Dotyky historiografie a literárnej vedy

FERENČUHOVÁ, B. a kol. Biografia a historiografia. Slovenský, český a francúzsky pohľad. Rec. Ivan Kamenec, Zuzana Poláčková. Preklady z francúzštiny Martin Brtko, Mária Ridzoňová Ferenčuhová. Preklady do angličtiny Matej Hanula. 1 vyd. Bratislava: Spoločnosť Pro Slovakia 2012, s. 239. ISBN 978-80-971247-2-4.


„...prostredníctvom individuálnych osudov sa dá lepšie porozumieť niektorým kolektívnym udalostiam“
(Isabelle Davion, s. 58)


Spoločenskovedné disciplíny sa zvyknú za špecifických okolností alebo rovnako iniciovaných podmienok bádania zbližovať až prepájať buď univerzálnou líniou predmetu, alebo osvedčenou metodológiou, no najčastejšie a spravidla podložím materiálu, ktorý sústredene spracúvajú. Obrysové prepojenia medzi jednotlivými špecifickými zložkami spoločenských vied sú zvýrazňované akútnosťou biografických údajov alebo personálnych (autorských) biobibliografických informácií, ktoré poskytujú buď iniciačné podnety na vymedzenie problému, alebo sú metodickou inštrukciou napomáhajúcou, ako vymedziť, spresniť a v kontexte verifikovateľných reálií rozvinúť väzby medzi predmetom konkrétneho vedného odboru či užšie, objektom vertikálne vymedzeného aktuálneho výskumu.

Vedu a umenie, dôslednejšie historiografiu a literárnu vedu v priesečníku objekt a subjekt výskumu spojí bibliografia a biobibliografia, teda z výskumu zaznamenané reálie buď v syntézach dejín spoločenského vývinu, alebo v syntézach literárneho a literárnovedného poznania. Pritom by sa nemalo pozabudnúť na príručné zdroje týchto informácií, ktoré sú spracované a zverejnené v encyklopédiách, slovníkoch alebo v ďalších žánrových kompendiách, ktoré si jednotlivé vedné disciplíny svojimi metódami a výskumnou praxou (hoci aj na podnet svojich pomocných vied) vypestovali a naďalej ich kultivujú pre potreby štúdia alebo ako cenené zdroje na rozvíjanie kultúrnej informovanosti.

Publikácia editorsky pripravená Bohumilou Ferenčuhovou pod názvom Bibliografia a historiografia, s podtitulom slovenský, český a francúzsky pohľad sa s bibliografiou v historiografii vyrovnáva v blokoch Bibliografia, zahraničná politika, diplomacia; Osobnosti, politika, kultúra, rod; Ako písať biografie významných osobností Slovenska? a uzatvára medzinárodné tímové riešenie so špecifikou troch vedných a kultúrnych kontextov časťou Biografie osobností v dobovom kontexte: medzi demokraciou a revolúciou.

Na prebale vydania publikácie naznačila Bohumila Ferenčuhová, že ide pri záujme o biografiu, jej funkciu a žánrový profil, o „starý problém“ v odbore, ktorý má svoju genézu v prácach raných dejepiscov. Pre medzinárodne obsadený riešiteľský tím editorsky spracovanej publikácie sa vzťah biografie a historiografie znásobuje aj tak, že popri štúdiu materiálu ide o skutočnosť, ktorú editorka zhodnotila takto: „V súčasnosti sme svedkami renesancie biografického žánru a historici sa usilujú zaľudniť dejiny“, čím dotvára zámer publikácie ambíciou predložiť odbornej a širšej verejnosti odpoveď na otázku „Ako historici píšu biografie?“ Otázka anticipuje príčinné dôvodenie, podľa ktorého historici: „Pokúšajú sa zachytiť indivíduum v historicko-sociálnom a kultúrnom kontexte a sledujú interakcie verejného a súkromného“.

Ústredná otázka Ako historici píšu biografie otvára viacero podloží tých dostupných odborných prác, ktoré zužitkúvajú zosobnené reálie, no výraznejšie, azda aj naliehavejšie to naznačuje vydanie publikácie, a to preto, lebo jednotliví autori príspevkov riešia či aspoň naznačujú svoj genologický vzťahu k materiálu a k metodológii pri jeho spracovaní. Napokon jedným z priesečníkov iniciovaným genológiou, druhovým a žánrovým povedomím, by mohli byť pre historiografiu pri profilovaním personálnej biografie podnety získané zo žánrových dotykov medzi literatúrou faktu, náučnou literatúrou, literárnym spracovaním historiografickej reálie, kam by sa včlenili čitateľsky vyhľadávané a beletrizované príbehy z osudov konkrétnych a známych osobností zo spoločenského, politického, vedeckého, profesijného aj umeleckého prostredia. Seriózne kultivovaný záujem o biografiu, jej prostredníctvom o minulosť alebo prítomnosť v materiálom overiteľných projektoch sa  iniciuje a výrazne posilňuje čítania o známych ľuďoch a udalostiach, čo sa spoločnosti vráti viacnásobne: eliminujú sa mýty, bulvárne spracovanie, participuje sa na vzdelanosti, identite a hodnote poznania a poznaného.

Profesijné spracovanie a výklad materiálu spojeného s osobnosťou z politického, kultúrneho alebo spoločenského prostredia sa pri výbere zodpovedajúceho žánru (axiológii) biografie sústreďuje na funkciu a tendenciu výpovede, teda na hodnotu a spôsob odborného spracovania biografického faktu, čím sa dostávajú v jednotlivých príspevkoch umiestnených do publikácie Biografia a historiografia exponované osobnosti z dejín predovšetkým do rovnocenne faktograficky spracovaného a vysvetleného kontextu vývinových súvislostí. Na súvislosti a na zdroje, ktoré k ním vedú, dokáže odborne spracovaná biografia reagovať i tak, že objasní prelínanie sa náhodných i nenáhodne zostavených a tradovaných mýtov, ale i tak, že objasní podložie tendenčne motivovaného a zovšeobecneného portrétu. Ambíciou odborne pripraveného výkladu verifikovateľných faktov a ich spoločenského kontextu sa stala publikácia v čase jej zverejnenia sústredená na celostnosť raz života osobnosti, ale častejšie na históriu ako na jav, prostredníctvom ktorého možno objasniť následky aj dôsledky činností a rozhodnutí konkrétnych osôb, národov či kontinentov.

Publikácia Biografia a historiografia ponúka mozaiku ľudských príbehov z uplynulého času, pritom treba rešpektovať, že sa do tvaru mozaiky vniesli také postupy, akými historiografi spracovali svoje tematikou regulované návrhy na nové biografické písanie o starých dejoch odvíjaných od politicky aktívnych jednotlivcov, ktorým sa tematicky venujú azda s jediným zámerom, aby revidovali, doplnili, uviedli do verifikovateľných diplomatických súvislostí život, dielo a ohlasy na pôsobenie Edvarda Beneša1, Miklósa Hortyho2, Milana Rastislava Štefánika3, Milana Hodžu4.

Publikácia Biografia a historiografia zaujme, popri historiografoch aj literárnych vedcov rozvinutím či korigovaním súvislostí okolo spoločenských a partnerských aktivít Boženy Němcovej a Josefa Němca, spoločenského účinkovania Zdeňky Havlíčkovej, sondovaním v biografii politika, kňaza a literáta Martina Rázusa a vo svojej dobe v slovenskom kultúrnom a literárnom živote na začiatku minulého storočia neprehliadnuteľného Bohdana Pavlů. Medziodborovosť v publikácii dotvárajú príspevky objasňujúce funkciu kontaktu medzi históriou a filmom5, špecifickým prepojením medzi historiografiou, biografiou, bibliografiou a literárnou vedou sú výskumy inštitucionálne sústredené do výskumu Národného biografického ústavu Slovenskej národnej knižnice v Martine6.

V kultúrnom prostredí zotrvačnosťou tradované prerozprávania života, aktivít, osobných príbehov a rodinných strastí Boženy Němcovej a jej manžela Josefa Němca sa dočkali nového pohľadu od Magdalény Pokornej Biografie – příležitost pro výzkum rodiny;

Príklad Boženy a Josefa Němcových (s. 95 – 106) a k rodine Havlíčkovcov sa vrátila Milena Lenderová Historická biografie – proměny obrazu v kontextu doby. Příklad Z. Havličkové (s. 83 – 94).

Azda ako spoločenská a národná rehabilitácia sa javí prístup M. Lenderovej k osudom dcéry Karla Havlíčka, Zdeňky Havlíčkovej, ktorá jej poskytla príležitosť overiť si tézu, podľa ktorej: „Na základě různych typů pramenů lze rekonstruovat i život zástupců „mlčíci většiny“, v některých případech i život lidí na okraji“ (s. 85). Národné, emancipačné a politické súvislosti predminulého storočia sú v stredoeurópskom slovanskom prostredí významné i tým, že sú zaťažené výrazným profilovaním sa v meniacich sa geopolitických súvislostiach kontinentu, pritom majú v literárnohistorických výkladoch podložie utvárané z pohybu od predromantického po predrealistické procesy v koncepte národných, kultúrnych a identifikačných udalostí, čím dobové spoločenstvo špecificky reaguje na osobnosti svojho národného života. A tak je prirodzené, že z odstupu času pribúdajú aj neliterárne a literárne rekonštrukcie, ďalšie konštrukty a objasňovanie roly práve tých, ktorých autorka označila za ľudí z okraja v blízkosti dominantných osobností naviazaných na dobové, z odstupu zhodnocované, historicky iniciačné procesy, ktoré smerovali do udalostí na prelome 19. a 20. storočia. Epicentrom osudov Z. Havlíčkovej v čase jej „posmrtného života“, teda kultúrnej rekonštrukcie sa stalo objektívne východisko : „(...) dcera Zdeňka byla – ač stmosférou svého prostředí nesporně fermována – solitérem proti své vůli. Nikoli buřičkou, ale bytostí okolnostmi dotlačenou k výjimečnosti, o kterou v podstatě nestála“ (s. 85).

Pod pracovným názvom „Manželé Němcovi“ sa autorka Magdalena Pokorná (s. 99) sústredila na korešpondenciu, súc si vedomá toho, ako sa kultúrne dejiny dostupnými nástrojmi vyrovnávali s príbehom spisovateľky Boženy Němcovej. Azda obstojí predpoklad, že podnetom na rekonštrukciu rodinných vzťahov sa stal partner spisovateľky: „O Josefu Němcovi máme za půldruhého století od smrti Boženy Němcové, nejednoznačná, až rozporuplná svědectví a vzniklo tak několik jeho „obrazů“ (s. 104), aby sa pointou rekonštrukcie stalo autorkino zistenie: „Poznání ke kterému se nám díky Němcově korespondenci se ženou a po její smrti i s jeho dětmi, daří proniknout, umožňuje „restaurovat“ Němcův zašlý a zjednodušený obraz“ (s. 106).

Literárnohistorický výskum dejín slovenskej literatúry si v publikácii našiel oporu v biografických sondách do osudov významných osobností, Martina Rázusa a Bohdana Pavlů, pôsobiacich na rozhraní dvoch storočí v slovenskej literatúre, kultúre a dobovom literárnom a politickom živote. V časti Stereotypy a individualistický prístup sa aj nemalé okružie pôsobenia politika, kňaza, literáta Martina Rázusa začína autorkinou tézou: „V súčasnosti pretrváva výhradne pozitívny obraz o Martinovi Rázusovi“ (s. 178), ktorú by bolo možno pracovne spresniť i tak, že sa mu venujú posledné desaťročia syntézy dejín slovenskej literatúry a donedávna Michal Gáfrik 7. Podstata, z ktorej vychodí Jaroslava Roguľová súvisí s tendenciou, funkciou a nazeracím postojom slovenského spisovateľa a spoločensky aktívneho činovníka v „medzivojnovom období“, kam jeho tvorba a aktivity v literárnovednom kontexte patria. Autorka naznačuje jav, ktorý označila za konzervovanie stereotypných informácií, tie neraz na dlhý čas, ba aj natrvalo spevňujú „skreslený pohľad“ aj na Martina Rázusa, a to preto, lebo: „Zvlášť nežiaduce je to v prípade národných revitalizovaných historických tém“ (s. 179). Historiografický náčrt Rázusovej biografie si autorka odvinula od ňou zachytených interpretácií jeho umeleckej lektúry, teda z románov Svety (1925), Krčmársky kráľ (1935) a z esejí Argumenty. Hovory so synom a s tebou (1932). Dvojdomá autorská a spoločensky pôsobiaca osobnosť, akou Martin Rázus bol, navodí výskumný problém, s ktorým zápasí predovšetkým historiograf, sledujúci pravdu faktu a objektívnosť kontextu jeho výkladu, čo naznačuje aj autorkino konštatovanie: „Tieto interpretácie a stereotypné obrazy vychádzajú z Rázusovho videnia a poňatia politiky, z jeho zámerov, predstáv a názorov, z jeho osobného a vnútorného prežívania reality, postojov a interpretácií diania, ako aj z jeho vyslovene osobných, individuálnych stránok. Tento prístup k uchopeniu historickej postavy má však veľa úskalí“ (s. 179) a jeden z účinných faktorov spočíva v tvorivej a profesijnej stratégii Martina Rázusa, lebo „Výhradne heroické videnie Rázusa nevytvára priestor na videnie viacerých rovín problematiky“ (s. 179), preto si dostupný materiál (spomienky, dobové tlače, printové dokumenty pracovného alebo oficiálneho významu a iné) o ňom a jeho činnosti „vyžaduje kritický prístup“ (s. 179). Špecifickú kapitolu pri tvorbe biografie Martina Rázusa tvorí jeho politické pôsobenie v SNS, „ktorá najviac zodpovedala jeho vnímaniu potrebnej politickej národne orientovanej sily“ (s. 183), ale aj jeho umelecká spisba sa k národnej problematike blížila v jeho poézii aj románovej tvorbe. Zložitosť Rázusovej osobnosti podmienila jeho nejednoznačné účinkovanie, čo rieši autorka príspevku v časti Kritika v historiografii (s. 184 – 188) a patrí do metodologického bloku výskumu historiografa, čím naznačuje dilemu, ktorú zanechal objektívny čas v Rázusovej politickej a občianskej aktivite aj v archívnej pozostalosti. Výzva uchovaná v archívnom materiáli sa po fundovanom spracovaní Rázusovej biografie historikom stane impulzom aj pre literárnohistorické návraty k osobnosti, tvorbe a poznávacej hodnote Rázusovej umeleckej spisby, ktoré sa nateraz spájajú predovšetkým so zverejneným literárnohistorickým výskumom Michala Chorvátha.

Autorkino zvažovanie metodického prístupu k osobnosti a obsahom životných aktivít Martina Rázusa vychádza z rezultátu, podľa ktorého „Historická spisba o Rázusovi je rôznorodá“ (s. 177), čím odkazuje nielen na literárne aktivity Martina Rázusa, ale väčšmi na jeho politickú činnosť v Slovenskej národnej strane, a i tá, ako to príspevok naznačuje, si vyžaduje kritický prístup, či skôr odstup a nadhľad od nánosu na doterajšom výklade a novú interpretáciu prístupného dokumentu a rozličného dobového materiálu. Vlastnej požiadavke dáva odpovede na korektné vyrovnanie sa s tým, čo kultúrna a historická pamäť doteraz sústredila v časti Historiografia, spoločnosť, politika a osobnosti (s. 181 – 184). Spôsoby, akými sa historiografia a literárna veda aj v budúcnosti budú zbližovať s osobnosťou Martina Rázusa, zostane limitovaná poznaním jeho kultúrnej a politickej polarity, nimi sa identifikoval so slovenskou prítomnosťou, nimi vymedzoval svoju občiansku prítomnosť, do nich vnášal mravné hodnoty svojej profesie a talentu.

Pre slovenskú literárnu históriu osobnosť, aktivity a význam prítomnosti Bohdana Pavlů v slovenskom kultúrnom prostredí neplatí názov príspevku Bohumily Ferenčuhovej Neznámy Bohdana Pavlů a jeho doba (3. marec 1883 – 12. máj 1938) (s. 197 – 220). Prierez životom, aktivitami a osudom Bohdana Pavlů začína historička otázkou Akú biografiu napísať o Bohdana Pavlů? (s. 199) a pokračuje lustrovaním dokumentov, aby svoj výskum uzatvárala konštatovaním, ktoré prerastá odbor historiografia a stáva sa zmyslom spoločenskovedného poznania aj preto, lebo „Život Bohdana Pavlů a jeho doba sú úzko zrastené. Historička, ktorá ten svoj vlastný trávi zväčša v pracovni nad knihami, sa ťažko stotožní s trochu korpulentným mužom, na fotkách niekedy vyzerajúcim starší ako bol v skutočnosti. Hľadajúc jeho stopy v novinách, archívoch a korešpondencii, možno raz aj v Bulharsku, Moskve, Kodani a na Sibíri, bude môcť čitateľovi sprostredkovať časy národného útlaku, ktoré sa nám občas zazdajú idylické, aj časy slobody, občas také tragické a drsné“ (s. 220). Slovenská a česká literárna história si Bohdana Pavlů uchovávajú z prvých desaťročí minulého storočia, ktorý sa v skupine mladých hlasistov a intelektuálov po vytvorení spoločného štátu zapája do aktívneho spoločenského a kultúrneho života s Vavrom Šrobárom, Pavlom Blahom a ďalšími. Do literárnokritického života inšpirovaný ruskou porevolučnou koncepciou literatúry, reflektovaním sociálnych, poznávacích a emancipačných úloh, ktoré má plniť umenie a literatúra v demokratickej spoločnosti, sa  v prvom desaťročí zapája Bohdana Pavlů ako známy hlasista staťou Literárne túžby (Slovenský obzor, 1907), neskôr v Dennici publikuje stať Vlkolinskovci (1910). Jeho účinkovanie o desaťročie neskôr literárna história oceňuje v poslaní iniciácie konceptu aktuálnej a modernej národnej kultúry nachádzajúcej dostredivé dotyky medzi krčméryovskou a hlasistickou projekciou kultúry, ale ako zisťuje literárny historik Albín Bagin, v polovici dvadsiatych rokov minulého storočia sa prejavovala podnetmi, ktoré sa javili ako neaktuálne či už anachronické. Výskum historiografov viacerých osobností zo slovenskej medzivojnovej spoločenskej a kultúrnej prítomnosti naznačuje, že sa do schopností, talentu a poslania jednotlivca vplietali viaceré iniciácie, možnosti a zázemie na účinkovanie v národnom prostredí a na výzvu vstupovať svojím osobnostným vkladom do širšieho, dobového medzinárodného prepojenia ideových stratégií národných dejov a osudových podnetov aj realizácie osobného talentu na ich prenášanie do nadnárodných udalostí, ktoré z nich utvorili osobnosti spoločenských dejín, obsahu učebníc dejepisu a humanizovanej kultúry.

Viera Žemberová

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk


[1] Do bloku venovaného Edvardovi Bendešovi prispeli Antoine Marés, Jindřich Dejmek, Slavomír Michálek, Isabelle Davion.

[2] Catherine Horel sa venovala Miklósovi Hortymu.

[3] Milanovi Rastislavovi Šefánikovi sa venoval Michal Kšiňan.

[4] Možnosti životopisného žánru si overoval Etienne Boisserie na spoločenskom portréte Milana Hodžu.

[5] Alena Bartlová: Historická biografia a televízny film. Úlohy historika pri príprave dokumentárneho filmu. Magdalena Pokorná: Biografie – příležitost pro výzkum manželství a rodiny. Příklad Boženy a Josefa Němcových. In: B. Ferenčuhová a kolektív: Biografia a historiografia. Bratislava: Pro Historia 2012, s. 151 – 170.

[6] Augustín Maťovčík: Biografický výskum na pôde Národného historického ústavu Slovenskej národnej knižnice. In: B. Ferenčuhová a kolektív: Biografia a historiografia. Bratislava: Pro Historia 2012, s. 171 – 174. Z príspevku má zmysle pre odbornú verejnosť pripomenúť Slovenský biografický slovník (1986 – 1994), Biografický lexikón Slovenska (2002 – 2010), Reprezentačný biografický lexikón Slovenska (1999), Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2001, 2008), Lexikón slovenských žien (2003) a Lexikón osobností mesta Martin (2005).

[7] Michal Gáfrik sa Martinovi Rázusovi venoval v prácach Etická próza Martina Rázusa (1979), Rázusove návraty (1995), Martin Rázus – osobnosť a dielo (1998).


Mohlo by vás z této kategorie také zajímat

2 | 2018
  1. Zásadní kniha o tvaru české poezie (Ivo Pospíšil)
1 | 2018
  1. Ekonomika pre tlmočníkov z/do taliančiny (Monika Pamulová Šavelová)
2 | 2015
  1. Slováci vo víre tridsiatych rokov (Ivo Pospíšil)
2 | 2014
  1. Dalibor Vácha: Červenobílá (Ivo Pospíšil)
1 | 2014
  1. Na písme zostalo (Martina Petríková)