Žena v centre záujmu? Dejiny žien a rodových vzťahov v postsovietskom Rusku

Zuzana Bujačková

Abstract

The goal of this article is to analyse the current state of women’s history and gender history in Russian historiography and other related disciplines. The analysis focuses on the research conducted during the last 30 years, definition of trends established during that time period and also review of relevant scientific publications. The rise of women’s history and gender history in Russia, as well as in other countries of former Soviet influence, is connected to the dissolution of the Soviet Union. Consequently, this field is relatively new not only in Russia, but in the countries of East and Central Europe, too. This article should be useful for those who are interested in comparing the research in our region with Russia.

Key Words

gender history, gender, women’s history, Russia



Úvod

Počiatok dejín žien a dejín rodových vzťahov v Rusku, podobne ako v ostatných krajinách východného bloku, sa spája s pádom komunistického režimu, ktorý deformoval podobné výskumné snahy ideologickým tlakom. Tvrdiť, že sovietski historici či odborníci z iných príbuzných disciplín (napr. sociológie a psychológie) nejavili o túto tematiku žiaden záujem, by nebolo správne. Už od 20. a 30. rokov 20. storočia sa sovietski historici začali venovať otázkam rodiny a manželstva v stredoveku (S. Voľfson, N. Kovalev), skúmaniu významných ženských historických osobností (S. Veselovskij, S. Tarakanova-Belkina) a ich právneho postavenia. Tieto výskumy však boli ohraničené prevažne na obdobie 5. – 15. storočia a boli ovplyvnené marxistickou ideológiou a metodológiou (Puškariova, 1989). Zároveň je nevyhnutné dodať, že vtedajší vedecký i verejný diskurz bol osnovaný na pozitívnych zmenách postavenia žien v súdobej spoločnosti, ktoré boli priamym dôsledkom, či oficiálnou optikou skôr výdobytkom Októbrovej revolúcie. Termín gender/rod nemal v dobovom diskurze žiadne miesto. Z toho dôvodu tento článok mapuje len dianie od konca 20. storočia po súčasnosť. V rokoch 2019 – 2020 sa mnohí odborníci v Rusku obhliadali späť a reflektovali kam sa výskum v oblasti dejín žien a rodových vzťahov za posledné tri desaťročia dostal, akým výzvam pri tom musel čeliť a zároveň sa zamýšľali nad jeho vyhliadkami do budúcna. V Rusku sa výskum zameraný na gender/rod ujal najmä v sociológii (Vasecha, Fursova, 2020) a historiografii. Za zakladateľku tohto odvetvia v humanitných a spoločenských vedách sa považuje Natalia Puškariova, ktorá v súčasnosti pôsobí ako riaditeľka Ústavu etnológie a antropológie Ruskej akadémie vied (RAN) a Ruskej asociácie výskumníkov dejín žien. Jej práca od konca osemdesiatych rokov udala smer v týchto disciplínach.

Dejiny žien a rodových vzťahov v Rusku stále nedosahujú tú istú úroveň a tradíciu, akú majú na Západe a zároveň sa musia vysporiadať s rôznymi ťažkosťami, ktoré so sebou prináša postsovietsky priestor. Medzi najzávažnejšie a najvypuklejšie problémy patrí nedostatok finančných zdrojov na výskum a konštantná snaha diskreditovať rodové štúdiá vo všeobecnosti ako nevedecký alebo „kvázi-vedecký“ odbor, ktorý navyše zle vplýva na verejnú mienku (Šnyrova, 2018). Zároveň je zreteľné, že tak ako výskum v oblasti dejín žien a rodových vzťahov veľmi rýchlo dosiahol svoj vrchol v deväťdesiatych rokoch, v ďalších dvoch desaťročiach nastal útlm a nič nenaznačuje, že by sa táto situácia mala v najbližšom období radikálne zmeniť. Ako však konštatuje L. Repina, členka moskovského Ústavu svetových dejín Ruskej akadémie vied, tieto disciplíny sú strategicky dôležité aj pre ďalší rozvoj ruskej historiografie, keďže do dejín integrujú aspekty osobného, lokálneho, sociálneho a kultúrneho charakteru. Som presvedčená, že toto tvrdenie platí aj pre iné humanitné a spoločenskovedné disciplíny, slavistiku nevynímajúc. Cieľom predkladaného článku je vytvoriť obraz o stave dejín žien a rodových vzťahov v Rusku, priblížiť trendy vo výskume a zároveň zoznámiť čitateľa s kľúčovými prácami, ktoré môžu poslúžiť lepšiemu porozumeniu témy.

Inštitucionalizácia rodových štúdií v Rusku

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia bol ruský výskum (jeho metódy a ciele) determinovaný zásadnými zmenami v politickom systéme, sociálnych štruktúrach a kultúre. Tento moment vyvoláva polemiku o tom, či bol pojem gender „importovaný“ zo Západu, alebo bol po ňom v postsovietskej vede aj vnútorný dopyt. O. Šnyrova, riaditeľka Centra rodových štúdií v Ivanove, tvrdí, že spoločenské vedy v období rozpadu Sovietskeho zväzu začali odmietať marxistickú metodológiu a nevyhnutne potrebovali zmeniť prístup k výskumu – analýza rodu sa mohla stať náhradou analýzy spoločenských tried v prostredí sovietskeho triedneho boja (Šnyrova, 2018). V kontexte hľadania nových metód a progresívneho prístupu k skúmaniu dejín sa dejiny žien spolu s dejinami rodových vzťahov stali populárnymi disciplínami, čo viedlo k nevyhnutným inováciám a novým pohľadom na historiografiu. Vznikli tak nové metódy historickej analýzy založené na kategórii rodu, sústredené na mužskosť, ženskosť a rodové usporiadanie (gender order). Vývin týchto disciplín je úzko spojený s pokusmi rozšíriť výskum spoločenských tried a so snahou prekonať dominanciu politických a socioekonomických dejín, ako aj s hľadaním nových prístupov a metód (Repina, 2006). V období deväťdesiatych rokov sa tak v Rusku spojil vonkajší tlak s vnútorným a počas uplynulých tridsiatich rokov sa v ruskej akademickej obci na danú tému uskutočnilo množstvo odborných seminárov, diskusií a projektov, ktoré boli financované najmä zo zahraničných zdrojov. Toto obdobie sa nieslo aj v duchu inštitucionalizácie rodových štúdií na akademickej pôde. Vznikli výskumné centrá (v Moskve, Petrohrade, Ivanove, Tveri, Samare, Uľjanovsku a Saratove) a rodové štúdiá sa stali súčasťou univerzitných kurzov. To isté sa dialo aj v Čechách a na Slovensku a v iných postsovietskych krajinách – centrá rodových štúdií vznikli aj v Bielorusku, Ukrajine, Kazachstane či Azerbajdžane. Za prvý odborný článok spájaný s rodovými štúdiami je v ruskej akademickej obci považovaný text Kak my rešajem ženskij vopros (A. Posadskaja, N. Rimaševskaja a N. Zacharova) uverejnený v roku 1989 v časopise Kommunist (Temkina, Zdravomyslova, 2003), ktorý je v súčasnosti považovaný za akési programové vyhlásenie či manifest počiatočnej fázy výskumu a ženského hnutia vo všeobecnosti (Resňanskij, Amiantova, 2019). Spočiatku, najmä v deväťdesiatych rokoch, sa rodovým štúdiám v širšom zmysle slova venovali najmä muži, no s postupným útlmom finančných prostriedkov zo zahraničných grantov určených na výskum sa približne od začiatku 21. storočia začali tejto téme venovať prevažne ženy, čo je okrem iného viditeľné na každoročnom fóre Ruskej asociácie výskumníkov dejín žien (pozri http://www.rarwh.ru) alebo na pravidelne organizovaných konferenciách v Ivanove, kde sa nachádza Centrum rodových štúdií. Ruským rodovým štúdiám, ktoré sú vo svojej podstate vždy spojené s politikou, sa dodnes venuje málo pozornosti. Mužské štúdiá, či štúdiá homosexuality sú vytlačené takmer na okraj – v tejto oblasti sú najznámejšími ruskými odborníkmi N. Nartova a A. Kondakov (Vasecha, Fursova, 2020). Rodové štúdiá sa ako interdisciplinárny odbor uplatnili v histórii, filozofii, psychológii, sociológii, antropológii a filológii.

Pre porovnanie dejín žien a rodových vzťahov na Západe a Východe je potrebné uviezť, že samotný pojem gender sa v danom kontexte prvýkrát objavil v referáte Natalie Zemon Davis na konferencii v Berkshire v roku 1974 a odvtedy mal v západnej historiografii svoje miesto (Lenderová, 2016). Je pravdou, že angloamerická historiografia používala termín gender už skôr, no ako analytická a diferenčná kategória sa v historickom výskume etabloval až v druhej polovici 80. rokov minulého storočia (Storchová, 2014). Deväťdesiate roky sa teda v ruskom výskume niesli aj v duchu hľadania odpovedí na terminologické otázky. Vedci sa snažili pochopiť a osvojiť termín gender a adaptovať ho v ruštine, čomu pomáhal preklad západných feministických teórií prevažne od liberálnych autorov a autoriek. Rusi prevzali aj západnú metodológiu: liberálna feministická teória, štrukturalizmus a post-štrukturalizmus (Šnyrova, 2018). Podobné procesy prebiehali aj v našom regióne, až sa napokon v češtine pre sociálno-kultúrne konštruované pohlavie ustálil termín gender a adjektívum genderový, na Slovensku sa akceptovala verzia rod, rodový (Dudeková, 2016). V ruštine sa podobne ako v češtine ustálili pojmy gender, gendernyj – гендер, гендерный (Vasecha, Fursova, 2020). V rámci historických vedných disciplín sa v Rusku stáva, že sa pod nálepkou rodových štúdií (gender studies) ukrývajú štandardné texty sociálnych dejín a podobných subdisciplín (Repina, 2006). Na druhej strane, v prácach niektorých výskumníkov je badateľná opačná tendencia, a to ukrývanie kategórie rodu pod neutrálnejšie pojmy ako je ženskosť, mužskosť či výskum rodiny. Alebo, ako vo svojej práci poznamenávajú M. Vasecha a J. Fursova, mnohí historici si radšej volia prácu s úplne inými témami a sústredia sa na tzv. klasické otázky, ktoré boli populárne v období do deväťdesiatych rokov. O. Šnyrova vo svojom príspevku na RINGS (The International Research Association of Institutions of Advanced Gender Studies) konferencii uviedla niekoľko špecifík rodových štúdií v Rusku. Prvý z nich je rozdiel medzi veľkými mestami a provinciou. Tvrdí, že v textoch publikovaných na provinčných univerzitách je badateľný biodeterministický prístup a postoje ktoré vyhovujú širším masám, čo má za následok vznik „kvázi rodových štúdií“. Táto situácia podľa Šnyrovej čiastočne zdiskreditovala rodové štúdiá a ich oponenti tak môžu svoju kritiku založiť na neserióznosti či nevedeckosti disciplíny. Ako veľký problém vníma tamojší politický establišment a ortodoxnú cirkev, ktoré podľa nej od roku 2008 autoritársky tlačia na tzv. tradičné hodnoty a tradičnú rodinu, čím vytvárajú situáciu, v ktorej sú rodové štúdiá vnímané ako nepriateľ ruských hodnôt či dokonca ako niečo, čo ohrozuje rodinu a mládež. Následne v tom istom období nastali problémy s financovaním rodových štúdií, čo malo samozrejme dopad na výskum – zatvárali sa výskumné centrá, rušili sa kurzy či študijné programy a množstvo vedcov muselo z praktických dôvodov zmeniť svoje pole pôsobnosti. Jediný univerzitný odbor zameraný na rodové štúdiá ostal na Európskej univerzite v Petrohrade. Doteraz funguje aj spomínaná Ruská asociácia výskumníkov dejín žien, ktorú vedie historička N. Puškariova. Každopádne, rodové štúdia v Rusku túto krízu prežili a vo veľkej miere sa z univerzít presunuli do nevládnych a feministických organizácií.

Je teda zjavné, že prvou zásadnou výzvou, s ktorou sa ruskí výskumníci museli vysporiadať, bol priepastný rozdiel v metódach výskumu či celkovému prístupu k dejinám i súčasnosti, ako aj kvantitatívny a kvalitatívny náskok Západu. V prvom desaťročí výskumu sa im to darilo vďaka grantovým prostriedkom zo západných fondov a častým cestám na zahraničné konferencie. Dôležitým centrom, v ktorom sa stretával Východ so Západom bola budapeštianska Stredoeurópska univerzita, ktorá na rôzne podujatia pozývala západných výskumníkov učiť tých, ktorí prišli z postsovietskych krajín. Vo výsledku to pomohlo obom stranám – Východ sa zorientoval v metodike a teoretickom prístupe a Západ sa dostal k novým výskumným otázkam, pričom vznikli aj tandemové spolupráce s odborníkmi ako Sarah Ashwin, Lynne Attwood, Christa Binswanger, Chatterjee Choi, Elisabeth Cheauré, Therese Garstenauer a mnohými ďalšími (Barchunova, 2009).

Podstatnú úlohu v rozvoji rodových štúdií v Rusku zastávajú aj odborné a vedecké periodiká. Na konci 20. storočia vznikli štyri periodiká, ktoré poskytovali rodovým štúdiám potrebný priestor: Adam i Eva (vôbec prvé ruské periodikum zamerané výlučne na dejiny rodových vzťahov), Odissej, Dialog so vremenem a Kazus. Centrum rodových štúdií v Ivanove vydáva prestížny akademický časopis Ženščina v rossijskom obščestve (známy aj pod svojim anglickým názvom Woman in Russian Society), ktorý sa nachádza aj v databáze Scopus a venuje sa širokému spektru tém počnúc metodológiou a teóriou rodových vzťahov, rodovou pedagogikou, psychológiou, históriou, sociológiou až po súčasné dianie a ženské organizácie. Významné miesto v časopise majú aj príslušné prieskumy verejnej mienky v Rusku i otázky postavenia žien v súčasnosti a diskriminácia založená na rode.

Trendy v historiografickom výskume

Pri príležitosti životného jubilea N. Puškariovovej vydal v roku 2019 Ústav etnológie a antropológie knihu Gender v fokuse antropologii, etnografii semji i sociaľnoj istorii povsednevnosti. Kniha pozostáva z viac než päťdesiatich článkov, ktoré sú zamerané na široký diapazón tém spojených s rodovými štúdiami a zároveň ponúkajú prehľad v súčasnosti najvýznamnejších odborníkov v danej oblasti. Úlohou článku nie je analyzovať túto knihu, avšak považujem za veľmi dôležité upriamiť na ňu pozornosť a venovať pár riadkov N. Puškariovovej, ktorá sa na konci osemdesiatych rokov stala priekopníčkou dejín žien a rodových vťahov v Rusku, keď vydala knihu Ženščiny drevnej Rusi (1989). Puškariova sa v nej nevenuje len osudom významných žien, ale aj právnemu postaveniu ženy, jej postaveniu v staroruskej rodine, či dokonca oblečeniu a šperkom ruských žien v 10. – 15. storočí. Cenné sú aj kapitoly, v ktorých popisuje ako sa so „ženskou otázkou“ vysporiadala predrevolučná a sovietska historiografia, aký je záujem o túto tému v zahraničí a akú perspektívu má ďalší výskum na poli rodových vzťahov. Vďaka tejto práci boli otvorené mnohé otázky, vypracovali sa nové projekty a ďalšie publikácie (Repina, 2006). Puškariova okrem iného spracovala najrozsiahlejšiu bibliografickú publikáciu mapujúcu dejiny žien v šiestich jazykoch vrátane ruštiny, ktorá zahŕňa približne 8000 titulov (knihy aj články) za obdobie rokov 1800 – 2000. Jej ďalšie knihy sa stali smerodajnými nielen pre rozvoj dejín rodových vzťahov v Rusku, ale aj pre pedagogickú činnosť, ktorá je s nimi spojená (Muchina, 2019). Podobne ako ona, mnoho ďalších odborníkov a odborníčok sa orientovalo na obdobie do 20. storočia. Spektrum tém, ktorým sa venujú ruskí historici je pomerne rozsiahle, počnúc ženskou prácou, ich úlohou v ekonomike a pôsobením v mestskom i vidieckom prostredí, až po ich súkromný i sexuálny život a sebavyjadrenie; popisujú životné príbehy jednotlivých žien, aj dejiny verejných ženských organizácií.

Najrozšírenejšou tendenciou v ruskom historiografickom výskume, ako už naznačuje práca N. Puškariovovej, je práca s obdobím do 20. storočia. Skorším obdobiam (11. – 12. storočie n. l.) sa venoval V. Dolgov, ktorý popísal dvojaké štandardy vo vzťahu k ženám a mužom, ich sexuálnym aktivitám a vplyvom slovanských a ortodoxných byzantských tradícií na intímny život. Vplyv spoločnosti, cirkvi a politickej situácie na intímny život je zjavne témou, ktorá imponovala viacerým historikom, medzi inými sa ňou zaoberala aj N. Puškariova a G. Zelenina. Časť výskumu sústredeného na stredovek je zameraná aj na rodové aspekty stredovekého mysticizmu (A. Suprijanovič, J. Dresvina). Tak, ako v ostatných európskych krajinách, aj v Rusku je možné čerpať z bohatej osobnej písomnosti v rôznych spoločenských vrstvách, ktorá je zdrojom poznatkov aj o tých najbežnejších a najkaždodennejších činnostiach, ktoré nemožno vyčítať z iných písomných prameňov. Dejiny žien a rodových vzťahov sú dnes v ruskej historiografickej tradícii automaticky spájané s termínom istorija povsednevnosti (everyday life history, Alltagsgeschichte, histoire de la vie quotidienne) – nová disciplína, ktorá skúma každodenný život človeka v kontexte historických, kultúrnych, politických, etnických a náboženských determinantov. V centre záujmu stojí všetko „normálne“, opakujúce sa, všetko, čo je v živote ľudí rôznych spoločenských vrstiev bežné, vrátane ich emócií, reakcií na rôzne životné udalosti a motívy ich správania (Radina, 2019). A. Belova tiež sústredila svoj výskum na každodenný život aristokratiek na prelome 18. a 19. storočia, pričom využila archívne dokumenty ako osobná korešpondencia, memoáre, denníky či dokonca ľúbostné listy. Vďaka takému rozsiahlemu materiálu mohla popísať aspekty národných, regionálnych a rodových identít, ktoré formovali ženy v Tverskom kraji. Belova zdôrazňuje, že súkromná korešpondencia, ktorá bola bežnou súčasťou každodenného života provinčných aristokratiek v Rusku bola jedinečným spôsobom sebavyjadrenia, ktorý reflektoval celú škálu nálad a pocitov, charakteru a emócií žien. Analogickú analýzu denníkov a korešpondencie mešťaniek na základe archívnych materiálov z regiónov Vladimír, Ivanovo a Jaroslavľ spracovala T. Kotlova, ktorá venovala osobitnú pozornosť otázkam manželstva a rozvodu na prelome 19. a 20. storočia (Repina, 2006).

Obdobie 20. storočia, resp. obdobie po roku 1917, bolo spočiatku na okraji záujmu ruských genderológov. Ako naznačujú viacerí autori, je možné, že toto obdobie bolo najmä v prvom desaťročí výskumu poznačené nedávnym politickým režimom a keď sa mu mohli historici vyhnúť, určite tak urobili. L. Repina vo svojej prehľadovej štúdii (2006) identifikuje len dve autorky, ktoré sa venovali výlučne minulému storočiu (bez presahu do 19. storočia), a to A. Saľnikovovu a L. Denisovovu. A. Saľnikova skúmala postavu ruského dievčaťa v prvej dekáde po Októbrovej revolúcii, skúmala jeho sny a očakávania nového sveta. Sústredila sa na vzťah medzi vnútorným svetom dievčat, ich ideálmi, normami, hodnotami či štýlom a tým, čo im diktovala sovietska moc. Kniha Ženščiny russkich selenij a ďalšie publikácie L. Denisovovej opisujú život obyčajnej vidieckej ženy od roku 1945 až po koniec deväťdesiatych rokov. Jej texty vychádzajú z archívnych materiálov, štatistík, korešpondencie či mediálneho diskurzu a vykresľujú obraz sociálneho statusu žien a ich možností v rôznych obdobiach dvadsiateho storočia. Keď porovnáme prehľadové štúdie z obdobia do roku 2010 s tými, ktoré boli publikované tento alebo minulý rok, zistíme, že sa situácia postupne zlepšuje. Publikácie z posledných rokov taktiež naznačujú, že 20. storočiu sa venujú najmä mladší odborníci. Aj v spomínanej knihe Gender v fokuse antropologii, etnografii semji i sociaľnoj istorii povsednevnosti (2019) nájdeme niekoľko článkov, ktoré sa venujú sovietskej ére, konkrétne ženám na porevolučnej Sibíri, novým ženským povolaniam, sovietskej rodine či žene v kontexte občianskej vojny. Spomedzi niekoľkých súčasných autorov citovaných v knihe vyniká napríklad M. Vasecha, ktorá sa sústredí na sibírsku oblasť, otázky manželstva, materstva a rodiny a taktiež na úlohu žien v počiatočných fázach budovania Sovietskeho zväzu. Dôležitú úlohu zohráva aj vydavateľstvo Aleteja (pozri http://aletheia.spb.ru/) , ktoré vo svojej feministickej edícii vydalo niekoľko kníh orientovaných na filozofické otázky feminizmu a dejiny žien v 20. storočí – pre potreby tohto článku je nevyhnutné upriamiť pozornosť na autorky I. Žerebkinovú a I. Jukinovú, ktoré v edícii publikovali knihy o vzniku ruského feminizmu, postavení žien v období stalinizmu či ženskej sexualite v dobovom kontexte.

Tretím trendom je orientácia na západné dejiny, kde si môžeme všimnúť pretrvávajúci záujem o anglofónne oblasti a Francúzsko. Ruskí výskumníci sledujú a popisujú príbehy západných šľachtičných (J. Krylova), ženských hnutí (I. Školnykov) či postavenie žien v rodine a spoločnosti (L. Chernova). Medzi aktívnych autorov, ktorí sa zaoberajú týmito témami patrí M. Bulanakova, ktorá sa venuje rodovým aspektom spoločenského i súkromného života nobility v ére Stuartovcov, pričom čerpá informácie z osobnej korešpondencie žien a iného písomníctva a skúma, aký vplyv mali v Anglicku 17. storočia eseje napísané aristokratkami na meniaci sa obraz ženy (Repina, 2006). Medzi najnovšie a najrozsiahlejšie publikácie tohto charakteru patrí monografia A. Suprijanovičovej z roku 2017, ktorá sa venuje otázkam rodu, identite a moci v stredovekej západnej Európe na materiáloch dobových európskych literárnych pamiatok a hľadá odpoveď na otázku „kto som ako muž a kto som ako žena?“.

Záver

Dejiny žien a rodových vzťahov v Rusku dosiahli svoj vrchol po prvom desaťročí výskumu (deväťdesiate roky 20. storočia) a následne boli pre nedostatočné financovanie a spoločenský i vedecký tlak postupne vytlačené na okraj. V súčasnosti jestvuje len málo odborníkov, ktorí sa venujú výlučne týmto disciplínam. Spektrum tém, na ktoré sa sústredia je však pomerne široké, počnúc spoločenským postavením žien, ich rodinných a súkromných vzťahov, sexualitou až po ich prácu, právne postavenie, feminizmus a aktivizmus. V dejinách žien má svoje zastúpenie aj téma oboch svetových vojen a občianskej vojny. Predmetom výskumu ruských genderológov je obdobie 10. – 21. storočia, pričom sledujeme narastajúci záujem aj o obdobie socializmu, ktoré bolo v počiatku dejín žien a rodových vzťahov z hľadiska výskumu marginalizované. V rámci inštitucionálneho ukotvenia sú dnes významné tri centrá rodových štúdií, a to Európska univerzita v Petrohrade, Ruská asociácia výskumníkov dejín žien a Centrum rodových štúdií v Ivanove. Dejiny rodových vzťahov v Rusku neboli doposiaľ spracované v žiadnej ucelenej publikácii a vyjadrenia odborníkov, na ktorých sa v tomto článku odvolávam, naznačujú, že sa tak stane až keď budú vyriešené otázky ďalšieho smerovania rodových štúdií ako po metodologickej, tak i po finančnej a inštitucionálnej stránke.

Použitá literatúra

BARCHUNOVA, T. Gender Studies in Russia as a Transnational Project. In: Gender in Trans-it. Transkulturelle und Transnationale Perspektiven. Zuerich: Chronos Verlag, 2009, s. 95—105.

DUDEKOVÁ, G. Výskum dejín žien a rodových vzťahov na Slovensku: nové výsledky a staré problémy. In: Česko-slovenská historická ročenka 2014-2015. Bratislava: VEDA 2016, s. 309 – 337.

LENDEROVÁ, M. Bádání o minulosti českých žen v evropském kontextu. In: Česko-slovenská historická ročenka 2014-2015. Bratislava: VEDA, 2016, s. 297 – 308.

MUCHINA, Z. Besedy v Moskve načalis s progulok po Frajburgu... In: Gender v fokuse antropologii, etnografii semji i sociaľnoj istorii povsednevnosti. Moskva, 2019, s. 21 – 22.

RADINA, N. Istorija povsednevnosti v sovremennom istoričeskom issledovanii. In: Gender v fokuse antropologii, etnografii semji i sociaľnoj istorii povsednevnosti. Moskva, 2019, s. 239 – 248.

REPINA, L. Gender studies in Russian historiography in the nineteen-nineties and early twenty-first century. Historical Research 2006. Vol. 79, No. 204, s. 270 – 286.

RESŇANSKIJ, S. – AMIANTOVA, I. Gender v rossijskoj istorii: obzor novejšich isledovanii. Vestnik Rossijkogo universiteta družby narodov 2019, No. 18.

ŠNYROVA, O. This dangerous word “gender”: the development of gender studies in Russia. In: RINGS conference “The State of the Art of Feminist and Gender Studies: Convergences, Divergences and Plurality of Views”, 2018.

STORCHOVÁ, L. Gender. In: Koncepty a dějiny proměny pojmů v současné historické vědě. Praha, 2014, s. 194 – 204.

TEMKINA, A. – ZDRAVOMYSLOVA, E. Gender Studies in Post-Soviet Society: Eastern Frames and Cultural Differences. East European Thought, 2003.

VASECHA, M., FURSOVA, J. “Male” and “Female”: Gender in the Focus of Domestic Historical Research (Course Materials “Fundamentals of Cultural Anthropology”). Vestnik NSU 2020, Vol. 19, No. 5, s. 22–33.

Referencie

BELOVA, A. Povsednevnosť russkoj provinciaľnoj dvorianki konca XVIII – pervoj poloviny XIX veka. Russian Soc. Hist. Yearbook 2003, 269 – 184.

DENISOVA, L. Ženščiny russkich selenij. Moskva, 2003.

DOLGOV, V. Zlo jesť ženskaja prelesť: seksuaľnaja žizň drevnich rusov XI-XIII vekov i ich otnošenie k ženščine. Russian Soc. Hist. Yearbook 2003, s. 237 – 248.

DRESVINA J. Ličnosť srednevekovoj religioznoj ženščiny: teologia kak bigrafia v proizveddenii Juliany Noridžskoj. Russian Soc. Hist. Yearbook 2003, s. 57– 79.

CHERNOVA, L. Business-women srednevekovogo anglijskogo goroda (na materiale Londona XIV–XVI vekov) Adam i Eva: almanach gendernoj istorii 2003, s. 75–95.

KOTLOVA, T. Zamužestvo i razvod v žizni gorožnki na rubeže XIX-XX vv. Adam i Eva: almanach gendernoj istorii 2002, s. 154 – 72.

KRYLOVA, J. Geoffroy de la Tour Landry: i zadumal ja napisať knigu . . . Adam i Eva: almanach gendernoj istorii 2003, s. 78 – 102.

SAĽNIKOVA, A. Transformacija idealov i žiznennych cennostej russkoj devočki/ devuški v pervoje posleokťabrskoje desiatiletie. Russian Soc. Hist. Yearbook 2003, s. 411 – 35.

ŠKOLNYKOV, I. Leiboristskaja partija Velikobritanii i sufražistskoje dviženie. Adam i Eva: almanach gendernoj istorii 2002, s. 106 – 22.

SUPRIJANOVIČ, A. V slezach i vo slave: gender, vlasť i identičnosť v srednevekovoj Zapadnoj Jevrope. Moskva, 2017.

SUPRIJANOVIČ, A. Kogda mať – ne ženščina: otkrovenia božestevnnoj ľubvy Julii iz Noridža. Dialog so vremenem: almanach intelektuaľnoj istorii 2000, s. 149 – 162.

PUŠKARIOVA, N. Ženščiny Drevnej Rusi. Moskva, 1989.

PUŠKARIOVA, N. Russkaja ženščina: istorija i sovremennosť. Materialy k bibliografii 1800–2000. Moskva, 2002.

Mgr. Zuzana Bujačková vyštudovala odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii anglický jazyk a kultúra – ruský jazyk a kultúra. V súčasnosti pôsobí ako doktorandka v odbore slavistika na Katedre rusistiky a východoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Téma jej dizertačnej práce je Ženy pod Červenou hviezdou: z dejín komunizmu v Európe. V rokoch 2018 – 2019 bola súčasťou projektového tímu GACY ’68, vďaka čomu sa venovala aj otázkam Pražskej jari a jej reflexii v preklade či literárnom živote.

Kontakt: zuzana.bujackova@uniba.sk


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2019
  1. Equus bůh, zvíře, loutka, herec (Martin Maryška)
2 | 2017
  1. Rozpomienky na osobnosti literárnej vedy (Viera Žemberová)
2 | 2015
  1. Vybrané problémy z oblasti historické lingvistiky (Kristýnka Kubíčková)
2 | 2014
  1. O revoluční ironii (David Nachlinger)
1 | 2013
  1. Špecifiká poetiky rozprávok M. J. Saltykova-Ščedrina (Katarína Mäsiarová)