Podnety ekokritického poznávania literárneho textu

Petr Kopecký: Robinson Jeffers a John Steinbeck. Vzdálení i blízcí. Brno : HOST, 2012, 228 s. ISBN 978-80-7294-898-7.

Literárna veda už dávno nie je len disciplínou uzavretou v sebe samej, vystačujúcou si s vlastným recepčným horizontom a terminologickým aparátom, v čom nás aktuálne takmer dennodenne utvrdzuje pluralita metodologických a interpretačných prístupov. Jej ambícia, artikulovaná najmä v ostatných desaťročiach, všemožne ponúknuť novú výskumnú perspektívu v presvedčení, že prispeje k doteraz nezbadanému, nepovšimnutému aspektu (ne)poznania textu, vstupuje do otvoreného interdisciplinárneho priestoru. Vzájomné pôsobenie týchto interdisciplinárnych vedeckých polí nakoniec môže vytvoriť perspektívnu a interpretačne produktívnu bázu pre nové čítanie a chápanie textov. Nezriedka sa tak dostanú do opätovnej čitateľskej prevádzky aj knihy, ktorých popularita bola dávno za horizontom čitateľského záujmu, pretože nový literárnovedný prístup z nich môže „vylúpnuť“ (vyzdvihnúť a posunúť do popredia) aspekt často presahujúci estetickú rovinu smerom k spoločenským, kultúrnym, filozofickým, teologickým, ekologickým, etickým a iným paradigmám, ktoré získavajú punc naliehavosti. Akési čitateľské, ale aj literárnokritické „vzkriesenie“ záujmu o niektoré texty je motivované a ponúkané pre novootvorený diškurz napríklad zhodnocovaním skúseností človeka s aktuálnym stavom civilizácie, stratifikáciou ponúkaných svetonázorových preferencií vo vzťahu k pokusu opäť zadefinovať vlastnú identitu, alebo je vedené snahou anulovať dezorientáciu zo súčasného sveta.

V mnohých aspektoch v uvedenom zmysle na poli literárnokritickej a metodologickej sebarealizácie, opakovane a stále s vážnejšou razanciou (okrem iných), zaznieva hlas ekologickej literárnej kritiky (tzv. ekokritiky), ktorá si postupne buduje vlastný teoretický a metodologický priestor aj v prostredí českej i slovenskej literárnej vedy (veľmi cenný a pre ďalší výskum v oblasti ekokritickej vedeckej iniciatívy sa zrejme v budúcnosti ukáže ako inšpiratívny, bohatý zoznam literatúry, ktorého mnohé bibliografické jednoty sú reflektované v českom literárnoteoretickom prostredí vôbec prvýkrát.). Ekokritika v snahe rozpoznať pestrosť reprezentácií prírody v rôznych historických vývinových obdobiach ľudstva definuje vzťah medzi človekom a jeho okolím. Všíma si, ako ľudia rozumejú svojmu priestoru, ako ho pretvárajú, prijímajú a prežívajú, upozorňuje na problematickosť a jednostrannosť antropocentrického kánonu literatúry a všíma si modely, ktoré nevychádzajú bezvýhradne iba z antropocentrických predpokladov, ponúka perspektívu, akú podobu by mohla nadobudnúť ľudská identita zbavená privilégia nadradenosti pri podporovaní ekocentrického myslenia, v neposlednom rade reflektuje vzťahy medzi prírodou a niektorými literárnymi žánrami a vyzýva k ekosenzitívnemu čitateľskému prístupu k akýmkoľvek textom. Problémov viažucich sa na vedecký záber ekokritiky je nepomerne viac a neustále sa rozširujú a precizujú.

Širšie, no určite nie vyčerpávajúco naznačenú literárnoteoretickú perspektívu pri analýze diel dvoch amerických, kalifornských autorov Robinsona Jeffersa a Johna Steinbecka, si zvolil aj autor rozsiahlej štúdie o diele týchto dvoch autorov Petr Kopecký. Tiež môžeme o knihe konštatovať, že je prvým a dovolím si tvrdiť, že doposiaľ i zásadným a najkomplexnejším, v českom literárnovednom prostredí na monografickej úrovni sa objavujúcim, podnetom interpretačne uchopiť literárne texty práve vedeckými devízami ekokritického prístupu.

Kniha s názvom Robinson Jeffers a John Steinbeck. Vzdálení i blízcí obsahuje započítajúc aj úvod a záver 8 kapitol a záverečné post scriptum. Na úvod autor objasňuje dôvody výberu a spojitosti oboch spisovateľov cez perspektívu geografickej a ideologickej vzdialenosti Kalifornie a Československa. Exotickosťou, divokosťou a nespútanosťou pobrežia vyvolávalo dielo oboch Kalifornčanov v stredoeurópskom čitateľovi nevšedný záujem o prírodné prostredie amerického juhozápadu, evokujúceho pocit slobody. Na základe tohto súzvuku modeluje P. Kopecký základné aspekty priblíženia sa tvorby a jej myšlienkových obsahov i estetických kvalít nášmu domácemu (československému, resp. dnes už českému) čitateľovi. Následne odôvodňuje voľbu metodologického rámca, ktorým interpretačne vykladá literárne dielo oboch autorov. Hoci si uvedomuje, že „ekokritický pohled na literaturu nevnímáme jako všeobjímající a nejlepší možný“, umožňuje mu práve toto videnie vďaka svojej interdisciplinárnej povahe „rozšiřovat obzory a odkrývat nové souvislosti“ (s. 11). Upozorňuje, že tvorba Jeffersa i Steinbecka vyrastá z pevných koreňov ich vzťahu k domovu a s ním spojenému prírodnému prostrediu.

Ako sme naznačili vyššie, ekokritika vo svojej paradigme produkuje možnosti pre rozvíjanie rôznych vedených teórií a koncepcií. P. Kopecký upozorňuje, že jeho pohľad nebude motivovaný ani štrukturalisticky, ani semioticky, keďže sa bude smerovať k „idejím, ať už přírodovědeckým nebo filozofickým, ktoré jsou do textů vtěleny“ (s. 12). Keďže dôraz bude opretý o výklad ideí, svojou koncepciou chce splatiť aj pomyselný dlh kritike voči tendenčným vykladačom Jeffersovho a Steinbeckovho diela, ktorí pod vplyvom oficiálnej literárnokritickej šablóny podávali nekompletný alebo v istých polohách vedome zamlčovaný obraz ich diela v československom literárnom a kultúrnom prostredí. Interpretačné znovuobjavenie textov oboch autorov realizuje P. Kopecký prostredníctvom sústredeného pohľadu, skúmaním úlohy prírody a záujmu o prírodné prostredie v ich tvorbe i živote.

Nasledujúcich pár strán štúdie patrí vymedzeniu pojmu ekokritika. P. Kopecký ozrejmuje okolnosti jej vzniku, uvedenia do kontextu literárnej teórie, pričom komentovaním názorov popredných teoretikov ju predstavuje ako v súčasnom literárnovednom prostredí (a to nielen už anglosaského sveta, ale i veľkej časti Ázie) populárny, no i vedecký etablovaný a stále viac rešpektovaný prístup vedeckej reflexie vzťahu človeka k životnému prostrediu. Naznačuje tiež genézu ekokritiky, ktorej pôvodný užšie špecifikovaný záber na nebeletristické environmentálne orientované texty sa postupne rozšíril a zasiahol celý komplex umeleckej literatúry, ktorý vypovedá či už prítomnosťou zobrazenia prírody, alebo jej absenciou, o vzťahu človeka k životnému prostrediu. Podstatným upozornením, ktoré P. Kopecký posúva do popredia, je fakt, že ekokritika sa nedostáva do polohy jednej ucelenej metódy, ale skôr upriamuje pozornosť na obsah záujmu bádateľov využívajúcich na jej naráciu rozmanitú sústavu teórií a metodológií.

Koncepčne autor v ďalšej časti rozdeľuje svoju štúdiu na šesť kapitol, v ktorých sa v logickej postupnosti venuje biografickej analýze Jeffersa a Steinbecka, vyzdvihnutiu kalifornských špecifík krajiny (nielen geografických, ale i v zmysle artikulácie génia loci), skúmaniu podôb krajiny, ktorá dostáva literárnu podobu, hľadaním osobného, cez literatúru vedeného vzťahu k ekológii, ekologickému rozmeru ich filozofického systému, popísaniu preskupenia a obsadenia (miery zaľudnenia, respektíve lepšie povedané obsadenia územia zvieratami a rastlinami) „literárneho teritória“. Autor v týchto kapitolách, aby sa čo najviac priblížil čitateľovi, používa na vyjadrenie pomeru k analyzovanému problému metaforickú obraznosť. Skúmaný jav potom dostáva označenia vzťahujúce sa k slovám z oblasti prírodnej, resp. krajinárskej lexiky. Krajina vtelená do textu týmto ťahom nadobúda napríklad podobu nížiny, výšiny, hlbiny, hranice... Alebo spomeňme ďalší príklad – vývinový oblúk života a diela autorov pripomína v tejto obraznej inštrumentácii pri jednom z nich pohyb morskej hladiny (naplavenina, príliv, živá voda, odliv) a pri druhom cyklus života rastliny (korene a výhonky, zrenie, zrelosť a žne, úroda, vädnutie). I tento detail vhodne vystihuje a umocňuje vzťah oboch autorov k environmentu a vo svojej významovej nadstavbe komunikuje aj čosi na prvý pohľad nevypovedané.

Kapitola s názvom Evoluce osobnosti a díla mapuje osudy autorov vo vzťahu k spoločenským, politickým a literárnym udalostiam, ktoré mali rozhodujúci vplyv na formovanie podoby ich literárneho diela. Samozrejme spätosť s prírodou je pri tomto rozbore podstatnou inštanciou. Umelecká dráha R. Jeffersa je v podaní P. Kopeckého zaznamenaná ako vývinová krivka, pričom na jej začiatku je Jeffers vnímaný ako jeden z najlepších amerických básnikov, no neskôr záujmom novej kritiky o jeho dielo sa dostáva do nepriazne reprezentantov tejto teoretickej línie. Jeho tvorba si však zachovala konštantnú myšlienkovú i filozofickú esenciu so silným sklonom k pacifizmu a environmentalizmu. Práve ekokritická iniciatíva vzbudila opätovný záujem o jeho dielo. V prípade J. Steinbecka je situácia vykreslená trochu odlišne, najmä v súvislosti, že je v našom recepčnom poznaní neporovnateľné populárnejší, hoci aj on zažíval vo svojej domovine rozmanité reakcie na literárnu tvorbu. Aktuálne v literárnovednom svete zaznievajúci ohlas environmentálnych tém a odkrývanie ekologických vrstiev jeho textov však mení perspektívu záujmu o čítanie Steinbecka a prekrýva pôvodné výskumné preferovanie sociálneho rozmeru jeho tvorby.

P. Kopecký pri podaní základných obrysov toho, čo chápe pod Kaliforniou endemitickou zdôrazňuje, že toto územie je vymedzené nielen geograficky, ale i historicky, mentálne, symbolicky, kultúrne, etnologicky, politicky atď.; je predmetom tzv. kalifornských štúdií. Teda i ekokritický pohľad na reprezentantov literárnej krajiny Kalifornie môžeme považovať za jeden z príspevkov do komplexu uvedenej bádateľskej línie. K poznaniu Kalifornie ako endemitu sa autor štúdie dopracúva cez interpretačné rozpracovanie jej rôznych vrstiev, ktoré fungujú vo vedomí jej obyvateľov, alebo ktorých obsahy jej recipovaním nadobúdajú pozorovatelia. Ukazuje, v akej podobe sa objavujú literárne reprezentácie tejto krajiny, pričom do centra pozornosti jednotlivých autorov sa posúva očarenie nespútanosťou a divokosťou prírody, no i genologická perspektíva, ktorej dominuje cestopis. Špecifickosť tohto svojbytného regiónu nás nakoniec utvrdzuje v tom, že mu môžeme dobre porozumieť prostredníctvom pozorného načúvania cez jeho stvárňovanie v literárnych textoch. Historické aspekty chápania Kalifornie sa odvíjajú od miery popierania alebo presadzovania ekologických postojov pri dosahovaní ekonomického vzostupu a hospodárskej prosperity. Prírodopisný „rozbor“ Kalifornie predovšetkým upozorňuje na jej ostrovný charakter, hoci je obmývaná morom iba z o západu. Myslí sa tým na jedinečnú prírodnú diverzitu, ktorá Jeffersa i Steinbecka bytostne očarila.

Interpretačný vstup do literárnej krajiny diel oboch Kalifornčanov a prevedenie jej „terénom“ uskutočňuje P. Kopecký na podklade rozvíjania obrazotvornej línie smerujúcej od toposu ako pojmu v kompetencii literárnej vedy až po environment ako ohlas ekokritickej nazeracej paradigmy. Tento posun je podľa neho dôležitý najmä z dôvodu, že čisto literárna imaginácia na seba vrství motívy adresované smerom k ekologickej interpretácii. V topose tak „klíči“ potenciál ozrejmiť ho nie ako pojem estetický, ale aj ako pojem etický (filozofický, morálny, ideový, a teda v uvedenom zmysle predovšetkým ako ekologický). V uvedených kontextoch máme dojem, akoby sme kráčali imagináciou literárnej krajiny oboch spisovateľov a cez jej mýtickú a mytologickú podobu nížiny (údolie predstavujúce miesto odhaľujúce tienisté stránky ľudstva, no i priestor budovania locus amoenus), výšiny (prepojenie horizontálnej výšky so spiritualitou hôr), hlbiny (meditatívne ponorenie do prírodného tajomna) a hranice (rez medzi pustinou a civilizáciou, kultúrou východu a západu atď.) objavovali jej podstatu, ktorú v podstatnej miere utvára práve príroda. Nielen spomenuté, ale i mnohé iné topografické evokácie environmentu sú predmetom spomínanej kapitoly.

Nasleduje kapitola, ktorá už nie je podaním symbolického výkladu krajiny, ale autor v nej posudzuje texty z hľadiska ekológie. P. Kopecký podáva obraz diela oboch autorov s ambíciou vystihnúť podstatu ich ekologických motivácií. Ide o reflexiu viacerých problémových okruhov. Na prvom mieste stojí pojem ekotopie ako vymedzenie istej predstavy domova, ktorá sa viaže nielen na konkrétny región, ale toto úzke vymedzenie rozvíja v motívoch súnaležitosti k celej planéte i univerzu (Jeffers). Ďalej sa dozvedáme, že autori mali kritický postoj k neschopnosti človeka zodpovedne a morálne disponovať výdobytkami technologického pokroku, čo sa koncentrovalo v textoch exponovaním motívov civilizačnej kataklizmy. Dôležitým koncepčným podhubím Steinbeckovej tvorby i myšlienkového systému sa ukazuje jeho vnímanie holizmu, ktorým oslovil viacerých teoretikov. Početne tento model uplatňoval aj vo svojej tvorbe, napríklad v románe Neznámemu bohu. Anulovanie hranice medzi človekom a prírodou je teda podstatným predpokladom vytvorenia univerzálnej jednoty všetkého.

V nasledujúcej podkapitole sa P. Kopecký zaoberá vedeckými oporami literárnej tvorby oboch autorov. Analyzuje do akej miery a s akou funkciou a intenzitou rezonujú v dielach oboch spisovateľov ekologické inšpirácie s odozvou na interdisciplinárne prepojenia odborov ako napríklad fyzika, chémia, biológia, geológia, klimatológia atď. Zaujímavé je, že ako Jeffers, tak i Steinbeck boli oboznámení s aktuálnymi vedeckými teóriami a vedeli ich v podobe umeleckého jazyka previesť do literárnej podoby. Dokonca v niektorých momentoch tieto koncepcie prekračujú, dotvárajú, pokúšajú sa vybudovať si vlastnú pojmoslovnú bázu, dokonca v tejto zanietenosti predbiehajú aktuálne vedecké poznatky a ponúkajú vlastné vízie budúcnosti spolužitia človeka s prírodou. Záverom tejto časti knihy dostáva prednosť interpretácia myšlienok týkajúcich sa uplatnenia konceptu environmentalizmu v literárnych textoch, kde primárne stojí v popredí potreba tak organizovanej spoločnosti, ktorá minimalizuje dopad ľudskej spoločnosti na prírodu.

Všeobecná rovina vzťahu človeka a prírody je predmetom kapitoly, ktorá sa pokúša posunúť poznávanie Jeffersových a Steinbeckových textov z interpretačnej perspektívy ekológie a topológie do polôh ekofilozofie, zohrávajúcej dôležitú úlohu pri ich svetonázorovom kreovaní osobnosti. Všímajú si teda dôsledky koristníckeho a panského pomeru človeka vo vzťahu k prírode. Dostávajúc sa do polohy etického hodnotenia posudzujú antropocentrické nároky voči biocentrickým (ekocentrickým) a naopak. Veľa o témach a predmetoch reflexií vypovedajú opäť obrazné názvy podkapitol – oddelenosť (narušenie rovnováhy medzi ľudským a prírodným celkom), prelomenie (moment „osvietenia“, zbavenia sa ľudskej „škrupiny“, a tým priblíženie sa prírode), jednota (obraz „duše celého živého i neživého sveta“, prekročenie hranice vlastného „ja“ a stotožnenie sa /aj mystické splynutie/ s prírodným prostredím). Postupnosť odpútania sa od dominancie potrieb človeka naráža na koncept antiatropocentrizmu, v ktorom človeku pripisujú spisovatelia vytrhnutie z reťaze kolobehu prírody, pretože stratili citlivosť nielen k svojmu prostrediu, ale aj k sebe samému (skúsenosť svetovej vojny).

Osobitne pôsobivo vyznieva literárne spracovanie prírody a s ňou prepojených fenoménov rozmanitosti využívania básnických obrazov. Špecifické miesto tu zohráva personifikácia a konkrétne v intenciách Kopeckého výkladovej dikcie a čítania textov Jeffersa a Steinbecka je to cielená orientácia na ekocentrickú personifikáciu. Dôležitým momentom uvedeného videnia a uchopenia sveta je podľa P. Kopeckého pojem „reciprocity“, teda posilnenie vedomia zámerného odstránenia hranice medzi ľudským subjektom a mimoľudským objektom, pretože iba týmto aktom môže ekocentrická personifikácia slúžiť ako médium poznania človeka viac ako zvieraťa (animizácia), resp. rastliny a rastlinu, zviera či kameň vidieť viac ako ľudskú bytosť (antropomorfizácia). Viaceré príklady z diel oboch autorov dokladajú, že tento umelecký koncept je neoddeliteľnou súčasťou skúsenosti s prírodou a človekom. Špeciálne kapitoly týkajúce sa personifikácie sa završujú v ťažiskových podkapitolách, ktorých názov jednoznačne vypovedá, o čom pojednávajú – Žena jako země, země jako žena a Znásilněná země.

Siedmou kapitolou pomyselne vstupuje P. Kopecký medzi oboch spisovateľov a podáva málo známe, respektíve vôbec nepoznané súvislosti ich osobného i tvorivého prepojenia i vzájomného inšpiratívneho ovplyvňovania. Prehľadne popisuje, ako uvádza aj názov jednej z podkapitol, paralely a vplyvy ich tvorby. Vychádza nám z toho pestrá a spletitá sieť postupne sa tvoriaceho a silnejúceho záujmu o prírodu nielen v podobe jej estetickej pútavosti a malebného stvárňovania, ale predovšetkým hľadania hlbších podstát presahujúcich čisto javovú fakticitu, pričom si na nich budovali občas súbežné a občas rozbiehavé línie vlastných filozofických konceptov koreniacich v ekologických zásadách vnímania sveta.

Post scriptum predstavuje komplementárny doplnok k štúdii. Nie však už v zmysle zachovania ekokritickej výkladovej línie, ale v zmysle, že ide o príspevok ku genéze recipovania diela R. Jeffersa a J. Steinbecka v Československu, neskôr Česku. Autor štúdie postupne objasňuje genézu jednotlivých prekladov oboch autorov v československom prostredí – upozorňuje na ohlas literárnej kritiky, ktorá s nimi manipulovala v intenciách marxistickej vedeckej metódy, vysvetľuje ich popularitu u československých čitateľov, aj ich inšpiratívne pôsobenie na československú spisovateľskú a intelektuálnu scénu.

Kniha Petra Kopeckého vstupuje do kontextu českej literárnej vedy hneď akoby dvakrát. Prvýkrát je to výberom skúmaných autorov, pretože v komparatívnej polohe usúvzťažňuje najnovšie výsledky bádania a ponúka aktuálnu podobu poznania ich života a diela. Druhýkrát sa tak stáva voľbou ekokritického čitateľského prístupu k textom, ktorý tým, že sa zmocňuje nastolených problémov nielen z perspektívy literárnej vedy, ale koncipuje svoju výpoveď interdisciplinárne, evokuje množstvo ďalších vyvstávajúcich otázok kultúry a civilizačnej krízy súčasnosti.

MARIÁN KAMENČÍK


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2019
  1. Intelektuál v proudech doby (Ivo Pospíšil)
1 | 2019
  1. Výjimečná syntéza (Ivo Pospíšil)
2 | 2018
  1. Jak na historické osobnosti: kritické pochopení (Ivo Pospíšil)
1 | 2017
  1. Skryté prameny: poněkud zapomenuté osobnosti (Ivo Pospíšil)
1 | 2016
  1. Jedno velké dílo (Ivo Pospíšil)