Už sme to raz v slovenskej literatúre mali: pohľad „zdola“ a rozprávačský talent. Priam geniálny rozpávač bol alebo ešte bude (?) Pišťanek. Ten však videl veci akoby zvonka, akoby len konštatujúco, nezainteresovane a teda veľmi tvrdo, kým Ľubo Dobrovoda vidí všetko a vnímavým zrakom dovidí všade.

Autor doslovu knihy Ja, malkáč, Jaroslav Sobotka, hovorí o spisovateľovi Dobrovodovi ako o tom, koho „nepokazilo vzdelanie“, lebo sa „neučil a ani nezmaturoval“. Dobrovoda sám vymenúva v jednom z úvodov k tej istej knihe svoje zamestnania: „...lepič plagátov, čašník, denný čerpač, bufetár, strážca parkoviska“.

Aj keď v tom istom úvode zovšeobecňuje všetky svoje postavy tým, že tatkovia a mamky a babičky a deti môžu byť mnohé, ako sú jeho hrdinovia, akoby chcel kryť autenticitu, nik mu to neuverí, práve pre jeho presné oko, ktoré zachytilo akoby autenticky všetko tak, ako sa stalo a podáva to takým prirodzeným rytmom aj so všetkými digresiami, že to proporčne absolútne sedí a presúvania času a retrospektívy nerušia porozumenie textu. Ako spontánna je reč, tak spontánna je kompozícia a celá štruktúra diela- kapitoly majú zdanlivo alebo aj skutočne toľko strán, koľko to „dá“ autorovi a je to proporčne znova takto v poriadku.

Pikareskný román, ktorý vznikol ako román ľudový, antihrdinský po ére rytierskych románov, sa vyznačuje vyrozprávaním životnej cesty šibala v Ich – forme. Obyčajne ide o dieťa bez rodičov, ktorého život naučí prebíjať sa, ako sa dá. Drsné prostredie, irónia, sarkazmus a čierny humor sú prostriedky, ktorými autor pikareskného románu zachytáva prostredie. Ide prevažne o kritický a pomerne drsný pohľad na život, s ktorým pikaro zápasí už od malička. Základné pozície pikara sú osamelosť a sloboda.

Obe tieto pozície výrazne napĺňa aj autor aj jeho malý hrdina.