Viera Žemberová

S nádychom rozpamätania sa na vývinové pohyby v tvorbe a čítaní pre mladých čitateľov na prelome 80. rokov minulého storočia a desiatych rokov tohto storočia sa pozornosť sústreďuje na prózu, na jej genologický a hodnotový profil. Existencia a platnosť kategórie veku sa na prelome posledných desaťročí minulého storočia stala predmetom odborného vyrovnávania sa s vývinovými danosťami a intelektovými zručnosťami „nového“ mladého čitateľa. Naliehavejšie literárnokritická ako kultúrno-sociologická téza o existencii tínedžerskej kultúry a kultúry pre tínedžerov sa reálne nepresadila v nových spoločenských podmienkach a nimi iniciovanej kultúrnej praxi. Najskôr to spôsobili okolnosti navodené stretaním sa „starého“ a „nového“ v aktuálnom koncepte kultúrnej praxe. Odborné posúdenie javu sa svojím záverom upriamilo na chápanie tínedžerskej literatúry a kultúry (Žilková, 1999) ako na subštandard v literatúre pre mladého čitateľa. Mladým čitateľom uvažovanie o podstate prenikania odlišných iniciácií tínedžerov do vytvárania umeleckých hodnoty, do chápania estetiky v umeleckom artefakte sa presadilo v tematológii predovšetkým ako „nová“ ponuka v čítaní pre dievčatá. Nemalý a prínosom nie zanedbateľný podiel pri posune v hodnotovej, estetickej a morálnej norme iniciovala popri pôvodnej tvorbe aj prekladová literatúra.

Spoločenské a vývinové súvislosti na prelome milénia. Autorské a hodnotové východiská

Po konci osemdesiatych rokov minulého storočia sa udalosti v spoločnosti, teda aj v kultúre a kultúrnom živote, vývinovo zrýchlili a prevládol v nich nesúlad odvodený z vôle uskutočniť zásadnú premenu v tvorbe pre mladého čitateľa, teda odpojiť sa od toho, čo bolo „včera“ rešpektované v literatúre pre mladého čitateľa tak, aby sa mohlo presadiť či uskutočniť to, čo jeho subjektu vyhovuje. Proces odklonu od „starého“ v čítaní pre mladého čitateľa navodil v nasledujúcom desaťročí deštrukciu systému, ktorý abstrahoval hodnoty z tradície národnej kultúry a vytváral podmienky na jej prirodzené prenikanie do kontextu kultivovaných procesov v národnej literatúre. Porušovanie prirodzených vnútorných procesov vo vývine literatúry a vedy o literatúre, v štruktúre ich vnútornej komunikácie a bezhlavé, ale aj nekompetentné sústredenie sa spomedzi profesionálov i nadšencov aktívnych v presadzujúcich sa ekonomických mechanizmoch aj do kultúry vystihuje tento a takýto prístup k „novej realite“: „Je psou povinnosťou literatúry, aby vytvárala vo vedomí detí sebaobranné látky proti ochoreniu na ilúziu bezproblémového pohodlia a konzumno-rekreatívnemu spôsobu života, ktorý mu naštepuje reklama a priemysel zábavy. Tak môžeme vychovať len frustrovaného narkomana, schopného podnecovať svoju telesnosť až do sebazničenia“[...]. Už dávnejšie som sa usiloval pripomínať, že poslaním detskej literatúry nie je ani tak dieťa zabávať a rozvíjať jeho fantáziu, ale skôr pomáhať mu pri ubytúvaní sa vo svete ľudí a vecí. Ako to robíme? [...]. Ale čo vieme o tom, ako si dnešné dieťa „povesťovo“ sprehľadňuje labyrint sídliska, ako si vo svojej fantázii zdobrodružňuje svoju otupnú cestu do školy?“ (Marčok, 1999, s. 110).

Slovenská pôvodná tvorba pre mladých čitateľov sa od počiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia spoliehala predovšetkým na hodnoty uložené do literárnej tradície a na vyhľadávanú recepciu modernej autorskej rozprávky. Nie, že by sa z ponuky pre mladého čitateľa vytratili ďalšie, čitateľmi vyhľadávané žánre, medzi nimi riekanka, hádanky a hlavolamy (Ján Navrátil, František Rojček, Jozef zo Senice, Danuša Dragulová-Faktorová), verše brúsiace jazyk a jazýčky (Štefan Moravčík), piesňová pop poézia pre malých čitateľov (Peter Nagy: Bobi a kamoši (1997), Daniel Hevier: Hrdzovlasá (1997)), viaceré adaptované návraty k biblickému príbehu (Ján Navrátil, Ondrej Sliacky), reedícia ľudovej a Dobšinského adaptácie ľudovej rozprávky vo vydaniach Slovenské rozprávky (1993), Prostonárodné slovenské povesti I. – III. (1995), Slovenské rozprávky I. – II. (1999), mestské a historické povesti (Mária Ďuríčková) aj povesti z regiónov (tvorba Boženy Lenčovej, Jozefa Melichera, Jozefa Tatára, Antona Habovštiaka, Karla Iľju Dvořáka, Petra Glocka, Štefana Moravčíka a ďalších).

Najspoľahlivejšou hodnotou sa pre autora i mladého čitateľa stala pôvodná autorská rozprávka a ňou aj zostala v novom miléniu (Kopál, 1998). Túto žánrovú a recepčnú situáciu vytvorilo a rozvíjalo viacero kultúrnych aj tvorivých, užšie literárnych činiteľov: v podstate a výrazne o nej rozhodla vydavateľská a čitateľská skúsenosť s konkrétnou autorskou dielňou z predchádzajúcich desaťročí, napríklad s Ľubomírom Feldekom, Danielom Hevierom, Jánom Uličianskym, Máriou Ďuríčkovou, Klárou Jarunkovou a svojsky kultúrna tradícia slovenskej autorskej rozprávky, ktorú podporili reedície starších aj nevydávaných, ale obľúbených textov Ľudmily Podjavorinskej, Jozefa Cígera Hronského, Márie Rázusovej-Martákovej, Eleny Čepčekovej, Ruda Morica, Jaroslavy Blažkovej, Zlaty Solivajsovej, Hany Ponickej. No najzásadnejšie do reálneho života detskej knihy a kultúrneho a literárneho života detskej literatúry vstúpili spoločenské aj kultúrno-organizačné aktivity a ekonomické procesy aj marketingové taktiky prvého miléniového desaťročia.

Literárna kritika a zainteresovaní do štruktúry a mechanizmov literárneho života v literatúre pre mladého čitateľa¹ upozorňovali na mantinelový úkaz v stave, jave a produkcii pôvodnej autorskej rozprávky, a to regresívne neobišlo ani druhú stranu premenlivého komunikačného a recepčného procesu medzi autorom, textom, čitateľom, kritickou reflexiou a reálnou, neraz iba spontánnou kultúrnou praxou. V nej sa do centra živelného záujmu dostala pričinením sa marketingovej stratégie aj renomovaných vydavateľstiev predovšetkým čitateľská recepcia. Tá sa vlastne nanovo utvárala s výbojnou intenzitou a ňou živelne usmerňovaný čitateľský záujem predovšetkým na prelome dvoch milénií.

Popri reprezentatívnej autorskej rozprávke čitateľmi obľúbených a vyhľadávaných autorov spred deväťdesiatych rokov, začalo sa „dariť“ vo vydavateľskom a marketingovom zmýšľaní o nekonvenčnom čítaní pre mladých čitateľov – aj vďaka nedobrovoľnému vyprázdňovaniu umelecky vyprofilovaného autorského zázemia tvorcov pre mladých čitateľov – autorom ad hoc, epigónom a autorom, ktorí sa z rozličných príčin vydali doslova na skusy do literatúry pre mladých čitateľov, či ešte vyhranenejšie, do čítania pre mladých čitateľov vôbec, a svojimi „jednorazovými“ rozprávkovými debutmi parazitovali na jestvujúcej ekonomicky a hodnotovo zložitej kultúrnej a spoločenskej situácii. V konečnom dôsledku esteticky, mravne a hodnotovo na dieťati a mládeži v roli čitateľa, ďalej na nedomyslenej kultúrnej téze desaťročia a jej hodnotovom procese spochybňovania literárnej tradície, na uprednostnení finančnej podpory, či na spochybnení uplatňovaného vydavateľského zákona aj autorského zákona, no a napokon aj na spôsobe riadenia i zhodnocovania reálnej „novej literárnej“ situácie v takmer neprehľadne, ale kvantitatívne sa navrstvujúcich (ne)umeleckých pokusoch.

Aj v kultúre odveká múdrosť a skúsenosť hovoria, že všetko, čím sa jednotlivec či spoločenstvo nadchne, má dve strany, a tak sa našli aj autori – debutanti, ktorými sa autorská rozprávka posledných desaťročí zdobí (Július Balco, Jana Bodnárová, Dana Hivešová-Šilanová, Taťjana Lehenová, Ján Milčák Daniel Pastirčák, Karol Pém, Branislav Rezník, Václav Šuplata, Jozef Urban, Peter Karpinský).

O kontinuite druhu a aktualizácii problému

Zo slovenskej autorskej zásobnice pripomenutých desaťročí možno pripomenúť v próze pre dievčatá Marínu Čeretkovú-Gállovú, Mariannu Komorovú, Janu Juráňovú, Ľubu Hajkovú, Altu Vášovú, Petra Holku, Benjamína Tináka, Janu Bodnárovú aj iných, napríklad Oľgu Feldekovú. Pritom obísť by sa nemala čitateľsky dobre prijímaná Hana Zelinová alebo Viera Švenková, či Nora Baráthová. Napokon ponuku rozširujú reedície obľúbených titulov Nataše Tanskej, Kláry Jarunkovej, Jaroslavy Blažkovej či Eleonóry Gašparovej. Jedno bude medzi prekladovou a pôvodnou ponukou výrazne odlišné v čítaní pre dievčatá: na jednej strane išlo o pevný a ustálený kultúrny kontext rodiny, spoločenstva, dejín a krajiny v tituloch prekladovej literatúry a na druhej strane o otvorenú vertikalizovanú krízu spoločenského priestoru, teda aj rodiny a vzťahov v nej, generačných hodnôt a citových aj vzťahových istôt. Miléniová kríza spoločenstva poznamenala dievčenské protagonistky pôvodnej produkcie jednostrannosťou: väčšinou sú akosi v tenzii so sebou a všetkým, vzpínajú sa bez oddychu voči blízkemu okoliu, aby porozumeli sebe i tomu, čo odvážne konajú, no neraz žnú iba neúspech.

Po rozprávkovom deviatom desaťročí minulého storočia sa v prognóze literárnej kritiky očakávali roky, ktoré v tematike príbehov budú sústredené na „aktuálneho“ mladého človeka. Ten však mal nemálo starostí so sebou a so zmenami, ktoré otriasli jeho alebo jemu naznačovanými istotami, aké dovtedy poskytovali tradičná rodina, škola, spoločnosť, predstavy o osobnej budúcnosti a podstata osobného jestvovania.

Látka, téma a poetika v autorskej adaptácii

Popri vážnosti autorského spracovania prozaickej témy do života mladých (ľudí) dievčat jestvuje po deväťdesiatych rokoch aj taká pôvodná autorská ponuka, ktorá sa na mladosť pozerá z odvrátenej strany, a predsa sa jej poznanie nevzďaľuje empírii mladého čitateľa a mladej, kultúrou a vžitou normou prozaického textu profilujúcej sa mladej čitateľky.

Na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia si tematizovaný odraz krivého zrkadla na životný príbeh i ambície mladého dievčaťa a ženy zvolila v našom literárnom prostredí Nataša Tanská v kritikou i kultúrnou obcou rozporne prijímanej literárnej reflexii Vyznáte sa v tlačenici. Úvod do šťukológie (1968). V tom čase sa hovorilo predovšetkým o mravnom limite príbehu, ale keď vyšli práce Jany Juráňovej Iba baba (1999) a Utrpenie starého kocúra. Mor(t)alitka (2000), sústredil sa záujem čitateľov na literárnu adaptáciu femi¬nistických téz do nazerania, poetiky, noetiky a estetiky textu. Nech už boli ambície autorky akékoľvek (S. Chrobáková v rozhovore s J. Juráňovou, 1999, 42–60), ponúkla príbeh, v ktorom sa voči pôvodnému či adaptovanému textu posunuli téma i situácie protagonistiek pôvodne z rozprávkového sveta O malej morskej víle, O Palculienke, O Ruženke Šípkovej či O dvanástich mesiačikoch, ale i tých ostatných, do neromantického, nerozprávkového, egoistického, dravého a prvoplánového videnia veľkého sveta a drsných príležitostí pre mladé dievčatá v ňom. Krutosť, drsnosť, zlo, škaredosť, arogancia, sebectvo, manipulácia, násilie a všeličo iné z arzenálu nepriateľskej komunikácie medzi spoločenstvami žien i mužov rozohrala Jana Juráňová pre svoju dievčenskú protagonistku Sojku ako trpké divadlo sveta, v ktorom sú roly rodovo i zvykovo a konvenciou rozdané tak, že už si niet kde či ako vyberať, ani iné texty, ani iné kostýmy či ďalšie nevšedné riešenia. Pritom reč či náznak o možnej rezignácii na „vžitú“ skutočnosť nezaznie, naďalej platí: „Tak to na svete chodí, s tým sa nič nedá robiť“ (Juráňová, 1999, s. 55). Ďalšia Juráňovej práca Ježibaby z Novej Baby (2006) si ponechala strategické vlastnosti známe z poetiky rozprávky, mystiky, čarovania, ilúzie, vtipu, spontánnej nápaditosti aj v ekologicky rozohranej naračnej akcii troch sestier, ktoré naprávajú život v malom meste. Juráňovej autorská agresia známa z textu Iba baba sa v Ježibabách z Novej Baby oslabila, ale ponechala si prítomnosť humornej ženskej nápaditosti, zručnosti, rozhodnosti a ilustrovanej prevahy nad svetom mužov.

Možno by text Borisa Filana Wewerka (2006) uniesol označenie reklamného slogana. Autor ponúkol „senzačné čítanie“, ktoré čitateľky vedome vyhľadávali. V takýchto situáciách sa natíska pragmatická otázka, prečo je to tak? Už letmé začítanie sa naznačí odpoveď o Wewerku, hoci autorovi a pozornému čitateľovi pôjde o čosi iné. Filanov text ponúka správu a neprehliadnuteľnú diagnózu čohosi, s čím žijeme a nevieme či nechceme dostatočne jasne pomenovať. Filan ponúkol literárnu adaptáciu toho, s čím sa vyrovnávajú v neliterárnej skutočnosti skupiny sociológov, rodičov, psychológov, lekárov, psychiatrov, sociálnych pracovníkov, naisto aj orgány, ktoré inštitucionálne strážia v dostupných spoločenských líniách zdravie spoločnosti. Text je spontánnou a zručne vyrozprávanou sondou do toho, čo chceme i nechceme vedieť, s čím sa pokúšame i nedokážeme žiť, no naisto nevieme, čo s tým robiť, lebo (ne)dokážeme v (ne)literárnej skutočnosti – prímerom ako kedysi Emil Zola – razantne pomenovať vysielateľa i adresáta rozkolísanej spoločenskej situácie. Protagonistka má svoj osobný vesmír, svoju tézu o svete aj o sebe, dokáže reflektovať seba vo vzťahoch a filozofovať o svojich hodnotách, podľa všetkého pozná vlastnú mravnú normu, hovorí o nej a má dobré vzdelanie: „Skúsim si chvíľu čítať. Bitúnok číslo 5. Čítam v knihách iba stred medzi stránkami. Všimnite si, že na kraji sú samé zbytočné slová. Miestami je tá kniha super, ale väčšinou mi lezie na nervy. Mám rada romány, kde autor vykreslí charakter postáv, napríklad niekto je šľachetný, iný je had, a ja sa už vopred teším, ako sa jeden bude šľachtiť a druhý hadiť. Vonnegut si robí, čo chce, a to ma znervózňuje. On nepíše pre nás, on píše sebe pre potechu. Čau, Kurte. Mala som obdobie Freuda, Dänikena, Kafku. A keď to niekto nečítal, tak som ho zavrhla. Teraz čítam iba to, čo ku mne samo pripláva, Inač je strašne dôležité, kedy ktorú knihu čítate. Je to, ako keby si ju človek sám dopisoval, alebo škrtal. Dnes by mi nesadla žiadna knižka, lebo celý čas mi v hlave beží celkom iný kanál. Robím si prehliadku tvárí, s kým by sa dalo ísť na pokec“ (Filan, Wewerka, 2006, s. 112). Možno namiesto otázky, čo čítali miléniové dievčatá, by bolo užitočné premýšľať, o kom to chceli čítať? Šťastné konce sa z čítania pre dievčatá vytratili, pretože Peter Holka, Jana Juráňová i Boris Filan – za všetkých – anticipovali spoločenský čas a nové, neočakávané, ale prítomné problémy dobovej reálnej mladosti v nie ľahkej aj dospelými prehliadanej (pubertálne) mravnej či rodinnej roztržke, veď tá dozrievaním mladosti do dospelosti tak, či tak pominie.

Umelecký text v kritickej reflexii

Možno niet zradnejšieho pojmu v literárnej kritike, ako sa ním môže či dokáže stať svojou naliehavosťou na obsah a normu práve hodnota. Premenlivosť, pohyblivosť štruktúry a sémantiky pojmu je podmienená a riadená viacerými činiteľmi umeleckého, vedeckého i široko spoločensky chápaného prostredia. Podstatná zostáva osobnosť tvorcu, rešpektovaná tradícia a rozvíjaný kontext (národnej) literatúry, štatút druhu a žánru, možný skupinový a generačný program, ale aj neprehliadnuteľná spoločenská výzva, tlak „spoločenskej objednávky“ (Harpáň, 2004, s. 13 – 30). Hodnota umeleckého textu (Miko, 1982), hoci sa jej dovolávame takmer pri každej príležitosti, javí sa pre disciplíny literárnej vedy ako dominujúca a dynamická zložka, ktorá prítomnosťou v texte určuje jeho vnútorné koordináty vo vzťahu k javovej, časovej, umeleckej, estetickej, filozofickej, etickej, občianskej (…) vybavenosti konkrétneho textu v aktuálnom kultúrnom či druhovom kontexte. Hodnota sa stala pojmom pri ktorom si uvedomujeme, že prichádzame do kontaktu s kategóriou, ktorá vstupuje, otvára a interpretuje vzťah medzi človekom a skutočnosťou, teda je výsledkom (relativizovaného) vzťahovania sa (prenosu, dotyku, vplyvu) z jedného činiteľa tohto vzťahu na druhý činiteľ. Hodnota, to sa prirodzene očakáva, vyjadruje vzťah, ale ho aj upravuje voči ďalšej – konkrétnejšej – časti svojho „vzorca“ k človeku, pretože ho usmerňuje v jeho správaní sa, nazeraní, rozhodovaní sa a pri rešpektovaní súboru entít, ktoré aj v axiológii otvárajú problém obsahu, aplikácie a významu hodnoty (Hodnota, 2021). Vo vzťahu literárnej kritiky a literárnej histórie k umeleckému textu zaváži predovšetkým schopnosť kritika či historika, nachádzať takú vlastnosť umeleckého textu, ktorou sa naplní ambícia autora, čitateľa, kultúrnej praxe, poznávacieho zacielenia úžitkovej a zážitkovej hodnoty textu „tu a teraz“, ale i „potom“. Preto bude zrejmé, že ide o komplex vzťahov, významov a argumentov, ktorý sa oddávna stal predmetom záujmu predmetov literárnej vedy. Nemálo do tohto javu vo vzťahu k umeleckému textu vkladá výskum či autenticita recepcie diela, veď ide aj o precízne prieniky do stratégie autora a jeho umeleckého textu. Kategória hodnoty (znak, špecifika, význam, experiment…) vo vzťahu k umeniu, teda aj k umeleckému textu pôsobí ako podobenstvo na dvojramennú os so závažím na jednej strane v prospech časovosti (ohraničenosti) a na druhej strane ide nadčasovosť hodnoty textu (univerzálnosť, aktualizácia syntézy viacúrovňových významov textu ako komplexu entít, z ktorých vznikol a pôsobí latentne v čase).

Literárna kritika a hodnota textu.

Literárna kritika od deväťdesiatych rokov v slovenskom kultúrnom a zvlášť v literárnom prostredí s istou nevôľou aj rezervovanosťou konštatovala, že sa rozložil, rozvrátil systém tradičných a recepčne overených, rokmi kultivovaných umeleckých, estetických a mravných hodnôt v tvorbe pre mladého čitateľa. Za príčinu sa určili „nové“ spoločenské skutočnosti adaptované do kultúry, literatúry, do vydavateľskej, autorskej aj recepčnej praxe, pritom nie zanedbateľným sa stal postmoderný štatút autora aj literatúry v povedomí spoločnosti, a s ním sa spájal aj štatút nového čitateľa mládežníckeho veku.

Vznik prevažne komerčného priestoru medzi autorom, vydavateľom a distribútorom nedal na seba pre knihu adresovanú mladému čitateľovi svojimi následkami a dôsledkami dlho čakať: aspoň tak, že sa uplatnila predstava o biznise s knihou a o estetickej manipulácii s jej čitateľom. Na jednej strane sa riešenie tejto neutešenej situácie hľadalo a nachádzalo v oživení autorskej rozprávky, na druhej strane sa pozorne a sústredene z roka na rok referovalo o vkladoch debutantov do produkcie literatúry pre mladého čitateľa. Literárna kritika upozorňovala na oživenie literárneho gýča v tvorbe pre najmenších čitateľov, o absencii tvorby pre mládež (epika, poézia) a o literatúre ad hoc považovanej za umeleckú ponuku pre tínedžerov. Z odstupu sa o tvorbe pre tínedžerov alebo o tvorbe spomedzi jej príslušníkov hovorí ako o jave, ktorý dôkladne a všeobecne nepoznaný, nevyhranený v prekladoch a v produkcii médií vstupoval do spoločensky etablujúceho sa „medzipriestoru“ literatúry pre mládež a literatúry pre dospelých nie svojou poznávacou náročnosťou, ale požiadavkou na zábavnosť. Jednoducho išlo v tejto „línii“ tvorby o vnášanie iného/nového videnia a zhodnocovanie toho, čo tínedžerom ponúkala literatúra pre mládež a predstava o nich vo výpovedi, keď sa umeleckou spisbou hľadal nekonvenčný (generačný) vzťah k nim ako k sociálnej a typovej skupine vo „vývine“. Literatúra aj z ich autorskej produkcie, jej druhy a žánre, im ponúkala svojskú generačnú umeleckú reflexiu o sebe, o živote a sociálnom účinkovaní v čase miléniových premien.

Kríza v kultúrnom živote, kam umelecká literatúra a veda o nej prirodzene patria, ako latentný a užitočný jav i proces, má dve strany (Noge, 1988). Obídeme tú, kde sa len konštatuje, opakuje a v podstate lamentuje. Literatúra je duchovné, vedomostné, sofistikované personálne ústrojenstvo tých, ktorí vedia ako a čo chcú tvoriť, koho oslovovať, komu dohovárať prostredníctvom verša alebo príbehu (Obert, 1999). Vtedy ich úsilie má význam pre zúčastnených, hoci zúročenie vkladu prichádza až po rokoch. Literatúra má poslanie, je ním nekončiaci rozhovor a odkazy uložené do plynúceho času ako do dedičného duchovného pokladu ľudského rodu. Teda znova sme pri hodnote, aká sa vkladá do literatúry a umeleckého slova, čo aj len v podobe obrúsených obsahov: milé, krásne, múdre, učiace, poznávajúce, detské, jemné (…). Od literatúry pre mladých čitateľov sa očakáva nešpecifikované povedomie otvorenosti, ktorá má jasný a premyslený estetický, poznávací a etický rozmer. Navyše je reálny predpoklad, že sa spomenutý rozmer textu a textov materializuje v nenásilnom, ale dôslednom tvarovaní osobnosti dieťaťa zvnútra. Isto, je to záujem kultúry a literatúry, má znak rizika a mal ho aj na prelome milénia.

Kríza umeleckej hodnoty v doznievajúcom a načatom miléniu, ako o nej uvažuje a bilancujúco ňou dôvodí Zuzana Stanislavová (Stanislavová, 1998, 1999, 2010) koncentruje sa do javov nečítanie, literárny gýč, estetický adjustážny nevkus, neetické literárne situácie v príbehu, anulovanie druhu či žánru, rezignácia na umelecký štýl textu, opúšťanie tradičného príbehu, naturalistické parodovanie klasického fondu čítania pre deti atď. Hodnota umeleckého textu (Miko, 1982) nie je osihotená ani abstraktná, vypovedá o význame obsiahnutom v reálnom čase a v žitých súvislostiach, hodnota ako estetická či mravná norma vzniká aj z času, jeho skúseností a múdrosti a z cibrenia sa v textoch autentických tvorcov príbehov pre malých čitateľov.

Návraty k literárnej hodnote

V roku 2000 sa vydavateľstvo Mladé letá, ktoré sa tiež dlhšie spamätávalo z peripetií „domu na biznis s detskou knihou“, rozhodlo svoju vec i vec verejnú – dobrú literatúru pre mladého čitateľa – riešiť osvedčenejším spôsobom. Pripravili a rozbehli udalosť roka pre slovenského detského čitateľa, uviedli do čitateľskej verejnosti Knižný poklad Mladých liet – k 50. výročiu založenia jedinečného vydavateľstva pre deti a mládež. Do knižného pokladu sa dostali tituly: Štefan Moravčík: Prvák, prvák, vystrč rožky, Dana Podracká: Nedočkavý prvák, Mária Ďuríčková: Nie je škola ako škola. Nie je žiak ako žiak, ďalej Zlatá kniha rozprávok Pavla Dobšinského, Prázdniny so strýcom Rafaelom Vincenta Šikulu, nechýbajú v ňom ani encyklopedické diela J. Fardonova Školská encyklopédia, Dejiny Európy, Dejiny umenia – maliarstvo, sochárstvo, architektúra, Rozum do vrecka či A. de Saint-Exupéryho Malý princ.

Vydavateľstvo Mladé letá si všimlo edičný úspech, aký zaznamenal nápaditý výber umeleckých textoch „nepovinnej literatúry“ na školské hodiny literárnej výchovy v podobe výberu Nepovinné čítanie z vydavateľstva Q 111, 1999 za gescie K. Daškovej a R. Bílika.

Mladé letá zareagovali tak, že pripravili rovnako nápaditý a príkladný titul v edícii Prvá kniha titulom Na prváckom kolotoči (ed. M. Baloghová). Edícia Prvé čítanie v roku 2000 siahla po tituloch, ktorým nikdy nechýbali čitatelia, Elena Čepčeková Šibalské opičky Kiki a Miki, Marianna Grznárová Maťko a Kubko. Mimo edície vydali Jozefa Cígera Hronského Tri múdre kozliatka a debut Gabriely Futovej Naša mama je bosorka!, ktorý autorka rozvinula do série príbehov inšpirovaných čitateľským úspechom prvotiny.

Dieťa patrí medzi najnáročnejších partnerov v akejkoľvek hre – nehre, do akej ho pozveme. Návraty majú vždy jediný cieľ, prostredníctvom pamäti sa vrátiť do dobrých časov po tie istoty a hodnoty, s akými sa dá po kríze i v jej medzičase skutočne vykročiť ďalej.

Žánrom sa autorská rozprávka, predierajúc sa pomedzi hlušinu svojho žánru dopracovala v prvých rokoch milénia k poetologicky a esteticky videnému rozpätiu od rozprávky impresívnej (Jana Bodnárová, Alžbeta Verešpejová, Dana Šilanová-Hivešová), cez rozprávku miniatúru (Ján Milčák, Karol Pém – Erik Groch, Peter Karpinský) k rozprávke s dramatickým podložím, zaujímala sa o žánrové kontaminácie, nech už bola ekologicky, cestovateľsky, pozorovateľsky, dobrodružne (…) motivovaná (Václav Šuplata, Ján Uličiansky, Vincent Šikula, Daniel Hevier, Jozef Urban, Viliam Klimáček a ďalší).

Za dobové vydavateľstvá, ktoré sa primárne, alebo aj ako súčasť svojich edičných programov venovali na prelome milénia aj po ňom vydávaniu pôvodnej a prekladovej lektúry pre mladého čitateľa, zaujme vydavateľstvo ARKUS. Otvorilo sa žánru detektívky (Jela Mlčochová, Peter Andruška), neuhlo pred tematicky nekonvenčnou detskou knižkou (Jozef Pavlovič, Ján Beňo), docenilo, čo znamená pre mladého čitateľa literatúra faktu a biografická literatúra (Ladislav Švihran), román pre mládež (J. Šimulčíková).

Výberové pristavenie sa nad autorským, literárnokritickým a čitateľským záberom do prózy pre mladých čitateľov prostredníctvom žánrov, hodnoty a literárnej kritiky má ambíciu parciálne sa spätne zamyslieť nad pohybmi, jednotlivosťami a tendenciami, ktorými umelecká literatúra prešla ako členitý a diferencovaný kultúrny celok s tradíciou a zámerom nenarušiť svoju javovú, významovú a hodnotovú kontinuitu (Dziak, 2020) tak, aby sa tvorba pre mladého čitateľa vyrovnala so svojimi dejinami a súčasne profilovala svoju budúcnosť ani nie tak prostredníctvom tvorivého zázemia, ako tým, čím má čítanie a zážitok ním vyvolaný iniciovať myslenie, konanie a postoje mladého človeka. Ako umelecká literatúra pre mladého čitateľa svojím poznávacím, estetickým a mravným (po)dielom dokáže neprenosne, užitočne a nezastupiteľne vstupovať do individuálnej, generačnej a spoločnej kultúrnej budúcnosti.

Pramene

FILAN, B. Wewerka. Bratislava: Slovart, 2006.

HEVIER, D. Bobi a kamoši. Bratislava: Hevi, 1997.

JURAŇOVÁ, J. Iba baba. Bratislava: Aspekt, 1999.

JURAŇOVÁ, J. Utrpenie starého kocúra. Mor)(t)alitka. Bratislava: Aspekt, 2000.

JURAŇOVÁ, J. Ježibaby z Novej Baby. Bratislava: Aspekt, 2006.

NAGY, P. Bobi a kamoši. Bratislava: Hevi, 1997.

TANSKÁ, N. Vyznáte sa v tlačenici. Úvod do šťukológie. Bratislava: Mladé letá, 1968.

Literatúra

DZIAK, D. (ed.). Kánony a kanóny slovenskej literatúry pre deti a mládež po roku 1989. In Bibiana, 27(2), 2020.

HARPÁŇ, M. Teória literatúry. Bratislava: Tiger, 2004.

CHROBÁKOVÁ, S. Rozhovor s Janou Juráňovou. Romboid, 34(6), 42–60, 1999.

KOPÁL, J. (ed.). Literatúra pre deti a mládež v procese. Rozprávkový žáner I. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 1998.

MARČOK, V. Quo vadis, pôvodná tvorba pre deti? Literika, IV(2). Diskusia, 1999.

NOGE, J. Literatúra v literatúre. Bratislava: Mladé letá, 1988.

OBERT, V. Výchovná tendencia v literatúre pre deti a mládež. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 1999.

STANISLAVOVÁ, Z. Kontexty modernej slovenskej literatúry pre deti a mládež. Prešov: Náuka, 1998.

STANISLAVOVÁ, Z. Quo vadis, pôvodná tvorba pre deti? Literika, IV(2), 110, 1999.

STANISLAVOVÁ, Z. et al. Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež po roku 1960. Bratislava: Literárnoinformačné centrum, 2010.

ŽILKOVÁ, M. Dieťa v kontexte postmoderny. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 1999.

Hodnoty. [cit. 2021-06-07]. Dostupné z: https://cs.wikipedia.org/wiki/Hodnoty

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com