Z kultúrnej vzájomnosti Slovákov a Čechov

Najskôr, ako sa „zovšeobecnene“ chápu udalosti vo vzájomných českých a slovenských národných dejinách, to spôsobili učebnicové poznatky, možno aj výročné spoločenské príležitosti do začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, ktoré na udalostiach i činnosti výrazných osobností z národných dejín zvýrazňovali  účinok slovanskej vzájomnosti, predovšetkým v 19. storočí, a jej odraz do vzťahov Slovákov a Čechov po vytvorení prvej Československej republiky.

Ako si prirodzené, že to, čo sa opakuje, sa aj zjednodušuje, a tak si väčšina pripomenie vzťahy obidvoch národov v súvislostiach, s ktorými sa profesionálne vyrovnáva historiografia, dejiny literatúry, etnografia aj kultúrne dejiny, no isto aj dejiny športu a napokon všetko to, čo obsiahne do seba súčasné chápanie záujmov politológie. Od januára 1993 sa vzťahy moderných národných spoločenstiev vznikom dvoch samostatných štátnych útvarom dorovnali, čo môže znamenať i to, že sa na jednej strane znova zjednodušuje, ale i to, že na inej strane sa vystupňoval záujem otvoriť doterajšie poznanie a spresňovať ho o dnes akoby okrajové aktivity, ktoré vo svojej dobe sa však stali tak potrebným vkladom práve od vzájomného podporovania sa, no postupne v novom štátnom útvare po skončení prvej svetovej vojny ich vytlačili do úzadia informácie, ktoré s jasnou tendenciou harmonízovali a emancipovali národné spolužitia.

Literárna veda, zvlášť literárna slavistika, medziliterárny výskum a areálové štúdiá pokračujú v sledovaní vývinu vzťahov slovenskej a českej kultúry od vytvorenia samostatných štátnych útvarov na pravidelných (medzinárodných) konferenciách organizovaných z odbornej iniciatívny a za organizačnej podpory Ústavom slavistiky Masarykovej univerzity a Literárnym informačným centrom v Bratislave. Lingvistika neupustila zo vzájomných komparatívnych sond pri prenikaní do moderného výskumu dejín jazyka, svoj diel na rozvíjaní dialógu si uchováva prekladová problematika, ale naliehavejšie sa aktuálna spoločenská prax obracia k historiografii a mediálnej praxi.

Prešovská historička Nadežda Jurčišinová v  publikácii Československá jednota a Slováci1 zverejnila svoj viacročný materiálový výskum uložený predovšetkým v  Literárním archivu Památnika národního písemníctvi v Prahe a v Slovenskej národnej knižnici – v Archíve literatúry a umenia v Martine, siahla po  dobových periodikách,  osobnej korešpondencii, a v dostupnej odbornej literatúre. Publikácia patrí medzi cenné a ojedinelé návraty k rozsiahlemu materiálu „jednoty“, ktorá prechádzala na obidvoch národných stranách zložitými trasoviskami, hoci pri jej zrode sa prejavil občiansky, ekonomický, vzdelávací a spoločenský záujem českej spoločnosti o emancipáciu v tom čase – v zložkách, ktoré sa ukázali ako najužitočnejšie - krehkejšej slovenskej strany.

Za ideovým pôvodcom založenia Československej jednoty postáva tradícia slovanskej vzájomnosti a skúsenosti so vzťahmi medzi slovenským a českým národom v mnohonárodnom štátnom útvare, ani nie tak odlišné dejinné skúsenosti s presadzovaním národnej identity, no možno najintenzívnejšie rezonovali udalosti z prvej polovice 19. storočia, ktoré vyústili do vzájomných nesúzvučných postojov na doriešenie jazykovej „identity“ a emancipácia slovenskej národne uvedomelej inteligencie, to všetko vo väzbe na české spoločenstvo a dôsledky revolúcie meruôsmych rokov pre obidve národne spoločenstvá.

Politicky sa radikalizujúce životy našich národov na konci 19. storočia sa vznikom moderných štátnych foriem a na ich podnet sa meniacim povedomím etnicity v modernizujúcej európskej spoločnosti podnecovali, či skôr umožňovali rozvíjať osvetový „dialóg“ vzájomného podporovania sa v stupňujúcich sa vnútroštátnych pomeroch: „Významnou súčasťou dejín slovenského a českého národa je história ich vzájomných vzťahov, do vývoja ktorých v druhej polovici 19. storočia výrazne zasiahlo rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867. Ním bol v habsburskej monarchii nastolený dualizmus. Bola to síce naďalej spoločná monarchia, ktorú tvorili fakticky dva štáty s rozdielnym vnútorným režimom a s principiálne rozdielnymi podmienkami pre rozvoj národných hnutí Čechov a Slovákov. Tie spôsobili, že sa česká a slovenská spoločnosť postupne od seba vzďaľovali a zásadne líšili vo všetkých oblastiach spoločenského života – politickej ekonomickej, kultúrnej, náboženskej, školskej. /…/. Začali sa prejavovať rozdiely v tempe a úrovni ich národných hnutí, a to celkom zreteľne v neprospech Slovákov2.

Metóda kontextového „čítania“ dokumentu a napojenia súboru dostupných archívnych dokumentov do širšieho zázemia spoločenských, kultúrnych, politických, národných i personálnych dobových záznamov naznačila autorke efektívne kompozičné rozloženie do tematických či problémových blokov na výklad zložiek z konkrétnych aktivít, ktoré spätne utvárajú jestvovanie a spoločenské hodnoty Československej jednoty v tak rozsiahlom, ale aj vnútornou štruktúrou politických reálií odlišnom časovom rozpätí rokov 1896 až 1914 pre slovenskú i českú „stranu“.

Kompozičné bloky v práci zahrnuli samostatné problémy jednoty – spolku tak, aby naznačili pohyb od spontánneho po odmietavé, od ústretového po problémové, od etnického po osvetové projekty - programy, teda ako neoslabiť vzájomné kontakty a pritom udržať myšlienku vzájomnej dejinnej úlohy v dramaticky sa zhoršujúcich podmienkach európskeho politického a ekonomického života na prelome storočí, a tak v publikácii vznikli výklady tematicky usporiadané do metódou i problémom vzájomne zviazaných mikrocelkov Česko-slovenské kultúrne vzťahy v 80. a 90. rokoch 19. storočia, Vznik Československej jednoty, poslanie a úlohy spolku do roku 1908, Zakladanie odborov Československej jednoty a zameranie ich činnosti, Československá jednota do prvej svetovej vojny, prácu uzatvára blok venovaný  Aktivitám Československej jednoty v rozširovaní kultúrnej spolupráce.

Pre českého čitateľa publikácie Nadeždy Jurčišinovej sa naskytne kompetentný pohľad do realistického zákulisia dobou a vôľou mocných skúšaných českých a slovenských vzťahov, pre slovenského čitateľa sa zas skonkrétni objektívna nevyhranenosť slovenského politického a ekonomického života tých rokov a isto v týchto súvislostiach ocení názorové i osobnostné postoje, rozhodnutia, ba i zásahy konkrétnych predstaviteľov kultúrnej (literárnej) inteligencie do udržania spolku a do praktickej činnosti Československej jednoty na prospech osvetového a medziľudského rozvíjaniu slovenského národného a občianskeho života a jeho perspektívnych osvetových, vzdelávacích zámerov. Tie, naznačuje to publikácia Nadeždy Jurčišinovej, svojím vývinom na pozadí európskych procesov v rokoch 1896 až 1914, prekročili do politických rozhodnutí, a teda za hranice formálneho jestvovania jednoty ako spolku na vzájomnú podporu českej a slovenskej národnej pospolitosti v duchu kollárovskej tradície slovanskej spolupráce.

V dejinách spolku, upozorňuje na to autorka, má zásadný význam rok 1902: „a to z niekoľkých dôvodov. Spolok v tom roku urobil závažné zmeny v stanovách. Znamenali, že cieľ jeho snaženia sa už neobmedzoval na pestovanie kultúrnych záujmov, ale pribudli aj hospodárske3, ktoré v reálnych podmienkach pre obidve stany znamenali podporu pri vzdelávaní slovenských mladých ľudí v českých školských ustanovizniach, ekonomická a sociálna podpora našej mládeže na štúdiách, misia zviazaná s výmenou knižných a časopiseckých fondov a iných kultúrnych aktivít, no vždy so zameraním podporovať vzájomné realistické poznanie konkrétnej spoločenskej situácie a oceňovanie vzájomných vkladov do meniaceho sa národného a národno-politického života.

S činnosťou Československej jednoty sa spája aj zrod luhačovických stretnutí organizovaných vo forme „porád“ v rokoch 1904 – 1914 (Česko-slovenské porady v Luhačoviciach a ich význam pre upevnenie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi)4, ktoré zaujali „maďarské kruhy“ - a zo zistení autorky aktualizujeme - v roku 1912 vznikol pre jej potreby „zoznam uhorských Slovákov, ktorí tam chodili /…/ a na čom sa s Čechmi dohodli“, ba o týchto poradách sa, podľa autorky, „hovorili o na pôde uhorského parlamentu5 . Pamätníci si pripomenú, že tradícia kultúrne motivovaných luhačovických stretaní sa Čechov a Slovákov za úplne iných podmienok a s inými zámermi ožila a udržiavala sa v 20. storočí. No keď tieto porady sleduje Nadežda Jurčišinová: „Význam luhačovických snemov spočíval najmä v systematickom rozvoji otázok kultúrnej a hospodárskej spolupráce Čechov a Slovákov, pričom sa dostáva do popredia i určitý politický aspekt6, ktorý ich zbližoval v národnooslobodzovacích predsavzatiach a tie doniesli konkrétny výsledok pre obidva národy v dohodách uzavretých medzi mocnosťami po ukončení prvej svetovej vojny.

Práca Nadeždy Juršičinovej Československá jednota a Slováci pred nejakým časom by znamenala vklad do jestvujúceho výskumu, ktorý má sám svoje dejiny. Dnes v nej treba vidieť, popri naznačenom, predovšetkým vstup novej generácie výskumníkov historiografov do materiálovej práce s národnou minulosťou, s dejinami samotného archívneho dokumentu, cibrenie interpretačných zručnosti profesionálneho vykladača historického materiálu práve s dôrazom na súvislosti, ktoré ho ako jednotlivosť „prekračujú“, ale zvýrazňujú na druhej stane práve vďaka súvislostiam  neoslabené a „živé“ vedomie komparatívneho interpretovania minulosti i národných dejín aj prostredníctvom viacerých jednotlivostí z okraja „veľkých“ dejín. A takou – z okraja „veľkých“ vzájomných dejín - Československá jednota napriek prínosom ostáva, naďalej však zaváži hĺbka poznania a aktuálne docenenie jej náročnej tektoniky a prínosu predovšetkým výrazných osobností z obidvoch národných spoločenstiev tej doby. Napokon dejiny – „veľké“ i „malé“ - ostávajú latentne prepojené s človekom, svojím strojcom i zhodnocovateľom.

Viera Žemberová

Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2020
  1. Problém vyjádření (František Všetička)
2 | 2016
  1. Tvoří jazyky střední Evropy kompaktní celek? (Ivo Pospíšil)
1 | 2015
  1. Císařův prezident. Tajemství rodiny Tomáše Garrigua Masaryka (Ivo Pospíšil)
  2. Zpátky ve hře (Ivo Pospíšil)
1 | 2013
  1. České haiku Františka Všetičky (Ivo Pospíšil)