Exkurz do talianskej antilyrickej literatúry

GRITTI, F. La poesia antilirica. Edoardo Sanguineti, Adriano Spatola e Pier Paolo Pasolini tra gli anni Cinquanta e Sessanta . Firenze: Cesati, 2019.

V knihe s názvom Antilyrická poézia. Edoardo Sanguineti, Adriano Spatola a Pier Paolo Pasolini v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa talianista Fabiano Gritti zaoberá tvorbou troch významných poetov povojnového obdobia, 50. a 60. rokov dvadsiateho storočia, pričom prostredníctvom analýzy a interpretácie predkladá výsledky vlastného výskumu ich experimentátorských diel.

Monografia prepája tri odlišné a v istom smere i vzdialené osobnosti, no hoci sú jednotlivé kapitoly budované ako autonómne celky venované danému autorovi, je to práve Grittiho nazeranie na ich poetiky cez súvislosti a podobnosti medzi nimi, ktoré ponúka nové interpretačné kľúče k básňam týchto autorov. Nejde teda o knihu, ktorá charakterizuje len samotnú tvorbu toho či onoho básnika, ide o dielo, opierajúce sa o paralely v ich tvorbách.

Prehľadný úvod je zacielený nielen na zdôvodnenie výberu autorov, ale i na antilyrickú líniu modernizácie a krízu poetík. Adriano Spatola a Pier Paolo Pasolini debutovali ako spisovatelia a básnici, no neskôr prešli od lineárnej poézie k vizuálnej a ku kinematografii. Spatola definuje vizuálnu poéziu ako spojenie slova a obrazu, inými slovami, neoddeľuje poéziu a umenie.

Medzi oboma autormi neexistovali žiadne významné interakcie v rámci vývoja ich poetík, až na porovnanie s antilyrickou poéziou Edoarda Sanguinetiho, ktorej obaja vzdorovali, avšak každý odlišným spôsobom. Zdá sa, že štylistické rozhodnutia Spatolu a Pasoliniho sú síce rôznorodé, no majú styčné body, a to si Gritti uvedomil a zužitkoval ako príležitosť na priblíženie doterajšieho výskumu. Ponúkol uvažovanie zamerané na hybridné riešenia v prvotných dielach Spatolu, hlavne obdobia medzi publikovaním „Lʼoblò“ (1964) a „Lʼebreo negro“ (1966), a na posledné obdobie Pasoliniho poetiky.

Adriano Spatola sa narodil a vyrastal ako autor neoavantgardy, zatiaľ čo Pasolini obracia pozornosť na Pascoliho a navrhuje experimentalizmus, ktorý obnovuje naliehavosť historickej avantgardy. To, čo ich spája, je rovnaká reakcia na Sanguinetiho identifikáciu ideológie a literatúry, s následnou stratou autonómie literatúry.

Autor sa v monografii venuje Edoardovi Sanguinetimu, predstaviteľovi talianskej neoavantgardy a jeho poéme „Laborintus“ (1956), prostredníctvom ktorej zachytáva základné črty Sanguinetiho antilyrizmu v poézii. Upozorňuje na skutočnosť, že básnik v poéme reflektuje hermeneutické úvahy nemeckého filozofa Waltera Benjamina. Následne (v ďalších kapitolách) zdôrazňuje rozdiel medzi antilyrickou poéziou Adriana Spatolu a Piera Paola Pasoliniho.

Gritti analyzuje antilyrickú poéziu Spatolu v širšom filozoficko-kulturologickom kontexte, lebo literatúru považuje za jednu z ustanovujúcich súčastí komplexnejšieho celku kultúry. Spatola reagoval prostredníctvom návratu k surrealizmu na zveličovanie neoavantgardy, na nebezpečenstvo odmietnutia literárnosti. Surrealizmus, znovu sprítomnený ako parasurrealizmus, sa preto v tomto konkrétnom kontexte a historickom období prejavuje ako „štylistická odveta“ a stáva sa nástrojom na obnovenie osobitosti a autonómie literatúry. V obidvoch prípadoch sa však zachovalo len málo historického surrealizmu a snový náboj je neutralizovaný plánom racionálnym. Ten už ponecháva iracionálnu a nekontrolovanej slobode podvedomia len veľmi malý priestor.

Rola autora monografie je presne determinovaná: kompetentnou komunikáciou so zdrojmi, autorským dotváraním zdrojových konceptov, originálnou ilustráciou konceptov, ich novým usúvzťažňovaním a syntézou. Poukazuje na fakt, že napriek relatívne krátkemu trvaniu parasurrealistického obdobia možno odhaliť úspešnosť Spatolovho prístupu predovšetkým v jeho najvýznamnejšom, hoci doteraz málo študovanom kritickom diele „Verso la poesia totale“ (1969).

Autor monografie vyriešil dotyk Spatolu a Pasoliniho tak, že porovnáva Pasoliniho prechod od literatúry ku kinematografii s vývojom Spatolovej poetiky od lineárnej k „totálnej“. Navrhuje tak možnú interpretáciu posledného obdobia Pasoliniho poézie, ktorá presahuje doterajšie obmedzujúce kritické úsudky poukazujúce na vyčerpanie. Text monografie tak ponúka návrhy a úvahy, podnety pre budúce štúdie a zároveň vyzýva odbornú literárnu verejnosť k novému nazeraniu na poetiku Spatolu či Pasoliniho.

Mgr. Eva Mesárová, PhD. – vo svojom výskume sa zameriava na dejiny súčasnej talianskej literatúry, umelecký preklad, no najmä na kontroverzné tendencie a spôsoby vnímania fantastickej literatúry.

Contact: Department of Romance Studies, Faculty of Arts, Matej Bel University, Tajovského 40, Banská Bystrica, e-mail: eva.mesarova@umb.sk


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2020
  1. Ve znamení poezie (Ivo Pospíšil)
1 | 2020
  1. Neobvyklá upřímnost a jak dál? (Ivo Pospíšil)
2 | 2016
  1. O češtině takřka všechno (Ivo Pospíšil)
2 | 2015
  1. Slováci vo víre tridsiatych rokov (Ivo Pospíšil)
1 | 2012
  1. Původní kniha o kosovské otázce: otazníky a vykřičníky (Ivo Pospíšil)