Moravsko-slovenskému literárnemu pomedziu ostala pamäť

Viera Žemberová

Voči aktívnym médiám ohľadom autorskej tvorby a spôsobov šírenia umeleckej výpovede bol Juraj Bindzár otvorený a vyrovnával sa s nimi invenčne v dramatickom aj v printovom výpovednom prostredí a priestore. Tri razy sa jeho literárne texty dostali do finále ceny Anasoft litera, a tak je prirodzené, že aj on reagoval na otázku, čo preňho znamená „písanie románu“, a to takto: „Písanie románu pre mňa znamená trápenie a lopotu a najväčšiu samotársku radosť, akú som kedy zažíval“ (ANDREJČÁKOVÁ, 2012). Autorský svet Juraja Bindzára, odkazujúc na jeho rozsiahlu tvorbu pre médiá, kamenné divadlá, rozhlas a na printovú tvorbu, sprevádzala kritická reflexia neliterárnej skutočnosti, irónia, humor, ale predovšetkým hodnotiaci odstup a nadhľad pri zobrazovaní toho, čo zachytil v literárnych textoch na slovensko-česko-maďarskom „pomedzí“ v odkazoch na cisárske i necisárske roky, vojnové a mierové, roky spoločného nažívania, lebo: „Tie vzdialenosti medzi národovectvom a nacionalizmom – šovinizmom, xenofóbiou, rasizmom a fašizmom boli v našich dejinách často veľmi malé, veľmi tesné a veľmi premenlivé“ (ANDREJČÁKOVÁ, 2012). Negatíva neliterárnej skutočnosti personalizoval ako vyčíňanie a manipuláciu démonov, ktorým jednotlivec nemusí či nedokáže uniknúť.

Spisovateľ Peter Jaroš – napovedá to prebal románu Juraja Bindzára1 Zvon z roku 2018 – vyslovil hodnotiaci verdikt o autorovi a románe, v ktorom hovorí, že „Bindzárov text v konečnom dôsledku náš svet humanizuje. Autorov výkon v tomto románe je brilantný.“ Látka a tematika Bindzárovho textu sa vymedzujú druhom, žánrom aj typologicky neprehliadnuteľným a funkčným podtitulom románu Zvon – vidiecky román so zlým koncom. Podtitul pripomenie tradíciu a funkciu osvedčenej formy (ľudového) čítania z minulých storočí, v odlišnom spoločenskom a kultúrnom prostredí, ale naznačí aj to, že ide o aktuálny, účinný etický a noetický problém, a ten obsiahne axióma uložená do spojenia panta rei. Čas plynie, všeličo sa v živote a v hodnotách i mravoch spoločnosti (z)mení, čosi z dávneho veku však ako ozvena, spojenie s tradíciou, napriek plynúcemu času ostáva v človeku nemenné a nazeraním na skutočnosť a súvislosti takmer rovnaké. K noetickým súvislostiam medzi uplynulým a prítomným, medzi stratégiou autora a stratégiou textu voči podobenstvám prekračujúcim literárne podložie románu Zvon je umiestnený na prebale autorov odkaz: „Všetko v tomto románe je vymyslené. Vymyslené sú mená, mestá, zvieratá i veci, ľudia živí a mŕtvi, slnko i vietor, všetko je vymyslené, len démoni, len tí sú skutoční.“ Autorovo radenie argumentov odkazuje na kompozične premyslenú hru s tradovanými mýtmi, nezabudnutými hriechmi i prečinmi a prítomnou realitou.

V románe Zvon ide o precíznu a invenčnú hru v čase a hru s pamäťou času, s jeho výnimočnosťou a jedinečným poznávacím návodom, ako si prostredníctvom príbehu ujasňovať aj z odstupu podnety, návody, realizácie, motiváciu a mravnú flexibilitu prejavenú v konaní a správaní sa jednotlivca, spoločenstva, spoločnosti a etnika v situáciách, ktoré navodzujú navrstvovanú javovú a vzťahovú, ale predovšetkým latentnú krízu. Epicentrom hry o zvon v kostolnej veži, ktorý ruší svojím zvukom obyvateľov žijúcich v novostavbe v blízkosti kostola, sú negatívne rozpomienky na minulosť a vzdorovanie prítomnosti, nie doriešenie toho, čo kedysi bolo. Bindzárov záujem o čas a precízne kompozičné pohyby v jeho pamäťovom podloží naznačujú, že zovretím látky a tematiky sa stal čas v role výnimočného objektu v ľudských dejinách: tentoraz na pomedzí moravskom a slovenskom. V ďalších autorových textoch sa pamäť vráti k účastníkom žitej reality aj na pomedzí slovensko-židovsko-maďarskom.

Látka v podloží románu spája udalosti, osobnosti, znakové javy naprieč európskymi dejinami, od predminulého storočia až po súčasnosť. Tému príbehu o zvone na vidieckom katolíckom kostole a o medziľudských problémoch, ktoré vyvolala intenzita jeho zvuku, poskytla rozprávačovi jeho bystrosť, dôraz na detail, abstrahovanie získanej informácie z odkazu o komsi pri nachádzaní prepojení medzi minulosťou a prítomnosťou.

Bindzárov text svojou tematikou a problémom nepatrí do žánru historická próza, hoci pripomína nemálo situácií, okolností, osobností, činov, ktoré svojou historizujúcou informáciou skutočne patria do dejepisu. Rozprávač svoju naračnú pozornosť od exponovaného detailu či beletrizovanej situácie využíva na odstup od zobrazovaného, ale aj na to, aby sa jej pričinením poskytlo sprostredkované pozorovanie toho, čo sa práve „deje“, teda, aby sa zachytil štylisticky zručne ironický aj hodnotiaci a hodnotový (DOHNAL, 2012, s. 33) odstup od praktikovanej reality, ktorá odkazuje na intenzitu či zotrvačnosť negatív zo spoločenskej minulosti aj s ich nositeľmi zakliesnenými v dobových ideológiách, vo funkciách, inštitúciách, ale už v novej miléniovej spoločenskej skutočnosti.

Pozoruhodný rozprávačský talent, kultivované štylistické presuny medzi troma jazykmi a dvoma blízkymi etnickými spoločenstvami prináša pozoruhodnú typovú, sociálnu, profesijnú, mravnú a vôľovú sondu, ktorá napovedá, že zmenou starého politického systému za nové pravidlá, hodnoty a normy spoločenského života sa zmení iba málo, keď sa taká istá kvalitatívna a mravná zmena neodohrá v jednotlivcovi. Bindzárovo typovo, vekom, skúsenosťou, statusom a ambíciami prirodzene odlišné literárne spoločenstvo sa navzájom kontroluje kolektívnou pamäťou (katolík, luterán, gardista, skaut, člen KSČ, Hejslovák a ďalší), aby z nej do sujetu rozvinutých osobných príbehov jednotlivých postáv (tie sú obrazne na úteku pred neutajenými osobnými dejinami) rafinovane prenikli zlo, nenávisť, zášť a smrť (BINDZÁR, 2018, s. 237). Autorova hra na žitú a rešpektovanú pravdu na zvolenej sociálnej a spoločenskej vzorke v novej politickej, štátnej, územnej, ideologickej a mravnej norme sa odvíja od dovolávania sa toho, čo naďalej v jednotlivcovi aj spoločenstve prežíva ako povedomie univerza v spoločných európskych dejinách „na pomedzí“ etník, štátov, ideológií (Tiso, Hitler, Stalin, Gottwald – Jánošík, Štefánik, Palach, Havel). Po tomto poznávacom úkone sa odsunie osobný príbeh z nedávnej minulosti k mozaike nových a už ohýbaných pravidiel spoločenskej skutočnosti, hoci i takto: „...okrem duše predsa nie je na ľuďoch nič, nejaké kosti, svaly, črevá, nič, čo by stálo za študovanie“ (BINDZÁR, 2018, s. 148). Iná možnosť, ako preniknúť do zmenených pravidiel moravsko-slovenského sveta a do podstát človečiny na pomedzí bolo/je/bude sa ponúka i takto: „my ateisti ještě umíme používat rozum, máme nad věcma nadhled, víme svý, víme, jak na to“ (BINDZÁR, 2018, s. 151).

Juraj Bindzár zosúladil viacero vnútrotextových komponentov, ktoré uplatnil v stratégii svojho textu (žáner, látka, tematika, štylistika) a ponechal čitateľovi výzvu na vedomostnú zručnosť a hodnotiacu zdatnosť pri vyrovnávaní sa s historickým kontextom, typológiou postáv, možnosťami medziľudských kontaktov a na vyrovnávanie sa s obsahmi, prejavmi a hodnotami uloženými spoločnými predkami do žitej kolektívnej a individuálnej pamäti a žitej skúsenosti.

Žáner textu odkazuje na román; typologicky, kontextom, problémom, vyjadrením autora, na vidiecky román; etikou aj pointou (výsledku) na príbeh so zlým koncom. Autorom zvolený termín „vidiecky“ odkazuje nielen na typológiu (spoločenského románu), ale napovedá, čo bude podstatou tematizovaného problému, a čo využije (ako iniciačný postup, spôsob a následok) na príbehové riešenia toho problému, ktorý obsiahne metafora iniciovaná predmetom zvon.

Ťažisko národnostného, konfesijného, ideologického, profesijného problému jednotlivca odkazuje na sujet a na typológiu postáv, tie sa do vrstviacich starostí okolo zvona sústredia, zapoja, konajú v reálnom geografickom priestore (Slovenská Seč, Mitrošov, Malacky - Břeclav a i.) tak bývalého štátneho útvaru spoločnej republiky, ako aj súčasných dvoch republík z bývalého aj dnešného moravsko-slovenského geografického, etnického, jazykového a mentálneho pomedzia.

Zvon ako predmet má svojou podstatou význam tam, kde jeho zvuk a dohovorené rytmické sústavy na šírenie správ a rituálov vysielajú do sociálneho prostredia (mesto, dedina) zrozumiteľnú správu do okolia. Zvon je svojou genézou, funkciou a významom historicky a spoločensky utvorené, zdokonaľované, rešpektované médium spojené s osobnými dejinami spoločenstva a s početnými funkciami, ku ktorým sa vo svojej jedinečnosti dopracuje vtedy, keď sú ujasnené a dodržiavané okolnosti jeho vzniku, inštalovania a oživenia. Zvon v románe vytvoril metaforu, veď má schopnosť šíriť sa po horizontále, teda tam, kde a kam sa dokáže rozšíriť jeho zvuk svojou symbolikou a vstúpiť do dialógu s časom, no jeho obsah a hodnotu určujú ľudia.

Vidiecky román Zvon, keby sa tak nebol rozhodol autor, uniesol by odkaz na román z minulosti, v ktorom by sa stretli reálie z histórie, ale aj odkazy na prítomnosť, dostredivé historizujúce dejinno-spoločensko-individuálne podobenstvá. Za touto autorovou vôľou treba hľadať pôsobivé sujetové a typologické zábery do (modelových) typov postáv, čím si pri kompozícii románového celku vypomôže a invenčne podporí aktivovanie sémantiky z literárnej onomastiky (Klamo, Vyskoč, Bajza, Houska, Rosík, Fuksa, Vranková, Chudík, Hruškovič, Hrúzik, Fratrič, Telúch – Tůma, Ferencziková, Bruscheg, Wascoole).

Kompozícia románu Zvon, ťažiaca z kultúrnej tradície čítania pre pospolitosť v minulosti, osvojila si informáciou nasýtený anotačný perex príbehovej sekvencie. Z dávnejších dejín šírenia umeleckej spisby sa pripomenie obsahový a sledovaný dej prostredníctvom perexu v expozícii deviatich kapitol románu, ďalej odkazmi na vierohodnosť citovaním z denníku literárnej postavy Kristiána Telúcha. Prvý údaj je z 1. 7. 2015 a záznamy končia v roku 2017. Napokon do podložia kompozície zasiahnu citácie z periodika Slovák z roku 1940, Večerní Praha z roku 1985, z Loutkaře z roku 2017 a z odborného materiálu Zvontech.

Deväť kapitol románu autor rozložil do troch (časovo odlišných) častí: Srdce zvona, Mlčanie zvona, Návrat zvona. Príbeh pojal veľké množstvo postavičiek, ktoré zodpovedajú sociálnemu, profesijnému, rodovému, názorovému typu v súlade s osvojeným dobovým spoločenským a ideologickým nazeraním na seba, svoje okolie a na svet. Román Zvon je vďaka starostiam s obnovou zvona na veži v malej slovenskej lokalite na pomedzí predsa len uzavretým prostredím a súčasne aj epicentrom prejavenia sa všetkých literárnych postáv, s normou dostupného presadenia sa v dejoch všedného dňa a v nadčasovej výzve adresovanej typovým, ideovým a mocenským stretom a pragmatickému obnažovaniu mravnej výbavy jednotlivých postáv.

Postavy sprevádza jazyk lokality, ktorý sa na moravsko-slovenskom pomedzí spontánne uplatní, využíva sa, a jasne sa ním vyjadrí postoj konkrétnej postavy, hoci i takto nadčasovo, ale „všetko“ v Bindzárovom románe je overené osobnou či rodovou skúsenosťou z minulej či nedávnej doby: „Lidé jsou dobytek, a to těm zvířatům hodně ubližuju. Fuj“ (BINDZÁR, 2018, s. 243). Postavy v románe, nech sa usilujú vo vzťahoch a funkciách o čokoľvek, spája ich individuálna nádej na osobné tajomstvo a vôľa presadiť to svoje rozumné riešenie a ukončiť nekonečný konflikt, tentoraz personalizovaný zvukom zvona. Spomedzi postáv prečnieva kňaz, ktorý zablúdil do sveta vidín a démonov, ako hovorí, mám „už asi rok taký pocit, že mám stále niekoho za pätami, že [ma] sledujú“ (BINDZÁR, 2018, s. 148). Démoni spečatia kňazov osud a oslobodia ho od strastí prítomnosti: „V čakárni psychiatrickej ambulancie MUDr. Anny Peťovskej v Trnave sedí kňaz Kristián Telúch, okolo nôh mu tancujú démoni a rozväzujú mu šnúrky na topánkach“ (BINDZÁR, 2018, s. 270).

Juraj Bindzár k románu Zvon už nepridá žiadny nový či ďalší príbeh pre čitateľov, ktorým by sa sugestívnym štylistickým spôsobom, rozprávačskou suverenitou a pozoruhodnou kompozíciou témy vyrovnával s nepoučiteľnosťou človeka a so svojou skepsou, to ňou ako keby vyčkával na takého človeka, aby čas ním na to vymedzený sám neoľutoval.

Do literárnej biografie Juraja Bindzára (1943 – 2019) sa román Zvon zapísal ako jeho posledný text.

Literatúra

ANDREJČÁKOVÁ, E. Vystačím si s vlastnými omylmi (rozhovor s Jurajom Bindzárom). SME [online]. 2012-08-21 [citováno 2020-12-23]. Dostupné z: <https://kultura.sme.sk/c/6505145/vystacim-si-s-vlastnymi-omylmi.html>.

BINDZÁR, J. Zvon. Vidiecky román so zlým koncom. Bratislava: Orman, 2018.

DOHNAL, J. Proměny modelu světa v ruské próze na přelomu XIX. a XX. století. Brno: Munipress, 2012.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk


[1] Juraj Bindzár (24. 2. 1943 Pezinok – 24. 6. 2019 Banská Bystrica), autor literárnych textov Krajina nespavosti (59 básní a 15 koláží), 2000; Zabi ma nežne alebo Šibenica pre malého muža, 2002; Tanec s mŕtvou slúžkou, 2004; Bez dúhy, 2011; Mĺčky a krátko, 2017; Zvon, 2018. Juraj Bindzár bol úspešný autor dramatických a rozhlasových textov, piesní k filmom, režisérom a spisovateľom.


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

1 | 2017
  1. Rozlúčenie s Jaroslavou Blažkovou (Viera Žemberová)
  2. Svrchovanost lidského rozumu (Ivo Pospíšil)
1 | 2015
  1. Ti, kteří se neprovinili (Dana Ferenčáková)
1 | 2011
  1. Útěk z domova Tolstoj a Makovicý (Danuše Kšicová)
2 | 2010
  1. Dvě knihy vzpomínek