...porozuměl jsi našemu nesmírnému neštěstí

ČIŽOVOVÁ, J.: Čas žen. Přeložila Adéla Koutná. Brno: Host 2016. 239 s. ISBN 978-80-7491-650-2.


Ruská próza posledných desaťročí je ponorená do svojich dejín minulého storočia tak, že sa osobné identifikuje na pozadí spoločenského, ale i tak, že zo všeobecného vyplývajú také strasti či normy zabývané do osobného prežívania vo všetkých súčastiach jestvovania jednotlivca a veľkého spoločenstva s nemalým podielom na tom, ako veľká krajina pre ňu a jej obyvateľov v dramatickom minulom storočí žila, ako žila a čo prežila. Látka odvíjaná z historiografických reálií 20. storočia sa mení na mozaiku z tematizovania spoločenských, politických, vojenských alebo verifikovateľných personálnych udalostí, ktoré ideologickou, politickou a vojenskou mocou utvárali moderné dejiny krajiny, teda aj pamäť rodu a rodiny. Takto navrstvovaný odkaz sa dostal do popredia naračného záujmu prozaikov dnes spravidla vo veku strednej generácie, ktorí obnovovaním pamäti najbližších predkov, návratmi do skúseností svojej rodiny z nedávnej minulosti, hľadajú literárnymi prostriedkami „pravdu“, teda poznanie, osobné porozumenie a zmierenie sa s tým, čo individuálna korektúra už nedokáže ani účinne uplatniť, ani zovšeobecniť.

Prirodzený generačný posun, aký navodili udalosti minulého storočia medzi dejinami a spoločnosťou sa v prozaickej tvorbe posunul z tvorby autorov porevolučných tém a tém z Veľkej vlasteneckej vojny na potomkov, ktorí vyrastali a utvárali svoju osobnosť, svoj vzťah ku skutočnosti na prelome nedávnej minulosti a boli účastníkmi, hoci v ranom veku tých štátotvorných a politických zvratov, ktoré priniesol koniec 80. rokov a začiatok 90. rokov. Azda to nebude omylné poznanie, že sa kontakty osobného a spoločenského tematizujú z uhla porozumenia, postupmi rekonštrukcie ponorného hľadania toho, čo bolo a čo to so subjektom a jeho blízkymi urobilo v náročných aj vo všedných udalostiach, pri rozhodovaní aj pri rešpektovaní písaných a nepísaných zákonov a zákonitostí spoločenstva s tými, čo odlišne zmýšľali o skutočnosti, ale i takými, ktorí moc iniciatívne uplatňovali a jej prostredníctvom utvárali povinnosti aj zmýšľanie pre jednotlivcov aj generácie sovietskych ľudí.

Literárne vyrovnávanie sa nových aj mladých autorov posledných desaťročí v ruskej próze si vymedzujú žáner a ten zasa typ rozprávača, ale najmä tendenciu a funkciu spracovania vymedzuje stratégia autora pri vyrovnávaní sa s témou buď panoramatického záberu, alebo spoločensky či dejinne vymedzenej jednotlivosti s odrazom do zovšeobecnenej spoločenskej praxe, a na tento zámer reaguje autor poetológiou a estetickou. Ruské vydanie prózy Čas žen (Vremja ženščin) priniesol Jelene Čižovovej cenu Ruský booker 2009 za najlepší román v ruskom jazyku a „byla nominována na středoevropskou cenu Angelus“. Jelena Čižovová (1957), ako ju predstavuje prebal vydania, je riaditeľka petrohradského PEN klubu. Prebal napovedá, že „ve své tvorbě zachycuje zejména život obyčejných sovětských lidí, zejména žen, na pozadí těžké doby“.

Petrohradská prozaička Jelena Čižovová je autorka poučená o teórii textu a jej štylistika plynie hladko, upokojujúco, prosto, až sa žiada napísať pravdivo, a to preto, lebo utvorila také postavy zrelých ruských žien z veľkomesta bielych nocí, ktoré obsiahli vo svojom literárnom type odlišnosti navodené pôvodom, vzdelaním, autentickým rodinným zázemím a zovšeobecneným osudom sovietskych žien, ktorým vojna v tomto meste a v rokoch po nej zobrala to, čo považovali za zmysel, hodnotu a opodstatnenosť svojej prítomnosti na zemi, pripravila ich o deti a s nimi sa rozplynula rodina, nivelizovala ich osobnú prítomnosť aj budúcnosť. Nad utrpením a skrivodlivosťou pre ne prečnievala a ony sa jej ujali aj vo svojom vysokom veku, ženská súdržnosť, obetavosť, múdrosť a zmysel pre existenčný kompromis, predovšetkým však istota, život musí pokračovať, aj keď ony už v ňom nebudú. V próze Čas žen sa všetko a všetci krútia okolo osudu a budúcnosti nemého, ukáže sa z vlastnej vôle nehovoriaceho dievčatka, jej slobodnej matky, jej zradnej choroby, denných starostí žien odlišného veku o udržanie si bývania v meste a z ich taktiky, ako si poradiť, pritom sa nedať zničiť kolektívnym duchom fabriky, jeho pravdami a predstavou jedinej spravodlivosti, kde slobodná matka pracuje. Základná „príbehová“ konštrukcia ostáva skutočne základom toho, čo Čižovovej próza lineárne ponúka, pritom ponorne ide o navrstvovanú prózu, ktorá prepája reálny čas, reálne dejinné obsahy, svetský a duchovný svet s ich pravidlami a zvyklosťami, kompozične autorka dostredivo obsiahla viacero voľne a funkčne prepojených prozaických žánrov, obsiahla svet skutočnosti aj svet predstavy, dokázala nájsť dotykové miesto medzi kolektívnou zlobou odvodenou z kolektívnej uniformnej moci a praktickou múdrosťou troch zrelých žien, ako umne unikať pred nástrahami, zlobou a nežičlivosťou svojho okolia. Žánrový zlom, ktorý nesie viacero typologických podskupín prozaického vymedzenia textu (historizujúci, rodinný, profesijný, dobrodružný, profesijný, impresívny aj iné), rámcuje sa voči svetu a jeho zmýšľaniu, hluku a krutosti mimo mestského bytu s príbehom štyroch žien a dieťaťa, teda svetu, kde vládne pobožnosť, poverčivosť, skúsenosť, zručnosť a vôľa nájsť riešenie a ochranu pred realitou ulice, ale aj vecnosť a prezieravosť, ako ochrániť dievčatko a jeho matku pred záhubou praktík navodených povojnovými sovietskymi nariadeniami, predpismi a zákonmi (slobodná matka, dieťa do domova, strata bývania, obvinenia starých žien z príživníctva, nedôstojný vzťah muža k žene a iné krutosti zakorenené v dobových spoločenských a medziľudských reáliách a praktikách), ktorý rámcuje a súčasne aj spája svet ticha (dievčatko, čo odmieta hovoriť) a svet hluku (svet dospelých, fabrika, mesto): „Asi do sedmi let jsem mlčela a pak jsem najednou promluvila, i když si na to sama nepamatuju“. (mamino neruské hanlivé pomenovanie Zuzana/ starenky zvolili cirkevné pomenovanie Sofia pre dievčatko, ČIŽOVOVÁ, 2016, s. 7). Kompozične precízna, nevtieravá výmena postu a typu narátorky ponúka viacero možností, ako sledovať a nestratiť niť s príbehom a noetikou rekonštruovaného problému medzi matkou, starými ženami a komentujúcim dievčatkom, čo navodzujú pomenovania kapitol (Mým babičkám, Matka, Dcera, Matka, Glikerie, Jovdokie, Otčím, Ariadna, Solomon, Vnučka), ale predovšetkým zámena kategórie času v štatúte postavy (nehovoriace dievčatko – dospelá mladá umelkyňa), čím sa prepája cárske Rusko, porevolučné Rusko, povojnový Sovietsky zväz a dotvára sa horizont spoločenského pohybu, v ktorom svoje tenzijné miesto zaujme aj podnet na emigráciu. Zuzanina väzba na mesto, na osobné dejiny, mravne a emotívne vedomie jej nedovolí opustiť svoje opatrovkyne, aj keď ich už niet a odmietne ponuku na život naplnený výtvarným umením mimo Ruska.

Jelena Čižovová prostredníctvom životom inak skúšaných a uhnietených ženských príbehov naznačuje zvnútornený postoj a spôsob osobného vyrovnávania sa s prítomnosťou, potrebu a dosah mravných kategórií fungujúcich v živote jednotlivca kdekoľvek a kedykoľvek, čím si literárne overuje existenciu pravdy, spravodlivosti, klamstva, zbabelosti, podlosti, závisti, krutosti, žičlivosti a zákernosti. Všetko, čo sa spája s človekom, rámcuje život a smrť. Smrť v činoch a mysliach Čižovovej stareniek sa neignoruje a ani sa pred ňou neustupuje, skôr sa prakticky čaká na jej príchod, no dovtedy sa musí vykonať všetko, aby život nehovoriaceho dievčatka pokračoval tak, ako keby boli naďalej s ňou. Starenky konajú prakticky, takticky aj strategicky, aby dosiahli svoj cieľ, uchránenie dievčatka pred zlobou reality. Všetko sa uberá v živote nehovoriaceho dievčatka v schéme: čo vidím a ako to komentujem, čo žijem a o čom snívam. Čas plynie, niečo donesie, niečo odnesie, lebo „Na tomto světě už všechno bylo. To jenom zlí lidi žijou a neví o tom“ (ČIŽOVOVÁ, 2016, s. 208).

Čas žen prozaičky Jeleny Čižovovej ustaľuje silu a odolnosť žien, ich schopnosť vyrovnať sa takmer so všetkým, čo život od nich očakáva a čím ich jeho odvrátená tvár navštevuje. Život sa so ženou spojil na svojom počiatku a dôveruje jej aj pri svojom doznievaní. Próza Čas žen ušľachtilo, dojemne i varujúco sa jemne a s rozvahou dotýka nadčasových a život utvárajúcich i limitujúcich reálií okolo človeka z neliterárneho sveta, pre ne totiž čas, reálne plynúci čas neostal tou najväčšou hrozbou.

Viera Žemberová

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2020
  1. Román o těch mocných (František Všetička)
1 | 2019
  1. Rozhovor a zpověď: vykřičníky na otazníky (Ivo Pospíšil)
2 | 2018
  1. Jak na historické osobnosti: kritické pochopení (Ivo Pospíšil)
1 | 2015
  1. Léto v Baden-Badenu. Román (Ivo Pospíšil)
2 | 2014
  1. Jaroslav Čejka: Odcizená krajina (Ivo Pospíšil)