Július Vanovič: Listy zo starého dvora. 1. vyd. Dunajská Lužná: MilaniuM, 2012. 208 s.

„Jak jsem to vydržel? Kde a jaké jsem objevil zdroje rezistence?(...)Vydržel jsem to, proto, že mne příroda oblažila neblahou schopností, kterou jsem pak po celý život rozvíjel sebevýchovou: talentem samoty. Ať je to mezi lidmi, ať mimo jejich společnost, kvantum samoty, které snesu, je fantasticky neřestné. Jsem nepřilnavý až hanba tisíckrát.“ Václav Černý

        Rok 2012 sa uzavrel vydaním knihy Júliusa Vanoviča – Listy zo starého dvora vo vydavateľstve MilaniuM, aby sa nový rok otvoril jej čítaním. Po Existenciálach Ingmara Bergmana z roku 2011 prichádza autor so svojím stále živým slovom esejí i listov, teda so slovom tých žánrov, v ktorých oslovuje potenciálneho čitateľa (váženého neznámeho, vážených neznámych), ktoré mu adresuje, aby prebudil jeho „zostatkovú“ senzibilitu na problémy literatúry a (literárneho) života, jednotlivca a spoločnosti, aby slovom vzbudil, ba i premenil postoj človeka k závažným otázkam nielen tohto času. A ešte aj inak možno spolu s autorom vypovedať o cieli jeho úsilí – zanechať po sebe, po svojom živote, po tejto dobe správu, zapísať, ako som v nej žil, čo som zažil, čo som vynútene prežil, premyslel a pretrpel...

 Autor sa s vedomím, že píše všetkým i nikomu, kontaktuje s nekonečnom, volá k nemu zo svojho starého dvora, s ktorým je zrastený, ku ktorému je prirastený. Zo spomienok na toto dedičstvo po otcovi vystupuje a tu – k predkom, rodnej dedine, národu, ale predovšetkým k vlastnej i národnej minulosti – sa vracia pri písaní, ktoré nepodlieha dobe, ba vzdoruje „nečasu“. Vypovedzme s Kantom – hviezdnaté nebo nado mnou a mravný zákon vo mne – sa pre Júliusa Vanoviča nerozplynuli ani s príchodom „éry prázdnoty“, takže naďalej nabáda k odolávaniu svojvôli a nezvládnutej moci.

Jedným z tých, ktorí zásadným spôsobom vstúpili do jeho pamäti, a tak i do listov zo starého dvora, je profesor Václav Černý. Posolstvo, ktoré zanechal autorovi svojho personalistického portrétu, sa zväzuje so samotou, s kategóriami slobody, mravnosti či vyššej morálky, so svedomím, statočnosťou v zúfalstve, ale i s otázkami – „Co děláte?“, „Jak zemřel?“, pretože písanie z vnútornej nevyhnutnosti, ktorým sa vypovie aj krutá pravda, je zaiste výrazom autorovej tvorivej slobody, a pretože raz sa pred tvárou smrti ocitneme všetci, smrti totiž nemožno uniknúť. V tejto súvislosti sa ohláša aj Václava Černého myšlienka, podľa ktorej človek vnútorne slobodný je človek nezneužiteľný, a tak sa sloboda človeka meria schopnosťou vytrvať, vzoprieť sa a v neslobodných či „v zradných a rozkladných“ časoch brániť duchovné, morálne a náboženské hodnoty.

Július Vanovič svoju filozofiu zväzuje aj s bergsonovským durée, s trvaním, s časom súvislým a stále živým, a tak pripomína, že morálka sa rodí zo súvislej pamäti, z kontinuity, nie z jej straty, z činov mravnej slobody, ktoré premôžu zlo, nie naopak. Kozmickú súvislosť či skúsenosť posvätného ako predpoklad úplného bytostného Ja vyznáva autor spolu s Carlom Gustavom Jungom, aby upozorňovaním na ich súdobé popieranie varovali pred duchovným úpadkom, úpadkom duchovnej kultúry, ale hádam i spomínaných súvislostí a celistvosti. A s Karlom Čapkom sa len potvrdzuje nevyhnutnosť stálosti – „Buď pochváleno, co není v člověku epochální a průkopnické, včerejší a zítřejší, ale co je věčné a nezměnitelné. A tedy: mládí a stáří, odpočinek, láska, dobrý stůl, náboženství, hrdinství, spánek a některé jiné a moudré věci“. Nuž buď pochválené slovo, ktoré sa vzpiera pominuteľnosti, buď požehnané slovo, ktoré sa rodí z odvahy nazerať aj na neviditeľné či posledné veci, ktoré sa rodí z absolútnej slobody; požehnaj nám, slovo, ktoré sa rodíš z vedomia o Bohu, ktoré sa zaokrúhľuješ v procese hľadania a nachádzania pravdy a istoty trvalých starých a múdrych vecí, z dedičstva duchovných „otcov“, zo starootcovského dedičstva, z „domovstva“ a spriaznenosti. A ak ich niet alebo ak sa vytratia alebo roztratia vo svete pod vplyvom jeho „veľkých“ dejov, neostáva iné, len písať z nevyhnutnosti, do ľudí premietať seba, aj preto uveriť v mravnosť, v dobro, ba i „ochorieť“ na vieru v spravodlivosť. A ešte dopovedať, spriaznene so Schopenhauerom, že krása je viac ako pravda, pretože na holú pravdu o svete by sme zahynuli. Nuž zdá sa, že aj inak možno povedať, čo iní prehliadajú, a opakovať si dnes už i s Nabokovom – v starobe alebo v prehlbujúcej sa samote, ba už aj „pod obojím“ – zázrak vedomia, keď sa náhle okno rozmachom otvorí do slnečnej krajiny uprostred noci nebytia.

 Pocit blízkosti možno odčítať aj z reflexií myšlienok a skutkov tých, ktorí sa vymaňujú z davu, ktorí z neho vyčnievajú, hľadajúc posvätné v zamaskovaných štruktúrach „sacra“, a čo je ešte dôležitejšie, putujúc po nevychodených cestách, búriac sa proti osudu, disponujúc vedomím hodnôt, preverujúc hodnotu človeka, potvrdzujúc ju „duchovným a mravným snažením celého života, jednotou a stálosťou v názoroch, čiže vernosťou sebe samému aj nadosobným hodnotám: vo vlastnom konaní a presvedčení.“ A ak sa strácajú pravé hodnoty a mizne božské v človeku, ak prevládnu „podenkové“, skupinové či sektárske (ne)hodnoty, neostáva iné – iba opovrhovať, pretože „opovrhovanie je prejavom slobody, zvrchovanosti a suverenity duše; mravnej prevahy a nadradenosti nad ľudskou podlosťou a nízkosťou.“

 Priestory literatúry, širšie, kultúrneho, ba spoločenského a tobôž vnútorného mravného života sa rozkrývajú ešte viac pri reflexii žánru eseje, ktorej autorstvo možno priradiť len výraznej individualite, osobnosti a nie osobe. Teda tomu, kto vybočí z radu, nezaprie v sebe človeka ani v časoch úzkosti, ani v časoch (duchovnej a štátnej) totality, nepoprie svojím životom právo na slobodu a na vzmach slobodného tvorivého ducha. Július Vanovič hľadá korene situácie súčasného duchovného deficitu a mnohé z odpovedí nachádza v Dostojevského Veľkom inkvizítorovi, v Bratoch Karamazovovcoch, s počiatkom či námetom v pokúšaní Ježiša Nazaretského na púšti „mocným a strašným duchom sveta“. Už tam totiž rozpoznáva sily, ktoré môžu víťaziť nad svedomím človeka a ktoré sa premietajú do našich každodenných „chlebových“ otázok – „komu sa klaňať? komu zveriť svedomie? ako sa zjednotiť do mraveniska?“ Nuž ocitáme sa vo svete, v ktorom vládne duch Veľkého inkvizítora a jeho moc je krutá a nemá milosti ako vtedy, tak aj teraz. „Svedomie, morálka? Sú predsa závislé od okolností, od historického času, v ktorom sa nachodia: je morálka buržoázna, aristokratická a je triedna, plebejská, socialistická; ,neexistuje humanizmus bez prívlastku´, povedal náš popredný socialistický spisovateľ. Morálka obecná, absolútne platná – údajne – neživotná abstrakcia. Štát vládne morálkou sebe vlastnou: ak chceš v ňom existovať, musíš ju chceš-nechceš akceptovať. Ono aj to svedomie je veľmi krehká, relatívna a najmä bezmocná vec. ,Svedomie proti násiliu?´ – Chiméra. A ešte k tomu smiešna. Štát, diktatúra je autorita najväčšia, pretože  najmocnejšia – jej, radšej jej odovzdám do užívania,  na použitie  svoje bremeno, to prekliate svedomie!“ A ešte ďalej pokračuje Július Vanovič a varuje pred tým najjednoduchším a najľahším „strategickým ťahom“, pred zriekaním sa názoru, svedomia, vedomia a s nimi aj slobody a morálky – „Ale ak odovzdáš svoje svedomie im, ak budeš povedzme i spolupracovať, štátom utajovaným mužom donášať, informovať ich o svojich blížnych, priateľoch, nadriadených a známych – odmena nadosmrti ťa neminie! Šťastný budeš, prešťastný a najmä perspektívny, zabezpečený v tom sladkom, spanilom mravenisku!“ Počúvame tieto slová, chceme „tillichovsky“ existovať ako individuality, odolávať moci v osamotení a bolesti z inakosti, utešovať sa a utišovať, potom vyslovovať slová Václava Černého a Júliusa Vanoviča a premeriavať hodnotu človeka kvantom samoty, ktorú dokáže zniesť, kvantom vzdornej vernosti, ktorú dokáže vyvinúť, aby zostal sám sebou a naplnil dielo.

 Listy zo starého dvora možno čítať aj ako program vzdelanca, ba vzdelancov, ktorí nechcú prísť o rozum a o nádej, a preto sa vypovedia, neschopní nenávisti, vo svojej samote, zo svojej samoty a silu čerpajú v opovrhnutí. Nuž stačí, ak sa nájde jeden, aby si vypočul slovo volajúceho a varujúceho pred diabolskými dopusteniami už aj tretieho tisícročia, a ak sa nenájde, nuž nech sa opäť potvrdí Vanovičovo Černého slovo o potrebe či nevyhnutnosti samoty ako miesta, kde sme slobodní a silnieme, aby sme mali radi toho z druhého brehu, toho, kým chceme byť... A ten prebýva vo svete, ktorý neoddeľuje kultúru od náboženstva, od sakrality, od svedomia, pretože „Čím je krásno, které už nepromlouvá o nebesích?“ (Hervé Juvin).

Musíme vytrvať, deň čo deň naďalej (ešte či už len idealisticky) do druhých premietať seba, obnovovať vieru v človeka, v jeho duchovný vzmach a vzrast, vieru v pokračovanie tohto života po smrti, aj keď večnosť je teraz... S Júliusom Vanovičom si musíme neprestajne pripomínať, opakovať – „Len sub specie aeternitatis, iba vo vedomí, že večnosť je už teraz, môžeme žiť vo vedomí uskutočňovanej spravodlivosti, satisfakcie. Nič sa nemá stratiť z toho, čo si tu na zemi vyvinul.“ Naše dni sú sčítavané, nuž zaželajme si len, aby sme nestratili ani len deň z času, keď vydávame svedectvo o vernosti či nevere vlastnému vnútornému zákonu, ktorý by sa mohol stať zákonom pre všetkých...

Aj keď nás nespoznávajú ľudia, zapierajú nás, svoj hlas svedomia nevieme nepočúvať, pretože z diaľky zaznieva ako ozvena varovný Novomeského verš – „Zo samej hrôzy z nich k nim dať sa do sprievodu.“ Vytrváme?

A preto prosím, požehnajte nám, požehnajte mi vaším vzácnym slovom, slovom „z rodu“ rodných, ktorí vytrvali a nespreneverili sa sebe ani v rokoch najväčšej temnoty... Nech aj my kráčame k sebe – k sebe čistejšiemu, duchovnejšiemu, dokonalejšiemu...

 MARTINA PETRÍKOVÁ

Poznámka redakce:
Tento příspěvek byl již publikován v: Večnosť je už tera z. Rec. na knihu Júliusa Vanoviča - Listy zo starého dvora. Dunajská Lužná : MilaniuM, 2012. In Literárny týždenník. Časopis Spolku slovenských spisovateľov. ISSN 0862-5999, 2013, roč. XXVI., č. 31 - 32, s. 14.