Keď je spomienka jubilejná

DUŠEK, Dušan: Potok pod potokom. Zošit. Bratislava: Slovart, 2021. 152 s. ISBN 978-80-556-5003-6.


Vo svete, kde má slovo možnosť a príležitosť zjemňovať realitu každodenných vyrovnávaní sa s ňou, má Dušan Dušek (nar. 4. 1. 1946, Gbelce) polstoročia pevné miesto v tých druhoch a žánroch, v ktorých invenčne a láskavo vyrozpráva pôsobivým literárnym jazykom „obyčajné“ príbehy o malých a o veľkých, no aj o sebe.

Dušan Dušek má oddaných čitateľov svojich jemných, úsmevno-vážnych, farebných a rozšantených príbehov, ktoré napĺňajú svoj literárny život v láskavých rozprávaniach s priehrštím výpovedí sústredených na detaily videného aj počutého a iba o tom, čo patrí do jeho rozpomienok a osobných zážitkov.

Za takú svojskú prózu si k jubileu prihotovil z rozprávaní o tom čo bolo, je a čomu sa nedalo uhnúť ani v privátnych zážitkoch v rozprávaniach sústredených do vydania Potok pod potokom (2021). Kým vyšiel súbor miniatúr roztratených v čase o zázrakoch uchovaných v plynúcom čase, ktoré sa menia na životné skúsenosti personalizovaného protagonistu, Dušek zverejnil v roku 2018 poviedky Strih vetra, po nich básnickú zbierku Veľká potreba lampášov a esejisticky ladené Počítanie na prstoch.

No a ako to je so zvoleným emblémom v názve prozaického vydania Dušekovej prózy v roku osobného jubilea, ktorý sa kompozične stal hýbateľom plynúceho osobného času z navrstvovaných návratov k šibalstvám i trápeniam v mladých rokoch, ale aj do udalostí z prítomnosti okolo protagonistu a rozprávača v jednom šate, teda s Potokom pod potokom: „V záhrade mu bratanec Ivan ukázal – potok pod potokom. No videl len potok – nad potokom. Ivan tvrdil, že pod každým potokom, aj riekou, tečie ešte jeden iný potok, ktorý je neviditeľný, ale tým, čo ho chcú naozaj vidieť, tým sa ukáže“ (s. 63).

Potok pod potokom, keď prijmeme jeho existenciu v osobnom živote, utvára sa postupne, ba možno aj nenápadne ako mozaika z toho, čo si pamäť uchová od bezbranného raného detstva a kamarátskych školských rokov až po človečinu v zrelom veku. Záblesky z toho, čo bolo a s kým sa prihodilo to i ono sa do Adamovho rozprávania vtedy, keď sa ako rozpomienka prechyľuje rozprávačovi detstvo do dospelosti, ale keď je na to príčina a prepojenosť, tak i späť.

Jedno i druhé, čas a citová pamäť, uložili do empatických pripomenutí si príbuzných z rodiny a postavičiek spomedzi školských rovesníkov až po životnú partnerku Škoricu, babku Slivku z domu, kolegov a priateľov, medzi nimi sa sprítomní Michal Horecký, Tomáš Janovic aj Daniel Hevier, až po hravú, Adamom Podobom obľúbenú mudrlantku Vilmu. K Vilme patria súrodenci Maťoš a Kruploš. K Vilme patrí aj Bratislava a k mestu reálie zapísané do názvov ulíc, častí mesta a do jeho okolia, ale aj do kresieb pospájaných všakovaké spoločenské okolnosti, kultúrnou správou do nich uloženej nie sú to len poštové známky. Na čitateľa z nich hľadí Dominik Tatarka, maliar Ján Kupecký, hudobník Engelbert Hamperdinck, torzo stredovekých chrámových dverí Ischtar-tor, veterný mlyn v Holíči, delfíny na Colombia America známke, orangutan na známke z Indonézie, motýľ na známke z USA a mnohé ďalšie aj s inými náučnými podnetmi. Veľký svet ľudí sa zmestí na malú poštovú známku, aby sa správou na nej zobrazenou obohatil a súčasne sa dohovoril o všetkom potrebnom, užitočnom aj vzácnom s ľuďmi inej reči, zvykov, histórie a zvyklostí v ktoromkoľvek zemepisnom kúte planéty.

Malá Vilma má svojské miesto v Adamovom zošite, teda tam, kam si zapisuje všakovaké pracovné, osobné, veľmi intímne a pocitové poznámky. Vilma, vedľa Škorice, si našla svoje miesto nielen v zošite s poznámkami, ale aj v Adamovej domácnosti tým, že si detsky a spontánne, tak čisto dievčensky osvojila rolu vodkyne v každej spoločne prežitej situácii. To Vilma rozhodne, navodí, vykoná čo chce, aj sa spontánne Adama opýta či mu povie i toto: Mám šesť zubov; Kukurica je dievča?; A popkorn je chlapec?; Nechcem ťa uraziť, ale si plešatý; Zahrajme sa vidličky, lyžičky, nože (s. 68) a nielen povie, urobí všeličo iné, čo ho len a len poteší.

Adam vie o vrtochoch svojho osobného času, ktorý sa upne na jeho slabnúce oči a chorobou nepokojné srdce. Adam pre seba a so sebou si to vyrieši v zošite takto: „Našťastie, zmenšujem sa, takže tej hanby je čoraz menej. Na preventívnej prehliadke mu lekárka namerala 175 cm, mával 177. Váha: 79 kg“ (s. 73).

Porozumieť času a zmenám, ktoré vláči so sebou v rozpomienkach na to, čo bolo a na tých, čo už nie sú, ale v Adamovom zošite si uchovali svoje rodné mená, nezabudnuteľné vety a kuriózne situácie znamená vrátiť ich do tých situácií a okolností, ktoré ich spájajú s tým, čo Adam prijal spolu so spomienkami na nich do svojho života.

Adam má v zošite „svoju“ hravú Škoricu, profesiou zachraňuje ľuďom zdravie a jemu zostáva vzácny spojencom pri všetkom, čo ich postretne. V spoločnej domácnosti sa Škorica mení na senzibilnú partnerku s porozumením pre Adamove príbehové sny a jej nečakané predstavy: „Škorica mu povedala, ako si predstavuje svoju smrť: bude sedieť pri kuchynskom stole a chystať slivkové gule. Umyté ovocie bude baliť do cesta. A zároveň bude čakať na Vilmu a na Maťa, ktorí sa k nim majú dosypať na obed. Prídu – a nájdu ju sedieť na stoličke. Na sporáku v hrnci bude vrieť voda. Mlynček na strúhanku je dobrá vecička, povedala Vilma“ (s. 75).

Adam, zápisky v zošite to naznačujú, s porozumením prijal predstavu potoka pod potokom ako vymyslený obrazec prítomný aj v jeho živote. Potok pod potokom sa rokmi a profesiou v jeho živote rozložil do vrstiev podľa jeho rozhodnutia na dôležité, významné a naliehavé. Tie sa spoločne či súzvučne môžu, ale aj nemusia stretnúť v príbehu prežitého, osvojeného a rešpektovaného osudu jednotlivca, teda toho, ktorý má svoj zošit.

Adam už vie, že čas, ani ten svoj, vôľou a predsavzatiami nedobehne, preto senzibilne obdivuje čas ako večnosť, asi tak, ako si ju chráni Príroda. Aj preto prijíma svoje sny o bytí aj o nebytí, aby na ne odpovedal svojím videním nekončiaceho života, obdivuje vtáky, kvety, hmyz na balkóne, výhľad z bytu do zelene. Adam má rád svoje sny a v nich svoje spontánne potulovanie sa, preto tak jemne a hravo, ale nie naivne hľadí na všetko, čo mu večerná tma odnesie a ráno sa do jeho života znova vráti.

Adamov zošit uchováva poznámky na to, čo je i nie je: „pravda“ a „zázraky“. V zošite si adresuje komorné otázky a z odpovedí na ne, taký má zámer, by mala by byť kniha: „Táto kniha je o zabúdaní, teda o tom, čo zabudol a čo v nej nie je, aj preto je taká tenká“ (s. 14). Aj keby bola kniha Potok pod potokom tenká kniha, neuškodí jej to, veď má iné poslanie. Pri premýšľaní o pozorne čítanom texte sa mení Adamovo (azda aj naše) rozprávanie na užitočne prežitý čas medzi minulosťou a budúcnosťou nielen literárnej postavy, ale aj budúceho čitateľa. Aj preto sa dá uvažovať o Potoku pod potokom ako o priehrští dejov, udalostí a ľudskosti. Najskôr preto chce čitateľ tak ako Adam, keď to bude možné, poznať/nájsť na ne spoločné odpovede.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2021
  1. Pokus o analýzu „bezčasí“ (Ivo Pospíšil)
1 | 2016
  1. Když můžeš, zůstaň. Když musíš, odjeď (Ivo Pospíšil)
  2. Rozděleni železnou oponou (Ivo Pospíšil)
1 | 2014
  1. Na písme zostalo (Martina Petríková)
1 | 2013
  1. Mocní bezmocní (Konstantin Šindelář)