FULMEKOVÁ, Denisa: Ňuňo. Ilustrácie Hedviga Gutierrez. Bratislava: Slovart, 2019. 103 s. 1. vyd. ISBN 978-80-556-4206-2.

HAVRAN, Michal: Otec bol v strane. Bratislava: Marenčin PT, 2018. 190 s. 1.vyd. ISBN 978-80-569-0242-4.

ROZENBERGOVÁ, Vanda: Tri knihy pod stromček. In: Sme, 25, 2017, č. 276, dňa 1. 12. 2017; príloha Magazín o knihách, s. XI.

ROZENBEROVÁ, VANDA: Tri smrtky sa plavia. Bratislava: Slovart, 2018. 158 s. 1. vyd. ISBN 978-80-556-3568-2.

KOVALYK, Uršuľa: Čisté zviera. Ilustrácie Kristína Minčíková. Bratislava: Občianske združenie Divadlo bez domova, 2018. 163 s. ISBN978-80-971354-3-0.

Dostupná inštitucionálna informácia oznamuje, že „Anasoft litera je slovenská literárna cena udeľovaná raz ročne za najlepšie pôvodné slovenské prozaické literárne dielo, alebo za preklad pôvodného prozaického literárneho diela autorov, ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky, a ich diela sú knižne vydané v predchádzajúcom kalendárnom roku“¹. Literárna cena Anasoft litera sa udeľuje od roku 2006 a má dve odnože: cenu udelenú odbornou porotou a cenu udelenú čitateľmi. Prvé ocenenie si od poroty odniesol v roku 2006 Pavol Vilikovský za prózu Čarodejný papagáj a iné gýče, čitatelia ocenili prózu Jaroslavy Blažkovej Happyendy. Pri udeľovaní cien Anasoft litera za texty knižne vydané v roku 2018 ocenila odborná porota text Ivana Medeša Jedenie, a čitatelia podporili ocenenie prózy Mila Janáša Milo nemilo. Pri nateraz poslednom udeľovaní cien Anasoft litera, za texty knižne vydané v roku 2020, ocenila odborná porota prvotinu Barbory Hrinovej Jednorožec a čitatelia na ocenenie odporučili prózu Veroniky Šikulovej Tremolo ostinato.

Pre vyváženosť hodnoty, kvality a statusu tvorcu umeleckej spisby, pre náročné pôsobenia vydavateľskej praxe v reálnom kultúrnom prostredí, v autorskom zázemí a v čitateľskej reflexii sa vymedzovanie hodnoty a „kvality“ umeleckého čítania, popri organizovaní súťaží, udeľovaní ocenení a iných stratégiách, podporujúcich kultúru v jej členitosti, napomôžu na vyváženie rešpektovaných hodnotových pravidiel v dobovom literárnom živote predovšetkým čitatelia, a záujem inonárodnej kultúry o preklad pôvodných slovenských literárnych textov.

Každoročne sa z vydavateľstiev umeleckej spisby uchádza o cenu Anasoft litera niekoľko desiatok uchádzačov, a ich texty, pritom nemálo knižných titulov, hoci sú jedinečné, udelenie ceny obíde, no ony si svojho čitateľa vždy nájdu. Margináliou do esteticky a noeticky podnetných prozaických textov, ktoré mali do činenia s udeľovaním ceny Anasoft litera je návrat do roku 2018, k čitateľsky invenčným a výpoveďou neprehliadnuteľným autorským osloveniam.

Otec bol v strane

Neprehliadnuteľným Michalom Havranovom² komorne rozvíjané a dôsledne personalizované rozprávanie protagonistu o sebe a rodine/o rodičoch, je organizované z odstupu, a kontrastne tak, aby sa zvýraznilo nazeracie, hodnotiace, a zvlášť citové vzďaľovanie sa rozprávaného, od prežitého, ako prirodzený následok času, zachytený ako napätie medzi detstvom a dospelosťou rozprávača, teda medzi prítomnosťou života a smrti v jeho rodine, „pretože deti z rodín, z akej som bol ja, nemali šancu dostať sa niekam, urobiť niečo so svojimi životmi, dostať sa ďalej ako ich rodičia“³.

Príbehová súčinnosť a tematizovaná prítomnosť sa v kompozícii spája s účinkovaním dvoch kategórií: ide o neliterárny čas, ten odkazuje na látku a o literárny čas, ten sa zase viaže na tematiku, pretože ňou sa jednostranne (syn) rekonštruuje problém obsiahnutý vo vzťahoch, medzi spoločnosťou a pamäťou súčasníkov aj predkov a potomkov, a to preto, lebo „poslaním nových ľudí je nájsť novú kvalitu života, neporovnateľnú so všetkým, čím sme prešli“⁴. Prostredníctvom verifikovateľných dejinných (vojna a mier; kresťanstvo a komunizmus, ideológie a stranícke organizácie na kontinente v 20. a 21. storočí) aj nedávnych osobne a intímne (pre)žitých spoločenských, politických, ideových, nazeracích detailov, sa postupne rozprávačovým pričinením utvára a jednotlivosťami sa obnažuje podobenstvo s turgenevovskou, v rodine ožívajúcou, pritom prirodzenou generačnou traumou, utváranou zo zložitých vzájomných kontaktov rodičov a ich detí. V Havranovom príbehu sa problém sústreďuje okolo latentne, stranícky organizovaného otca, jeho názorov a vzpínajúceho sa dorastajúceho talentovaného syna, „Trpeli ma kvôli mojim pár prekladom revolučnej literatúry“⁵. Pre dynamiku aj graficky organizovanú naráciu do časových, alebo problémových mikroblokov, sa ukázala podstatná ozvena viacerých, vo svete prebiehajúcich univerzálnych zmien, ktorá ad hoc – aj mocensky a systémom – prenikajúca do sociálnych, poznávacích, kultúrnych a hodnotových spojení dieťaťa s aktivitami, názormi, postojmi, empatiou svojich rodičov ovplyvnenej jednotlivosťami, akými boli: bývanie v cudzom obydlí, zahraniční študenti, sovietske vojská, básnici režimu, ideologická utópia a mnohé iné. Sugestívny príbeh panoramaticky koncipovaného prepájania všeobecného a zvláštneho, systémového a osobného, spoločnosti a občanov, rodiny a jej členov sa pretína v autorom (z autopsie postavy) navrstvovaných verifikovateľných odkazov na žité dobové problémy a dominantné reálie spoločenského života. Tie vznikali z nesúladu medzi mocou a predstavou o osobnej, tvorivej a občianskej slobode, ich hrubozrným prehliadaním pri uplatňovaní/porušovaní zavedených etických noriem v danej spoločenskej dobe.

Prirodzené generačné, vzťahové a emotívne starosti v rodine, alebo v spoločnosti, patria do latentnej zásobnice umeleckej spisby s výrazným osobne a citovo rekonštruovaným hodnotením uchovaných spomienok a získaných skúseností, čo aj post factum, voči univerzálne aj individuálne prekonaným/pozmeneným/uplynulým, no nezabudnutým reáliám. Verifikovateľné detaily zo šírky spoločenského života, ktoré sa presúvali svojimi jednotlivosťami, zvoleným dostredivým postojom a prístupom k uchovaným osobným zážitkom v čase narácie o čase, s obsahmi prežitými, ktoré prekonávajú dospelý syn a jeho rodičia, sa kompozične organizuje ako spontánny, no nenáhlivo vytváraný výklad toho, čo bolo, ako to bolo a medzi kým sa to (u)dialo.

Čas do kompozície preniká v dvoch vrstvách. Prvá kompozičná línia vzniká prostredníctvom rozprávačových návratov do dostupnej (Piava), či tej uchovanej minulosti, v osobnej skúsenosti, ako súbor informácií, odkazov, zistení, objasňovaní zahrnutých do látky a tematiky, do sujetovo len jednostranne predkladaného kontaktu syna s otcom, syna s matkou, a to v priereze nazeracieho problému a podstaty napätia vo vzťahoch. Napokon ako plynie čas a syn/narátor dozrieva do dospelosti, obsiahne základné postoje personálneho rozprávača pri ním obnovovaných verifikovateľných „odkazoch“ na spoločenské, politické a všeobecne prítomné dejinné kontúry doby, spoločnosti, spoločenstva, rodiny a subjektu. Prvá, zovšeobecňujúca vrstva z látkového zázemia utvorila široký rámec na aktivovanie základných vlastností, daností, ideí, nazerania na realitu utváranú mocensky, z predpokladov dobových faktov/reálií, ktorými sa vystužuje problém existenčného, mravného a hodnotového významu v (roz)spomienkach, alebo v torze detailných návratov narátora do žitej neliterárnej skutočnosť. Druhá kompozičná línia sa dostredivo sústredila na špecifický objekt, na rodinu rozprávača. Napokon vzťah všeobecného a zvláštneho, sa v Havranovej próze sugestívne rekonštruuje a objasňuje sa na presadzujúcej tenzii z odmietania, premien a kríz. Rozprávač vie, že zmysel jeho narácie sa dostaví vtedy, keď sa ustáli prístup k hodnotám zahrnutým do aktivít, vedieť, poznať, orientovať sa, porozumieť a abstrahovať z dejín to, čo v univerze a aj v osobných návratoch do minulosti si uchová pevné, ba až nemenné podložie. Tento noetický úkon má svoje opodstatnenie iba vtedy, keď to, čo minulosť abstrahuje, bude možné precízne poznať, mravne prijať a objektívne hodnotiť s odkazom na početné súkromné dejiny súčasníkov. Rozprávač naznačuje, že mu zvlášť záleží na tom, aby ich bolo možné objektívne presadiť a zakomponovať do všeobecnej, nazeracej normy, ale aj do konkrétnej spoločenskej doby. Práve ony, napokon sú tie, ktoré vplývajú, či riadila životy jednotlivcov.

Michal Havran vytvoril v próze Otec bol v strane situáciu, keď sa postava, nie z vlastnej vôle, či pričinenia, stáva objektom záujmu dobového (dobových) politického systému. Havranov literárny O/otec bol v „strane“/dôveroval „utópii“, zapojil sa svojím členstvom do aktuálneho politického systému, ktorý bol poruke; precíznejšie, postava otca bola tým typom subjektu, ktorý potreboval byť vždy zaradený ku komusi, kamsi, v mene čohosi.

Rodina rozprávača/rozprávačov v Havranovom podnetnom poznávacom projekte utváranom na objektívne krehkej časovej hrane, minulosť a prítomnosť, rozpráva o súvislostiach (davovej) existencie. Odkazuje na tú jej danosť, ktorá riadi okolnosti existencie celku a aj jednotlivosti vtedy, keď sa presadí manipulácia do spoločenského exteriéru a jej dôsledky do interiéru rodiny, života, práce a do vzťahov ich členov rodiny. Prirodzene sa kumulujúce napätie medzi členmi rodiny, manželmi, rodičmi a pričinením sa potomka načas ho vytesní fakt umierania a smrti, „Prečo už nie si komunista, opýtala sa. Moje deti, povedal som, si myslia, že by som mal oľutovať a kajať sa a prosiť o odpustenie. Ale koho? Ich? Neodpustili by mi, nevyčítali mi utópiu, ale to, ako sme spolu žili, ako som na nich experimentoval, ako som sa nezaujímal o ich matku, pomáhal som iným, no na rodinu som nemal čas. Lenže mňa nezaujímala ani moja rodina, ani iné rodiny, považoval som ich za nebezpečný priestor, kde vznikali sprisahania proti spoločnosti“⁶.

Autorskou stratégiou Michal Havran zaujímavo, podnetne a naračne nevyťažene otvoril tému zodpovednosti subjektu za svoj život, jeho obsah a oslovenie, ako dôvodiť sebe, aj okoliu, osobnú naliehavú potrebu byť v dave, oddane prijať nazeranie iného a prakticky akceptovať spoločenskú moc. Príkladom z neliterárnej skutočnosti demonštrovaným na postave otca autor naznačuje, ako hľadať stopy toho, čo zaniklo, a predsa prežíva v postojoch inej, nasledujúcej, novej generácie hoci v inom spoločenskom a hodnotovom systéme. Napriek tomuto zámeru prežíva, teda zostáva a zdokonaľuje sa technika manipulácie, ktorá oberá subjekt o osobnostnú zónu, mení ho na cudzinca medzi blízkymi, oddeľuje ho od žitej reality a nivočí ho tým, čo spoznáva o sebe vlastným pričinením v čase osobného a osobnostného (pseudo)jestvovania.

Ambíciou Michala Havrana sa stala obrátená strana jeho literárneho príbehu o otcovi a synovi: nie vzďaľovanie sa, ale výzva potomkom, aby nepremrhali čas na poznanie, porozumenie a vyrovnanie sa s činmi a možnosťami generácie svojich predkov, kým je na to čas a nechýba vôľa. Minulosti pre budúcnosť, vlastne z jej vôle jej musíme porozumieť a práve preto, by sme mali rešpektovať obsah osobných a popri nich aj spoločných dejín, pretože tie sa s tým, čo v čase uplynulo, dokážu vyrovnávať rečou faktu, dokumentu a výsledku.

Tri smrtky sa plavia

Prozaičku Vandu Rozenbergovú⁷ zaradila porota Anasoft litera v roku 2016 za prózu Sloboda bažantom, po prvý raz medzi svojich finalistov. Prozaička dala vedieť v rozhovoroch o sebe, v role spisovateľky, že „Všetko, čo píšem, píšem len pre seba“⁸, ale precíznejšie aj to, čo ju zovrelo do variovaného dotyku s neliterárnou skutočnosť pri výbere témy, „mám slabosť pre slabých, pre deti, pre zvieratá. Nikde nie je viac násilia ako v rodinách a nejde o spôsob“⁹. Okolo danej a aj získanej traumy protagonistky, sa v próze, Tri smrtky sa plavia, sa na jednej strane rozvíja séria všedností v tom, čím žije rozprávačka svoju a priori danú vysunutosť, odlišnosť a nekonvenčnosť voči svojmu okoliu, na druhej strane je to znova rozprávačka, ktorá sa vedome nevzdá ničoho, čo jej vo vzťahoch, skúsenostiach, morálke a konvencii ponúkne náchylnosť toho istého okolia aj preto, že je iné ako ona. I takto, zo stretnutia vzdoru a tradície sa jedinečné drobí na všednosť všedného existovania.

Rozprávkovo naladeným titulom prózy, Tri smrtky sa plavia, sa začína sujetovo netradične rozvíjaný príbeh rómskeho dievčaťa jeho ráznym vstupom, „Krstné meno mám po džúse, priezvisko po pápežovi. Volám sa Karola Vojtylová a niektorí ľudia si myslia, že po pápežovi mám aj krstné, keďže on bol Karol, ale mýlia sa“¹⁰. Autorka skomponovala zaujímavú a kultivovanú hru slov, situácií, odkazov, nedorozumení a podobenstiev možných vo všednom živote, aby sa rozvinulo do mikrosekvencií nevtieravé ilustrovanie tých žitých osobných okolností, ktoré povrchne suplujú víziu šťastného života. Personalizovaný pohyb v dvoch odlišných vzťahových líniách rozprávačky, ktoré zapájajú do svojej príbehovej sekvencie tú istú postavu a práve ona spôsobí, že čitateľovi jedným dychom prináša viacero priamych aj invektívnych, no stále aktuálnych a neprehliadnuteľných hodnotových a mravných oslovení prítomných aj v neliterárnej skutočnosti. Autorka cez rozprávačku naznačuje sociálnu a mravnú dostredivosť a aj presah svojho písania, čo možno s uznaním prijať. Gesto korigovania empírie v stratégii autorky, ktoré je určené obzvlášť čitateľovi, výrazne rezonuje ako výkrik rozprávačkino, „Ja som cigánka“¹¹, mám tridsať tri rokov a pracujem v kvetinárstve. Mojou rodinou nie sú moji biologickí rodičia. Takto zhrnuté ľudské problémové podložie sociálnej odlišnosti sa pozastaví pri hľadaní, naznačovaní, či nachádzaní odpovedí na to, o akú prenikavosť a funkčnosť „svojich“ humánnych, mravných, emotívnych a sociálnych odkazov sa autorka usilovala, aby vyťažil z príbehu Karolíny Vojtylovej „pravdu“, rozvinula ju literárnymi postupmi do známeho, či neočakávaného spoločenského priestoru, vediac o zotrvačnosti zvykových konvencii v jestvujúcom spoločenskom podloží, povedzme, menšinovej, no výrazne spoločensky príznakovej látky.

Ňuňo

Prozaická tvorba Denisy Fulmekovej¹² má od roku 2001 svojich stálych čitateľov. V pripomenutom roku debutovala poviedkou Tak čo teda? a pri tejto príležitosti si zvolila aj literárne meno Mina Murryová. Ako autorka umeleckého textu má vyhranený prístup k písaniu, teda aj k svojej práci, lebo je presvedčená, že literatúra sa odlišuje kvalitou a nie pohlavím toho, kto ju tvorí. Čas určený aj na jej tvorbu plynie svojím tempom, pritom je žičlivý voči príbehom, ktorými sa sama vyrovnáva s tým, čo považuje za potrebné, podnetné, za svojské, teda za kvalitu svojho literárneho textu. K poviedkam sa žánrovo priradili romány, nechýba jej autorská účasť v projektoch predstavujúcich miléniovú literárnu generáciu. Čitateľov zaujala jej autorská spolupráca, s Petrom Macsovským, na románe Klebetromán (2004) a pre záujemcov o literárny život v nedávnej minulosti zverejnila z rodinných dejín príbeh zahrnutý do textu Konvália (2016). V roku 2020 vychádza próza Agáta.

Románmi Konvália a Doktor Mráz (2018) sa Denisa Fulmeková stala rozhodnutím poroty dvakrát, v rokoch 2016 a 2018, finalistkou výročnej literárnej udalosti slovenských vydavateľstiev zapojených do ceny Anasolf litera. Autorská biografia Denisy Fulmekovej je početná, členitá a aj rozsiahla, ale jej prozaické texty v doteraz vydaných knižných tituloch mali svojho adresáta iba medzi dospelými čitateľmi.

Podnety na tvorbu intencionálnej spisby bývajú rozličné a o rozhodujúcom podnete vie práve jeho tvorca. Denisa Fulmeková do jedinečného vzťahu matky a svojho dieťaťa načrela v románe Materská (2012), a tam by mohol spočívať počiatok zámeru, napísať príbeh pre detského čitateľa. Detský čitateľ má svoj literárny svet, otvorený od raných stretaní sa s riekankami a prvými veršovankami, no ako dozrieva, mení sa, aj sa cibrí, jeho rozhľadenosť v prostredí žánrovo a tendenciou pestrého zázemia intencionálnej umeleckej spisby. A ona sa druhom, žánrami, tematicky sústredene a noeticky zodpovedne venuje detským predstavám, želaniam a zážitkom, aby príbehmi, zo sveta detí, oslovila svojho mladého čitateľa a nechala ho prežiť spoločne dobrodružstvá malých, či mladých literárnych postáv.

Denisa Fulmeková vydaním svojho knižného titulu s hravým názvom Ňuňo (2019) sa rozhodla rozprávačsky zužitkovať príležitosť, mravne a iniciačne, prostým príbehom zo spolunažívania ľudí s vyhľadávaným, obľúbeným a v blízkostí detí žijúcim zvieratkom. Ide o domáceho miláčika mnohých (prvo)čitateľov. Mnohí takého kamaráta majú doma, alebo ho s rodičmi chodia navštevovať do útulku pre opustené zvieratká, či o ňom nateraz iba snívajú.

Autorka vie, že to nie je len tak osloviť deti príbehom, čo vysvetlila na počiatku pôvabného rozprávania o psíčati s trochu mumlavým menom Ňuňo, „Len aby ste vedeli – mám poriadnu trému! Nikdy som totiž ešte nepísala knižku pre vás, milé deti. Dodnes by som nato nenašla odvahu, ale keďže tomu, o ktorom idem písať, odvaha rozhodne nechýba, povedala som si, že si od neho kúsok požičiam“ (s. 7).

Za všetkým, čo chcú deti podniknúť, je odmietnutie zákazu, či nespočítateľných upozornení, vyrieknutých rodičmi, teda taká hravá a nezbedná odvaha a neraz chuť na dobrodružstvo, čo znamená, že sa to skôr, či neskôr dozvedia práve rodičia. Raz sú to mamky, inokedy oteckovia. V príbehu o Ňuňovi sa všetko krúti okolo spoločnej mamkinej priateľky Majky, ktorá „bola totiž nadšená z toho, že Ingridin syn Samko a moja dcéra Laura sa narodili v ten istý deň“ (s.7). Na počiatku sú mamky, ich priateľstvo a ich malé deti, aby na literárnu scénu vstúpil Ňuňo, ktorý sa spomína pri každej príležitosti, keď sa čitateľ stretne s rozprávačkou psíkovho príbehu. Pani Inga rozprávačke po niekoľkých jej mylných odhadoch, kto by mohol mať také nečakané meno vysvetlila, že „Ňuňo je náš pes! Náš westík, poznáš to plemeno? Nepoznala som. Psíka som nikdy nemala a v psičkárskych termínoch sa nevyznám. Napriek tomu som bola na Ňuňa zvedavá. Poviem vám, že kým som ho nepoznala, myslela som si, že psí život musí byť pod psa. Ale naopak! Psí život môže byť super!“ (s. 9).

Autorka zamýšľala ponúknuť Ňuňov príbeh deťom vo veku päť aj čosi vyššie nad tento počet rokov, teda tým a takým deťom, ktoré pri hre medzi sebou a so zvieratkom neprehliadnu hranicu reálneho a fikcie, hry a tvorby, možného a želaného, teda svojím šantením neublížia nikomu, kto sa zapojil do ich hry na niečo, či o niečo. Všetko v príbehu o živote zvieratka v meste začína od chvíle, keď Ňuňo, ešte iba drobček, zmiatol rozprávačku svojho príbehu a ona, keď to zistí, že nie je všetko len tak prosté medzi človekom, a zvieratkom v spoločnej domácnosti. Začne pozorne, ale pôvabne a s premyslenou obraznosťou výpovede rozprávať o udalostiach spojených s plynúcim časom a zmenami, ktoré práve čas prirodzene vnášal dorastaním šteniatka na psíča, čím sa navrstvovali nedorozumenia či prekvapenia v ich spolunažívaní.

Spoločne s rozprávačkou sa čitateľ zapojí do toľkokrát v realite opakovaného a neľahkého spôsobu udomácňovania sa zvieratiek v novom prostredí, do pozorného presadzovania pravidiel vzájomného rešpektu, teda do všedného spolunažívania rodičov, novorodenca a psíčaťa. Denisa Fulmeková neľahkú cestu socializácie, prijímania pravidiel spoločného života, prejavovania sa lásky a členitých sociálnych väzieb sveta ľudí a sveta zvierat, kompozične vyrozprávala v mikropríbehoch, ktoré zovrela do významového celku a ponechala prečnievať to zvedavé expozičné ako: Ako som sa pomýlila, Ako sa to všetko začalo, Keď Ňuňo ešte nebol Ňuňo, Ako Ňuňo dostal meno, Ako Inge nakupovala pre Ňuňa, Ako si Jožko a Inge išli po Ňuňa, Ako si Ňuňo zvykol, Ako bol Ňuňo slávny, Ako Ňuňo stretol diviaka, Ako Ňuňo naďabil na ďalšieho zvera, Ako chodil Ňuňo do školy, Ako dostal Ňuňo vysvedčenie, Ako Ňuňo spravil radosť pani susede, Ako sa Ňuňo dozvedel o veľkom prekvapení, Ako Ňuňo nevedel, kto je Samko, Ako sa Ňuňo zišiel so svojou psou rodinou, Ako sa Ňuňovi narodil Samko, Ako Ňuňo zavadzal, Ako sa Ňuňo urazil, Ako sa Ňuňo stal hrdinom a Ako mal Ňuňo Vianoce v predstihu.

Autorka príbehu vie, že psíkov s takým osudom je mnoho a možno i takto naznačuje svojím vzťahom k zvieratku v domácnosti, že sú v reálnom svete, možno aj v meste, kde jej rozprávkový Ňuňo žije a aj také zvieratká, ktoré zažívajú nelásku, sú opustené, zanedbané, nepotrebné, či odvrhnuté svojimi pôvodnými majiteľmi.

Pre spisovateľku Denisu Fulmekovú, aj pre ďalších empatických milovníkov detí a zvieratiek, bude podstatné najskôr to, že v známych a opakujúcich sa príhodách, či v osudoch, vo vyrozprávaných príbehoch detí a ich kamarátov, treba vždy znova a znova, začínať od úcty k živému tvorovi, k daru života s láskou k slabšiemu a zodpovednosťou za spoločný osud. V tomto zmysle vrchovato naplní Ňuňo očakávania svojich veľkých a menších čitateľov.

Čisté zviera

Pod literárnym menom Uršuľa Kovalyk¹³, do ktorého sa vtesnali pre autorku dôležité rodové väzby, sa autorsky zabývala v prozaickom priestore s mileniálovou generáciou aj s úspechom v súťaži Poviedka 2001. Odvtedy sa postupne rozrastá biografia autorky o prozaické texty viacerých žánrov a aj o jej účasť v kolektívnych vydavateľských projektoch Sex po slovensky (2004) a Päť krát päť. Antológia súčasnej slovenskej prózy (2011). Próza a spoločenské aktivity pripojili k menu spisovateľky vymedzenie, že sa radí medzi feministické autorky v súčasnom literárnom živote. V rozhovore s Radoslavom Tomášom¹⁴ naznačila, že ju netrápi to, čo si o jej textoch myslia ostatní, pre ňu je podstatné to, že próza je jej vhodná literárna forma, ktorá jej poskytuje osobný slobodný priestor¹⁵, lebo „mne písanie dáva možnosť realizovať sa (...) a konfrontovať sa sama so sebou, je to pre mňa taký malý súkromný úlet“¹⁶. Keď sa sústredíme na termín úlet, na jeho sémantické jadro, ide o náročný „presun“ do priestoru, prostredia, situácií, v ktorých nie je núdza o sen, fikciu, mystiku, umne organizovanú obraznosť, symboly i podobenstvá.

Uršuľa Kovalyk má svoju neprenosnú autorskú stopu vyznačenú svojskou tematikou, estetikou, lexikou, problémom a typom postavy. Štylistická zručnosť a v jej rámci aj výstrednosť, opora vo vulgarizmoch, nebudú tým želaným zámerom, skôr odkazuje i takto „výstredne“ na vertikalitu a účinok znepokojeného signálu vyslaného medzi čitateľov. Poviedky sú sústredené na estetiku prírodného sveta, ale v detaile, sa rozprávania ponoria do sporov spravidla ženského subjektu so sociálnym, emotívnym, mravným a nazeracím systémom neliterárnej skutočnosti. To s ním vedie rozprávačka v pätnástich poviedkach strety, ktorými „ochraňuje“ svet vôkol seba, ale súčasne zaujímavým postupom znepokojuje vesmír v sebe. Deskripcia mestského priestoru, početné odkazy na kultúrne a spoločenské reálie signalizujú, ako záleží rozprávačke na poučenej trajektórii jej rozprávania, hoci samotné rozprávanie zabývala motivicky všeličím a všelikým a tak sa stretajú vedomosti a zmysly, poučenosť so spontánnosťou, irónia so smútkom, drsnosť s ohľaduplnosťou, ale aj sociálne s asociálnosťou, kruté s obetavosťou, napokojne krásne so škaredým. Kovalykovej rozprávačsky sugestívne zostrojený priesečník z poézie naturálneho a z drsnosti domestikovaného, poskytne neľahké dotyky sveta ľudí so svetom zvierat. Autorka pripomenula v Čistom zvierati návratom v jemnom estetickom obale a v podmaňujúcej štylistike z rozprávačskej ľahkosti, humoru aj irónie, že sa jej pôvodná stratégia nemení, iba v tomto poviedkovom súbore zjemňuje svoje dávnejšie ataky na človečenstvo v súlade s tým, ako zmýšľa aj o potrebe, účinku a hodnote písania umeleckého textu, „umenie má podľa mňa narúšať, zatriasť, znepokojovať, vyvolávať emócie, nemá byť uhladené a poslušné (...) a písanie je umenie“ ¹⁷. Návod na výpravy do človečenskej veľkosti aj malosti začína expozičnou vetou poviedky. To v nej je obsiahnuté „všetko“, čo vyvoláva nepokoj, zvedavosť a odovzdanosť čitateľa na trase príbehu, na ktorú ho rozprávačka pozvala. Stretnutie rozprávačky so sebou vo svete malých a veľkých, silných a slabých sa vydarilo a znepokojilo každého, kto neopustil jemnú niť rozprávačkiných nazeraní na seba a na svet, ten blízky a aj vzdialený.

Literatúra

TOMÁŠ, Radoslav: Vlastný názor – to je hýbať rozumom. Rozhovor s prozaičkou Uršuľou Kovalyk. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 9. ISSN 1336-247X.

https://www/ sk.wikipewdia.org./wiki/Anasoft_litera≠/

https:/www/medziknihami.dennikn.sk/clanky/

https://www.litentrum/ursula-kovalyk.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com