Návrat Malého princa

Garnier, Stéphane, 2022. Ži ako Malý princ. Ako načúvať svojmu vnútornému dieťaťu. Agir et penser comme Le Petit Prince. Preložila Lucia Tomečková. Bratislava: MOTÝĽ. 202 s. ISBN 978-80-8164-290-6.


V bratislavskom vydavateľstve Motýľ edične pripravili a v knižnom titule zverejnili Garnierovu (1974)1 impresiu Ži ako Malý princ. Pôsobivá dizajnová a grafická výbava titulu napovedajú, že vo vydavateľstve premenili ôsme desaťročie od prvého vydania Malého princa Antoina de Saint de Exupéryho (1900 – 1944) na pôsobivú, komponovanú poznávaciu, estetickú a hodnotovú literárnu udalosť aj pre mladých čitateľov. Súčasne si nemožno (ne)uvedomiť, že sa aj týmto titulom naplnil vzťah vydavateľstva ku knihe ako k zástupcovi umeleckej beletrie, súčasne edične rešpektovaný a zúročený profesionálny vzťah ku knihe ako k zážitkovému a poznávaciemu artefaktu, teda k jej autorovi, aj k budúcemu čitateľovi. Edičným návratom k de Exupéryho Malému princovi, ten má svoj autorský počiatok podľa odkazu „v americkom exile počas zimných mesiacov 1942/43“, kde vznikal ako „rozprávka pre dospelých, ktorú čítajú aj deti“, vydavateľstvo nadväzuje na desaťročiami a generáciami čitateľov vyhľadávaný pôsobivý estetický, mravný, poznávací a na individuálne reflexie z prečítaného podnetný čitateľský zážitok. Jedinečnosť de Exupéryho Malého princa upozorní čitateľa na autorovu aj na prekladateľskú úctu k slovu, na imagináciu a funkčnosť predstavy a na podobenstvá, ktoré oprávnene svetu kníh patria a kam sa prirodzene pridružil od prvého vydania Malý princ a jeho tvorca.

Premeny spoločenského života, ktoré obsiahne história, kultúra, umenie, tradícia, vyspelosť a odlišné civilizačné návyky, sa voči de Exupéryho Malému princovi neobrátili chrbtom a zabudnutím. Naopak, vzájomne píšu kapitoly do pamäti umeleckého a užšie literárneho sveta aj o tom, ako sa s Malým princom žije, ako sa popri pôvodnom texte aj jeho pričinením utvárajú po generácie návyky čitateľa a kam, či na akú hodnotu sa posunul jeho pôvodný príbeh v univerzálnej kultúrnej pamäti aj v prítomnosti konkrétneho, hoci anonymného súčasníka s návykom čítať. Práve on môže mať, či prejaviť k čítaniu odlišný individuálny prístup: napríklad ako tí, ktorí sa týždeň čo týždeň vypravujú za tým, čo sa z edičnej ponuky vydavateľstiev mení na umelecký a poznávací, nie raz pre neho aj na určujúci zážitkový artefakt.

Podľa Franza Kafku existujú len dva „hlavné ľudské hriechy“, z ktorých sú odvodené všetky ostatné: netrpezlivosť a ľahostajnosť2. Garnierova zahľadenosť do de Exupéryho Malého princa sa im svojským spôsobom vzoprela. Malý princ, ako personalizovaná postavička, určil stratégiu a pointu ním inšpirovaného rozprávania o tom, „ako načúvať svojmu vnútornému dieťaťu“ v Garnierovom výklade „princovskej“ pôvodiny. Garnier zvýraznil a voči zámeru svojho textu presadil osobnú ambíciu v interpretačne a aktualizačne vymedzenom autorskom koncepte. Garnier sa rozhodol pre (svoju) aplikačnú a iniciačnú inštrukciu: žiť ako Malý princ. Garnierova empatická direktívnosť voči budúcemu čitateľovi predpokladá, že čitateľ pôvodinu dôverne pozná. Autor sa vo svojom „inštruktážnom“ (a ukáže sa, že vo zvýrazňovanom personalizovanom) koncepte svojím zámerom jednostranne napojil na de Exupéryho postavičku malého, na svoj ranný vek umného chlapčeka s jedinečnou vizuálnou vnímavosťou a pointami, ako by mali veľkí ľudia žiť a konať, aby im krása neumierala pred očami. Garnier sa pôvodného príbehovej línie textu vzdal a vyberá si do svojich rámcujúcich častí tieto: Na oblaku a Vrátiť sa na oblak ako Malý princ. Tie doplnil o dve mikrokompozičné pomôcky: cestovateľský denník Malého princa a o dôvetky Môj Malý princ riekol a variantu Môj Malý princ mi povedal.

V Garnierovom koncepte kompozícia textu Ži ako Malý princ spočíva na čitateľovom individuálnom rozhodnutí aktivovať vo svojom vedomí rolu vnútorného dieťaťa aj v dospelosti, čo predpokladá, že je ním vedome ten čitateľ, ktorý prijal Garnierovu výzvu a organizuje spoločne s ním počtom neúplné tri desiatky viet a otázok s rozparcelovanou aktualizáciou, rozpomienkou a súčasne rešpektovaním výzvy na pozvania do hry na to, čo bolo, a čo z prežitého v detstve zostalo v type, charaktere a v mravoch čitateľa zo spojenectva s pôvodným de Exupéryho protagonistom v Garnierom monotónnej adaptovanej schéme ako Malý princ.

Detail v Garnierovom dovolávaní sa toho, či čitateľ obstojí povedľa dokonalosti pôvodného Malého princa a porozumie obsahu formulky „ako Malý princ“, autor sa nielen opýta čitateľa, ale sám mu aj odpovie spravidla náučne obnovenou osobnou skúsenosťou či dávnejším zážitkom. Garnier verí na pôsobivosť subjektívneho príkladu, na to: ako hľadí na svet, či je rozhodný a odhodlaný, či vie odlíšiť nevyhnutné od dôležitého, či dokáže aj po rokoch urobiť radosť sebe, zostať pokojný, nadchnúť sa či sa radšej vzdá, alebo dokáže byť neústupný a nepodplatiteľný, či vie zanechať po sebe stopu, vie byť naporúdzi pre iných, či vie odísť a nechať odísť iného a pritom neostať sám, atď.

Autorove otázky vznikali postupne, ako sa utváral jeho dospelý/zrelý prístup k realite a svojej existencii v nej na mravnom, rozpomínajúcom, aktualizovanom a personalizovanom poznávaní seba tu a teraz. Najskôr preto účinkujú jeho otázky adresované čitateľovi ako neodmietnuteľná výzva, ktorá reaguje, alebo sa inšpiruje pôvodným Malým princom. Autorove otázky o probléme a jeho osobné dôvetky pôsobia poctivo, sú spravidla ponorené do mravnej a osobnostnej výbavy dospelého jednotlivca, ktorý získa pričinením sa autora odvahu vrátiť sa v čase prostredníctvom spomínania do doby, keď bol ešte nepopísané dieťa, no dokáže z odstupu rokov a osobných dejov aj sám spravodlivo posúdiť svoje miesto v spoločenstve a spoločnosti.

Všetko, čo Stéphane Garnier „činí“, stane sa na podnet a iba ako jeho osobný odkaz vyslaný (všeobecne) literárne a (subjektívne) mikrodejom do príbehu o „nemennom“ Malom princovi. Garnier nezabúda na pointu svojich mikrosond odvíjajúcich sa od minulosti a nasmerovaných do prítomnosti, teda od príbehu pôvodného Malého princa k svojej variante malého princa, aby čitateľovi odkázal jediné zmysluplné a neodmietnuteľné riešenie pre obidvoch: „len on jediný vie to, čo potrebujete počuť“ (s. 109). A to znamená, že to, čo potrebuje čitateľ počuť a premyslieť sa navrstvuje z všedných detailov: cesta, hviezda, život, hra, dobro, zlo, strach, osamelosť, sklamanie, pokora, márnomyseľnosť, úspech…., ale vždy s jasným odkazom do čitateľom žitej prítomnosti, aby nepodcenil ním zvýraznené všedné maličkosti, pretože práve ony sú tie, ktoré neobišiel ani Malý princ vo svojich rozhovoroch s letcom. Napokon Garnier dôveryhodnosť a úprimnosť svojho nazeracieho konceptu podporí a overí rozpomienkou na seba: „v desiatich rokoch, keď som napísal svoju prvú ilustrovanú rozprávku Kľúč k snom…“ (s. 117), či dovolávaním sa blíženectva: „Malý princ, ktorým sme kedysi boli“ (s. 117), aby o sebe dopovedal a odpovedal na možnú, tentoraz na čitateľovu otázku: „prečo som sa stal spisovateľom? (…), aby som zanechal stopu, no nie v budúcnosti, ale teraz. Písať pre zajtrajšok, veď to je, ako keby som už zomrel“ (s. 116).

Stéphane Garnier vyskúšal nemálo profesií, venoval sa viacerým činnostiam, ktoré považoval za dôležité či nevyhnutné vo svojom živote, lebo také boli jeho osobné životom navodené okolnosti. Spomedzi nich za podstatné, jeho osobnosť profilujúce a učiace prijať skutočnosť mimo literárneho priestoru ako žitú súčasnosť, o nej nezmýšľa láskavo, predsa odkazuje čitateľovi aj toto: „Pretože v dnešnej dobe sa kladie veľký dôraz na bilancovanie života“ (s. 107), no a na to musí byť aj jeho čitateľ pripravený. Domysliac podložie svojho životného naviazania na nazeranie Malého princa a na to, čo vytvára život, a na tých, ktorí ho uskutočňujú, pre neho neznamená, že by sa vo svojom živote vzdal výsady rozhodovať slobodne o sebe a vykonávať také činnosti, ktoré si nezvolil sám. Citová a sociálna či vzťahová manipulácia sú mu neprijateľným sprievodcom v živote jednotlivca od raného detstva až po roky zrelosti a osamostatňovania sa od rodičov a rodiny, od „ich“ pravidiel a „nimi“ očakávaného neprotirečenia tradovaným názorom a rozhodnutiam.

Sloboda, skúsenosť, hra, pravda, pokora, načúvanie, ústretovosť sú Garnierovou dobromyseľnou odpoveďou aj pomknutím sa pre váhajúcich, aby sa zosúladili s jeho stratégiou návratov k Malému princovi: „V tejto časti knihy Malý princ vystupuje v podobe detskej duše rozprávača. Svojim dospelým vrstovníkom sa cez svoj obrázok snaží predstaviť mágiu, ktorú je možné pestovať aj v dospelosti, a to počas všedných kazteziánskych dní chudobných na fantáziu“ (s. 121).

V podstate žiť ako Malý princ – byť tvrdohlavý, neoblomný, trvať na svojom až kým sa to, po čom túžil nestalo skutočnosťou – znamená pre Garniera mať odvahu, vôľu, vytrvalosť aj „odhodlanie“ pri spoznávaní, pochopení, pri získavaní toho, po čom ako deti snívali a v dospelosti po tom túžili jeho čitatelia. Pre Garnierovho čitateľa to znamená, že by si mal, či mohol osvojiť ďalší predpoklad, ako si uchovať svoju osobnosť tak, ako ju mal v typovej výbave pôvodný Malý princ: mať odvahu a schopnosť oslobodiť sa od lákadiel sveta, od jeho obmedzení, ale aj od povrchných nástrah subjektívnej reality. V skutočnosti by to znamenalo nájsť seba a svoje nezastupiteľné miesto v spoločnosti a vo svojom najbližšom okolí, na ktorom čitateľovi záleží.

Čas nie je voči daru život žičlivý a ciest na získanie a naplnenie osobných istôt, túžob, snov a želaní nie je v žitom čase tak mnoho a nie vždy sa žičlivo opakujú či naplnia, aby si čitateľ aj pričinením sa Garnierovho výkladu de Exupéryho Malého princa dokázal odpovedať na ďalšiu náročnú otázku: skutočne viem, čo naozaj chcem? A znova sa „všetko“ z Garnierovho zámeru a prirodzenej neliterárnej ambície vráti späť k počiatkom vyslovenia otázok a pri nachádzaní odpovedí. Najskôr sa tento zámer môže javiť iba ako návod na návraty k prvým dotykom so sebou, medzi sebou a svetom, a tie sa obnovujú len preto, aby bolo možné ustáliť sa na tom, ako sa dá zmysluplne a dôstojne neliterárne žiť s literárnym Malým princom. No i tak, že v jeho literárnej aure Garnier aj budúci čitateľ znova a opätovne rozhodnú o svojom živote a jeho napĺňaní sami, pre seba a za seba. Čitateľ odobrí a podporí presvedčenie, ktorým nebude ľahostajný ku Garnierovým (osobným) návodom a (svojským) príkladom, ako sa dá úspešne a užitočne vrátiť osobnou odvahou na počiatok existencie, a tou môže byť jedine emotívne a zmyslami uvážlivo personalizované detstvo.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com



Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

1 | 2020
  1. Antihistorie Boženy Němcové a Anny Strnadové (František Všetička)
2 | 2019
  1. Atraktivní jazykověda (Ivo Pospíšil)
1 | 2018
  1. У всякого своя доля... (Valéria Černak)
1 | 2017
  1. Vánoce ve zmenšené Evropě (Ivo Pospíšil)
1 | 2016
  1. Básně všeho druhu (Ivo Pospíšil)