História a skúsenosť, pamäť a poznanie

Viera Žemberová

Zmyslom a tajomstvom rozprávania je, že všetko môže byť aj celkom inak.
(Ján Lenčo)


Do reflektovania dávno minulého/nie tak dávno uplynulého spoločenského, politického, kultúrneho a literárneho povedomia sa zapojil Pavol Rankov prózou Legenda o jazyku (2018). Text autor (a po ňom aj literárna kritika) označil za historickú prózu, čím sa naskytá viacero genologických podnetov napojených na druh, žáner, na typológiu žánru (legenda, román, historický román, historizujúci text), na historiografiu (český stredovek, československý novovek), na politologické štúdiá (druhá polovica 20. storočia v strednej Európe). Látkou a tematikou, verifikovateľnou faktografiou a jej beletrizáciou sa Pavol Rankov dotýka kolektívnych aj individuálnych, profesijných aj rodinných, zvlášť spoločenských reálií, skúseností, ktoré uchovali fakty a individuálne zážitky po súčasnosť v pamäti troch generácií v bývalom spoločnom štátnom útvare Slovákov a Čechov.

Umelecký text, história, historizmus, stratégia autora

Umelecká literatúra má svoju komornú genézu v autorovom nazeraní na rozličné, odlišne aj funkčne upresňované či aktualizované spoločenské a osobné podnety, teda na intenzitu zážitkov konkrétneho tvorcu. Pamäť a skúsenosť, vedenia i poznania, ale predovšetkým osobná potreba autora, spravidla občiansky či humánne motivovaná, sa sformuje do zámeru dotvoriť do umeleckej formy a do jej vlastných postupov prijateľný, nadčasový, teda poznaním a mravnou intenzitou naliehavý oznam, ktorý presiahne autorovu dielňu a nájde si svojho príjemcu v konkrétnom spoločenskom čase – a tým sa stáva čitateľ.

Ak sa naznačené súvislosti spájajú s umením v jeho typológii a pri iniciácii genézy, potom v umeleckej literatúre bez zásadných korektúr možno tento predpoklad vnášať do poznávacieho a mravného významu, do racionálneho výrazu sústredeného do problému, ale predovšetkým do genologického podložia epiky a jej žánrov. Žánrové podložie umeleckého textu si po látku, tému, problém, postavu a konflikt – obrazne – odchádza do latentného dejinného (minulého) času. Za predpokladu, že sa rešpektujú morfologické možnosti a vymedzenie podstaty, či odlišností medzi historickou a historizujúcou prózou, čo súvisí s reálnym časom a kategóriou literárneho času, možno pri zapojení obsahov nimi využívaných termínov a pojmov uvažovať o žánroch historickej a historizujúcej prózy v priamej väzbe na etnickú, spoločenskú, kolektívnu a osobnú – získanú alebo sprostredkovanú – pamäť.

Historická próza má v genológii druhov a žánrov náročnú situáciu, pohybuje sa od svojho látkového a typového akceptovania až po popretie svojej žánrovej opodstatnenosti. Pritom latentnosť žánru a jeho druhových realizácií v národných literatúrach býva odlišná, čo môže ovplyvniť dejinná, spoločenská, politická, literárna a širšia neliterárna skutočnosť konkrétnej národnej kultúry a konkrétneho národa. Dejiny premietané do látky a témy svojím rozpätím i tým, že sa spontánne stávajú etnickým a etickým prvkom vedomia o sebe tak národných spoločenstiev, ako aj jednotlivca, sprevádza nazerací postoj, podľa ktorého sa minulosť stáva autorským záujmom vtedy, keď sa ním môže (de)kódovať vzťah alebo parciálny prístup autora – občana či člena konkrétneho spoločenstva – ku skutočnosti; kedysi, popri iných a ďalších, prijalo a plnilo takúto rolu v meštianskej kultúre v 16. storočí a v 17. storočí spravidla učiace dramatické umenie. Dejiny premieňané na literárne témy si osvojujú v umeleckej literatúre druhy, v epike ide o historickú prózu a aj ona má svoju genologickú pozíciu – azda aj preto tak „nejasnú“, lebo otvára problém, ktorý ju presahuje a „čaká“ na poznávací a hodnotiaci postoj historiografie a filozofie. Tieto dve klasické spoločenské vedy si latentne ujasňujú pojmy a obsahy aj spôsoby ako funkčne zapájať pojmy a ich obsahy do histórie, historického, historizmu, ale aj do odlišných výkladov minulých a prítomných dejov v konkrétnom časovom obrazci konkrétnej udalosti a jej dôsledkov: „Svědčí o tom spory o obsah pojmu historismus a historické vědomí a nejasnosti v jejich užívání. Historický přístup, historismus, je většinou chápán jako vztah k dějinné skutečnosti, je to vztah k minulému dění jakožto minulému v obsahovém smyslu, které má smysl pro současnost, a zároveň je to způsob myšlení, které vykládá všechny činy, výkony a hodnoty z historických podmínek a každou věc vykládá s ohledem na její vznik a vývoj ve vztahu k jejímu věcnému obsahu a současnému smyslu“ (PEŠKOVÁ, 1997, s. 17). Napokon Hegel zastával názor, podľa ktorého pojem dejiny zvýrazňuje „motiv jednoty dění a jeho reflexe, která je bytostným aspektem vlastního dějinného procesu,“ pretože pre neho „jsou tím, co se stalo, právě tak jako vyprávěním dějin“ (PEŠKOVÁ, 1997, s. 19). Tomu, kto sa venuje látke a tematike ukotvenej v histórii v role čitateľa alebo literárneho vedca, spravidla záleží na tom, aby dôkladne porozumel predovšetkým subjektu tvorcu, konkrétnemu autorovi umeleckého textu, a to preto, aby sa ujasnila/ustálila výkladová aj interpretačná poloha spomínaného mýtu, ale zvlášť zámeru autorovej stratégie a voľba témy či problému do podobenstva aktuálnej spoločenskej praxe. Pre autorskú stratégiu musia byť už na počiatku určujúce autorove postoje voči minulosti a aj spôsob, akým sám minulosti rozumie, teda jeho myšlienkový a interpretačný výklad toho, čo bolo/stalo sa, aby sa poznávacia zložka zakomponovaná do stratégie textu dokázala upevniť jasným zámerom a rovnako ustálenou výrazovou, významovou a (ne)literárnou funkciou textu. Vtedy, keď sa rešpektujú v nadväznej triáde tézy o tom, že „minulost je vždy přítomná, neboť je půdou pro aktuální “přítomné” rozhodování očekávaných výsledků v lidském prakticky orientovaném činu,“ minulosti možno porozumieť len vtedy, keď „rozumějící historie si uvědomila, že dění dějin nelze odloučit od činností lidí, která je činností vědomou, a že lidé jsou si zároveň vědomi toho, co se stalo,“ a napokon “rozumění znamená vyložit věc ze svého úhlu pohledu, odhalit, jak věc jest v tom apsketu, v němž se mi nabízí, jak ke mně promlouvá. Jde o to, odhalit bytí věci na základě toho, jak pro nás rozmanitě vystupuje, ukazuje se, konkretizuje“ (PEŠKOVÁ, 1997, s. 22, 25, 25).

Rovnako je užitočné všimnúť si výber druhu, žánru, látky a témy v konkrétnom texte, a tak sa dostať aspoň na prah uvažovania o tom, v čom spočíva dominantná funkcia a autorom uprednostnený význam literárneho textu (z času, ktorý uplynul) voči súčasnosti (do času, ktorý je prítomný). Stane sa tak vtedy, keď umelecké dielo začne svoj individuálny život v kultúrnej praxi, spravidla bez časového, recepčného, interpretačného aj širšieho kultúrno-sociologického a vlastne aj bez hodnotového obmedzenia, ale naďalej platí špecifický vzťah ďalších komponentov a súvzťažností včlenených do tendencie a funkcie umeleckého textu. Látka a tematika z dejín v umeleckom texte, pri linearizovanom ilustrovaní možného, smeruje buď do aktualizácie historického faktu, alebo sa prostredníctvom autorskej noetickej či kompozičnej dispozície vydáva na cestu filozofovania o človeku v dejoch, situáciách, vzťahoch, ktoré „zodpovedajú” tomu času, do ktorého je tematika umeleckého textu lokalizovaná, s ambíciou účinného podobenstva. V tejto súvislosti v kultúrnych aj v spoločenských väzbách zohráva nie nepodstatné poslanie „univerzálna” alebo „etnická” tradícia, tie možno chápať „jako moment historického vědomí“ (PEŠKOVÁ, 1997, s. 27), lebo práve ňou „je něco daného, jsou to mravy dané společnosti, profese, skupiny. Jsou to i pravidla hry, která se předávají z generace na generaci. Jsou to nepsané zákony a normy, podle nichž se posuzuje chování jednotlivce” (PEŠKOVÁ, 1997, s. 28), hoci „tradice je ochuzená, vypreparovaná minulost, stylizovaná podle aktuálních potřeb současnosti“ (PEŠKOVÁ, 1997, s. 29). Pre autora, ktorý odlišuje, a to by mal, veď v tom spočíva genologická „logika“ systemizácie druhov a žánrov, historického od historizujúceho, stáva sa rozhodujúci výber, zámer a tendencia formovať literárne zreálnenie dávno uplynulého alebo nedávneho/nie dávno uplynulého/minulého reálneho času, priestoru, problému, postavy a myslenia v konkrétnej spoločenskej dobe a v ich podloží typové a sujetové, noetické a mravné premeny v myslení a konaní jednotlivca na poste narátora alebo postavy v umeleckom texte.

Dejiny, história, minulosť, pamäť, odkaz, dokument, to všetko vnímame ako správy o tom, čo nejakým spôsobom vstúpilo až do prítomnosti a zasiahlo do podstaty, významu a hodnoty života, do jeho jedinečnosti tu a teraz. Napokon základným predpokladom dejinnosti ľudského individuálneho života je dianie premieňajúce sa do celku sveta, do toho, v ktorom sme ako indivíduá vpletení do dejov a ako ľudia „loga” vieme, pretože „dění světa tvoří jeho nejhlubší strukturu, je jednotou mnoha určení, souborem možností“ a „minulost je vždy přítomná, neboť je půdou pro aktuální „přítomné” rozhodování očekávaných výsledků v lidském praktickém orientovaném činu“ (PEŠKOVÁ, 1997, s. 20, 22).

...centrum reči sa nachádza v mozgu, nie v jazyku. (Pavol Rankov)

Umelecký text, žáner, látka, tematika, fakt, výskum; historiografia, literárna veda

Pavol Rankov1 koncentroval do žánrového „vedomia“ textu Legenda o jazyku také časové a javové reálie, ktoré obsiahnu tri vzájomne prepojené „bloky“. Prvý blok tematizuje autor v texte spôsobom, ktorý možno prijať ako spoločenskovedným výskumom podporené podobenstvo so súbežným dotykom či spôsobom exponovania historiografie/dejepisu o českom stredoveku a Janovi Nepomuckom a na historizujúce poznanie o československých udalostiach v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Druhý blok organizuje dramatický príbeh štyroch študentov (z Čiech, Moravy, Slovenska) prvého ročníka histórie na Univerzite Karlovej v roku 1972. Tretí blok súvisí so skúsenosťou, poprípade s individuálnou poznávacou zdatnosťou (poučeného) čitateľa, a to preto, lebo príbeh nesie informáciu o odlišnom generačnom (po)vedomí autorom naznačenej literárnej výpovede o tom, čo obidva národy v pripomenutých desaťročiach prežili, a čomu sa podvolili. Oživené spomienky, hodnotenia či len prostá orientácia, hoci v odlišnej poznávacej a faktografickej hĺbke reálií tam a vtedy, svojím rozsahom a dosahom sa pohybujúca v dobových spoločenských udalostiach, sa sformovala do výzvy adresovanej čitateľovi, aby to bol práve on, čitateľ, kto vyriekne autonómny hodnotiaci súd o texte Legenda o jazyku, ktorý sa sústredil na minulý čas tak, aby si osvojil seriózne a faktami podporené, precízne domyslené návraty rozprávača k spoločenským, archívnym a archeologickým prameňom bez legiend, mýtov a účelových či nevedomosťou inscenovaných neprávd.

Pôdorys historiografickej pozície vývinových období „stredovek“ voči „novoveku“ neťaží iba z objektívneho a verifikovateľného vývinového kontrastu, sústredene a reáliami vypovedá o ponornom spojenectve minulého a prítomného, o kvalite a hodnote výskumu a vedy, o kvalite a hodnote vzdelávania, o svojvôli moci, o fanatizme, o tyranii ideológie, ktorá môže vzniknúť, presadiť sa a (do)prežívať len pričinením sa nadvlády zla stvoreného ľuďmi a namiereného voči ľuďom.

Próza Legenda o jazyku vytvorila logickú a filozofujúcu (nadčasovú, univerzálnu) opozíciu jazyka voči mozgu, identity mozgu voči labilnosti (moci) jazyka (mocných). Bez toho, aby sa siahlo na umeleckú hodnotu textu, Legenda o jazyku poskytuje poučený, názorný, obsažný prienik do nie tak dávnej minulosti a jej spoločenského a politického systému, v ktorom žili generácie dnes už starých rodičov. Historizujúci žáner má ďalšiu ambíciu, nielen vypovedať, ale precizovať mechanizmus ideológie a moci, politiky a vedy, hodnotu aj labilitu morálky jednotlivcov v Rankovom zakomponovaných faktoch z javových a znakových detailov zla, ktoré vyústia do tragického príbehu a doživotnej skúsenosti štyroch vysokoškolákov, teda popisu ako fungovala československá spoločnosť v normalizovaných sedemdesiatych rokoch, ako pôsobili jej mocenské nástroje, aká bola hodnota ľudského života v poslednej tretine minulého storočia v československej spoločnosti. História by mala uchrániť svoje poslanie, byť návodom na dôstojný, slobodný, tvorivý, teda hodnotný život. Dávnej i tej bližšej minulosti v našich spoločných dejepisoch sa v Legende o jazyku stalo i to, že pôdorys žánru upevnila nosná nazeracia dobová sentencia: „hovoríme o dejepise, a to je spolu s občianskou výchovou najviac svetonázorovo formatívny predmet“ (RANKOV, 2018, s. 12).

Návrat do stredovekej histórie českého národa sa spojil s obnoveným archeologickým zámerom zistiť, čo sa po opakovaných výskumoch svetského a cirkevného sveta stalo z jazykom – mozgom Jana Nepomuka, s orgánom, ktorý napriek storočiam nepodľahol biologickému rozkladu. Životný a posmrtný príbeh Jana Pomuku, to je skutočné meno Jana Nepomuka, naznačuje, že sa správanie a uplatňované pravidlá politiky a moci obmieňajú minimálne. Zo životného a posmrtného „osudu“ Jana Nepomuka Pavol Rankov vytvoril ohraničený priestor na možnosti jednotlivca v spoločenskom systéme; jeho krutá životná dráma pôsobí ako jednotlivosť, pars pro toto, ktorá sa za pre ňu vhodných spoločenských podmienok obnovuje a presadí sa svojimi nástrojmi zla.

Presila zla uspôsobená pôsobiť ako súčasť zložiek riadiacich spoločnosť vstúpila zdrvujúco a tragicky do života štyroch vysokoškolákov: na študijný podnet vyučujúceho sa aktívne zaujímali o to, čo nové prinesie výskum pozostatkov Jana Nepomuckého, aby sa dostali do súkolia štátnej bezpečnosti. Spoločenské, sociálne, národné, rodinné a priestorové „príbehy“ mladých ľudí sa premenili na podložie ilustrovanej situácie aktivít, konania, rozhodovania systému v štáte po roku 1968 a po roku 1972. Pavol Rankov v súlade s citlivosťou historizujúceho (po)vedomia spoločnosti (starí rodičia, rodičia, deti) rešpektuje odlišné poznanie a emotívne aj mravné reflektovanie troch generácií. To ony, rodiny, rodičia a ich deti, sa v autorovom koncepte zovreli do vzťahového celku rodiny alebo priateľstva ako kontrapunkt k línii osihoteného Jana Nepomuka, do celospoločenského, kolektívneho, národného, generačného postoja, do reagovania na dobový ideologický a mocenský (ná)tlak. Rankov nenachádza rozdiely medzi historickým a historizujúcim, medzi minulým a prítomným, keď má zlo príležitosť, tak sa vŕši násilím a smrťou, život sa ochraňuje prispôsobivosťou. V Legende o jazyku sa do čitateľovej pozornosti dostanú fakty, verifikovateľné informácie a dobové reálie, ktorými pôsobí a upevňuje sa spoločenský systém v malej krajine v strede Európy (štátna bezpečnosť, štátne tajomstvo, zahraničné rozviedky, dezinformačná činnosť, nepriateľské zahraničie, vysokoškolská inteligencia atď.).

Autorova stratégia organizovania príbehu a dejových línií v Legende o jazyku, ale predovšetkým „učenie“, sa faktografiou patriacou do dejín, jej (pre)overovaním poznania vzdelancov a pamäťou účastníkov, rovnako aj kolektívnou skúsenosťou (zabudnutého) dejinného človeka, prosto a nekomplikovane odvíja od pamäti času (žáner, narátor kronikár, nadhľad, odstup od problému, emotívna a mravná indiferentnosť); tie spôsobia, že sa narátor po celý čas vyrovnáva s tým, čo je morálka a ako pôsobí vo vedomí spoločnosti, kto určuje, čo je morálne, ako žiť morálne? Reálne plynúci čas nedáva na tieto otázky priame a jednoznačné odpovede, preto môže umelecký text len navodzovať mravný nepokoj tým, že tematizuje jeho plynutie vo verifikovateľných reáliách. Napokon, v tejto súvislosti možno využiť až gnómickosť náznaku – popri inom – čo prax života a idey spoločnosti aktuálne prinášajú aj obnovujú, a to i vtedy, keď „v oblasti morálky je každý človek, ktorého vidíme prechádzať pomimo, vpísaný do vlastnej morálnej siluety: ona upresňuje, čím by jeho individuálna povaha bola vo svojej dokonalosti“ (GASSET, 1994, s. 72).

Prítomnosť Legendy o jazyku sa dovoláva spôsobilosti mozgu, schopnosti uchovať, ale aj obnovovať poznanie z prežitého, prekonaného a pritom sa nepoddať naivnému želaniu, že sa nič ne(z)opakuje.

Literatúra

Dohnal, J. (ed.) Revitralizace hodnot: umění a literatura. Brno: Tribun EU, 2019.

Hodrová, D. Hledání románu. Praha: Československý spisovatel, 1989.

Hrabák, J. K současnému stavu naší historické prózy. Literární měsíčník1976, roč. V, č. 7, s. 86–93.

Hvišč, J. Slovenská historická próza. Bratislava: LITA, 1988.

Jednota osobního a společenského. O dnešku historické prózy. Literární měsíčník 1978, roč. VII, č. 4, s. 40–47.

GASSET, J. O. y. Eseje o umění. Bratislava: Archa, 1994.

Pešková, J. Role vědomí v dějinách. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1997.

RANKOV, P. Legenda o jazyku. Bratislava: Slovart, 2018.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: wojtekgorczyca42@gmail.com, viera.zemberova@ff.unipo.sk


[1] Pavol Rankov: S odstupom času, 1995; My a oni/oni a my, 2001; V tesnej blízkosti, 2004; Na druhej strane, 2013; Stalo s prvého septembra alebo inokedy, 2008; Matky, 2011; Miesta, čo nie sú na mape, 2017, Legenda o jazyku, 2018.

Spojení s DB se nezdařilo.

Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

V této kategorii dosud nejsou žádné články.