela a Kaina; jednu postretne nečakaná smrť dcérky a druhá hľadá pomoc pre nevyliečiteľne chorého maloletého syna.

Neuralgickým bodom Puškášovho Zlodeja duší sa nestala mravne a systémom (ne)spravodlivosti rozvrátená spoločnosť, ale zvrátená emócia ženy napájaná žiarlivosťou, podozrievaním, nedôverou k členom dvoch rodovými koreňmi spätých, ale realitou rozvráteného manželstva, skúšaných sestier. Vzťahy muža a ženy v manželstve sa poddávajú tlaku, ktorému sa spoločnosť nevie brániť, ako prejavom manipulácie, korupcie, ekonomických podvodov, hrozbou nezamestnanosti. Autor sústredil do tragickému konfliktu blízkych členov rodiny odkazy na všetko a všetkých, čo prostredníctvom príbehu a narušenej spoločenskej atmosféry umiestnil literárnou rečou do zložitého života svojho súčasníka.

Jubilujúceho Jozefa Puškáša si kultúrna verejnosť pripomína ako úspešného prozaika, scenáristu, filmového kritika a jeho študenti ako pedagóga na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Poviedkový debut Hra na život a na smrť v roku 1972 sa stal literárnou udalosťou roka. Medzi jeho poviedky sa naposledy pripojil súbore Freud v Tatrách (2004). V roku 2017 vyšla pozoruhodná publikácia zaujímavých profesijných rozhovorov o scenáristickej tvorbe, ktoré viedli Jozef Puškáš (1951) s Dušanom Dušekom (1946). Výsledok podnetného dialógu vydali pod názvom Písať príbeh. Sústredili sa na genézu vzťahu literatúra a film, na poetiku, účinne zapojenú do kontaktu filmového a mediálneho literárneho scenára.

Literatúra

DUŠEK, Dušan – PUŠKÁŠ Jozef: Písať príbeh. Bratislava: Vysoká škola múzických umení, 2017. ISBN 978-8159-003-2.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com