Rerum Vulgarium Fragmenta (I)

Autor originálu: Francesco Petrarca

Autor překladu: Pavol Koprda

Jazyk originálu: taliančina



Voi, ch’ ascoltate in rime sparse il suono (I)


Kto počúvate v zlomkoch básní zvuk

tých vzdychov, nimi srdce živil som si

v čas prvohriechu mladíckosti komsi,

keď som bol sčasti iný ľudský zhluk,


za rozmanitosť plačov, ponáuk,

tu nádej, bôľ tam – tá, ten vierolomci,

u vás, kto skus má s láskou povedomší,

sa úfam v súcit, odpust, z vašich rúk.


Dnes dobre zriem, že všetok národ toť

ma v ústach roznášal, za čo sa často

pred sebou za sám seba hanbím len;


je mojej márnivosti hanba plod,

ju ľutujem a vidím jasne za sto,

že svetu ľúbi sa len krátky sen.

Poznámky k prekladu

Verš 1 a 2: slová „rime sparse“, „rozptýlené básne“, sa dajú vysvetľovať rozlične. Uvediem tri možné vysvetlenia. Súzvučí s prvým názvom zbierky „Fragmentorum liber“, ktorý možno chápať ako „kniha zo zvyškov“. Jeden z možných významov slova „zvyšky“ je vztiahnuteľný na Danteho Božskú komédiu. Kým Dante mal na vyrozprávanie zámeru epický priestor, ja, Petrarka, mám len úlomkový, zvyškový, a teda Danteho súvislo vysvetlené myšlienky sú u mňa rozptýlené. To, čo povedal Dante v epickej súvislej podobe, chcem ja vypovedať v lyrických krátkych útvaroch, teda v úlomkoch, zvyškoch. Z nich chcem zložiť „Knihu“ v tom zmysle, ako je knihou Danteho Komédia. „Fragmentorum liber“ by potom znamenalo „Kniha z úlomkov (zvyškov, z rozptýlených myšlienok)“. Slovo „sparso“: „or’ son diviso et sparso“, 135, 26, pokladá Santagata za príkladné vyjadrenie významu slova „sparso“ v celom Spevníku: rozptýlenosť a rozloženosť subjektu v stave odcudzenia spôsobenom láskou, opak stoickej jednoty a celistvosti. V tomto prípade by mohlo ísť o to, že jeho básne sú ako „rozptýlené zvyšky duše“ – záver Secretum III. Petrarca zničil veľa svojich príležitostných básní. Je možné, že sa obracia na tých, ktorí ich čítali. Petrarca už nechce byť na obraz svojich básní rozptýlených tu i tam, možno aj neviazaných. Oznamuje, že zo zvyšných básní sa chystá urobiť takú redakciu, aby už neboli ako tie rozptýlené, ale aby sa jeho láska k Laure stala historicky príkladnou. Prvý sonet je jediná báseň s náhľadom na štruktúru Spevníka ako celku. Vznik prvej básne (aj ďalších dvoch), a tým aj začiatok písania Spevníka ako vzorového „ľúbostného románu“, kladú do roku 1350. Upozorňujú na vplyv Horácia, Propertia a Ovídia. Prvý sonet má z hľadiska antickej poézie všetky vlastnosti žánru exordium. Ujal sa názor zo 16. storočia, že prvý sonet nemá len uvádzaciu úlohu, ale aj funkciu záveru diela: príbehy lásky sú rozprávané v prítomnosti, ale videné ako to, čo sa už stalo.

Verš 6: „tu nádej, bôľ tam“ (v pôvodine „del vario stile“) môže byť aj „za (štýlovú) rôznorodosť“, takú, ktorá je spôsobená ustavičnými zmenami duševného rozpoloženia, podľa Familiares I, 1, 19. Z morálneho hľadiska vyjadruje „vario stile“ závislosť vyjadrovania od mladistvého veku zmietaného vášňami lásky, podľa Seniles XIII, 11.

Verš 7: Teda ten, „kto pozná lásku z vlastnej skúsenosti“, je Petrarkovým čitateľom. Nadväznosť na Danteho báseň Tanto gentile, 11, na Cavalcantiho Donna me prega, 53, ale možno aj na Raj X, 74: „per sa, kto to chceš čuť, a zaleť si ta“ – v zmysle: aké účinky má láska, nemožno vyrozprávať, treba to zažiť – to by bol už aj filozofický poukaz na „najvyššie šťastie“.

Verš 8: Posmech za básnickú dokumentáciu celoživotnej uväznenosti zmyslovou a obraznou láskou (predmet dvoch posledných tercín) sa pomocou čitateľov schopných potvrdiť Petrarkove pocity („z vašich rúk“, v. 8) mení na odpustenie a pochopenie. Tu je aj vysvetlenie druhého latinského názvu Spevníka: Rerum vulgarium fragmenta. Fragmenty sú krátke básne ako útržkové dokumenty duševných stavov. „Pozbierať úlomky duše značí poskladať rozrôznené „ja“; Santagata: I frammenti delľ anima, Il Mulino, Bologna 1992, s. 75. Vydeľuje sa „intelektuálne ja“ ako postava Spevníka, odlišná od subjektu prežívajúceho dôsledky Lauriných odmietnutí a náklonností. Aj čitateľ musí byť schopný odlíšiť tieto dva subjekty Spevníka. Báseň bola napísaná asi v roku 1350. To je aj čas, kedy skončil písanie básní ako nespojených, resp. písaných na rozličné motívy a radených chronologicky. Zozbieranie je Augustínovo vyzývanie v Secretum, aby sa vrátil k sebe samému. Vysvetlenie je u Santagatu, cit.: nezozbierané, roztrúsené nuge slúžili, aby robili Petrarkovi slávu u čitateľov, zozbierané do knihy vracajú Petrarku k sebe samému. Pozri bližšie aj M. Šavelová: Dalle origini a Petrarca, Nitra, 2021, s. 318.

Verš 14: „...krátky sen“ – spánok rozumu. A. Gagliardi: Guinizelli, Dante, Petrarca, 2003, s. 162. Aj A. Gagliardi a P. Koprda: Petrarkov Spevník medzi láskou a odriekaním, 2016, s. 76; P. Koprda: Prvý sonet Petrarcovho Spevníka v slovenčine. In: Slovak review, 11 (2002), s. 56 – 61; M. Šavelová: La letteratura italiana delle origini, 2019, s. 70 an. Definovaním lásky ako spánku rozumu sa dostáva text na tú istú rovinu, v akej bola polemika medzi stoikmi a epikurejcami v Paríži. K tomu Gagliardi – Koprda, 2016, s. 13 – 70.


Tu uverejnené sonety propagujú projekt prekladu Spevníka s názvom „Petrarca: Výlomky duše. Fragmentorum liber“, ktorý podporil Fond na podporu umenia z verejných zdrojov Slovenskej republiky.

Prof. Pavol Koprda, DrSc., je talianista, literárny vedec a prekladateľ, venuje sa talianskej literatúre a slovensko-talianskym kultúrnym a literárnym vzťahom.

Kontakt: pavkoprda@gmail.com


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

1 | 2021
  1. Dračí královna (Veronika Cenková)
  2. Kindżał; Sen (Wojciech Gorczyca)
  3. Podivuhodné příhody z lesní školy (Eva Reutová)
2 | 2018
  1. Noční hlídka (Eva Reutová)
  2. Sedmnáct pytlů s paskami (Linda Heinigová)