Minulosť s mravným imperatívom

Alexandr Solženicyn: Meruňková zavařenina. Přeložil Libor Dvořák. Praha: Argo 2013. 222 s. ISBN 978-80-257-0628-2

Viera Žemberová

V roku 2012 a v roku nasledujúcom po ňom vydali dotlač prvého vydania vo vydavateľstve Agro, v edícii „Současná světová próza“, súbor piatich próz Alexandra Solženicyna, ktoré patria do jeho autorskej bibliografie v rokoch 1993 a 1998, ako o tom informuje tiráž, pod názvom Meruňková zavařenina. Autor Doslovu, Ondřej Mrázek, sa sústredil zvlášť na Solženicynovo označenie textov Povídky o dvou částech, kam patria Meruňková zavařenina (Abrikosovoe varen,e), Ego (Ego), Nakraji srázu (Na krajah), Omladina (Molodnjak) a Nastěnka (Nastienka). Druhú časť tvorí Novela jednoho dne pomenovaná Adlig Schwenkitten, pripísaná Památce majorů Pavla Afanasjeviče Bojeva a Vladimíra Kondraťjeviče Balujeva, jej prvé vydanie sa viaže k roku 1998.

Závažnou noetickou, ale azda väčšmi strategickou pointou Ondřeje Mrázka, ktorú napísal k Povídkám o dvou částech a k Novele jednoho dne, je sceľujúce poznanie Solženicynovej tvorby, podľa ktorého „Skutečné obohacení provázené nefalšovaným mrazením v zádech ovšem získá z četby Meruňkové zavařeniny, kterou právě kvůli tomu do čtivé češtiny zdařile přeložil Libor Dvořák, pouze ten, kdo si uvědomí, že kořeny zla, kvůli nimž zbytečně a nespravedlivě umírají hrdinové knihy, dřímají v každém z nás a v naši neschopnosti čelit režimům, které se na nich etablují. Jak říkával Alexandr Solženicyn: ,Když nás obelhali jednou, mohou nás obelhat i podruhé.ʻ“ (Doslov, s. 221 – 222)

Solženicynova tvorba sa prijíma ako vyhranený a nemenný „apel autora, označovaného za ikonu antibolševizmu, je nadčasový a obecně lidský.“ (Doslov, s. 221) Látkou a tematikou próz sú verifikovateľné udalosti z dejín sovietskej spoločnosti v minulom storočí a spôsob, akým Solženicyn ponúka ich druhú stranu, je presvedčenie, že dokáže ako účastník dejov vypovedať pravdu o mechanizme spoločnosti, ktorá nemá úctu k životu jednotlivca, nerešpektuje krehkú hranicu medzi jedinečnosťou existencie človeka, berie mu osobitosť jeho individuálneho jestvovania i tým, že ho vnáša do davu, manipuluje s jeho schopnosťami a odmieta uvažovať o jeho mravnom imperatíve. Ideológiu moci povýšenú na spoločenský systém, na neúctu až krutosť voči životu, na nekončiace ruvanie sa o moc, sprevádza strach, väzenie, vyhnanstvo, smrť, živorenie v krajine zla a úzkosti, ale – a to je paradoxné – aj na dômyselný systém požierajúci svojich tvorcov a udržiavateľov. Všetko dočasu, ako z dávnej ľudovej múdrosti, ale všetkým rovnakým dielom vedomie ohrozenia na živote.

Solženicynove Povídky o dvou částech avizujú empíriu a ním žitú skutočnosť, podľa ktorej vedľa verifikovateľnej historickej skutočnosti jestvuje jej zľudovený mýtizovaný prepis udržiavaný pátosom vodcovstva vo vedomí obyvateľov veľkej krajiny s dávnou históriou, ktorá svoj zánik začala prežívať, ako naznačil prozaik, s rozpadom cárskej ríše.

Povídky o dvou částech majú prostú štruktúru, a to preto, lebo ich kompozičné podložie tvorí priamy, nepoetizovaný kontrast, dopovedanie, neštylizované rozprávania o rube a líci tej istej mocenskej skutočnosti, žitej situácie, takmer modelového ľudského príbehu, v ktorom dobro podľahne zlu nie pre svoju bezmocnosť, hoci i tá zohráva svoje, ale pre rezignovaný mravný odstup od podlosti, klamstva, zákernosti. Napokon práve tým sa ťažko vzoprieť, keď protagonista ostane sám a do kúta ho zatláča jeho nezameniteľná občianska alebo profesijná hodnota. Prečnievanie v dave, uhýbanie pred masou a tlakom kolektívneho presvedčenia v Solženicynových prózach nielen ubíja, ale aj zabíja protagonistov. Naisto pri čítaní próz sa obnoví čitateľská skúsenosť s ruskou prózou z  predminulého storočia, obnovujú sa takmer tie isté modelové situácie, v ktorých hrubosť, nevzdelanosť, arogancia sa neštítia ničiť vôkol seba všetko, všetkých a za akýchkoľvek okolností, ktoré by ohrozili piesoček vyvolených a mocných svojej doby: to je príbeh profesora filmovej vedy Vasilija Kiprijanoviča a spisovateľa (Meruňová zavařenina), Pavla Vasiljiča Ektova a jeho dcéry Poliny v čase občianskej vojny (Ego), maršala Žukova a Stalina s členmi politbyra (Na kraji srázu), inžiniera Anatolija Pavloviča Vozdviženského s netalentovaným študentom Konopljova z  robotníckej prípravky na technickej vysokej škole (Omladina) a tragický príbeh mladej ženy hľadajúcej partnerskú lásku v pokojnom rodinnom živote a jej skúsenosti s vyučovaním literatúry v škole nasycovanej príkazmi a zákazmi (Nastěnka).

Solženicyn vie o tom, že za dobro sa platí a dobro musí byť potrestané pre svoju čestnosť, oddanosť, schopnosť a v istých okolnostiach aj výnimočnosť už len preto, že prečnieva na spoločenskom horizonte a vyrušuje svojou prítomnosťou tých, čo majú zavedenú, osvedčenú prax, ale najmä neobmedzenú príležitosť mať posledné slovo aj vtedy, keď sa rozhoduje o ľudskom živote.

Solženicyn s poslaním hodnotového paradoxu napíše: „Cesty budoucnosti nejsou pro lidské oko opravdu příliš zjevné“ (Ego, s. 52), čím v krajine sovietov rozumie nečakané zmeny v postojoch, rozhodovaní, ale predovšetkým svojvôľu tých, ktorí rozhodujú a nenesú zodpovednosť za dôsledky svojho rozhodnutia. Medzi Povídkami ve dvou částech si udrží výnimočné postavenie až dokumentárne vybudovaná próza venovaná osobnému životu a spoločenskému príbehu Jorka Žukova (Na kraji srázu), ktorý v učebniciach vojenstva a dejín minulého storočia si našiel trvalé miesto ako Gregorij Konstantinovič Žukov.

Poetika Solženicynových próz má realistické podložie, čomu sa podriadili aj ďalšie kompozičné nástroje prozaického text. V tomto autorskom koncepte si však zakladá na tom, aby jeho realizmus sa prepojil s pravdou, komentovaným upresnením verifikovateľnej situácie, s vecnosťou a fakticitou mena a priezviska (Wrangel, Stalin, Berija, Bulganin, Antonov-Ovsejenko, Konev, Chruščov, Rokossovskij, Buďonnyj, Brežnev atď.) postavenia v správe štátu alebo v armáde, vo vojenskej a vládnej funkcii, ale aj s ďalšími reáliami chronologického princípu (nemecká vojna, občianska vojna, Veľká vlastenecká vojna, 1953, 1956, sedemdesiate roky atď.), alebo tej činnosti, ktorú jeho postava vykonáva (zaradenie G. K. Žukova do funkcií Červenej armáde a v Sovietskej v armáde od jeho devätnástich rokov až po ukončenie vojenskej kariéry).

Solženicyn na rekonštrukcii životného príbehu Žukova detailizuje, pomenúva, cituje, teda sústreďuje historický materiál azda ani nie preto, aby sme ako čitatelia prešli s ním osobnú prehru výraznej osobnosti dejín európskeho vojenstva, ale aby sme premysleli a precítili skutočnosť, keď sa svojimi osobnými kvalitami, húževnatosťou stávame bezbrannými bábkami bez akejkoľvek záruky na identitu v rukách mocných, ale neschopných. Idealizovanie Žukova sa nestalo témou Solženicynovej prózy Na kraji srázu, v tom je názov v ruštine aj jeho český preklad výrazne jasný, hoci metaforický: hra bez pravidiel má takmer revolverovú ambíciu schémy utvorenej z cukru a biča. Pamäť nie sú pamäti aj preto, lebo politikum si ad hoc utvára svoju pamäť a ponúka svoje dejiny ako mýty, ktoré si neželá overovať.

Súčasník a súbežník sovietskeho minulého storočia, Alexander Solženicyn, sa sústredil na odkrytie druhej strany tradovaných učebnicových príbehov, na overiteľné poznanie a čitateľovo zorientovanie sa v labyrinte sovietskej politiky predovšetkým v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia, v ktorých Stalin zohráva svoju rolu nátlakového vladára, ale má svojich učňov, ktorí sa pripravujú na jeho miesto. Nikto a v žiadnej situácii si nemohol byť istý tým, čím a v čom chcel uchovať, ochrániť, alebo len mať svoju dôstojnosť, identitu a slobodu.

Sovietske armádne celky v polovici štyridsiatych rokov zvrátili priebeh vojenských akcií na svojom území a fronty druhej svetovej vojny sa presúvali na územie, kde vojna našla svoje politické, ekonomické, mocenské a geografické expanzívne zdôvodnenie, teda do Nemecka. Novela jednoho dne, teraz azda pre dôraznosť látky a témy sa treba vzdať zvažovania autorom určeného žánrového označenia textu, sa rozvinie do objektívnej, emóciami nezaťaženej „faktickej“ obžaloby neúcty veliteľov armády a politikov k ľudskému životu prostých vojakov v bojovom teréne, k nezodpovednému a nehumánnemu uplatňovaniu tézy o  dostatku ľudského materiálu na vojenské strety v mene revolučných ideí veľkej krajiny. Solženicyn vie, lebo prežil sám prax tejto tézy a metódy, že si politici aj armáda a ich v systéme zabývané štruktúry vždy zdôvodnia rabovanie, ničenie, šikanovanie a ponižovanie človeka, napokon na smrť a krutosť sa vždy nájde zdôvodnenie: „O mnoho dní později, až v březnu, byl na vyznamenání navržen i major Bojev, konkrétně na Řád vlastenecké války 1. stupně. Návrhu bylo vyhověno. Ten zlatý řád ovšem nikdy nikdo neviděl – majorova sestra Praskovja ho nedostala. Jenže co ten řád už mohl dodat k těm, které Bojevovi kdosi vyřízl nožem? Velitel motostřelecké divize ve svých poválečných pamětech Balujeva, velitele pluku na jediný den, taky nepřipomněl. Balujev zmizel, jako by nikdy neexistoval.“ (Adlig Schwenkitten, s. 218)

Solženicyn rozovrie svoje dôkazy o zničujúcom dosahu jednostrannej ideologickej moci v povojnových rokoch vo veľkej krajine v próze Nastěnka tak, aby zachytil podložie a nástroje, ako sa pripravuje budúca generácia na poslanie svojich otcov od ranej mladosti, keď gnómicky zachytí: „Literatura není předmět slasti, ale bitevní pole“ (Nastěnka, s. 145). Iniciáciou nesúladu medzi verejným a osobným vo vzdelávaní sa stanú učebnice a učebné plány, keď lustrovanie ruských a sovietskych spisovateľov z literárnej histórie zvráti tradíciu a hodnotu národnej kultúry a jedinečnosti ruskej kultúry (Puškin, Lermontov, Dostojevskij, Leskov, Alexej Tolstoj: „Když se kluci zeptali na Jesenina, odbočila jinam a vůbec neodpověděla, protože ten byl zapovězen velmi přísně“//„Někdejší neotřesitelná celistvost ruské literatury jako by popraskala...“ (Nastěnka, s. 158).

Spôsob, akým sa najmenej dve generácie sovietskych a ruských autorov v posledných desaťročiach vyrovnávajú s minulosťou svojej krajiny, má katarzný účinok a európsky čitateľ tomuto zámeru rozumie, alebo ho spoznáva. Solženicynova občianska a autorská prítomnosť v tejto látkovej línii súčasnej prózy si získava pozornosť autenticitou výpovede a zmyslom pre racionálne, predovšetkým mravné zhodnocovanie obsahu pojmov národ, krajina, dejiny. Už aj preto, lebo sa mu stretajú v jedinom – v človeku, ktorý na svoju ľudskom buď dorástol, alebo sa tak nestalo.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – jej literárnovedné bádanie sa sústreďuje na problematiku slovenskej poézie a prózy 19. – 21. storočia, pričom z metodologického hľadiska jej popri literárnohistorickom prístupe nie je cudzí ani aspekt literárnoteoretický a kritický. Orientuje sa na vývinové procesy slovenskej literatúry, na problematiku teórie textu a venuje sa aj otázkam medziliterárnosti 19. – 21. storočia. Výsledkom jej literárnovedného bádania sú popri čiastkových štúdiách v odborných časopisoch a zborníkoch (zo slovenských RAK, Literárny týždenník, Slovenská literatúra, Slavica slovaca, Slovenské pohľady, Romboid, Slovenská revue, Bibiana a z českých Slávia, Ladení a Česká literatúra) aj viaceré samostatné práce.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

1 | 2020
  1. Nejen ďábel je skryt v detailu (Ivo Pospíšil)
  2. Nová edice ostrakizovaného spisovatele (Ivo Pospíšil)
2 | 2019
  1. Francouzský sen, který se nevrátí (Ivo Pospíšil)
1 | 2016
  1. Český krtek v CIA (Ivo Pospíšil)
2 | 2015
  1. Nikoli záhady, ale nejistoty (Ivo Pospíšil)