Príbehy sú vyrozprávané slová

Veronika ŠIKULOVÁ: Tremolo ostinato. Bratislava: Slovart, 2020. 278 s. ISBN978-80-556-4195-9.

Veronika ŠIKULOVÁ: Radosti a dni. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2021. 203 s. ISBN 978-80-8119-139-8.


Prozaička Veronika Šikulová je pozoruhodná osobnosť v kultúrnom prostredí a isto aj v súkromí. V najnovšej knižnej práci1 sa voči žitej realite a svojej prítomnosti v nej vymedzila rezultátom, „Radosť zo život je nezničiteľná a pretrváva napriek finančnej tiesni, biede a nedostatku – svet, život a Boh napokon odškodnia chudákov aj outsiderov“. Na inom mieste spresňuje svoju rolu v živote ako poslanie niekoho ľúbiť, čo nemusí svojim čitateľom objasňovať, do tohoto poslania sa pomestí všetko, všetci i čosi, čo žije, čo si pamätá, o kom a o čom premýšľa a na čo spomína, vlastne o čom píše, s chuťou i zatrpknuto (vy)rozpráva. Do poslania niekoho ľúbiť spontánne, hoci to nie vždy tak pôsobí, činnosti a role, do ktorej ju život, alebo jej svojské nazeranie na makro i miktosvet, v ktorom sa prirodzene pohybuje a neraz ide o nečakané, ale tak dôsledne vyslané postoje, aby hodnotiace gestá a pointy vyriekli to, čo bolo, je a čo aj proti spoločenskému prúdu sama vníma, či odmieta vždy s jasným personalizovaným postojom.

Čiernobielou optikou, akou sa spravidla ľudia delia medzi tých, ktorí sú vyhľadávaní, a na tých, ktorých možno nestretnúť aj pár rokov a nechýbajú, je Veronika Šikulová, rozprávačka o svojich, a o sebe, teda z tých autoriek, ktoré bez licencie na nedorozumenie, či omyl v úsudku treba označiť za čitateľmi vyhľadávané, obľúbené a svojským spôsobom rešpektované. A to sa stane napríklad vďaka jej literárnej reči a rozprávačskému videniu neliterárnej skutočnosti. Ako keby vďaka autentickému spôsobu utvárania literárnej skutočnosti v textoch pre dospelého i mladého čitateľa, bolo všetko jasné a prirodzené, hoci výberom návratov do miest, vzťahov, reálií uložených v pamäti vytrvalo „dokumentuje“, že nič v našich životoch nie je jasné a aj preto sa o nikom ešte nepovedalo všetko.

Dostupné autorské heslo2 poskytuje informácie, ktoré rozprávačské rebelantstvo a vzdorovitosť presúva texty Veroniky Šikulovej v prózach pre dospelého čitateľa medzi informácie zachytávajúce, kde, kedy a kým bola jej próza ocenená, v akej autorskej súvislosti sa stala laureátkou, no a keby sa s ňou chcel čitateľ osobne stretnúť, vie, v ktorej knižnici, v meste Pezinok, ju stretne v oddelení literatúry pre mladých čitateľov.

Svet ušitý z ľudí3

O príbehoch vyrozprávaných zo slov napísal Pascal Mercier v románe Váha slov4 toto, „príbehy sú vlastne len slová, ktorými sú vyrozprávané“5. No ak je to tak, potom môže, ba aj musí, nasledovať otázka, od koho a o čom sú príbehy zo slov, kto ich vyrozprával a kto ich bude čítať, či počúvať. Odpoveď už vopred má svoju nejasnú kontúru v ustálenej predstave o čitateľovi, o tom náhodnom aj o tom, ktorý sa sústredil na (svojho obľúbeného) konkrétneho autora a spisovateľku.

Pritom jedna z nekonečného množstva odpovedí, napokon vydávaných kníh našťastie nie je ich málo a ony majú svojho tvorcu, verme, že aj čitateľa, by sa našla v prózach, úvahách, poznámkach, v komentovanom čítaní, či v rozpamätávaní sa práve u Veroniky Šikulovej. Niet prečo zvýrazňovať jej žičlivý dar na slová, to jej čitatelia, tí veľkí aj menší vedia, no možno uvažovať o poslaní príbehov, ktoré vznikajú z jej slov. Vľúdne by sa bolo možné opýtať, aké sú? A dôslednejšie, čím sú tie v novom vydaní jej próz iné, ako tie, ktoré zanechala v knihách už vydaných? Isto by sa našli aj iné príčiny na zvedavé vypytovanie sa.

Próza Tremolo ostinato (2020)6 si skutočne pýta viacero odpovedí na zvedavé otázky čitateľa. Čitateľ, ktorý sa s autorkou stretne v tomto texte po prvý raz, možno zneistie, no ten, kto rozprávačku Veroniku Šikulovú vyhľadáva, ten sa poteší slovám plným gest, detinského chlapáctva, dospeláckej bezbrehovosti a nezbednosti, povedľa nepokoja uloženého do smútku, spomienok, do pocitov nespokojnosti. Vlastne do tých mnohorakých a všelijakých súvislostí, ako to naznačujú autorkine jednotlivé čriepky z poznávania reality. V podstate ide o komorné uvedomenie si konečnosti ľudských dejov, tých dejov, ktoré jedného dňa už nebudú mať pokračovanie, ale ani svojich nositeľov, a tak ona za nich rozpráva, privoláva ich a prežíva znova to, čo patrí len do jej pamäti. Napokon buď sa tak už stalo, alebo to prinesie čas a jeho nezvratné plynutie.

Vzopretie sa času vyrozpráva i nevyrozpráva Veronika Šikulová viacerými svojskými príbehmi. Z takých, aj onakých slov, no veľmi, ale skutočne veľmi jej záleží na tom, aby ňou vyrozprávaný vzdor voči času, tichučké osobné zúfalstvo a bezmocné, teda zbytočné vzopretie sa tomu, čo sa stalo, uplynulo a nemožno to zmeniť, ale ani za nič iné zameniť. Práve týmto batôžkom osobného prežitku a všedných aj jedinečných zážitkov zaťažila Veronika Šikulová slovo. Jemné aj hrubé, spisovné aj z dialektu, lyrické aj dramatické: slovo, ktorým dokázala v próze, Tremolo ostinato, rozprávať o sebe a pre seba. Autorkou a čitateľkou si je sama, len ona vie, čo a prečo, sa ukrylo do detinskosti návratov, alebo do drsnosti vyjadrenia zamýšľaného z toho množstva jej neliterárnych príbehov. A to skutočne vie iba ona a dnes ich ozvenu i následky už pozná, žije s nimi znova iba ona. Na to, čo kedysi, alebo čo včera prežila ona, na čo spomína ona, aj to, na čo čaká znova len ona. Veronika Šikulová si utvorila skelet zo slov, v ňom je ona autorka, rozprávačka, postava, iba ona a jej slová v príbehoch, sekvenciách, torzách, variáciách utváraných a navrstvovaných zo záznamov, útržkov, pocitov a rozpomienok, do tých, ktorých hĺbku, krásu, vzdor aj zármutok uložila do slov znova ona.

Próza Tremolo ostinato sa začína i uzatvára odkazom na príbehy z rozprávok. Spravidla sa myslí na takú rozprávku, ktorá v detstve neobišla, azda sa to nezmení, ani jedno dieťa. Rozprávka je svet pohody, krásy, šťastia, lásky, porozumenia, v nej, staň sa, čo sa má stať, nakoniec všetko a všetci majú svoju dôstojnosť, poslanie, rolu aj hodnotu, nielen vo svojom živote, ale aj v tých ďalších, ktoré sú s ním spojené. Pre Veroniku Šikulovú jej osobná rozprávka obsiahne rodinu, veľkú rodinu talentovaných mužov a žien odkázaných na tvrdú robotu, preto majú zručné ruky, ale aj čosi navyše, dokážu tvoriť krásu zo zvuku, rytmu, melódií; pre jej rod sú noty oddávna ako slová.

Do kompozične rapsodicky vnášaných a opakovane variovaných spomienok na to, čo uplynulo a uzavrelo sa v čase jej rodu a rodiny, kam autorka patrí a z navrstvovaných sekvencií prežitého, z osobných pocitov, emócií, konaní a želaní, teda z „nekonečného“ počtu načatých, zopakovaných aj dorozprávaných útržkov, vzniká Šikulovej rozprávačský celok s dostredivými postavami – s Veronou a Vincom. V príbehovej a vizuálnej pamäti vznikajú, tak či onak, komorné rozprávania o sebe, so zvýraznenou personálnou rozprávačkou, ktorá sa nebráni náladám ani (pre)tlaku osobnej, neraz s verbálnou chuťou a slovníkom drsnejšie odvíjanej „témy“.

Rozprávka a jej príbehové možnosti kompozične vyhovovali skokom, presunom, predstavám a láskavým sľubom, ktoré v dospelosti už akosi neplatia. A predsa v Šikulovej naliehavom vyrovnávaní sa s časom práve slová z čarovných rozprávok chvíľami pôsobia ako náhoda, premenená na naivnú aj drsnú schválnosť, čím voči sebe, v role rozprávačky, dokáže byť aj neústretová, nedožičí si láskavý mam a klam detskej dobroty a čistoty; chce dôverovať rozprávke so šťastným koncom, tak sa ako po výdych a úľavu k jej žánru vráti opakovane v próze Tremole ostitano. Vlastne ho tak ukončí, lebo jej slovo dostane na otázku odpoveď: „Raz som sa pýtala Vincenta: Otče, ty si myslíš, že naozaj bude koniec sveta?/ Veď toto je koniec sveta!/ A ja hlupaňa som si pomyslela, že fajn, veď takýto koniec sveta vôbec nebolí“7.

Za výnimočnosť rozprávaní zaradených do vydania Tremolo ostinato naisto treba považovať ako dar pre čitateľa i pozvanie k jej písaciemu stolu, keď sa Veronika Šikulová „dotkne“ svojho písania a spisovania príbehov zo slov a do slov. Kto by čakal gnómy, možno, ale čitateľa si podmaní otvorenosťou, ako píše a poznatkami o podstate umeleckého textu, o jeho zákonitostiach, upozorní nezainteresovaných na terminológiu, odkazmi na svoje zmýšľanie o vzdelaní a potrebe kultivovaného čítania, čo zachytí takto: „Musím dopísať svoj opus a potom možno pôjdem do blázinca. A to chcem ísť do Francúzska, Ruska, Rumunska, len chodím opačnými smermi a kupujem si zlé lístky: poklady hľadám na nesprávnych miestach a čítam asi zlé knižky. Smútky má hádžu hore dole, lietam si ako malý modrý vták!“8

So vzdelaním, poznaním a rozhľadenosťou to myslí Veronika Šikulová vážne, Tremolo ostinato je nevnucovanou príručkou na priezviská a na autorskú tvorbu z umenia a vedy, na zákony a zákonitosti prírody, na odkazy tvorené z miniatúr jej predstáv o tvorivej všestrannosti, o jej užitočnosti. Bez ich prijatia sa čitateľ nestretne s autorkou, s jej hrou na podobenstvá, príde o jemnú príchuť rozlične umením motivovanej absurdnosti a hravosti uloženej do jej „svojhlavých“ predstáv. Do nevyčerpateľných želaní dožičených Veronike Šikulovej môcť „len tak“ lietať, do jej opisov a nadšenia zo záhrad, do farieb a do snov: „Som vtáčik a bývam v strome, v jeho bútľavine. Viem, že to tak nebolo vždy, niekedy som bola dievča a potom žena, spomínam si na otca. Môj svet sa minul, teraz som vtáčik, všeličo by som vedela, chcela, aj mala povedať, ale som vtáčik v strome, možno jediné zviera na svete a neviem hovoriť. Nikoho na tomto svete nepoznám, ľudia, ktorých som mala rada už zomreli, toto sú akísi iní, moderní ľudia, ktorí o všetkom rozmýšľajú inak ako ja, ako moji vrstovníci, ktorí už nežijú. Na tomto svete neexistuje krása ani láska, je to pragmatický svet, kde všetko funguje ako hodinky……“9.

Jedna z vecí, čo by som si nevedela predstaviť, je život bez kníh.10

Prózy Veroniky Šikulovej pripomínajú pre zrelého či skúseného čitateľa presvedčenie, aké má odvážna postava Roberta Craisa11. To ona sústredila svoje vyrovnávanie sa s osobným, náročným a vyhraneným človečenstvom, s obsahmi svojho života, včlenenými do ustáleného porozumenia pre realitu, v jej odlišných a prežitých situáciách, preto sa vytrvalo nimi riadi, lebo svet, ktorý si ľudia budujú iba pre seba sa mení na svojskú a neprenosnú otvorenú knihu.

Publikácia, Radosti a dni, je (po)otvorená kniha, vlastne je to komorná pozvánka Veroniky Šikulovej, na kus reči k spisovateľke Šikulovej. Mama, dcéra, spisovateľka, knihovníčka, kamarátka, príbuzná, kultúrna činovníčka, Veronika Šikulová, si prózami buduje svojský, a iba svoj a pre seba, povedzme, obranný val, aby ním zastavila čas a pristavila sa, či nestratila sa v ňom, a tak sa v publikácii, Radosti a dni, venuje predovšetkým sebe.

Spisovateľka Veronika Šikulová skutočnosť obsiahnutú v panta rhei osobne aj autorsky rešpektuje. Vo vydaní Radosti a dni zvýrazňuje svoju rolu spisovateľky, ako profesijný status, pritom zabieha vyznaním, recenzne, či osobne, do tvorby iných literátov, opakovane sa sústreďuje na poéziu, no nemá vôľu prenechať plynúcemu času to, čo je podstatné pre ňu, aby sa ustálilo jej rozhodnutie, rovnako závažné, teda to, čo (pre)zažíva ona a čo je, alebo by bolo podstatné aj pre jej rodinné, stavovské, či profesijne blízke prostredie a okolie.

Radosti a dni, sa otvárajú do skladačky toho, čo vyvoláva radosť z poznania aj emócií autorky, ale aj zo zápisov z dní, ktoré bývajú pre ňu iné, lebo sú také, aj onaké. Vlastne po chvíli čítania sa ukáže, že čitateľ bol pozvaný autorkou do jej osobného priestoru, v ktorom sa po nejaký čas ukladali jej, a pre ňu dôležité udalosti, zistenia, výpovede a rozhodnutia.

Radosti a dni, sú dialóg medzi autorkou a subjektom narácie. Autentickosť výpovede určuje vyhranenú myšlienku, tón výpovede, pointu. A tak, čo ak sa týmto textom rozširuje kultúrne a literárne zázemie spisovateľky a schyľuje sa (možno) na častejšie zverejnenie toho, čo uchováva profesijný breviár Veroniky Šikulovej?

Známe sú z predchádzajúcich prozaických prác jej vyznania voči najbližším, impresie o tvorbe pre ňu podstatných literátov, nebráni sa subjektívnym poznámkach pri ľuďoch, akciách, zážitkoch s výrazne osobným komentárom, ktoré venuje kriticky, vecne a určite aj s čitateľovou podporou sprítomnenému kultúrnemu životu a (ne)kultúrnej praxi.

Spôsob, akým organizuje Veronika Šikulova v mozaike, Radosti a dni naráciu, dokáže navodiť povedomie ad hoc vzniku jej literárneho textu v čitateľovej prítomnosti. - „náš príbeh využíva zmätok“12. Po recenzentských dotykoch s tvorbou iných literátov (žánrovo) opúšťa spisovateľka Šikulová svoj text, aby si pripomenula, čo si svet kníh a ich tvorcov prirodzene vyžaduje, teda „koľko toho treba vedieť, kým sa človek pustí do písania“13, a popravde, až nečakane v navrstvovaní svojich postojov a návratov k básneniu sa sústredí na poéziu, lebo „Niektoré veci netreba interpretovať. Treba čítať a báseň sa postaví na nohy“14, a pritom odkazuje na básne, Jozefa Mihalkovča a Jána Stacha, a sústredí sa na jedinečnú podmienku autentickej literárnej tvorby: na jazyk/ reč spisovateľa.

Veronika Šikulová naznačuje, že sa netreba venovať (iba) nacionáliám tvorcu umeleckého textu, je presvedčená, že sa treba sústrediť na to, ako sa konkrétny autor vyrovnáva svojou rečou s tematikou a problémom v napísanom texte. Veď iba on, jeho tvorca, uchová v neúprosne plynúcom čase to podstatné zo života. Za domyslený nazerací koncept spisovateľky Veroniky Šikulovej treba označiť však toto, „Čoraz viac sa presviedčam o tom, že umenie spočíva v pôvodnom a nenahraditeľnom videní sveta a života, v kleenovskom zviditeľňovaní neviditeľného“15, a to aj preto, lebo „Svet nám pred nohami aj pred očami robí kotrmelec“16, a istota našich krátkych životov spočíva v poznaní, že „Nič človek na svete nemá, iba vzťahy!“17.

Vydaním publikácie, Radosti a dni, možno s rešpektom k textu do nej zahrnutého, aj bez označenia druhu a žánru, doceniť skutočnosť, že Veronika Šikulová otvorila/posunula tému ja, a urobila to inak, ako v doteraz zverejnených prácach: je rozbiehavá, rozhľadená, ironická, náučná, ponorná a kritická. Voči možnej, no naisto prirodzenej reakcii čitateľov sa vymedzila tým, že sa opakovane označuje za spisovateľku. Len ona vie, prečo to zvýrazňuje, no pre čitateľa ponúka návod, ako prijať a porozumieť tomu, prečo rozpráva svojou literárnou rečou o univerze reči, keď vie, že „Mlčať nie je zlato, zlato je hovoriť a písať, a svet reči je prírodným javom so svojimi vlastnými zákonmi“18.

Veronika Šikulová v publikácii, Radosti a dni, pozvala svojho čitateľa do rozložitého sveta literatúry, do jej druhových, poetologických a estetických rozličností, aby i takto sprístupnila gnómu: všetkých sa všetko treba pýtať19. A to aj preto, že všetko, čo utvára a vytvára ľudský život, želané aj nečakané situácie a prežitú podstatu každého dňa, aby to malo zmysel a hodnotu poznania, preto sa ona musí, je o tom autorsky presvedčená, vyrozprávať. Veronika Šikulová navyše vie, že spisovateľ dokáže svojou rečou to, čo sa dozvie, premeniť na verš, alebo na príbeh, preto, môže sa o to pokúsiť, prítomnosti nádej na večnosť slov i tým, že kniha próz, či básní, bude navždy rozprávať jedinečnou rečou tvorcu umeleckého textu.

Literatúra

Robert CRAIS: Posledný detektív. Preložil Patric Frank. In: Najlepšie svetové čítanie. Bratislava: Reader`s Digest, 2004. ISBN neuvedené.

Pascal MERCIER: Váha slov. Das Gewicht der Worte. Preložila Mária Vargová. Bratislava: Premedia. 2020. 445 s. ISBN978-80-8159-944-6.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com


[1]Veronika Šikulová: Radosti a dni, 2021, s. 12.

[2]Veronika Šikulová (1967, Modra), absolventka žurnalistiky na Univerzite Komenského, spoluautorka zborníka mladých autorov Druhý dych (1985), autorka textov Odtiene (1997), Z obloka (1999), Mesačná dúha (2002), To mlieko má horúčku (2006), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2021), Freska v dome (2014), Medzerový plod (2014), Petrichor (2016), Tremolo ostinato (2020), Radosti a dni (2021).

[3]Veronika Šikulová: Tremolo ostinato, 2020, s. 43.

[4]Pascal Mercier: Váha slov, 2020.

[5]Pascal Mercier: Váha slov, s. 350.

[6]Veronika Šikulová: Tremolo ostinato. 2020.

[7]Prstoklad. In. V. Šikulová: Tremolo ostinato, s. 277.

[8]Náprstky a prstene. In. V. Šikulová: Tremolo ostinato, s. 250.

[9]Vrané dcérske sny ako kone uháňajú nocami počas dlhých jasných nocí, kde úplne potichu pršia na zem hviezdy ako mäkký žltý dážď… In. V. Šikulová: Tremolo ostinato, s. 175).

[10]Veronika Šikulová: Radosti a dni, 2021, s. 15.

[11]Robert Crais: Posledný detektív, 2004, s. 353.

[12]Veronika Šikulová: Radosti a dni, 2021, s. 38.

[13]Pascal Mercier: Váha slov, 2020, s. 395.

[14]Veronika Šikulová: Radosti a dni, 2021, s. 129.

[15]Veronika Šikulová: Radosti a dni, 2021, s. 78.

[16]Veronika Šikulová: Radosti a dni, 2021, s. 81.

[17]Veronika Šikulová: Radosti a dni, 2021, s. 34.

[18]Veronika Šikulová: Radosti a dni, 2021, s. 103.

[19]Veronika Šikulová: Radosti a dni, 2021, s. 155.


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2020
  1. Bieloruské ľudové rozprávky (Viera Žemberová)
  2. Osud umělce (Ivo Pospíšil)
2 | 2019
  1. Hrabal v interpretaci: a jak je to s ním dnes? (Ivo Pospíšil)
2 | 2018
  1. Kontinent Rusko v nové sbírce Jindřicha Zogaty (Ivo Pospíšil)
1 | 2016
  1. Osobnosti, lidé a podlidé (Ivo Pospíšil)