Motív(ne)existujúceho jazyka v románe Pavla Rankova

(Relikvia jazyka Jána Nepomuckého ako zdroj legendy a zrkadlo doby)



Jaroslav Vlnka

V knihe Jak zemřeli (1993), ktorá je dôležitým inšpiračným zdrojom románu Pavla Rankova Legenda o jazyku (2018), uznávaný antropológ Emanuel Vlček sumarizuje vlastné zistenia a súčasne sa zaoberá príčinami smrti významných osobností českých dejín z hľadiska antropológie a lekárskych vied. Jednu stať tejto svojej knihy venuje aj svätému Jánovi Nepomuckému. Na základe historických prameňov približuje prvú exhumáciu svätca z 15. apríla roku 1719 a približuje objav domnelej relikvie jazyka svätého Jána Nepomuckého. „Po odstranění náhrobní desky byla výplň hrobu odstraněna a v hloubce přes 2 lokte (asi 1,20 m) byly zjištěny zbytky dubové rakve, obsahující celou kostru s několika kousky červené a černé látky. Kostra byla uložena hlavou k východu. Do hrobu sestoupil dr. Fuchs a shledal zde kostru v natažené poloze s hlavou skloněnou k pravému rameni a s rukama zkříženýma na prsou. Přítomní chirurgové prohlásili, že kostrou nebylo nikdy pohnuto a že jednotlivé kosti jsou k sobě přirazeny tak pořádně a přirozeně, že by to žádné umění lidské ruky nedokázalo lépe. Žebra na levé straně mokvala olejnatou šťávou, čéška pravého kolena byla odražena, levá lopatka zlomena a vzadu na hlavě zely hrozné rány. Lebka zlomena nebyla. Dr. Fuchs odhrabal hlínu z celé kostry a vyjímal z hrobu jednotlivé kosti. Kněží je odnášeli na stůl přikrytý bílým plátnem. Po vyjmutí lebky při jejím naklonění vypadla z její dutiny spolu s hlínou i měkká hmota načervenalé barvy“ (Vlček, 1993, s. 152).

Počas druhej exhumácie telesných pozostatkov Jána Nepomuckého dňa 27. januára 1725 sa ukázalo, že čiastočne vysušený jazyk pochytil sivohnedý odtieň. Pred očami úradných svedkov po vybraní zo schránky však jazyk opätovne nadobudol sviežu červenkastú farbu ako pri prvej obhliadke.

Profesor E. Vlček ako vedúci antropologického tímu po tretí raz preskúmal telesné pozostatky Johánka z Pomuku v 70. rokoch 20. storočia (presne v časovom rozmedzí 31. 5. 1972 – 12. 9. 1972) a dospel k zaujímavému zisteniu, ktoré síce predbieha dej, no formuje zápletku románu P. Rankova.

Rankov opakovane priznáva tento inšpiračný prameň. Motív (ne)existujúceho jazyka Jána Nepomuckého sa vinie celým jeho románom. „Když přítomní lékaři vytahovali kosti z rakve na stůl, vypadl z lebky kus masa obalený hlínou. Maso nebylo ani shnilé, ani mumifikované. Po očištění a nařezání nožem se zdálo, že je to zachovalý lidský jazyk“ píše prozaik (Rankov, 2019, s. 81) a na inom mieste znovu pripomína: „Nepomuckého hrob otevřeli v roce 1719 (…) Našli tam kostru. Ale když vyzvedli lebku, vypadl z ní kus nějaké hmoty… nějakého masa. Přítomní se domnívali, že to je zázračný mlčící jazyk“ (Rankov, 2019, s. 213).

Exhumácie tela, tajomstvo zahaľujúce mučenícku smrť J. Nepomuckého, no najmä tajomstvo jeho zachovaného jazyka sú významným impulzom stimulujúcim kompozičnú výstavbu románu. Tieto motívy zároveň vytvárajú čitateľsky atraktívnu tému. „Morbidní a strašidelná témata se u studentů zřejmě těšila větší pozornosti než strohá historická fakta,“ (Rankov, 2019, s. 213) ako konštatuje rozprávač a potvrdzuje evidentný fakt, že nielen pre študentov sú takéto témy príťažlivé.

Polysémantický názov románu Legenda o jazyku, ktorý spočiatku dáva prísľub metatextových hier, je napokon prekvapivo vecný a svojou povahou materialistický, ba až celkom materiálny. Čitateľ, ktorý očakával intelektuálne žonglovanie dostane najmä populárnu nádielku. Pričom otázna relikvia jazyka sv. Jána Nepomuckého tvorí základný, takpovediac kardinálny, fókus románu. Je leitmotívom a nakoniec i falošným motívom diela. V románe sa prelína stredovek a normalizácia, resp. normalizácia sa zrkadlí v stredoveku, skrátka autor zámerne vedie túto sémantickú paralelu a zdôrazňuje ju. P. Rankov „inscenuje nastupující normalizační temno, jenž zjevně funguje analogicky jako temno středověké, kdy se za vlády Václava IV. rozpadá pracně budovaná říše jeho otce – to jsou v rámci oné analogie ,zlatá šedesátáʻ léta minulého století“ (Bílek, 2019). Zakotvenie hľadania pravdivých odpovedí na otázky súvisiace s náboženstvom do časopriestoru normalizačného Československa (v jeseni roku 1972) vzbudzuje tušenie, že postavy, ktoré sa o to usilujú, si nevyhnutne koledujú o malér. O to väčšmi, že dnes už poznáme mnohé odpovede a vieme, že antropologický výskum pozostatkov Jána z Pomuku (Johannes Nepomuk) z roku 1972 potvrdzuje ich autenticitu (Vlček, 1993, s. 157).

Vráťme sa ale na začiatok. Román Legenda o jazyku sa začína priam emblematicky. Na začiatku 70. rokov 20. storočia sa v Prahe chystá ďalšia exhumácia Nepomuckého telesných ostatkov, ktorá si kladie za úlohu nájsť odpoveď na otázku, či je inkriminované tkanivo skutočne dochovaným jazykom svätca. „Z historických pramenů víme, že poté co byl Jan Nepomucký začátkem osmnáctého století poprvé exhumován, jeho tělo pochovali formou takzvaného barokního manekýna“ (Rankov, 2019, s. 239). Celý proces novej exhumácie značne ovplyvňujú dobové reálie, najhoršie normalizačné roky. Prebieha čiastočne s cieľom, aby na základe vedeckých poznatkov a moderných metód vyvrátil starú a spoločensky škodlivú, náboženskú poveru, z ktorej vznikla legenda o Nepomuckom svätom jazyku. Táto exhumácia prebiehala v istom utajení, pretože iba jeden z výsledkov expertízy je, vzhľadom na normalizačnú dobu, prijateľný. Ten výsledok, ktorý spochybní dôkaz cirkvi, ktorá vyhlásila Jána Nepomuckého za svätého; „na základě toho, že jeho jazyk neshnil“ (Rankov, s. 38). Záporný výsledok by navyše zdôvodňoval eventuálnu debeatifikáciu, resp. dekanonizáciu svätca. O rezultáte uvažuje Rankov primerane prezentovaným schopnostiam zúčastnených literárnych postáv. Najskôr prostredníctvom zástancu (jedinej možnej) „historickej pravdy“, odborného asistenta na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej PhDr. Bořivoja Šindelářa, CSc., podľa ktorého bude nevyhnutne nutné, odvolávajúc sa negatívne zistenie antropologického výskumu, svätého Nepomuckého „debeatifikovat a dekanonizovat“ (Rankov, 2019, s. 27). A napokon s nadhľadom komentuje aj prípadnú druhú možnosť slovami študenta 1. ročníka histórie Tomáša Dobrotku: „pokud tam bude opravdu jazyk, tak se to nedozvíme“ (Rankov, 2019, s. 37). S pojmami sa narába vcelku voľne aj vzhľadom na kontext literárneho diela. Dovedna ide o hypotetické názory na úrovni rozhľadenosti komunikantov. Doktora Šindelářa, ktorý má isté medzery vo vzdelaní a jeho prejav je plný floskúl a fráz i nemiestnych žartov a nadšeného študenta Tomáša Dobrotku, ktorého deficit je ospravedlniteľný, lebo je daný mladosťou a pozíciou na začiatku cesty za poznaním. S týmito vlastnosťami postáv sme ostatne konfrontovaní od úvodných strán knihy. Obom protagonistom románu je pritom jasné, že strana a vláda nemá kompetenciu ukladať Vatikánu žiadne úkony. Literárne postavy majú preto, z perspektív sebe vlastných, skôr na mysli mocenské upieranie práv veriacich.

Dekanonizácia ako „zákaz kultu už kanonizovaných svätcov“ (Kuruc, 2006, s. 234), ktorá bola častá najmä v 18. storočí, v románe opäť vytvára analógiu pochmúrnych zákutí histórie s normalizáciou, ale aj s celou dobou vlády jednej strany (1948 – 1989), počas ktorej sa systematicky realizovali obmedzenia vyznávania náboženskej viery.

„Neveriaci“ Tomáš, neveriaci jedinému správnemu obrazu dejín, realizuje spolu so svojimi novými spolužiakmi (Klára, Táňa a Martin), takisto neočarenými študentmi histórie, pátranie po pravde o jazyku ako semestrálny projekt, ktoré tvorí hlavnú dejovú líniu románu.

Okrem pôvodného vydania v slovenčine, román Pavla Rankova Legenda o jazyku (2018) vzápätí vyšiel aj v českom preklade, v známom brnianskom vydavateľstve s vysvetľujúcim dôvetkom: Nepomucký 1972 (2019). Tento podtitul upozorňuje na vzrastajúci záujem vtedajšej štátnej moci o výskum relikvie z fyzických pozostatkov tela svätca a takisto poukazuje na nábožensky zameranú pravicovo-rozvratnú skupinu mladých románových historikov, ktorá je fingovaným produktom štátnej bezpečnosti (porovnaj Rankov, 2019, s. 287).

Oba texty, pôvodný aj prekladový, sú až na zanedbateľné maličkosti bezpochyby identické. Spomínaným dôvetkom v češtine sa však namiesto strateného kúzla polysémantického názvu zvýrazňuje dráždivý paradox (svätec verzus normalizačná doba), resp. oxymoron (normalizačný osud svätca). Interpretácia textu v preklade je navigovaná určitým smerom. V pôvodnom slovenskom románe navyše išlo miestami o dvojjazyčný text. Takmer každá kapitola bola totiž uvedená nepreloženými českými citátmi rozkazov ministra vnútra (z rokov 1969 až 1972) a citátmi popredných humanitných vedcov a mysliteľov (M. Foucault, J. Le Goff, S. Freud, M. Nodl, P. Esterházy). Hoci význam tejto kombinácie jazykov je vo svojej podstate situačný a evokuje (možno väčšmi pre slovenských občanov) atmosféru zaniknutého Československa, tento aspekt druhého jazyka v preklade chýba a súčasne s ním aj atmosféra, ktorú pomáhal budovať mierne poklesne (takisto väčšmi pre slovenskú časť). Atmosféra však nevymizne úplne, pretože ešte vždy tu zostáva ikonický obraz čias, keď mnohí čelní predstavitelia štátu, komunikujúci špecifickou československou hatlaninou, mali slovenský pôvod a bežní ľudia odchádzali do Čiech za prácou alebo na štúdiá a udomácňovali sa tam.

To sú aj konkrétne dôvody členov slovenskej rodiny Dobrotkovcov z Handlovej, ktorá sa odsťahuje do Prahy. Zaiste nie náhodou je hlavou tejto rodiny otec Július Dobrotka, človek s dobrým kádrovým profilom (obrazne zakomponovaným v mene), ktorého robotnícky pôvod a prístup k práci jasne naznačujú kladný vzťah k socialistickému zriadeniu. Július Dobrotka je „vyučený horník s dvacetiletou zkušeností, člen Brigády socialistické práce, který nikdy nebyl vyloučen ze strany“ (Rankov, 2019, s. 13) a práve pre tieto dispozície, ktoré sú v danej dobe chápané ako prednosti, stáva sa svojským spôsobom vyvolený, keďže získava spoločensky dôležité zamestnanie v Metrostave na začiatku normalizačných 70. rokov 20. storočia. „A v této záplavě prosebných žádostí od ztroskotanců se objevil dopis soudruha ze Slovenska, jakého v podniku opravdu potřebovali“ (Rankov, 2019, s. 13). Inými slovami, kompetentní mu zveria významnú úlohu, dajú mu možnosť podieľať sa na výstavbe pražského metra, hĺbiť tunely pre jeho dráhy pod hlavným mestom, čím sa symbolicky zosobňuje úsilie o rekonštrukciu spoločenského systému v problematickom období po Pražskej jari. A tu je potrebné dodať, že i žiadosť jeho manželky, kádrovo spôsobilej stredoškolskej profesorky dejepisu − v čase politických čistiek a prepúšťania − je pozitívne akceptovaná a poukazuje na tieto historické reálie, hoci sú skutočnosti trochu odlišné ako sa zdajú. Pavol Rankov tak zreteľne odkazuje na zakotvenie príbehu, ktorý sa odohráva v období normalizácie v socialistickom Československu.

Príbeh je podvojný a rozvíja sa v dvoch líniách. Ťažisková línia je zasadená roku 1972 a doplňujúca línia sa odohráva v súčasnosti, je nazvaná Tetuška (Tetička) a predestinuje dianie, vzbudzuje očakávanie dramatického zauzlenia s tragickými následkami alebo naopak mnohé záležitosti spätne objasňuje. Rankov komponuje svoj román ako napínavý investigatívny triler, základom ktorého sú dobre položené otázky a zaujímavé odpovede.

V centre tohto príbehu stojí syn špecialistu na razenie banských štôlní a tunelov pre podzemnú dráhu Júliusa Dobrotku a stredoškolskej profesorky dejepisu Anny Dobrotkovej, − nádejný študent histórie na Univerzite Karlovej − Tomáš Dobrotka. Aj on je kladný hrdina, ale v trochu inom zmysle a takmer v prvom pláne. Jeho priezvisko je toto jasným znamením a krstné meno svedčí o tom, že má výrazné kritické myslenie. Skrátka, čomu neverí, to sa snaží overiť. A navyše dokáže s nonšalantným nadhľadom šikovne preklenúť dobové skreslenia histórie a zabávať sa na nich účet, ale v konečnom dôsledku na to predsa doplatí. Na Filozofickej fakulte stretáva partiu podobne kriticky zmýšľajúcich spolužiakov, s ktorými sa začne venovať záhadným okolnostiam smrti (vraždy) a objavenia relikvie sv. Jána Nepomuckého. Nie však svojvoľne, ale v rámci výučby, na podnet pedagóga, upachteného snaživca, slizkého doktora Bořivoja Šindelářa.

Kombinácia normalizačná doba, slobodomyseľní študenti a chúlostivá téma, na ktorú nazerá odborný asistent Šindelář z perspektívy poplatnej straníckej ideológii, neveští nič dobré. Navyše z povahy zobrazenia osobnosti protagonistu vyplýva pomerne modelová zápletka. Skrátka, Tomáš Dobrotka sa ocitol v nesprávnej dobe na nesprávnom mieste.

Spočiatku nevinné pátranie študentov 1. ročníka histórie Univerzity Karlovej po príčinách smrti Jána Nepomuckého, niekdajšieho generálneho vikára pražského arcibiskupa Jána z Jenštejna vo veciach duchovných, jedného z patrónov Česka, mučeníka spovedného tajomstva, pre ktoré zomrel násilnou smrťou (pozri Balbín, 1914) – o čom svedčia aj stopy násilia zistiteľné na kostre (Vlček, 1993, s. 164) − a následne i pátranie po zvláštnej relikvii, údajne zachovanom jazyku svätca, postupom času nadobúda obludné rozmery.

Pavol Rankov tu poukazuje na výskum odborného tímu, ktorý pod vedením profesora Emanuela Vlčka, začiatkom 70. rokov 20. storočia po tretej exhumácii telesných ostatkov Jána Nepomuckého objasňoval pravdu o jeho jazyku, ktorý sa dochoval stovky rokov od mučeníckej smrti svätca v roku 1393. Rankov tak vychádza aj z rôznych odborných a životopisných publikácií, ktoré sa zaoberajú legendou, podľa ktorej Ján Nepomucký ako spovedník odmietol prezradiť spovedné tajomstvo, týkajúce sa kráľovnej Žofie jej manželovi Václavovi IV., preto bol umučený a potom utopený (pozri Balbín, 1914). Podané Šindelářovým zjednodušeným vysvetlením „se Václav IV. snažil hrozbami a později i mučením vymlátit z Jana Nepomuckého jméno královnina milence, které by mu řekla u zpovědi“ (Rankov, 2019, s. 26), no táto hypotéza nie je doteraz uspokojivo vysvetlená (porovnaj Vlnas, 2013)

Výsledky antropologickej expertízy Nepomuckého svätého jazyka, ktorý „nepromluvil (...), zázračně se uchoval a na rozdíl od zbytku těla nepodlehl přirozenému biologickému rozkladu“ (Rankov, 2019, s. 26−27), by mohli znamenať minimálne symbolickú dekanonizáciu osobnosti svätca (avšak neznamenali, hoci nešlo o jazyk, ako sa tradovalo (pozri Vlček, 1993), a zhodou okolností sa o ne zajíma mladý študent histórie Tomáš Dobrotka a jeho spolužiaci Táňa, Martina, Klára prostredníctvom „francúzskej spojky“(!) – Francúza Jeana-Marca, mladého stážistu u profesora MUDr. Vlčka, vedúceho Antropologického oddelenia národného múzea v Prahe. Tento „západný“ štipendista v socialistickom Československu je od začiatku podozrivý. Vyvoláva pochybnosti, je tajomnou postavou a prihliadnuc na kontext pôsobí ako nastrčený konfident. Toto podozrenie sa neskôr potvrdí, keď sa ukáže, že tento „levicově smýšlející mladý člověk“, ktorý naoko neprezieravo poskytuje informácie o exhumácií „členům protistátní náboženské skupiny“, je štátnou bezpečnosťou (ŠtB) vedený ako kandidát „pro účely možné spolupráce po návratu do Francie“ (Rankov, 2019, s. 283).

A napokon, keď vstupuje na scénu bradatý muž v baloniaku, pseudoinvestigatívny príbeh získava novú dimenziu. Na jeho konci s pohoršením sledujeme zmarené mladé ľudské osudy a vieme, prečo je protagonista nezvestný. Násilie je zobrazené explicitne. Motív (ne)existujúceho jazyka, ktorý sa vinul celým dielom, sa stal metaforou nemožnosti hľadať pravdu − vyjadriť pravdu − a nevyhnutnosti sebazáchovného mlčania v kontexte vykreslenej doby.

Román Pavla Rankova Legenda o jazyku je románom z akademického prostredia a zároveň, cez reminiscencie na školské lavice, aj populárnym príbehom, ktorý môže byť atraktívny pre širšie spektrum čitateľov. Na jednej strane vzbudzuje intelektuálnu, bádateľskú zvedavosť, túžbu dozvedieť sa čo najviac o živote a podivnej smrti Jána Nepomuckého, ako to bolo s jazykom tohto „patrona českých zemí“, ale aj patróna spovedníkov, kňazov, pltníkov, námorníkov a patróna pred potopu, chorobami jazyka, ktorého sochy sa síce z úcty týčia i v mnohých slovenských mestách a obciach, no v skutočnosti sa o ňom nevie veľa. Hĺbavého čitateľa môže táto kniha inšpirovať k štúdiu odbornej literatúry a rôznych historických prameňov. Na druhej strane dynamickým dejom, napätím, zaujímavou zápletkou, senzačnosťou a „poněkud drastickým závěrem“ (Zavřelová, 2019) sa román približuje k čitateľom, ktorý preferujú atribúty populárnej literatúry. Pre nich sú historické teórie, ktoré servírujú študenti vo vzájomných rozhovoroch azda vítanou pridanou hodnotou. Podľa niektorých slovenských kritických hodnotení v tejto próze prevláda práve populárne hľadisko, postavy „sú ploché a ploché sú aj ich vzájomné vzťahy“ (Masaryk, 2018), dôkazom čoho je aj fakt, že sa teší priaznivejším ohlasom na čitateľských stránkach v internetovom priestore (napr. databazeknih.cz). Stvárňovanie vzťahov, formovanie vlastnosti a vykresľovanie vnútornej charakteristiky postáv ustupuje v prospech deja a dôraz je kladený skôr na ich konanie.

Román Legenda o jazyku má teda okrem zábavnej roviny aj alegorickú úroveň, no predovšetkým je veľavravným svedectvom zobrazovanej doby s množstvom reálií a vykreslením historického kontextu (sovietska armáda okupuje ČSSR, radikálno-extrémistická organizácia Čierny september útočí v olympijskej dedine v Mníchove, srbská letuška Vesna Vulović zázrakom prežije pád lietadla neďaleko od Děčína atď.), v ktorých sa zrkadlí minulosť a jej potenciál ovplyvňovať a formovať súčasné deje.

Literatúra

BALBÍN, B. Život svatého Jana Nepomuckého pražského chrámu metropolitního u sv. Víta kanovníka, kněze a mučedníka. Stará Říše: Antonín Ludvík Stříž, 1914.

BÍLEK, P. A. Zrcadlení středověku a normalizace? Slovák Rankov napsal spíš univerzitní román. Aktualne.cz [online]. 2019 [cit. 16.10.2020]. Dostupné na: <https://magazin.aktualne.cz/kultura/literatura/pavol-rankov-legenda-jazyk-nepomucky-host-kniha-recenze/r~19c04206473811e98aa4ac1f6b220ee8/>.

KURUC, Š. Mikuláš II. a jeho kanonizácia v kontexte vzťahov ruského pravoslávia a štátu. In: KOŽIAK, R. – NEMEŠ, J. (eds) Svätec a jeho funkcie v spoločnosti II. Bratislava: Chronos a Centrum pre štúdium kresťanstva, 2006, s. 223–246.

RANKOV, P. Legenda o jazyku. Bratislava: Slovart, 2018.

RANKOV, P. Legenda o jazyku. Nepomucký 1972. Brno: Host, 2019.

MASARYK, M. Tézy, modely a jazyk v kŕči [online]. Platforma pre literatúru a výskum, 2018 [cit. 17.10.2020]. Dostupné na: <https://plav.sk/node/129>.

VLČEK, E. Jak zemřeli (Významné osobnosti českých dějin z pohledu antropologie a lékařství). Praha: Academia, 1993.

VLNAS, V. Jan Nepomucký. Praha − Litomyšl: Paseka, 2013.

ZAVŘELOVÁ, M. Středověk a normalizace mají společného víc, než se zdá. iDNES.cz 2019 [online]. [cit. 17.10.2020]. Dostupné na: <https://www.idnes.cz/kultura/literatura/legenda-o-jazyku-recenze-kniha-normalizace-pavol-rankov.A190412_103531_literatura_kiz>.

PaedDr. Jaroslav Vlnka, PhD., vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V súčasnosti pracuje ako odborný asistent na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Univerzity J. Selyeho v Komárne.

Kontakt: vlnkaj@ujs.sk


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2020
  1. Překládat, či nepřekládat Bruna Schulze znovu? (Hana Nela Palková)
1 | 2018
  1. Poetika obrazu a výrazu (Viera Žemberová)
2 | 2017
  1. Masaryk a Miljukov – kolegové a souputníci (Dana Ferenčáková)
1 | 2017
  1. Modelling Spelling Variations in Slavic for Textual Research (Danslav Slavenskoj)
1 | 2015
  1. Z dějin ukrajinské kultury (Danuše Kšicová)