Eliška Gunišová a Jana Bujnáková

Hoci na Slovensku žije 5,5 miliónov Slovákov, v zahraničí žijú ďalšie 2. Jednou z tradičných lokalít, kam Slováci v minulom storočí cestovali za lepším životom, bola Kanada. Slováci, ktorí tam dodnes žijú, emigrovali v 3 hlavných vlnách – po 1. svetovej vojne, po 2. svetovej vojne a posledná výrazná emigračná vlna prebehla v roku 1968. Naši krajania tak prispievajú k obohacovaniu kanadskej kultúry už 100 rokov.

Jednou zo slovenských krajanských inštitúcií je aj Slovak Canadian Heritage Museum, ktoré pod heslom “Bringing Cultures Together” nielen udržiava zvyky a tradície, ale prináša kontakt so Slovenskom a slovenskou kultúrou i pre novú generáciu kanadských Slovákov narodených už v Kanade. Tí sa tak aspoň sprostredkovane dozvedia viac o pôvodnom domove svojich predkov.

O tom, nakoľko náročné je udržať si národné cítenie, tradície a pestovať ich v cudzom prostredí, doslova na druhej strane sveta, sme sa rozprávali s riaditeľkou Slovak Canadian Heritage Museum Alenou Melas a členkou výkonnej rady Lubou Henderson.

Ako ste sa dostali k práci v múzeu?

AM: Odjakživa milujem ručné práce. V slovenskej Katedrále Premenenia Pána v Markhame, kde sa sústreďoval slovenský komunitný život, mali v svojej zbierke poškodený čepiec. Keď som sa informovala, kto sa o tieto veci stará, tak ma predstavili pani Dvorskej (vtedajšia predsedníčka Slovak Canadian Heritage Museum pozn. red.) Prostredníctvom navliekania korálok sa začala naša prvá spolupráca, ktorá sa postupne vyvíjala a prehlbovala. Potom v roku 2006 sa oficiálne otvorilo naše múzeum, pričom ja som už bola pri organizovaní prvých jeho aktivít. V múzeu som zostala dodnes a v roku 2014 som prebrala predsedníctvo po pani Dvorskej.

LH: Ja som bola vždy nejak prirodzene blízko slovenských aktivít. Do múzea som sa dostala taktiež cez pani Dvorskú, ktorá bola takou hybnou silou celého múzea. Zaujímavé je, že pani Dvorská sa nenarodila na Slovensku, ale v Kanade (v roku 1933) a i napriek tomu sa vždy intenzívne zaujímala o tunajšiu slovenskú komunitu. Keď sa zakladalo múzeum, stala som sa prirodzene jednou z členiek výkonnej rady. Tým, že naše múzeum je malé, moja funkcia pokladníčky nie je iba o financiách, ale robím aj plno iných vecí.

Obe ste spomenuli pani Dvorskú...

AM: Pani Dvorská bola skutočne výrazná osobnosť slovenskej komunity. Hovorila plynule nielen po anglicky a francúzsky, ale aj slovensky, a to aj napriek tomu, že na Slovensku bola prvýkrát až po roku 1989, keď sa otvorili hranice. Vyrastala v slovenskej komunite a aktívne sa zapájala do rôznych akcií organizovaných komunitou. V roku 1967 pripravila celý slovenský pavilón na Expo 67 v Montreale. Pre túto príležitosť zozbierala slovenské predmety, čím v podstate započala zbierku pre naše dnešné múzeum.

Podľa toho, čo nám hovoríte, bola pani Dvorská jedinečná osobnosť. Podarilo sa vám niekedy s ňou pobaviť o tom, čo ju viedlo k práci pre múzeum?

LH: Zrejme to vyplývalo z rodinného prostredia. Mala veľmi veriacich rodičov, ktorí boli zároveň veľmi aktívni v slovenskej komunite. Navyše aj jej svokrovci boli veľmi zapálenými členmi Kanadskej slovenskej ligy. Dokonca naše noviny – Kanadský Slovák sa v istom období vydávali priamo v ich dome. Tam to celé začalo. V slovenskej komunite mali počas jej mladosti aj slovenské divadlo, kde sa kanadskí Slováci zdokonaľovali v slovenčine ešte ako tínedžeri. Keď mala pani Dvorská deti, tak založila sama slovenskú tanečnú skupinu Lipa v Montreale, aby sa čo najviac zžili so slovenskou kultúrou.

Spomenuli ste aj Kanadskú slovenskú ligu (KSL). Povedzte nám o nej viac.

LH: KSL je organizácia, ktorá má pobočky po celej Kanade. Avšak aktuálne je trend, že sa počet týchto pobočiek znižuje. Mladšia generácia už nemá tendenciu sa stretávať toľko, koľko sme sa stretávali my. Centrálna KSL je v Ottawe, jej predsedom je profesor Mark Stolárik. Kanadská slovenská liga vydáva aj známe periodikum Kanadský Slovák, ktorý je v súčasnosti jediný slovenský dvojtýždenník vydávaný na severoamerickom kontinente.

AM: Naša rodina sa stala aktívnym členom KSL hneď po príchode do Kanady. Vďaka tomu sme nikdy nemali pocit, že sme tu sami – pravidelne sme sa stretávali s inými Slovákmi. Organizovali sa všetky možné druhy osláv – Katarínska zábava, Mikuláš, slovenské svadby, púte... Ako dieťa som vyrastala v slovenskej škole, s bratom som bola v tanečnej skupine Zemplín. Moja mama, otec a sestra chodili do spevokolu. Tieto všetky aktivity zastrešovala KSL. Dnes máme s torontskou pobočkou KSL aj spoločné priestory. A funguje nám to skvele. Obávame sa jedine toho, že naša zbierka sa neustále rozrastá, a uvidíme, dokedy nám dané priestory budú stačiť. Starší ľudia umierajú a mladší nemajú záujem doma držať veci zo Slovenska, preto nám pribúda stále viac exponátov slovenského pôvodu.

Môžete nám priblížiť, aké artefakty v zbierke máte?

AM: Ooo, je toho veľa a veci sú skutočne rôznorodé. Obrazy, fotografie zo Slovenska, drevorezby a vypaľované obrazy. Ďalej je to keramika – pozdišovská, modranská, oravská, habanská. Ale aj sklo, textílie – výšivky, tkané obrusy, niekedy máme len čisto textilné výstavy. Samozrejme, dôležitou súčasťou zbierky sú slovenské kroje. Hudobné nástroje ako napríklad fujary, píšťaly, harmoniky, ale aj kožené opasky a pracly. Ale aj staré slovenské peniaze, odznaky, stužky, ocenenia, máme pár športových vecí. Dôležitou súčasťou sú archívne veci – listy, vysvedčenia, svadobné oznámenia. Naším aktuálnym projektom je zber a zaznamenávanie informácií od najstarších kanadských Slovákov. Cieľom je zachytiť autentické zážitky ich príchodu do Kanady.

Na čo z Vašej zbierky ste najviac hrdé?

AM: Pre mňa je to textil. Už ako dieťa som sa bavila s „handričkami“. Ešte na Slovensku sme sa v 1. a 2. triede učili vyšívať. V Kanade som videla v skanzene pradenie a tkanie, a to sú veci, ktoré ma bavia dodnes. Tým pádom ma najviac fascinujú tieto veci.

Máte aj svoj obľúbený kroj?

AM: Pre mňa je to určite kroj z Trenčianskej Teplej, ktorý nosím pravidelne aj počas našich akcií tu v Kanade. Mám ho od svojej krstnej mamy, dostala som ho v roku 1989. Ale určite nie je jediný. Keď sme pripravovali prehliadku krojov, tak sme mali pocit, ako keby sme sa hrali s najdrahšími hračkami sveta. Naša textilná zbierka je veľmi kvalitná, málokto dnes také kroje má.

LH: Tiež mám najradšej kroje, pretože reprezentujú časti Slovenska a sú veľmi rôznorodé. Je to neuveriteľné, ako sa niektoré kroje od seba líšia. Zrejme to dobovo dobre reprezentovalo spôsob, ako ľudia žili, že boli čiastočne od seba odlúčení, čo viedlo k vytvoreniu vlastných unikátnych vzorov a farieb.

Prejavuje záujem o udržiavanie zvykov a aktivity múzea aj mladšia generácia?

AM: Som prekvapená, že áno. Keď sme robili vyššie zmienenú prehliadku krojov, mali sme aktívnych účastníkov vo veku od 2 do 93 rokov. Boli tam deti, tínedžeri, rovnako zastúpení chlapci a dievčatá. Predviedli sme krstiny a svadbu, mali sme aj smútočný kroj, takže sme zaradili do programu aj pohreb. Ale akcia nebola len o predvedení krojov. Snažili sme sa vytvoriť komplexné príbehy.

LH: Skutočne tam bolo veľa mladých ľudí. Myslím, že tie kroje sú niečo, čo im dodáva takú hrdosť na Slovensko, lebo to je niečo zvláštne, iné. Počas spomínanej akcie si zrazu uvedomili, že aká krásna je naša história, ručné práce a naše národné dedičstvo.

AM: Je rozdiel medzi krojmi pre tanečné súbory a originálnymi krojmi. Keď sme niektoré dievčatá pozvali na skúšku, mali váhavé reakcie, že sa na to úplne necítia. Ale keď kroje videli, ich reakcia sa celkom zmenila, boli absolútne nadšené. Veľmi dôkladne sme každému vybrali taký kroj, ktorý mu dobre sedel, čo ešte umocnilo celkový dojem. Keď videli, ako sú niektoré sukne komplikovane a zároveň ručne šité, boli pozitívne prekvapené, že také veci existujú.

LH: Špeciálne ich zaujal svadobný čepiec.

Čo je pre Vás najväčší úspech múzea? Na čo ste najviac hrdé?

AM: Je toho veľa. Na začiatku sme mali 3 festivaly, kde sme jednu kanadskú dedinku premenili na slovenskú, bolo to veľmi autentické, hrala živá hudba. Podarilo sa nám vytvoriť skvelú atmosféru. K tomu prispela celková výzdoba v interiéri aj exteriéri, výborné slovenské jedlo a mnoho iných drobností. Pred 3-4 rokmi sme mali festival kultúr Carassauga, v rámci ktorého sme pripravili bohatý tanečný a spevácky program, bola tam aj sekcia pre deti. Samozrejme, nemohlo chýbať slovenské jedlo. Pre mňa sú takou mimoriadnou spomienkou tieto dve veci.

LH: Pre mňa je srdcovou záležitosťou fakt, že toto všetko robíme na báze dobrovoľníctva. Častokrát aktivity podporujeme aj zo svojich súkromných zdrojov. Jednu dobu sme po finančnej stránke mali veľmi náročnú situáciu a hrozilo, že budeme musieť múzeum zatvoriť. Išlo ale predovšetkým o emócie ľudí, ako sa ľudia snažili múzeu pomôcť. Zomkli sme sa a nakoniec sa nám podarilo múzeum zachrániť. Prejavilo sa obrovské nadšenie, energia a duch takej spriaznenosti. Vytvorila sa neskutočná horlivosť robiť pre Slovensko čo najviac. To je aj dôvod, prečo sme nakoniec prežili a zároveň dôvod, prečo som ešte stále súčasťou múzea. Sú v tom jednoducho emócie a odhodlanie. Ja Slovákov vidím do určitej miery ako taký holubičí národ. V mnohých veciach nie sme veľmi kontroverzní, snažíme sa veci riešiť mierumilovne.

Aké národnosti múzeum a jeho aktivity navštevujú?

AM: Z celého sveta, napríklad na Carassaugu bolo zaregistrovaných 84 národností. Takže prakticky skutočne celý svet.

LH: Celé to má aj vzdelávací charakter. Keď sa na takejto akcii človek baví s veľkými národnosťami ako sú Číňania alebo Indovia a dozvedia sa, že v našej krajine žije 5 miliónov ľudí, veľmi ich to pobaví. V ich merítku je to veľmi málo a daný počet pre nich predstavuje častokrát jedno malé mesto. O to viac ich fascinuje, že my sa tu snažíme udržiavať a podporovať aj tieto naše zvyky a tradície. Na druhú stranu, o to je ťažšie napríklad získavať granty pre malé komunity od kanadskej vlády.

Keď sa spolu bavíme o aktivitách múzea, súčasťou toho je i snaha udržať slovenské zvyky a tradície aj prostredníctvom jedla. Nás by zaujímalo, kto vám s prípravami pomáha? Určite nie je jednoduché pripraviť občerstvenie pre veľké skupiny ľudí.

LH: Máme to vyriešené veľmi jednoducho. :) Dobrovoľníčky, slovenské ženy, sú vždy ochotné sa pridať k múzeu, podporiť naše akcie jedlom. Je to taký starý, dobrý zvyk, máme to tak už odjakživa.

AM: Vždy keď začíname pripravovať nejakú akciu, slovenská kuchyňa v prípravách zohráva veľkú úlohu. Máme v komunite skvelé kuchárky, v minulosti sme mali aj slovenskú pekáreň, kde mali skutočne výborné makovníky, štrúdle a ďalšie koláče. Majiteľ pekárne ich pre aktivity múzea poskytoval za symbolickú cenu. Ale opäť, všetko je to postavené najmä na báze dobrovoľníctva. Zvyčajne sa pripravujú halušky (máme tu vlastného baču, od ktorého máme k dispozícii bryndzu), šišky, langoše alebo guláš.

Rozhovor vznikol v Missisauge (Kanada 8/2019) na pôde Slovak Canadian Heritage Museum, po jednom z pravidelných nedeľných stretnutí slovenskej komunity.

1. Koláž fotiek zo slovenských festivalov v Kanade

2. Fotografia z predstavenia Svadba pod Tatrami

3. Fotografia z akcie venovanej veľkonočným tradíciám - Eva Uhrinková zdobí veľkonočné vajíčka

4. Členovia múzea na výstave v St. Cathrines na Multicultural Day Open House

5. Slovenská výstava venovaná slovenskej emigrácii

6. Slovenská výstava venovaná slovenskej emigrácii

7. Eliška Gunišová, Jana Bujnáková a najstarší žijúci Slovák v Kanade

8. Interiér Slovak Canadian Heritage Museum

9. Interiér Slovak Canadian Heritage Museum

10. Interiér Slovak Canadian Heritage Museum

11. Alena Melas a Luba Henderson prijímajú nové predmety do zbierok múzea

(Fotografie zdroj: súkromné archívy múzea a autoriek rozhovoru)

Mgr. Jana Bujnáková a Mgr. Eliška Gunišová pôsobia na Ústave slavistiky FF MU, kde sa venujú slovenskej literatúre, česko-slovenským vzťahom a menšinovej problematike.

Kontakt: bujnak.jana@gmail.com, egunisova@gmail.com